%20(1).jpg)
Učenie svätého Františka Saleského, ktorého sviatok slávime 24. januára, je dnes rovnako aktuálne ako pred storočiami. Múdry svätec má pre nás niekoľko rád, ktoré nám pomôžu stať sa svätým.
Patrón katolíckej tlače, novinárov a spisovateľov je tiež považovaný za duchovného učiteľa a patrí medzi 37 učiteľov Cirkvi. Svätý František Saleský mal však aj ďalší titul - Doktor lásky pre jemný spôsob, akým pritiahol zatúlané ovečky späť do Cirkvi a zároveň prehĺbil oddanosť tých, ktorí už boli v ovčinci.
František Saleský prijal kňazské svätenie 18. decembra 1593 a potom sa vydal do kalvínskeho kraja Chablais, južne od Ženevského jazera. Dostal totiž - aspoň mienky druhých - neveľmi šťastný nápad. v tom čase prebiehala protestantská reformácia a práve tam, kde žil František, bolo Švajčiarsko, územie kalvínov.
Budúci svätec sa rozhodol, že povedie expedíciu k obráteniu 60. 000 prívržencov kalvinizmu ku katolíckej viere. Na takúto akciu však napokon zostal iba on a jeho bratranec. Otec odmietol poskytnúť Františkovi na tento plán akúkoľvek pomoc a diecéza bola tiež chudobná a nemohla ho podporiť.
Tri roky sa lopotil po vidieku, všade pred ním zatvárali dvere a hádzali doňho kamene. Počas tuhých zím mu nohy tak zmrzli, že keď sa predieral snehom, až krvácali. Spával v senníkoch, raz dokonca aj na strome, aby sa ochránil pred vlkmi. Bratranec ho v týchto neľahkých podmienkach po troch opustil. A hoci František zatiaľ nikoho neobrátil, obrnil sa trpezlivosťou.
Odhodlanie pokračovať v tejto práci ho udržiavala práve jeho nezvyčajná trpezlivosť. Nikto ho nepočúval, ani mu neotvárali dvere. František si teda našiel cestu, ako sa k nim dostať. Ručne napísal svoju kázeň, ručne ju potom niekoľkokrát prepisoval a papiere potom posúval pod dvere.
Počas niekoľkých rokov rozšíril státisíce takýchto listov proti bludným kalvínom. Traduje sa, že než sa František Saleský vrátil domov, obrátil cez svoje listy 72. 000 ľudí na katolícku vieru.
Tento veľký svätec chcel osloviť každého, a preto urobil svoje nadčasové spisy tak, aby boli pre všetkých zrozumiteľné, pričom sám uplatňoval na seba to, čo radil iným.
Ak chceme byť dokonalí, musíme si uvedomiť, že "všetko má svoje hranice". Sú ľudia, ktorí si na hostine vezmú z každého jedla a potom majú tráviace problémy, pre ktoré nemôžu spať. Rovnako na tom sú aj duše, ochutnávajúce všetky metódy a prostriedky, ktoré vedú, či by mali viesť k dokonalosti, ale pretože v ich vôli, ktoré ešte nemá dostatočnú silu, aby strávila a uviedla do praxe toľko rôznych prostriedkov, vznikajú ťažkosti, ktoré odoberú pokoj a ticho ducha v Pánovi, čo je veľmi potrebná vec. Presne toto si zvolila Mária - pokoj a ticho duše.
Cesta k dokonalosti si však vyžaduje mať srdce povznesené veľmi vysoko a najmä dôverovať v Boha. "Duša, ktorá si je vedomá svojej úbohosti, nielenže môže mať dôveru v Boha, ale nemôže mať pravú dôveru, pokiaľ nemá vedomie svojej úbohosti." Práve toto poznanie vlastnej úbohosti nás privádza k Bohu.
Je teda dobré, ak uznáme vlastnú úbohosť, ako to robili veľkí svätci, ktorí začínali svoje modlitby priznaním vlastnej úbohosti. Na to si však treba nájsť čas a neprepadať myšlienke - čo na to povedia ľudia, či podpichnutiu, že dnes sa to už nenosí. Netreba sa hanbiť vysielať vzdychy, či už v podobe strelných modlitieb, alebo vlastné. To, že dnes je veľmi rýchla a pretechnizovaná doba neznamená, že sa musíme modliť v takzvaných príkazoch, ale máme prosiť. A prosiť sa nedá iba - daj, chcem, pomôž, ale uznaním svojej úbohosti povedať: prosím.
