%20(1).jpg)
Zatiaľ čo mnohí z nás dospelých sú v našom kresťanskom živote stále "vo vývine", existujú malé deti, ktoré viedli skutočne svätý život. Bez toho, aby dosiahli vek dospelosti, sú skvelými príkladmi hrdinskej cnosti a lásky ku Kristovi a Cirkvi. Jedným z nich je Guy Pierre de Fontgalland, ktorý zomrel vo veku 11 rokov a počas svojho krátkeho života dosiahol mimoriadnu svätosť.
Guy de Fontgalland, malý Boží služobník, bol v medzivojnovom období považovaný za najmladšieho kandidáta na katolícku svätosť, ktorý nebol mučeníkom. Narodil sa 30. novembra 1913 v Paríži vo Francúzsku a jeho beatifikačný proces bol otvorený 15. novembra 1941.
Guy bol úplne normálne dieťa, ktoré bolo zapálené láskou svätej Eucharistie: od prvého prijímania sa postupne premieňal. Utrpenie a predčasnú smrť prijímal s úsmevom, pretože z prijímania čerpal štedrosť, silného ducha viery a veľkú lásku: "Sníval som o tom, že sa stanem kňazom, ale Ježiš mi povedal, že chce, aby som bol anjel."
Bol synom právnika grófa Pierra Heurarda de Fontgallanda a Marie Renée Mathevon, ktorá kedysi uvažovala o vstupe do karmelitánskeho kláštora. Ale biskup z Gibeugrues, ich rodinný priateľ im trochu "zamiešal karty", keď ich zoznámil a neskôr spojil do manželstva. Ich syna potom 7. decembra 1913 pokrstil menom Guy Pierre Emmanuel v kostole svätého Augustína.
Guy bol ako každé iné dieťa, rozmarný voči matke, prchký voči mladšiemu bratovi Markovi, narodenému v roku 1916, ale tiež bol citlivý a láskavý, úprimný, vedel priznať svoje chyby hoci vedel, že bude potrestaný. Guy zomrel v povesti, že nikdy nepovedal ani jedno klamstvo.
Odrážala sa v ňom detská viera, inšpirovaná Teréziou z Lisieux, ktorej hrob navštívil v januári 1917 počas púte, na ktorej bol so svojou matkou. A hoci bol veľmi mladý, vo všetkom sa snažil napodobňovať Ježiša. V súkromí svojej izby sa s Ním rozprával, a rovnako aj po svätom prijímaní. Každý deň prinášal malé obete, aby sa "pokúsil" potešiť Ježiša.
Asi preto ani nebolo prekvapujúce, keď vo veku päť rokov prejavil túžbu po prvom svätom prijímaní a o rok neskôr "prehlásil", že sa chce stať kňazom. Bystrý chlapec sa za dva mesiace naučil čítať a písať a vo svojej farnosti sa prihlásil na hodiny katechizmu.
22. mája 1921 sa mu túžba splnila. Bol to deň jeho prvého svätého prijímania v kostole St-Honoré d'Eylau, počas ktorého mu bolo odhalené, že čoskoro zomrie. Ježiš mu povedal, že ho čoskoro vezme do neba a Guy odpovedal: "Áno." Aby však nezarmucoval príbuzných, ponechal si to pre seba.
Po pamätnom prvom svätom prijímaní hovorieval: "Keď chceš prijať prijímanie, musíš na už večer vopred myslieť a pripraviť sa na to, že budeš hádzať kvety Dieťaťu Ježišovi, akoby povedala sestra Terezka, prinášať z lásky k nemu malé obete." Pretože tvrdil, že nikto by nemal zostať bez živej potravy, ktorou je sám Boh, aktívne propagoval prvé sväté prijímanie. Chcel, aby všetci mali účasť na eucharistickej hostine.
V októbri 1921 nastúpil do Inštitútu svätého Alojza Gonzaga. Hoci bol inteligentný a zvedavý, spočiatku bol priemerným žiakom pre lenivosť a pomalé napredovanie v štúdiu. Potom však vstúpil do seba a hneď uňho nastalo zlepšenie. Nikdy sa nesnažil pútať na seba pozornosť, aj tak sa stal známym pre svoju dobročinnosť a priateľskosť. Chránil najslabších spolužiakov, keď sa mu iní žiaci posmievali, nebránil sa, odpúšťal svojim nepriateľom, nebol závistlivý, ani trucovitý, ako zvyknú byť iné deti v jeho veku. Vyhýbal sa problémom a odmietal obviňovať ostatných.
V júni 1924 sa spolu so svojou rodinou vybral do Lúrd a tam sa mu v sobotu, v zasvätený deň Panne Márii, pred jaskyňou potvrdilo predchádzajúce odhalenie, že čoskoro zomrie.
O šesť mesiacov neskôr, 7. decembra, ochorel na záškrt. Raz sa jeho stav zlepšoval inokedy zhoršoval. A hoci lekári boli optimistickí, Guy predsa vedel, že zomrie a toto tajomstvo prezradil svojej matke, aby ju utešil: "Drahá mama, musím ti povedať tajomstvo, som na pokraji smrti. Najsvätejšia Panna ma príde vziať so sebou. Pri predstave, že opustím otca, Marka a predovšetkým teba, trpím. Len preto, že to Boh chce, sa nechám vziať. Najsvätejšia Panna mi povedala, že z tvojho náručia pôjdem do jej náručia. Neplač, mami. Bude to také sladké zomrieť takto." Guy potom s odvahou čelil bolesti a v sobotu 24. januára 1925 ako jedenásťročný zomrel na zadusenie.
