%20(1).jpg)
Božia prozreteľnosť ožiarila osemnástimi návštevami Nepoškvrnenej Panny dovtedy neznáme mestečko Lurdy. Jednoduchá, omilostená Bernadeta, chudobné dievča na svetské statky, zato bohatá na kresťanské cnosti bola vyvolená, aby oznámila svetu nebeské posolstvo.
Správa o zjaveniach v Lurdoch sa bleskovo rozniesla po svete. Neveriaci použili všetky prostriedky, aby zamedzili davom prichádzať k jaskyni. Svetské úrady začali vyšetrovať Bernadetu. Policajný komisár Jacomet a štátny zástupca Dutuor sa pretekali, kto skôr odhalí podvod, až napokon musel zakročiť cisár Napoleon. Bernadetu počas vyšetrovania strašili zatknutím, pokiaľ neustúpi od návštev jaskyne. Ale Bernadeta im vždy odpovedala pokojne a stále opakujúc to isté.
Uprostred týchto trpkých bojov pristúpila 12. júna 1858 k prvému svätému prijímaniu. Nízka dievčina nemala veľké vedomosti v svetských vedách, zato bola o to viac lepšie pripravená prijať svojho Spasiteľa. Lurdský farár Peymarale spomínal, že spomedzi všetkých detí, s ktorými konal duchovné cvičenie, bola Bernadeta najuzobranejšia a pozorne o všetkom, čo im vravel, premýšľala.
V ten slávnostný deň pristúpila k stolu Pána bez toho, aby prišla do vytrženia, hoci sa v jej tvári odrážala pobožnosť, podobná anjelovi. Ale o to väčšie mala vnútorné milosti, ktoré dostala - obdivuhodnú lásku k chudobe a pohŕdanie svetskými rozkošami, peniazmi a poctami. Ale neskôr v jednu sobotu predsa videl farár Peymarale nad kľačiacou Bernadetou lesk glorioly.
Keď 16. júla prijala Bernadeta vo sviatok Panny Márie Škapuliarskej tretíkrát Telo Pána, prišla okolo 18,00 k jaskyni, aby sa rozlúčila so zjavením. Ostatní pútnici, ale aj zvedavci pozerali na dievčinu, ktorá zrazu zdvihla ruky a volala: "Pozrite, je tu! Usmieva sa!" V Bernadetinej tvári sa odrážal pocit šťastia a odvtedy z jej tváre nezmizol výraz nekonečnej blaženosti. Zachovávala si pred svojimi očami obraz Dámy, ktorá sa jej zjavila a nikdy predtým nebola taká nádherná, ako v deň posledného zjavenia. Podľa Bernadety bol úsmev Pani veľmi sladký a Bernadetino srdce sa ešte nikdy neocitlo v takej nadmernej láske, ako dnes, keď sa pri Zjavení celkom roztavilo. Ešte posledných 15 minút sa opájala rozkošou pri pohľade na sladkú Pannu Máriu a potom, po niekoľkých mesiacoch, odišla do Kongregácie mariánskych detí a v nasledujúcom roku bola birmovaná.
Pri rozhovore s biskupom z Nevers vyjadrila Bernadeta 23. septembra 1863 svoju túžbu vstúpiť do kláštora. Na tento životný krok sa pripravovala tri roky modlitbami a zapierania seba a 21. mája 1866 sa jej túžba napokon naplnila.
Bol to slávnostný deň, lebo za prítomnosti 50.000 pútnikov bola svätená krypta a na mieste zjavenia prinášalo sto kňazov obetu svätej omše. Keď sa pre dvomi rokmi žehnala jaskyňa, boli farár Peymarale aj Bernadeta chorí, teraz však boli na slávnosti prítomní. Bernadeta mala oblečené biele šaty, lebo jej ústami zvestovala Panna Mária, že na tomto mieste má byť postavená kaplnka a majú k nej prichádzať procesie. A v ten deň sa Bernadeta mohla pozerať, že sa prianie presvätej Panny splnilo. Bol to pre ňu signál, že môže opustiť Lurdy, aby zvyšok života strávila v kláštore a slúžila v ňom Bohu.
