%20(1).jpg)
Svätá Margita Mária Alacoque je nepochybne známa najmä ako apoštolka Božského Srdca. Keď 17. októbra 1690 zomrela, pochovali ju v kláštore v Paray-le-Monial, ktorého múry boli svedkami jej cností. Ale horlivosť v rozširovaní pobožnosti k Božskému Srdcu Pána neustala ani po jej smrti. Naopak, vydávala ešte viac ovocia. Svoju zásluhu má na tom aj kňaz z Ježišovho Tovarišstva otec Colombiére, ktorý bol aj Margitiným spovedníkom.
V krátkej dobe po smrti svojej duchovnej dcéry vydal kňaz Colombiére malé dielko o tejto pobožnosti, poúčal o nej veriaci ľud a horlivo ich povzbudzoval k jej konaniu. Pridali sa k nemu aj dvaja kňazi Croiset a Gallifet, ktorí napísali dielko podobného obsahu a tým tiež napomohli k rýchlemu vzmáhaniu sa zmienenej pobožnosti. Výsledkom boli novopostavené chrámy a kaplnky k úcte Najsvätejšieho Srdca Pána, zakladali sa duchovné spoločnosti, ktoré v dohodnutom čase konali pobožnosť k Srdcu Pána Ježiša a zvlášť potom aj v piatok po oktáve Božieho Tela, no už oveľa slávnostnejším spôsobom. Taktiež rád svätého Benedikta a kongregácia kňazov misionárov, ktorú v roku 1643 založil vo Francúzsku svätý kňaz Ján Eudes mal veľké zásluhy na rozširovaní tejto úcty.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré, platí to aj v tomto prípade, keď k rozšíreniu pobožnosti prispela aj jedna smutná udalosť...
V roku 1720 prebehla Francúzskom zvesť, že v Marseille, veľkom prístavnom meste, vypukol mor. Nákaza tam prišla v máji, keď v prístave zakotvila loď z Afriky. Spočiatku sa tento neduh šíril potichu, no na začiatku augusta sa poriadne rozbujnel a obyvatelia mesta začali hľadať svoju záchranu v úteku z mesta. Aby sa nákaza rýchlejšie nešírila, predstavení mesta nariadili pozatvárať chrámy, kde sa sústreďovalo viac ľudí. A potom, až tento príkaz vydali, opustili mesto aj samotní predstavení.
Najvyšší úradníci kraja sa obávali, že utekajúci Marseilčania môžu preniesť morovú nákazu aj do iných miest a dohodli sa, že mesto Marseille celkom uzavrú, aby z neho obyvatelia nemohli nikam odísť a naliehali na tamojšieho biskupa, aby - kým sa ešte dá - odišiel z mesta.
Biskup Henri Belsunce riadil marseillskú diecézu 12 rokov, bol veľmi vzdelaný a vynikal veľkou zbožnosťou. Keď počul návrh od úradníkov, odpovedal: "Bože chráň, aby som opustil svojich veriacich! Môj život patrí stádu, ktoré mi bolo zverené a ktorého som pastierom!" a majúc na pamäti príklad svätého Karola Boromejského a svätého Františka Saleského, nedbal na nebezpečenstvo a nechal sa s ostatnými veriacimi zatvoriť v meste.
Spolu s ním tam zostali aj kanonici, rehoľníci a ostatní kňazi. Poskytovali úbohým chorým útechu a neštítiac sa námahy ani sa nebojac smrti zaopatrovali ich sviatosťami. Na miesta, kde sa vyskytli najväčšie ťažkosti, či najväčšie nebezpečenstvo, ponáhľal sa biskup aj so svojimi kňazmi.
V septembri dosiahla nákaza najvyšší stupeň. Denne umierali tisícky ľudí a ich mŕtvoly sa vyhadzovali na ulice, kde zostávali ležať, pretože im nemal kto vykopať hrob. Hoci na tieto účely boli prepustení zo žalára väzni, ani tak to nestačilo. A počet umierajúcich sa množil. Úbohí umierajúci spínali ruky, prosili o rozhrešenie, o požehnanie, ale mnohí zomierali bez útechy, lebo v tom čase už zostalo málo kňazov, 250 ich medzitým zomrelo.
"Stále som z milosti Božej na nohách medzi mŕtvymi a umierajúcimi. Všetci po mojom boku boli zasiahnutí a z mnohých služobníkov Pána, ktorí ma sprevádzali, mi zostal iba jeden. Moja domácnosť sama padla za obeť; jedenásť zomrelo a piati sú stále chorí, aj keď mimo nebezpečenstva... Mor bol v Marseille tri mesiace a stále nevykazoval žiadne známky zmiernenia. Aké hrôzy som nevidel a nepočul? Celých osem dní mi hnilo okolo domu a pod oknami dvesto mŕtvol! Musel som chodiť po uliciach lemovaných z oboch strán napoly zhnitými telami ohryzenými psami, s toľkými morovými znakmi a špinou pod nohami, že nebolo možné vedieť, kam šliapať. Bol som prinútený, s hubkou namočenou v octe na nose a so zviazanou sutanou liezť medzi mŕtvoly, hľadať a ponúkať spoveď a útechu umierajúcim, ktorí boli vyhodení z domov a opustení na matracoch medzi mŕtvymi ľuďmi. K neznesiteľnému smradu sa pridali aj hromady zabitých a ponechaných zhnitých psov a mačiek. Ach! Monsignor, aké chvíle horkosti a zúfalstva som nepretrpel; aké hrozné je byť v takejto situácii!" List Mgr. de Belsunce, biskupa z Marseille, biskupovi z Toulon, 1720
Biskup dostal koncom októbra Božie vnuknutie spraviť pod šírym nebom oltár. Na deň Všetkých svätých sa pred ním zhromaždili zostávajúci obyvatelia a Belsunce ich napomínal, aby túto morovú ranu považovali za trest a kajúcim srdcom sa obrátili k Bohu, žiadajúc ho o zmilovanie, pretože "z inokadiaľ sa pomoc nedá čakať".
