%20(1).jpg)
Maria Teresa Carloni pomáhala prenasledovanej Cirkvi všemožnými spôsobmi. Darmi, ktoré jej boli udelené milosťou – bilokáciou, stigmami, ale prežívala aj agónie a často sa dostávala do vytrženia. Všetky informácie, ktoré získala počas svojich ciest, či už formou bilokácie, alebo fyzicky, odovzdávala pápežovi Piovi XII.
Po jeho smrti sa stretávala aj s ďalšími pápežmi - s pápežom Jánom XXIII., ktorý jej daroval ornát, a ten sa potom používal ako vzácna pamiatka v súkromnej kaplnke Urbania. Jej vzťahy s Pavlom VI. boli známe ešte z čias, keď bol monsignor Giovanni Battista Montini štátnym sekretárom pápeža Pia XII. V roku 1968 prijala Maria Teresa počas hospitalizácie v Ríme prostredníctvom kardinála Šepera a potom štátneho sekretára Monsignora Montalva pápežské požehnanie. Po návrate domov do Urbanie dostala fotografiu Svätého Otca s podpisom a tiež bola na návšteve u pápeža Jána Pavla II., pričom deň po útoku 13. mája 1981 bola Teresa Carloni v bilokácii s trpiacim pápežom na poliklinike Gemelli.
Následník pápeža Pia XII., Svätý Otec Ján XXIII. sa oboznámil s činnosťou Marie Teresy a podporoval ju celým srdcom. Vďaka tomu sa podarilo nadviazať množstvo cenných vzťahov s prenasledovanou Cirkvou.
Kardinál Wyszynski získal slobodu a ako znalec komunistického systému a metód dostal od pápeža osobitné splnomocnenie na území celého komunistického bloku. Josyfa Slipyja, hlavného predstaviteľa Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine, prepustili z koncentračného tábora a mohol vycestovať do Ríma. V Záhrebe zasa mohol žiť na slobode a aspoň čiastočne pôsobiť arcibiskup Franjo Šeper, blízky duchovný dôverník Marie Teresy, ktorá poznala mnohých z týchto predstaviteľov mlčiacej Cirkvi duchovným spôsobom, a preto, keď sa dostali do Ríma, chceli sa s ňou „osobne“ stretnúť.
Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa začínal, na to dával dobrú príležitosť. Predtým, v noci z 1. na 17. decembra, Maria Teresa v bilokácii navštívila predstaviteľov všetkých cirkví za komunistického režimu.
Mariu Teresu pri veciach, ako boli kontakty, bilokácie, odovzdávanie informácií a darov, či organizovanie materiálnej pomoci pre mlčiacu Cirkev sprevádzali ustavičné fyzické a duchovné utrpenia. Ale chápala, že takto má účasť na bolesti a utrpení tých, ktorí trpia pre svoju vernosť Kristovi.
V roku 1959 si zapísala: "Vidím, ako prichádza skaza sveta a spravodlivosť Boha Otca. Cítim, že nemôžem nič urobiť, pretože aj ja som veľmi zhrešila. Vidím búrlivé súčasné aj budúce udalosti, vidím bezodnú priepasť záhuby, ale túto temnú noc osvetľuje malé svetielko milosrdenstva."
Otec Campani, ktorý poznal fatimské posolstvá, využil duchovné prostredníctvo Marie Teresy a v roku 1975 sa jej spýtal: "Blíži sa čas víťazstva Panny Márie nad satanským materializmom?" Odpoveď znela: "Už onedlho! Ale bude to strašné! Ľudstvo nebude zničené, ale nebude k tomu veľa chýbať!"
O rok neskôr, keď sa otec Campani dozvedel o ustavičnom prenasledovaní, sa znovu opýtal: "Bude zbytočná krv týchto mučeníkov?" Odpoveď bola krátka: "Ani jedna kvapka! Ani jedna kvapka!"
V roku 1963 zomrel Svätý Otec Ján XXIII. Maria Teresa prostredníctvom bilokácie navštívila zomierajúceho pápeža, ktorý jej na rozlúčku povedal: "Obetoval som svoj život za koncil a za mlčiacu Cirkev. Teraz zomieram, ale ty musíš ešte žiť. Na mojej smrti si postav zmysel a cieľ svojho života."