Keď bola slávnosť ukončená, Bernadeta povedala predstavenej nemocnice z Nevers, že chce vstúpiť do kláštora a pýtala sa jej, či nie sú chudoba a nehodnosť prekážkou k vstupu do kongregácie ako čakateľky. Keď potom 7. júla 1866 prišla do kláštora v Nevers, prísna a osvietená matka predstavená Josefina Imbertová ju chcela ešte niekoľko týždňov podrobiť skúške. Zvolala všetky čakateľky, novicky a sestry a vyzvala Bernadetu, aby im dopodrobna porozprávala o všetkých zjaveniach.
Bernadeta tak spravila s takou pokorou a uzobranosťou, že všetky poslucháčky dojala k slzám. Keď dokončila rozprávanie, predstavená jej prikázala, aby už nikdy viac, bez dovolenia o týchto zázračných udalostiach nehovorila. Bernadeta ju nesklamala, podala dôkaz o svojej poslušnosti a pokore a už 29. júla sa zúčastnila na obliečke, a prijala rehoľné meno Mária Bernadeta.
Začal plynúť jej noviciát. Bernadeta s jednoduchosťou vykonávala svoje zvyčajné práce v odhodlaní slúžiť s radostným srdcom iba Bohu a svojim spolusestrám. Hneď v prvých riadkoch svojho denníka v roku 1871 napísala: "To, čo sa ma týka, sa ma už netýka. Odteraz musím žiť úplne Bohu a iba Bohu. Nikdy pre seba."
O svojej oddanosti svätému Jozefovi hovorila málo, ale jej komunita to z času na čas zahliadla, ako dosvedčuje jedna sestra: "Jedného dňa sa Bernadeta za mňa modlila k Panne Márii, no všimla som si, že kľačí pred sochou svätého Jozefa. Keď som ju na to upozornila, odpovedala: ,V nebi nikto nežiarli.'"
Inokedy sa mladá novicka snažila rozjímať počas modlitby a požiadala Bernadetu o radu, ktorá jej prosto odpovedala: "Povedz, svätý Jozef, nauč ma, ako sa mám modliť." Bernadeta vedela priznať svoje vlastné problémy a tak dodala: "Keď sa nemôžem modliť, idem sa porozprávať so svätým Jozefom."
Chýbalo jej už len veľké utrpenie. Boh pre ňu pripravil skúšku prv, než to bolo dopriate ostatným novickám k prijatiu medzi sestry profesky.
Jeden októbrový večer sa u nej objavilo silné chrlenie krvi. Rýchlo privolaný lekár ju prezrel a prehlásil, že Bernadeta už nepobudne dlho na svete. Predstavená to oznámila neverskému biskupovi Foreadovi, ktorý neváhal a hneď prišiel do kláštora, aby v prítomnosti generálneho vikára a sestričiek udelil chorej Bernadete posledné pomazanie. Keď bol na odchode, predstavená mu so súcitom povedala, že Bernadeta musí zomrieť bez toho, aby dostala rehoľný závoj a zložila kláštorné sľuby.
"A čo ju od toho zdržiava?" spýtal sa biskup, "udeľme tomuto dieťaťu, ktorému dáva prednosť najsvätejšia Panna, túto poslednú láskavosť."
Keď potom jednohlasne rozhodla o prijatí v hodine smrti aj rada sestier, vrátil sa biskup k chorej Bernadete: "Sestra Mária Bernadeta, blahoslavená Panna ešte nie je spokojná, chce, aby ste prišla do neba v rúchu rehoľných sľubov. Vrúcne sa sústreďte vo svojej duši a pripravte sa na zloženie svojich rehoľných sľubov. Ak rozumiete mojim slovám, dajte mi znamenie súhlasu."
Bernadeta, naplnená vďačnosťou uprela oči k nebu a potom vo vnútri opakovala sľuby po biskupovi, ktorý jej ich nahlas predriekal. Na konci jemne uklonila hlavu a zašepkala: "Amen." Neskôr sa v ten večer cítila opäť zdravá. Vzala do rúk kríž a novotou voňajúci rehoľný závoj: "Tu ho mám a nikto mi ho už nemôže vziať. Teraz som členkou kongregácie a už ma nikto nemôže poslať preč."
Svoju lásku si vyprosila horlivou modlitbou: "Ó môj Ježišu, daj mi porozumenie pre žiarlivosť nebeskej lásky. Vytrhni moje srdce z pút sveta, pritiahni a vyzdvihni ma k sebe." Nečudo, že po takej vrúcnej modlitbe ju bolo často vidieť prekvapenú s evanjeliom v ruke a so slzami v očiach nad umučením Pána.