Jeho smrť vyvolala rozruch. Koncom roku 1925 rektor školy svätého Alojza Gonzagu napísal: "Je naozaj úžasné, ako sa príbeh tohto krátkeho života dostáva do povedomia. Boží prst je tu." Svedčil o tom nepretržitý sprievod rodičov, priateľov a rehoľníkov, ktorí si prišli pozrieť jeho pozostatky, ktoré boli so zvláštnym povolením vystavené na dobu 52 hodín.
Po obrade, ktorý sa konal v kostole Panny Márie Milosti v Passy, bola rakva prevezená na Gare de Lyon a umiestnená do koča s erbom rodiny Fontgalland. Pohreb sa konal v katedrále rodinného sídla Die Drôme, v piatok 30. januára 1925 za prítomnosti veľkého množstva ľudí.
Jeho mama, pani de Fontgalland, povzbudená kňazmi, vrátane apoštolského nuncia, biskupa Cerrettiho (ktorý následne napísal predslov) a parížskeho arcibiskupa, napísala krátky životopis svojho syna. Útla brožúrka vyšla najprv v náklade 400, potom v ďalšom vydaní v náklade 4 000, a neskôr aj 95 000 výtlačkov a bola preložená do viacerých jazykov.
Spočiatku vo Francúzsku a potom aj po celom svete písalo o ňom viac. Mnohí sa prišli pomodliť k jeho hrobu a navštíviť jeho rodičov. Boli prijaté státisíce žiadostí o pamätné obrázky Guya Fontgalland; ktoré boli nakoniec distribuované v 48 rôznych jazykoch.
25. marca 1936 sa jeho pozostatky preniesli do kaplnky Sainte Paule vo Valence, Drome, juhovýchodne od Francúzska, a stal sa strážcom a ochrancom tamojších seminaristov.
11. septembra sa jeho rodičia a brat stretli s pápežom Piom XI., pričom v tom čase už boli do Ríma zaslané stovky listov so žiadosťou, aby pápež urýchlil Guyovu beatifikáciu.
Počas inaugurácie sochy Krista Spasiteľa v Riu de Janeiro v októbri 1931 požiadali brazílski biskupi a viac ako 500 kňazov o blahorečenie tohto mladého chlapca. Išlo o ozvenu 650 000 podpisov, zaslaných do Ríma a Paríža v rokoch 1926 až 1931.
Nasledujúci rok, 15. júna 1932, parížsky arcibiskup vytvoril tribunál na vyšetrenie jeho prípadu, a došli k nasledujúcemu výsledku: do 1. marca 1934 bolo zdokumentovaných a pripísaných 244 obrátení, 698 rehoľných povolaní, 742 uzdravení, ktorých svedkami boli lekári, a približne 85 000 milostí a priazní.
Niekoľko príbehov z jeho života
Počas prípravy na svoje prvé sväté prijímanie sa jedného dňa Guy hral so svojím mladším bratom, ktorého ponižoval. Matka, ktorú trápil jeho postoj, ho tvrdo potrestala a povedala mu: "Pán už nie je v tvojom srdci!" Len čo Guy počul tieto slová, stal sa nepokojným, opustil svoju hru a požiadal matku, aby počúvala jeho srdce a povedala mu, či sa Pán už vrátil. Odpovedala: "Ešte nie." Urobil ešte dva rovnaké pokusy a pri treťom raze, netrpezlivý zo stále rovnakej odpovede, povedal mame prísnym hlasom: "Ty ho nevnímaš, ale ja ho vnímam! Ježiš sa vrátil."
Guy bol zvyknutý na mnohé malé pokánia z lásky k Bohu. Táto obeta sa stala počas chladného počasia. Keďže chcel byť ako Ježiš, nepoužil termofor, ktorý mu v noci dala jeho matka, aby sa mu zohriali studené nohy a túto obetu priniesol Dieťaťu Ježišovi.
Jeho lásku k Eucharistii možno vidieť v jeho slovách: "Dobrý Boh nám dal najväčší dôkaz svojej lásky tým, že ustanovil Eucharistiu a chcel v nás prebývať. Netreba sa báť navštíviť ho v Cirkvi a hovoriť s ním ako s naším najlepším priateľom. Je potrebné ho často prijímať do svojho srdca, a tak sa pripraviť na Jeho návštevu."
Jedného popoludnia išiel so svojím bratom do jazdeckého cirkusu, a keď sa ho guvernantka spýtala, čo videl počas vychádzky, Guy povedal: "Namiesto toho, aby som sledoval jazdecké predstavenie, snažil som sa spočítať, koľko tam bolo detí a dospelých a koľko z nich milovalo dobrého Ježiša. Zajtra, keď prijmem sväté prijímanie, budem sa modliť za ľudí v cirkuse." K tomu treba dodať aspoň to, že jeho modlitby obrátili chlapca menom Hugh a spolu s ním aj mladého muža z jazdeckej spoločnosti menom Tom Pouce Tim.
Guy mal veľmi zvláštnu a nežnú lásku k Najsvätejšej Panne Márii, o ktorej povedal: "Myslím si, že Presvätá Bohorodička je ešte lepšia ako všetky mamy dokopy!"
Masima - Verím a Dôverujem