V staroveku existovalo príslovie - poznaj sám seba, a práve ono sa vzťahuje na veľkosť a výnimočnosť duše, najmä na poznanie vlastnej nehodnosti, nedokonalosti a biedy a aby sme o to viac dôverovali Božej dobrote a milosti. "Medzi jeho milosrdenstvom a našou úbohosťou je také tesné puto, že jedno sa nemôže uplatňovať bez druhého."
Čím viac sa cítime úbohí, tým viac máme vkladať svoju dôveru v Boha. Chyby a nevernosti, ktorých sa denne dopúšťame, by nám mali spôsobovať zmätok. Nebojme sa, týmto zmätkom trpeli aj napríklad Katarína Sienská či svätá Terézia, keď upadli do nejakej chyby. Preto, keď urazíme Boha, spravíme veľmi dobre, ak sa na chvíľu pokorne utiahneme a zostaneme zmätení. To isté sa nám stáva aj keď urazíme kohosi blízkeho a keď ho stretneme, cítime sa zahanbení. Ale rozhodne by sme nemali pri tom nemali zostať, pretože: "Toto zdrvenie a vyzlečenie z vlastného ja, ktoré sa uskutočňuje cez akt zmätenosti, by nebolo skvelou vecou, ak by nemalo za cieľ vrhnúť sa úplne do dôvery v Boha."
Je dobré sa aj zamyslieť nad dobrotou Božej prozreteľnosti a mať na pamäti, že dieťa, ktoré zostáva v rukách Otca, ktorý je všemohúci, nikdy nezahynie. Ale ak nedostaneme to, o čo ho prosíme, nemá nás to odrádzať. boh nám to nedaruje preto, aby nás udržiaval v blízkosti seba a dal nám príležitosť naliehať naňho, nútiť ho milujúcim násilím.
Vkladajme do Božej prozreteľnosti všetko, čo je pre nás bolestivé a majme pevnú vieru, že bude láskavo viesť náš život aj všetky naše životné záležitosti. A keď nás ohrozia nejaké prenasledovania, či protivenstvá nejakým veľkým trápením, utiahnime sa a tiež svoje city pod svätý kríž so svätou dôverou, že sa všetko skončí na úžitok tých, ktorí milujú Boha.
Zverujme teda svoju dôveru Božej prozreteľnosti a buďme si istí, že skôr sa pominú nebo a zem, ako by nás Pán neochránil, ak sme jeho poslušným dieťaťom, alebo ho aspoň túžime poslúchať.
Svätý František Saleský nám zanechal aj veľmi múdre slová o zverení sa do rúk Prozreteľnosti. Nadčasovo písal, že je veľa tých, ktorí hovoria Bohu - Pane, dávam sa ti bez akejkoľvek výhrady, ale je veľmi málo tých, ktorí prijmú túto prax tejto odovzdanosti, ktorá nie je vlastne ničím iným, než dokonalou rezignáciou. V takom prípade človek prijíma všetky záležitosti, ako sa dejú z príkazu Božej prozreteľnosti: neútechy aj útechy, chorobu i zdravie, chudobu aj bohatstvo, pohŕdanie i úctu, hanbu aj slávu. Toto sa deje v súvislosti s vyššou časťou našej duše, lebo niet pochýb, že nižšia časť našej duše a naše prirodzené náklonnosti majú vždy bližšie skôr k úcte, ako k pohŕdaniu, k bohatstvu, ako k chudobe i keď všetci vieme, že pohŕdanie a chudoba sú bohu príjemnejšie ako úcta a hojnosť.
Keď sa teda chceme odovzdať, musíme počúvať zjavenú Božiu vôľu a tú, ktorá sa Bohu páči. Zjavená Božia vôľa sú jeho prikázania, rady, inšpirácie, pravidlá a nariadenia predstaveného. Vôľa, ktorá sa Bohu páči sa zasa týka vecí, ktoré nemôžeme predvídať: "Napríklad neviem, či mám zajtra zomrieť. Vnímam, že je dobrou vôľou Boha, aby som zomrel, v dôsledku čoho sa odovzdám jeho dobrote a umriem so statočným srdcom." V tom istom zmysle nevieme, či v budúcom roku sa búrkami a víchricami nezničia všetky plody zeme. Svätec hovorí, že ak sa to stane, alebo nás postihne mor či iné podobné veci, je zjavné, že sa to Bohu páči a máme sa podľa toho zariadiť.
Rovnaké je to aj vtedy, ak nedostaneme útechu. "Je isté, že sa to Bohu páči a my sa teda musíme podľa toho zariadiť. A rovnaké je to so všetkými vecami, ktoré sa dejú, okrem hriechu a straty vlastnej duše, s čím nesmieme nikdy súhlasiť pod zámienkou vyhovieť Božej vôli. Bolo by to veľmi mylnou predstavou."
