%20(1).jpg)
Veronika Giuliani bola jednou z nositeľkou Kristových rán. Jej stigmatizácia má zvláštny význam už aj preto, že bola overená a dokázaná jedinečným spôsobom, a kvôli tomu bol jej prípad bol vyšetrovaný s mimoriadnou prísnosťou. Vyhlásením Veroniky za svätú Cirkev jej stigmatizáciu plne uznala.
Veronika sa narodila 27. decembra 1660 ako siedme dieťa zámožných rodičov v Mercatello. Dcéra bohatého finančníka však mala ťažkosti s otcom, ktorý ju chcel bezpodmienečne vydať. Bola mimoriadne pekná, živá, s dobrým charakterom, mala teda vlastnosti, ktoré jej zaručovali výhodnú partiu a výber z najlepších možností. Kvôli nej pozýval otec na večierky mladých šľachtických synov. Veroniku nútil, aby sa zúčastňovala na rôznych spoločenských podujatiach, musela sa obliekať podľa najnovšej módy, učila sa dokonca šermovať, tak nie div, že bola obdivovaná a v spoločnosti vítaná.
Veronika ale naliehala na otca, aby jej dovolil vstúpiť do kláštora a od svojho predsavzatia neustupovala. Časom sa otcov odpor zmenšoval. Nevládal odolávať prosbám svojej dcéry. Tento zápas napokon rázne ukončilo Božie riadenie, keď Veronika ťažko ochorela. V tomto stave napísala otcovi krátky, ale rozhodný list. Váhavo súhlasil, že sa poinformuje o možnostiach v niektorých kláštoroch, ktoré by pre ňu prichádzali do úvahy. Bola to však iba taktika, ako získať čas, aby si to rozmyslela.
Napokon, vstúpila sedemnásťročná Veronika 28. októbra 1677 do kapucínskeho kláštora v Mercatello, kde na sviatok Všetkých svätých v roku 1678 zložila prvé sľuby.
Spočiatku mala ťažkosti. Cnelo sa jej za domovom a príbuznými, čo jej privodilo vnútorný nepokoj. Pán jej však vrátil duševnú rovnováhu a ona sa celá odovzdala modlitbe, umŕtvovaniu a dokonalej chudobe. V jej cele stáli iba skromná posteľ, stôl, stolička a kríž. Cvičila sa v rehoľnej zásade „agere contra" - konať proti uspokojeniu tela a zmyslov - a dôsledne ju dodržiavala. V neskorších rokoch zastávala funkciu novicmajsterky.
Veronikin cnostný život a láska k Bohu dosiahli taký stupeň, že ju Pán začal pripravovať na mystické zjednotenie. Prechádzala bolestným utrpením, ktoré ju malo pripraviť na najvyššie zjednotenie s Bohom. Rok 1681 sa datuje ako jej korunovanie tŕním. Od tejto vízie mávala ustavičné bolesti hlavy. Každý piatok trpela viac a viac. Tŕne sa vrývali hlbšie a hlbšie. Často však zvolala: "Pane, viac bolestí!"
Veronika o tom píše: "Nato som cítila, ako mi hlavu ovíja tŕnie. Tieto bolesti však vo mne rozmnožovali ešte väčšiu túžbu po bolestiach. Veľmi som trpela počas veľkého pôstu a svätého týždňa. Keď som sa modlila za niektorého hriešnika, ako keby mi neviditeľná ruka pritláčala tŕňovú korunu hlbšie. Trpela som. Opuchla mi hlava, čo spozorovali i spolusestry. Nohy sa mi podlamovali. Pre bolesti som len tak-tak mohla otvoriť oči."
Druhá stigmatizácia sa udiala 4. apríla 1693. Jej jazvy a bolesti sa počas nej a po nej už nedali zatajiť. Predstavená nariadila lekárske vyšetrenie a liečenie. Kláštorný lekár Dr. Fabbri a chirurg Massani nepochopili povahu tejto "choroby", ani nevedeli určiť diagnózu. Liečili ju podľa vtedajších predstáv: horúcim železom, horúcimi obkladmi, horúcimi masťami a olejmi, ale nič nepomáhalo. Nakoniec sa ďalšieho "liečenia" vzdali, no Veronika pritom vytrpela ďalšie muky.