Ako si prial svätý Ján XXIII., koncil pokračoval a Maria Teresa na pozvanie kardinála Štefana Wyszynského prišla do Poľska. Túto krajinu navštívila dvakrát: v roku 1963 a 1965. Prímas Wyszyński sa postaral o to, aby v priebehu svojich návštev spoznala Poľsko a jeho duchovný život v podmienkach komunistického režimu.
Po návrate si zapísala tieto dojmy: "Poľský národ prežil veľké rany, poníženie a útlak. Ak chceme spoznať Poliakov, nemôžeme ostať len v prítomnosti, treba sa objektívne pozrieť aj na celú kalváriu, ktorou prešli. Poľský národ vyrástol a sformovali ho dejinné skúsenosti, ale jeho sila je skrytá v tom, čo je zároveň jeho charakteristickou vlastnosťou, čo ho odlišuje od iných národov, čo ho sformovalo a čo ho vedie. Sú to dobrota a viera. Taký je Poliak: uvedomuje si, že je katolík, ale zároveň nezabúda na to, že je aj občan a osoba, ktorá má právo na slobodu a úctu."
Osobitný dojem na ňu spravila návšteva Čenstochovej: "Pozorovala som ľudí zahľadených do čiernej tváre Panny Márie a pochopila som, že na tejto zemi potrebujeme viac hrdinstva na to, aby sme žili, než na to, aby sme zomreli! Kto nebol v Poľsku, ten to nepochopí... Keď navštívite Čenstochovú v období najväčšieho pútnického ruchu alebo počas mariánskych sviatkov, prežijete niečo výnimočné. Pocítite, čo to znamená ,žiť‘ v plnom zmysle slova. Dalo by sa povedať: tu sa jednoducho ,žije‘."
Spolupráca s Pavlom VI. bola trochu iná, než s jeho dvoma predchodcami. Svätý Otec plne podporoval činnosť Marie Teresy. Keď sa s ňou zoznámil, povedal: "Súhlasím, žehnám, povzbudzujem a prosím, pokračujte v tomto diele."
Situáciu však skomplikovali vatikánski úradníci. Keď Maria Teresa prosila o audienciu u pápeža, vyžadovali od nej písomnú žiadosť s uvedením mena a dôvodu návštevy. Problém však spočíval v tom, že všetko malo prebiehať v prísnej tajnosti, ako o to žiadali tí, v mene ktorých mystička hovorila. Zverené materiály mohla odovzdať len priamo pápežovi. Okrem toho mal Pavol VI. inú predstavu o pomoci pre umlčanú Cirkev. Chcel pre ňu získať aspoň čiastočnú, hoci spočiatku neveľkú slobodu a cestou k nej malo byť nadviazanie oficiálnych vzťahov so štátnymi predstaviteľmi. Pápež Pavol VI. si samozrejme uvedomoval, že v komunistickom systéme sa všetko sľubuje, ale máločo sa dodržiava, no Maria Teresa už dostatočne poznala podmienky náboženského života v tomto zriadení, takže si nerobila márne nádeje. Podľa nej bolo dôležité konkrétne a okamžite pomáhať tým, ktorí žili v situácii ohrozenia a prenasledovania.
Po poslednom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu v decembri 1965 navštívila prostredníctvom daru bilokácie cirkevné spoločenstvá v krajinách, ktoré na koncile neboli zastúpené: Indočínu, Kóreu, Sibír, Čínu, Ukrajinu, Nemeckú demokratickú republiku a pobaltské krajiny Litvu, Lotyšsko a Estónsko. Všade pôsobili malé skupiny veriacich, ktorí sa stretávali na modlitbe a ak mali medzi sebou kňaza, aj na svätej omši, a navzájom si pomáhali.
Poslanie Marie Teresy nabralo novú formu. Prostredníctvom mystického kontaktu sa k nej dostávali prosby o pomoc, na ktoré odpovedala podľa konkrétnej potreby. Niekedy posielala balíky s potravinami do koncentračných táborov (predovšetkým na Ďaleký východ), kde ľudia zomierali od hladu. V iných prípadoch už balíky nestačili, a preto tieto miesta prostredníctvom daru bilokácie osobne navštívila.
Večer 2. februára 1976 nečakane zatelefonovala svojmu duchovnému otcovi Campanimu: "Naliehavo ma volajú do Ruska! Idem tam!"