Prelievajúc slzy rozprával: "Hľa, toto mesto bolo ešte pred niekoľkými mesiacmi slávne a ľudnaté, teraz je porazené a od všetkých opustené! Naše drahé Marseille je zbavené každej pomoci a opustené veľkou časťou vlastných obyvateľov! Celé Francúzsko, ba aj celá Európa sa nás štíti, každý sa má pred nami na pozore. Aká to zmena v takom krátkom čase! Nie je to viditeľný dôkaz Božieho trestu?" A oznámil zhromaždeniu, že na tomto oltári sa 4. novembra bude konať svätá omša, pri ktorej Marseille aj celú svoju diecézu zasvätí Najsvätejšiemu Srdcu Pána.
V ustanovený deň prišiel biskup s bosými nohami uprostred kňazov, ktorí ešte zostali nažive, k oltáru. Na krku mal povraz na znamenie kajúcnosti. Ešte raz napomenul prítomných, aby sa skrúšeným srdcom obrátili k Bohu a vrúcne vzývali Najsvätejšie Srdce Pána. Potom vykonal obeť svätej omše a zasvätil mesto i celú diecézu Božskému Srdcu.
Boh túto obeť prijal a mor sa od tej chvíle pomaly prestal šíriť a ubúdal aj strach pred nákazou. Na veľkonočné sviatky v nasledujúcom roku pozostalí veriaci násilne pootvárali brány chrámov a prosili, aby boli Božie služby opäť konané verejne. V krátkom čase mor celkom zanikol.
Povesť o Marseilčanoch, ktorí vzývaním Najsvätejšieho Srdca Pána unikli zhubnému moru sa rozšírila. A čím viac prenikala medzi ostatných, tým viac sa v ostatných krajinách šírila pobožnosť k Božskému Srdcu Pána, zvlášť vo Francúzsku, ale utešene narastala aj napriek všelijakému odporu nepriateľov Cirkvi.
Už v roku 1726 sa ohlásilo v Ríme 317 bratstiev Srdca Pána Ježiša z rôznych krajín. Pobožnosť k Božskému Srdcu prenikla aj do Číny, Indie a Ameriky, kde sa tiež veľmi hojne šírila. Na úpenlivú žiadosť poľských biskupov, aby sa v ich krajine každoročne konala slávnosť Srdca Pána Ježiša a slúžila sa k tomu účelu zvláštna svätá omša, im to pápež Klement XIII. povolil a tiež i to, aby kňazmi vykonávali primerane tejto slávnosti i duchovné hodinky. Podobné povolenie dostala aj kongregácia Paulínov v Ríme.
Pápež Pius IX. neskôr nariadil, aby sa slávnosť Božského Srdca Pána Ježiša každoročne konala v piatok po oktáve Božieho Tela. Takto sa táto pobožnosť, ktorá bola dosiaľ konaná súkromne, stala verejnou a ešte viac sa šírila po celom svete.
So vzrastajúcou úctou k Srdcu Pána narastal tiež počet ctiteľov ctihodnej sestry Margity Alacoque, ktorá si tiež získala mnohé zásluhy uvedením a rozširovaním tejto pobožnosti. Pápež Pius IX. na mnohé prosby jej ctiteľov nariadil, aby Margitine cnosti a tiež zázraky, ktoré sa stali na jej príhovor, podľa vyšetrované podľa cirkevných predpisov. Po ukončení vyšetrovania bola potom v roku 1864 blahorečená.
Francúzski biskupi, a tiež iní horliví biskupi, vidiac ovocie pobožnosti k Srdcu Pána Ježiša, odovzdávali celé svoje diecézy do ochrany tohto Božského Srdca - najbezpečnejšieho prístavu v búrkach tohto sveta, pevnej záštity proti zhubným nátlakom, mocnej zbrani v boji proti nepriateľom, posile v slabosti a občerstveniu vo všelijakých strastiach života.
Aj samotný pápež Pius IX. konával s veľkou vrúcnosťou pobožnosť k Srdcu Pána Ježiša a túto úctu schvaľoval pri každej príležitosti: "To Srdce je sídlom Božej lásky a skrytým útočiskom, v ktorom sa našim dušiam dostáva ochrana proti ľstivým útokom nepriateľov."
Masima - Verím a Dôverujem