17. januára 1694 jej Pán Ježiš zkavil, že čoskoro nadíde najvyššia forma Božieho zjednotenia - mystické zasnúbenie. Predchádzali mu však ešte ďalšie utrpenia a bolesti: Veronika bola 4. apríla opäť korunovaná tŕňmi; 6. apríla jej Spasiteľ položil fyzickou formou na plecia ťažký kríž a 9. apríla pocítila prvý raz smrteľnú úzkosť, bičovanie a bolesti umierajúceho Spasiteľa.
Na veľkonočné sviatky prežila víziu nesmiernej krásy, obraz nevysloviteľnej nádhery. Uprostred nebeských anjelov a svätých spozorovala svojho nebeského snúbenca: "Bol taký prekrásny, že ľudské slovo nie je schopné ho ani len zďaleka opísať. Ani neviem, ako bol oblečený. Jeho ruky a nohy, bok a jazvy žiarili jasnejšie než slnko. Každá rana sa podobala prekrásnemu drahokamu. Z jeho boku a rán vychádzal oslepujúci jas. V porovnaní s ním je každé iné svetlo nielen tieňom, ale tmou. V boku som videla prsteň, ktorý bol určený pre mňa. Pán ma požehnal svojou pravicou, potom riekol: ‚Poď, snúbenka Kristova.‘ Najsvätejšia Panna v sprievode anjelov pokračovala: ‚Prijmi korunu, ktorú ti Pán pripravil od večnosti.‘ A v tej chvíli sa moja duša zjednotila s Božskou velebnosťou." Odvtedy mala všetko konať iba podľa jeho svätej vôle.
Mystické zjednotenie sa od roku 1694 opakovalo viackrát. Aj preto bola jej duša pripravená už natoľko, že ju Pán obdaroval veľkou milosťou vlastnej stigmatizácie. Vtedy mala Veronika 33 rokov a bolo jej oznámené, že ešte ďalších 33 rokov bude môcť trpieť pre Pána.
17. júla 1696 sa uskutočnilo prvé stigmatické prebodnutie jej srdca. Na Vianoce toho istého roku sa objavili ďalšie stigmy. Veronika vtedy upadla do extázy, videla sa v Betleheme, kde sa na ňu usmieval Ježiš a tu dostala z jeho ruky znova stigmu na srdci. "Keď som prišla k sebe, nevedela som, čo sa so mnou robí. Cítila som, že na srdci mám otvorenú ranu, ale neodvážila som sa na ňu pozrieť. Keď som tam priložila vreckovku, videla som, že je zakrvavená a zároveň som pocítila veľkú bolesť. Spovedník mi prikázal, aby som sa na to miesto poriadne pozrela a zistila, či je to skutočná rana. Konštatovala som, že je to tak."
Na Veľký piatok roku 1697 jej Pán oznámil, že ju mieni obdariť viditeľnými stigmami. "V tom okamihu som videla, ako z jeho piatich rán vychádzajú svetelné lúče, ktoré sa blížili ku mne. Premenili sa na plamienky. V štyroch som videla klince a v piatom do zlata rozžeravenú kopiju. Kopija mi prerazila srdce, klince sa mi vtisli do rúk a nôh. Cítila som nevýslovné bolesti a bola som akoby premenená v Bohu. Len čo som bola poranená, vrátili sa blčiace lúče do Ježišových rán." Týmto sa skončila posledná etapa neobyčajných milostí. Boli to fenomény zvláštneho druhu, ktoré sa stali predmetom vážnych šetrení zo strany cirkevných predstavených.
Ale aj v druhom úseku života jej Pán poskytol neobyčajné milosti. Veronika bola tiež podrobená mimoriadne dôkladnému, precíznemu a prísnemu vyšetrovaniu. Súdny dvor rímskej inkvizície poveril touto úlohou biskupa diecézy Eustacha. Biskup chcel zistiť, či sú stigmy skutočné, a či nejde o nejaký podvod. Prvé, o čom sa chcel presvedčiť bolo, či je omilostená Veronika trpezlivá, ponížená a poslušná, lebo z týchto cností možno zistiť, či ide o javy Božej povahy.