V bani na hraniciach medzi Litvou a Bieloruskom nastal zavalilo 27 väzňov z neďalekého pracovného tábora a nemohli sa dostať von. Boli to Litovčania aj Rusi, katolíci i pravoslávni, dvaja z nich boli litovskí katolícki kňazi, jeden pravoslávny kňaz a jeden subdiakon. Na ich záchranu sa nepodnikli nijaké kroky, pretože boli odsúdení na smrť. Zával bol spôsobený úmyselne. Strážnici, ktorí ich strážili na povrchu zbadali, ako sa k nim približuje neznáma žena, pričom cítili niečo mimoriadne. Hodili do nej ťažké nožnice na strihanie kovu. Keď žena nožnice chytila, preľaknutí strážnici utiekli, lebo si mysleli, že majú dočinenia s „nečistými silami.“
Maria Teresa, ktorú viedla nadprirodzená moc, urobila pomocou týchto nožníc prechod, cez ktorí sa väzni dostali von z bane. Pomohla im utiecť aj z pracovného tábora, a to tak, že získanými nožnicami prestrihla ostnatý drôt, ktorý oplocoval celý tábor. Potom sa "vrátila" domov. Vzápätí nato však pocítila vnútorné volanie, lebo utečenci potrebovali pomoc, aby sa mohli dostať do bezpečia.
Velitelia koncentračného tábora utečencov neprenasledovali, pretože strážnici, ktorí chceli svoj útek spôsobený strachom z „nečistej sily“ zatajiť, nahlásili veliteľstvu, že všetci zasypaní väzni zahynuli. Nikomu neprezradili, že našli v stene prechod a prestrihnutý plot s nožnicami vedľa neho. Potajomky všetko opravili a život v tábore sa vrátil do "normálu".
Maria Teresa sa zatiaľ musela postarať, aby utečenci našli prístrešok u dobrých ľudí v okolí. Litovčania sa rozhodli, že v noci pôjdu smerom k hraniciam, lebo na území svojej vlasti môžu ľahšie nájsť bezpečný úkryt. Ostatných utečencov miestni obyvatelia odviedli pešo alebo na vozoch na miesta, kde by sa mohli dlhšie skrývať. Na hraničnej strážnici medzi Bieloruskom a Litvou našla strážnika, ktorý bol tajným katolíckym kňazom. Dohodla sa s ním, že v noci uspí svojich kolegov strážnikov a cez závoru pustí 16 utečencov. Len tento kňaz v uniforme vedel, že sa tam Maria Teresa nachádza prostredníctvom daru bilokácie. Ostatní ju považovali za hrdinskú Rusku, ktorá zachraňuje utečencov. V priebehu niekoľkých dní sa všetci dostali k svojim rodinám alebo na iné bezpečné miesta a Mariu Teresu o ich šťastnom návrate domov informoval jej vnútorný hlas už v Urbani.
Krátko nato sa Maria Teresa a jej duchovný vodca mohli osobne stretnúť s pápežom Pavlom VI. Podarovali mu látku, ktorú na Sibíri vyšili Litovčania, ktorí sa takto chceli poďakovať Cirkvi za pomoc. Dojatý pápež prijal ich dar, ktorý pokladal za relikviu.
V novembri 1976 informoval vnútorný hlas mystičku o nepokojoch na hraniciach medzi Litvou a Lotyšskom a požiadal ju o pomoc. Jej spovedník opisuje jej zásah takto: "Cieľom komunistickej akcie bolo zničiť katolícke rodiny, ktoré sa nechceli zriecť svojej viery. Z týchto rodín zobrali 11 detí vo veku od 7 do 12 rokov, naložili ich do nákladného auta, ktorého dvere uzamkli. Šofér, ktorý deti odvážal, mal v istej chvíli vyskočiť z idúceho auta, ktoré by sa následne zrútilo do priepasti aj s deťmi. Znamenalo by to pre ne istú smrť. Maria Teresa, ktorú privolal na pomoc skrývajúci sa litovský kňaz, sa ocitla za volantom auta vo chvíli, keď šofér z neho vyskočil. Išla veľkou rýchlosťou, prekročila lotyšské hranice a prešla na litovské územie. Pohraničná stráž nestihla spustiť závoru a nevšimla si vodiča. Lotyšské deti sa dostali na bezpečné miesto k vynikajúcim litovským katolíkom. Táto bilokácia bola pre Mariu Teresu mimoriadne vyčerpávajúca. Aj napriek tomu, že išlo o nadprirodzený a zázračný jav, musela do tohto skutku vložiť veľa námahy, čo sa neskôr odrazilo na jej zdravotnom stave. Každá misia dozrievala v čase."