Vo svojom zápisníku si poznamenala - Darujem sa Mu a teším sa byť obetným baránkom Ježišovho Srdca. Obetujúce duše sú tiež apoštolské, ako to dokazovala svojím životom Bernadeta: "S radosťou idem do hovorne, i keď je moje srdce nad tým smutné. Hovorím: Môj Bože, idem tam, aby vyšla jedna duša z očistca alebo dostal jeden hriešnik milosť obrátenia."
Streda 16. apríla 1879 bola pre Bernadetu dňom jej skonu a zároveň narodenia pre nebo. Ešte v zime v roku 1877 sa jej spravil vred na kolene, kvôli ktorému prežívala hrozné bolesti. O rok neskôr sa lekár vyjadril, že choroba môže trvať ešte mesiace, ale Bernadeta už nie je tak ďaleko od konca svojho života. Začiatkom roku 1878 sa vred premenil na nádor, noha jej celkom strnula a bolesti sa stupňovali až k mučeníctvu. Tvár mala popolavú, bolo ju len počuť šeptať: "Môj Bože, obetujem ti to. Môj Bože, milujem ťa."
Popritom často prosila sestry o odpustenie, že im svojou chorobou a chabou trpezlivosťou spôsobila mnoho starostí. Ale predsa trpela ako svätica a ukazovala svoju pravú lásku ku krížu. V tej dobe si do svojho denníka zapísala: Ó kríž, ty si oltár, na ktorom sa ti umierajúc chcem obetovať s Ježišom. Srdce Ježišove je so svojimi pokladmi moje dedičstvo. V ňom chcem žiť, v ňom v pokoji skonať uprostred bolestí."
Teraz, keď zúfalo potrebovala trpezlivosť a silu, 19. marca, na sviatok svätého Jozefa, prosila pestúna Pána Ježiša o milosť dobrej smrti.
28. marca 1879 prijala s vrúcnou zbožnosťou sviatosť zomierajúcich. Veľký týždeň bol pre aj pre Bernadetu najbolestnejším týždňom, no svojou trpezlivosťou v bolestiach ukázala krásny príklad odovzdanosti do Božej vôle.
V noci z veľkonočnej nedele na pondelok prežívala ťažké vnútorné utrpenie. Často ju bolo počuť volať: "Odíď satan!"
V utorok ju navštívil duchovný otec Febvre a posťažovala sa mu, že ju diabol ju chcel strašiť, ale pri vyslovení mena Ježiš zmizol. Pred obedom prijala sväté prijímanie, ale neskôr si ešte dala zavolať kňaza, chcela sa vyspovedať. Duchovný otec si ju vypočul a udelil jej plnomocné odpustky pre hodinku smrti. Potom ju vyzval, aby celou láskou svojej duše obetovala Bohu obeť svojho života.
"Akú obeť?" pýtala sa zázračne energicky Bernadeta. "To nie je žiadna obeť, zanechať biedny život, v ktorom sa nachádza toľko ťažkostí, a patriť Bohu."
Ráno 16. apríla 1879 začal smrteľný zápas. Všetci prítomní sa začali modliť modlitby za zomierajúcich. Keď sa kňaz druhý raz modlil tieto modlitby, upozornil Bernadetu na slová - Sadni si ako pečať na moje srdce. Vtedy Mária Bernadeta chytila kríž a pritisla si ho na srdce.
"Sestra, veľmi trpíte?" pýtala sa jej súcitne jedna spolusestra.
"To všetko je dobré pre nebo," odpovedala Bernadeta, "chcem prosiť a tešiť najblahoslavenejšiu Pannu. Nie, žiadnu útechu, ale silu s trpezlivosť."
Potom zatvorila oči a modlila sa: "Bože môj, milujem ťa zo svojho celého srdca, z celej svojej duše a zo všetkých síl." Potom, keď sa priblížil jej čas, sa naposledy pomodlila: "Svätá Mária, Matka Božia, pros za mňa hriešnu," pričom dvakrát ešte zopakuje "úbohú hriešnu teraz, i v hodine mojej smrti." Bol to jej posledný povzdych. Krátko predtým odbili tri hodiny popoludní, hodina smrti Ježiša Krista.
Masima - Verím a Dôverujem