Najprv ju zbavili úradu novicmajsterky. Karhali ju tak ostro a nahlas, že sa to nieslo po celom kláštore. Jednali s ňou ako s posadnutou alebo exkomunikovanou a hrozili jej trestom smrti. Zavreli ju do miestnosti, zakázali jej písať, nesmela sa zúčastňovať chórovej modlitby, ani svätej omše, s výnimkou sviatkov. Potom ju nútili zdržiavať sa na vrátnici, kde prikázali jednej laickej sestre, aby s ňou jednala ako so simulantkou a nedovolila jej s nikým sa rozprávať. Biskup súčasne poveril niekoľkých lekárov, aby vyšetrili a liečili jej stigmy. Na ruky jej natiahli rukavičky a zapečatili voskom. Vyšetrovanie trvalo do konca októbra, ale jej jazvy sa nezmenšili, naopak, boli väčšie. Veronika znášala všetko pokojne, skromne a ponížene.
Vyšetrovacia komisia ani lekári nedospeli k nijakému výsledku a tak nechali Veroniku na pokoji. Ona sama prosila Pána, aby jej vonkajšie znaky, vyvolávajúce toľkú pozornosť, odňal. Pán sľúbil, že jej prosbe vyhovie, ale až o tri roky. Po ich uplynutí vonkajšie stigmy skutočne zmizli a ostali jej iba bledé,
trocha do červena sfarbené stopy. Zaujímavé je, že počas jej života sa stigmy znova ukázali a znova pominuli, a to sa opakovalo niekoľko ráz. Celých dvadsať rokov však boli predmetom prísneho šetrenia.
Pretože biskup Eustach nebol s prvým, dlhotrvajúcim vyšetrovaním spokojný a chcel mať úplne jasno, či sa v tomto prípade jedná o Boží zásah, nasledovala ďalšia etapa vyšetrovania.
V roku 1714 zavolal z Florencie pátra Crivelliho, učeného a populárneho jezuitu. Doterajšieho spovedníka kláštora pozbavil funkcie a pátra Crivelliho menoval spirituálom kláštora. Prikázal mu, aby Veroniku čo najprísnejšie pozoroval a vyšetroval po dobu dvoch mesiacov. Experimenty pátra Crivelliho sa stali slávnymi, lebo pri kanonizácii Veroniky za svätú, bol najhodnovernejším svedkom.
Páter Crivelli jedného rána pozval Veroniku do spovednice a prikázal jej, aby sa ihneď odobrala k modlitbe a prosila Boha, aby jej dal poznať, čo jej spovedník prikáže. Veronika počúvla. Medzitým si v duchu pripravoval päť príkazov, ktoré mienil dať Veronike:
1. Má vyprosiť u Boha, aby sa jej dávnejšie uzavretá rana v boku znova otvorila a krvácala.
2. Aby zostala tak dlho otvorená, kým on (spovedník) nerozhodne inak.
3. Ak on rozkáže, nech sa rana ihneď uzavrie, a to v jeho prítomnosti i za účasti tých, ktorých on pozve.
4. Ak to uzná za vhodné, aby v jeho prítomnosti znášala bolesti utrpenia nášho Pána.
5. Ak pretrpela ukrižovanie v posteli, tak to isté utrpenie znesie mimo lôžka, a to v jeho prítomnosti i pozvaných.
Potom ju znova zavolal a opýtal sa, či ju Pán vyslyšal. Odpovedala spokojne: "Nie." Poslal ju teda znova sa modliť. Urobila to. Pri druhom predvolaní opakovala slovo za slovom všetkých päť príkazov, ktoré si páter pripravil. Po niekoľkých dňoch prišiel páter Crinelli do kláštora a požiadal ju o realizáciu prvého príkazu. Výsledok bol ohromujúci. Jej rana v boku sa otvorila presne tak, ako znel príkaz, na svätej omši, ktorú páter celebroval. "Keď som prinášal Najsvätejšiu obetu," povedal páter, "prosil som vrúcne Boha, aby uskutočnil tento zázrak na svoju väčšiu slávu."
Po svätej omši zavolal Veroniku do spovednice a opýtal sa jej, či sa rana otvorila. Odpovedala: "Áno". "To ešte nestačí," odpovedal páter, "priložte na ranu bielu šatku a podajte mi ju." Veronika počúvla. Šatka bola zakrvavená, no napriek tomu príjemne voňala.