V porovnaní s hrozným prenasledovaním na Východe sa zásahy Teresy zdali byť len kvapkou v mori. Keď sa zhovárala s Kristom o tom, že nie je možné zasiahnuť vo všetkých situáciách, Pán jej vysvetlil, že Boh zasahuje zázračne vtedy, keď už človek vyčerpal svoje sily a možnosti a nemôže nič viac urobiť. Najskôr však treba využiť všetky prirodzené prostriedky.
Večer 18. septembra 1977 oznámila otcovi Campanovi: "O niekoľko hodín idem na Litvu. Šesť Litovčanov utieklo z koncentračného tábora v Rusku. Nemôžu sa dostať domov."
Boli to mladí chlapci, najstarší z nich mal 17 rokov. Nevedeli sa dostať cez hranice, ktoré boli chránené hrubým pletivom z ostnatého drôtu. O ich záchranu prosil mystičku vnútornou cestou kňaz, ktorý zostal v tábore a uvedomoval si, že strážnici chlapcov zabijú, len čo sa pokúsia priblížiť k prechodom. Maria Teresa sa ocitla na mieste, kde sa utečenci skrývali. Utečenci ju videli, ale strážnici nie. Skryla strážnikom pušky a kým ich strážnici hľadali, nadvihla pletivo z ostnatého drôtu. Chlapci tadiaľ prekĺzli a začali utekať.
Ježiš Kristus vedel, že Maria Teresa je na konci so silami a že jej zdravotný stav sa zhoršuje. Bez jeho milosti by už dávno nežila a začal obmedzovať jej činnosť vrátane jej zázračných zásahov. Poslanie sa blížilo ku koncu. Cesty kontaktu s umlčanou Cirkvou, ktoré mystička otvorila, sa už upevnili. Na miesto mučeníkov boli menovaní noví biskupi a v krajinách komunistického bloku to už vrelo vďaka zvoleniu pápeža zo socialistickej krajiny a štrajkom.
Marii Terese ubúdali mystické zážitky a znamenia, ale pribúdali choroby. Napriek utrpeniu z nej vyžaroval vnútorný pokoj. Snažila sa pomáhať Cirkvi na Východe: posielala balíky, knihy a informovala o potrebách umlčanej Cirkvi. Svojím príkladom inšpirovala aj iných ľudí.
Veľmi silno prežila smrť dvoch pápežov: Pavla VI. a Jána Pavla I. Mystickou cestou dostala ubezpečenie o tom, že sú v nebi.
Zvolenie Jána Pavla II. na Petrov stolec prijala s veľkou radosťou. Kardinála Wojtyłu spoznala už počas svojich návštev v Poľsku. Po atentáte naňho znovu dostala dar bilokácie a strávila niekoľko hodín pri pápežovom lôžku na klinike Gemelli. Potom prišla informácia o smrti drahého primasa Wyszyńského a Maria Teresa pocítila, že sa blíži aj hodina jej odchodu.
Táto neúnavná orodovníčka a pomocníčka umlčanej Cirkvi, veľká dcéra Katolíckej cirkvi, zomrela 17. januára 1983 o 11,20 na neoperovateľný zápal pobrušnice. Na jej pohrebe sa biskup Jaroslav Škarvada z Prahy takto prihovoril zosnulej: "Ďakujem ti, Maria Teresa, za všetko, čo si urobila pre mňa, čo si urobila pre nás všetkých a pre našich bratov. Tvoja obeta a tvoje utrpenie sú semenom, ktoré prináša plody všade, kde kvitne viera, ktorej rast nikto nezastaví."
Maria Teresa našla svoj odpočinok podľa svojho želania v holej zemi na cintoríne Urbania s nápisom, ktorý si želala na náhrobnom kameni: "Mihi vive Christus est, et mori lucrum" (Flp 1, 21).