Stáva sa, že ľudia v čase útechy sľubujú, že vykonajú pre Bohu to či ono, no zlyhajú, keď boli podrobení skúške, zatiaľ čo iní, ktorí nedôverovali svojim vlastným silám a báli sa zlyhania, pri podrobení skúške zrazu urobili zázraky. Prečo? Svätec na to odpovedá: "Ten silný pocit vlastnej slabosti ich podnietil hľadať pomoc a posilu u Boha, byť ostražitými, modliť sa a pokoriť sa, aby neprišli do pokušenia."
Čo však máme robiť, keď v sebe necítime silu, či odvahu vzdorovať pokušeniu? Ak také čosi nastane, nemáme sa znepokojovať, ak si želáme odporovať mu a dúfame, že keby sa tak stalo, Boh by nám pomohol a modlíme sa, aby nám poskytol svoju pomoc. "Pretože nie je nutné, aby sme všetci mali pocit sily a odvahy. Stačí, keď budeme dúfať a želať si, aby sme ho mali v správnom čase a na správnom mieste." Rovnako pre nás nie je potrebné, aby sme v sebe cítili znamenie, alebo uistenie, že budeme odvážni. Celkom bude stačiť dúfať, že Boh nám pomôže.
Lebo Boh, ktorý nerobí nič nadarmo, nám nedáva silu či odvahu, ak na to nie je príležitosť. Dáva ju iba, ak na to príležitosť je, preto musíme stále dúfať, že nám pri všetkých príležitostiach pomôže, samozrejme, ak budeme naňho volať.
Pri pokušeniach sa nikdy nesmieme odpovedať, ani sa tváriť, že rozumie tomu, čo hovorí nepriateľ, nech by nás svojím hlukom akokoľvek vyrušoval. Máme byť trpezliví, nech by nás obťažoval akýmkoľvek rámusom. Vtedy musíme padnúť na zem pred Bohom a zostať pri jeho nohách. Boh z tohto pokorného gesta pochopí, že sme na jeho strane a hoci nemôžeme rozprávať, prosíme ho o pomoc. Stále však musíme byť rozhodní vo vnútri a ani za nič neotvárať dvere. Nepriateľa nakoniec jeho hluk omrzí a nechá nás na pokoji.
Pokušenia proti viere napádajú priamo rozum, aby ho vtiahli do diskusie a aby sme o nich premýšľali. Svätec nám v takom prípade odporúča urobiť výpad a prudko naňho zaútočiť: "Chcem tým povedať, že keď sa ukáže pokušenie proti viere a chce s vami diskutovať a pýtať sa vás, ako môže byť takéto tajomstvo pravda, alebo čo chcete povedať na tamto, namiesto toho, aby ste sa s nepriateľom hádali rozumom, vaša vôľa by mala nastúpiť do útoku proti nemu." Napríklad zápalistými slovami. Vmietnuť mu na jeho vnútorný návrh do tváre, že je napísané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha. Ale stále majme na pamäti, že tieto pokušenia by sme mali prekonávať citmi a nie rozumom. Láskou a dôverou k Pánovi Ježišovi - Nech žije Ježiš, v ktorého verím. Prináležím svätej Cirkvi a nikdy ju neopustím.
Duša v takýchto obdobiach je zasiahnutá suchotou, ale o to je lepšie, jej rany sú oveľa strašnejšie pre nepriateľa, ktorý nás nechá na pokoji, keď vidí, že namiesto toho, aby nás spomalil pri napredovaní, dáva nám prostriedky na uplatňovanie množstva cnostných citov a zvlášť úkonu viery.
Svätec dodáva, že je dobré z času na čas utiekať sa k nejakému vonkajšiemu pokániu, lebo bezpochyby odvráti zlo, pričom vnútorná náklonnosť zasa priťahuje Božie milosrdenstvo. Keď potom nepriateľ uvidí, že trápime jeho spojenca - telo, zľakne sa a utečie. Máme však byť pri tomto prostriedku opatrní, musí sa používať mierne a zistíme, že ním získavame podľa úžitku, ktorý nedá na seba dlho čakať.
Nezabúdajme, že tieto pokušenia sú súženia ako všetky ostatné, patria prosto k životu a tak sa utešujme slovami Svätého písma: "Blahoslavený muž, ktorý vydrží skúšku, lebo keď sa osvedčí, dostane veniec života, ktorý Boh prisľúbil tým, čo ho milujú." (Jak 1, 12)
Masima - Verím a Dôverujem