Potom prešiel k druhému príkazu. Medzitým poslal biskupovi správu o tom, čo sa prihodilo, spolu so šatkou. Keďže mal inú povinnosť, odcestoval do Florencie a vrátil sa po troch týždňoch. Pri návšteve kláštora sa opýtal Veroniky, či je rana ešte otvorená. Odpoveď znela: "Áno." Páter o tom ihneď informoval biskupa, ktorý hneď prišiel do kláštora a s pátrom Crinellim zavolali Veroniku k mrežiam čakárne. Páter jej prikázal, aby si prestrihla šaty nad srdcom. Ochotne počúvla. Biskup a páter sa tak mohli presvedčiť, že rana je otvorená a krváca. Spovedník dal príkaz, aby sa rana okamžite uzavrela. Svedkovia ešte viac žasli, keď sa rana zatvorila bez toho, aby zanechala stopu. Tretí príkaz bol splnený, zostal ešte štvrtý.
Jedného rána v novembri prišla Božia služobnica k spovednici a oznámila kňazovi, že jej Matka Božia prikázala, aby oznámila pátrovi, že o tretej hodine ráno, deň pred sviatkom svätého Ondreja, začne jej utrpenie. Matka Božia si želá, aby bol osobne prítomný a že utrpenie potrvá dvadsaťštyri hodín, vrátane siedmich utrpení Najsvätejšej Panny. Na príkaz pátra utrpenie prestane. Páter odpovedal, že bude o veci uvažovať a modliť sa, aby sa ukázalo, čo je vôľa Božia. Keď odišla, páter o veci informoval biskupa.
Presne v stanovenú hodinu sa ukázali symptómy neznámeho utrpenia. Bolesti boli také prudké, že pripomínali smrteľný zápas. O jedenástej hodine dopoludnia oznámili pátrovi, že sestra Veronika umiera. Páter Crivelli prišiel do kláštora spolu s pátrom rektorom kolégia Vecchim. Veroniku našli na posteli oblečenú a prikrytú ľanovou plachtou. Páter sa predmodlieval a vypočul jej spoveď. Veronika mu povedala, že utrpenie začalo ráno o tretej a teraz prežila utrpenie na Olivovej hore. Bola vedená k Pilátovi a k Herodesovi a už pretrpela všetku hanbu, potupy a údery.
Pátri videli na jej rukách stopy povrazu, ktorým bol Pán zviazaný, čo ich veľmi dojalo. Páter Crivelli ju ustavične povzbudzoval, aby sa celkom odovzdala Božej vôli. Opýtal sa jej, ktorá časť utrpenia nasleduje. Odpovedala, že má nasledovať bičovanie. Povzbudil ju, dal jej rozhrešenie a povedal, že na jeho prvé znamenie utrpenie prestane.
Čoskoro začala prežívať múky bičovania. "Videli sme ju," povedal páter Crivelli, "ako strašne trpí. Bol to hrozný pohľad. Prudké pohyby občas vymrštili telo do vzduchu, hlavou narazila do múra." Páter Vecchi to už nemohol sledovať. Bez slova sa vrátil do kolégia. Páter Crivelli povedal: "Keď som ju asi hodinu nechal v tomto stave, ukončil som ho príkazom: Stačí, nech to prestane! Nastal zázrak! Táto žena, ponorená do tajomstva utrpenia, hrozne trpiaca, zrazu, v jedinom okamihu, ležala opäť pokojne a po bolestiach a utrpení nezostalo ani stopy." Páter Crivelli sa jej opýtal, kto ju tak nemilosrdne bil. Odpovedala, že zlí duchovia a to v súlade s Božím dopustením. Boli to bolesti od katov, ktorí ako diablom posadnutí bičovali nášho Pána.
Po tejto hroznej skúške chcel páter Crivelli slúžiť svätú omšu. Dôverujúc v cnosť poslušnosti, prikázal Veronike, aby sa bez cudzej pomoci odobrala na chór a tam na kolenách sledovala Najsvätejšiu obetu. Veronika to ochotne splnila. Po svätej omši sa v sprievode opátky a ostatných sestier odobrala do svojej
cely. Prosila o dovolenie, aby mohla pokračovať v tajomstvách Kristovho utrpenia. Páter jej udelil súhlas. Veronika upadla do vytrženia a pokračovala v znášaní utrpenia, ktoré nasledovalo po bičovaní.
Páter i sestry spozorovali na jej čele znaky korunovania tŕním. "Potom nasledovala cesta na Kalváriu a ukrižovanie," pokračoval páter Crivelli, "a môžem povedať, že keby som ju videl skutočne na kríži, nebolo by to dojímavejšie, ako sme ju videli teraz. Jej výkriky úzkosti a strachu jasne prezrádzali zápas so smrťou. Bola to agónia. Studený pot jej stekal po čele, ronila slzy, bolo vidieť všetky náznaky blížiacej sa smrti. V tomto stave ostala asi pol hodinu. Už sa zdalo, že je koniec, že vydýchne. Plný viery a posilnený tým, čo som videl, rozkázal som jej v mene poslušnosti ukončiť extázu. Prišla k sebe a okrem veľkej únavy a vyčerpanosti nebolo na nej vidieť nič zvláštneho. Dal som príkaz, aby jej dali niečo zajesť, požehnal som to a ona spokojne jedla."
Páter Crivelli, naplnený údivom nad zázrakom, ktorý videl, sa odobral do kolégia a podal správu biskupovi. Ešte zostávalo uskutočniť piaty príkaz. Biskup stanovil termín na istý decembrový deň. V stanovený deň dopoludnia sa biskup a páter pobrali do kláštora. Dvere chóru a kostola prikázali zatvoriť. Potom páter Crivelli prikázal Veronike v mene Božom a v súlade so sľubom poslušnosti vžiť sa do mystéria ukrižovania. Veronika sa modlila, rozjímala a vhĺbila sa do tajomstva ukrižovania.
"O niekoľko minút neskoršie," rozpráva páter, "vzniesla sa trochu nad zem. Na tvári jej bolo možno čítať hrôzu, strach a hrozné bolesti. Výkriky prezrádzali nesmierne utrpenie. S pánom biskupom sme došli k záveru, že to stačí a v mene poslušnosti som jej rozkázal mystérium ukončiť. Veronika okamžite prišla k sebe a spokojne si kľakla vedľa nás. Omráčení od úžasu a obdivu sme neprehovorili slovo, rozlúčili sme sa a opustili kláštorný kostol."
Takto znela časť správy pátra Crivelliho v beatifikačnom procese. Nemenej udivujúca je jej plastická stigmatizácia srdca. Trinásť rokov po spomenutých skúškach, na Veľkú sobotu roku 1727, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou, sa Veronika pod príkazom poslušnosti vyznala svojmu spovedníkovi pátrovi Guelfimu, že Pán jej vtisol do srdca rôzne znaky. Medzi inými, na malej vlajočke počiatočné písmená svätých mien: Ježiš, Mária a mnohé iné znaky. Keďže spovedník chcel mať autentické svedectvo o tejto výpovedi, aby to mohlo byť po jej smrti overené, prikázal jej nakresliť srdce so všetkými znakmi. Veronika počúvla, ale pretože nevedela kresliť, obrátila sa na sestry Floridu a Magdalénu, aby jej pomohli.
Vystrihli z papiera srdce, do ktorého potom podľa pokynov Veroniky nakreslili všetky znaky, nachádzajúce sa v jej srdci. Spovedník ho odovzdal biskupovi, ktorý kresbu podpísal a zapečatil. Treba len dodať, že všetky znaky a písmená mali svoj význam.
Veronika zomrela 9. júla 1727. Po tridsiatich šiestich hodinách nariadil biskup otvoriť jej hruď. Svedkami boli guvernér Torrigani, neskorší kardinál, kancelár Fábri, pán Pessucci, Jakob Gellini a spovedník Guelfi. Profesor Francesco Gentili, chirurg a Francesco Bordiga, lekár, srdce otvorili a skutočnosť sa úplne zhodovala s obrazom.
Treba ešte spomenúť, že Veroniku mala ako mnoho stigmatizovaných, dar predpovedať budúcnosť. Predpovedala okrem iného aj mor v Marseille. Dostala aj milosť zázračne liečiť fyzicky a duševne chorých.
Pápež Pius VIII. ju vyhlásil za blahoslavenú, pápež Gregor XVI. zasa 6. mája 1839 za svätú. Počas beatifikačného procesu bolo vypočutých dvadsaťdva svedkov, v rokoch 1727 - 1735 ďalších dvadsaťpäť. Okrem iných vypovedala tiež jej predstavená Florida Cevoli a štyria spovedníci pod prísahou vydali svedectvo o svätej Veronike Giuliani.
