%20(1).jpg)
Jorge Mario Bergoglio, ktorý po zvolení za pápeža prijal meno František, bol 266. pápežom Katolíckej cirkvi, zvoleným v konkláve 13. marca 2013. Stal sa prvým pápežom, pochádzajúcim z amerického svetadielu (z Argentíny), prvým pápežom, ktorý vzišiel z jezuitskej rehole, prvým pápežom z južnej pologule a po viac ako 1270 rokoch od smrti Gregora III. prvým pápežom, ktorý sa nenarodil v Európe.
Dňa 21. septembra 1953 zažil dotyk Pána, ktorý navždy poznačil jeho život. V Argentíne sa tento deň slávi ako začiatok jari a zároveň ako Deň študentstva. A tento deň rozhodujúco poznačil jeho život...
Ráno mladý Jorge mal rôzne vybavovačky - čosi vybaviť pre mamu, nejaké papierovačky, aby pomohol jednej pani dostať dôchodok a potom sa mal stretnúť s priateľmi z farnosti, aby oslávili začiatok jari. Ale ešte predtým než nastúpil do električky, prechádzal okolo kostola San José a premkol ho silný pocit. Akoby ho niekto volal.
"Čosi ma nástojčivo nabádalo vojsť dnu," rozprával pápež František vo svojich spomienkach. "Trochu poverčivo som si pomyslel, že ak nevojdem dnu, asi sa mi niečo prihodí. Šiel som teda dnu, zadíval som sa na oltár na konci dlhej lode baziliky a uvidel som kňaza, ktorý sa ku mne blížil."
Jorge kňaza nepoznal, nikdy predtým ho nevidel, hoci do tohto kostola chodieval na nedeľnú omšu. Vtedy sa stalo čosi prelomové: "V tej chvíli som mal nutkanie, že sa musím vyspovedať." Vošiel do spovednice: "Vyznal som sa zo svojich hriechov a kňaz bol ku mne veľmi láskavý a predsa si uvedomujem, že to na vysvetlenie nestačí. Fakt je, že som odtiaľ vyšiel iný, s vedomím, že sa stanem kňazom."
Pápež priznal, že predtým mu táto myšlienka náhodou skrsla v hlave počas roka stráveného v saleziánskej internátnej škole, v poslednom ročníku základnej školy, ako jedna z možností, ale "bol to len taký chlapčenský nápad, ktorý som si nechal pre seba."
Dokonca mu to nezišlo na um ani vtedy, keď v to ráno vkročil do kostola. V to popoludnie sa nestretol na autobusovej stanici so svojimi priateľmi, ako sa dohodli. "Niekde sa písalo, že som mal vyznať lásku údajnej snúbenici, no nebolo to tak, sú to výmysly. Na stanicu som teda nešiel. Stalo sa "čosi" veľké a nemohol som sa tváriť, že o nič nejde. Nevedel som, že ma čaká ďalšie stretnutie, no ako som neskôr často zažil, Pán je predvídavý a predchádza nás. Ako prút mandľovníka, ktorý videl prorok Jeremiáš, ten, ktorý na jar kvitne ako prvý (Jer 1,11). Myslíte si, že ho hľadáte, ale On vás už našiel. Hrešíte a On čaká, aby vám odpustil."
Kňaz sa volal Carlos Duarte Ibarra. Jorge Mario mu vtedy nepovedal, čo cítil, ale naďalej chodieval kňaza navštevovať a stali sa z nich priatelia. Netreba si však myslieť, že sa v ten septembrový deň o všetkom raz a navždy rozhodlo.
Jorge sa vrátil do školy a pokračoval vo svojom bežnom živote. O svojej túžbe stať sa kňazom s nikým nehovoril. "Prežíval som samotu, "pasívnu samotu", ktorou trpíte bez zjavného dôvodu. (...) A predsa som spadol z koňa (porov. sv. Pavol) a otvorila sa predo mnou iná cesta. Aj v najtemnejších chvíľach, aj v čase hriechu som cítil, že Pán ma neopustil, že - a toto je význam slova milosrdenstvo - otvoril svoje srdce úbohému."
V decembri 1955 úspešne ukončil štúdium a s príchodom leta začal uvažovať, ako povie rodičom o svojom rozhodnutí. Predovšetkým ako to povedať mame, ktorá bola presvedčená, že pôjde na univerzitu a stane sa lekárom.
V jeden novembrový deň ho mama predbehla. Vďaka intuícií vošla do podkrovnej izby, kde sa Jorge utiahol, aby sa mohol pokojne učiť a našla tam kopu kníh, ktoré by neočakávala - teologické texty, niektoré aj v latinčine.
Keď prišiel domov, mama sa síce netvárila šťastne, ale spýtala sa ho: "Nehovoril si, že chceš byť lekárom?" Odpovedal, že rozmýšľal aj o niečom inom. "Že by som stále rád liečil, ale skôr duše." Mamu ani táto odpoveď nepotešila: "Najprv vyštuduj a potom sa rozhodni, čo budeš robiť." Nehádali sa s mamou, Jorge to považoval za úprimnú výmenu názorov, ktorý mama ani potom nezmenila. "Dokonca ma nechcela sprevádzať do diecézneho seminára a nezúčastnila sa ani na mojej obliečke."
Aby si bol istý, že volaniu rozumie správne, zašiel za otcom Pozzolim, aby preskúmal jeho povolanie. Jorgemu poradil, aby sa modlil a všetko nechal v Božích rukách, a potom mu dal požehnanie Panny Márie Pomocnice kresťanov.
12. decembra 1955 sa potom otec Pozzoli porozprával s jeho rodičmi pri slávnostných raňajkách po svätej omši v cukrárni neďaleko baziliky San José de Flores. V ten deň slávili jeho rodičia dvadsať rokov manželstva. Opísal im, ako sa stal pomocným diakonom, diakonom a kňazom a ako mu toto rozhodnutie dalo to, čo nečakal. "Nepovedal mojim rodičom, že ma musia pustiť do seminára, ani od nich nečakal rozhodnutie. To nebol jeho štýl. Jednoducho im to len objasnil a obmäkčil ich srdcia. A ostatné prišlo samo od seba."
Začiatkom roka 1956 vstúpil do diecézneho seminára Inmaculada Concepción vo štvrti Villa Devoto. Stará mama Rosa mu povedala: "Ak si počul Božie volanie, je to dobrá vec." A dodala, že aj keby sa rozhodol vrátiť, dvere domu budú vždy otvorené.
Nevrátil sa, zotrval na ceste, ktorá nebola priama, ale doviedla ho až k pápežskému stolcu. Niekomu vyhovoval, iným prekážal. Ale vždy tu bol pre nás všetkých dobrými radami. Raz sa ho spýtal jeden vysokoškolák, čo má povedať, aby sa jeho univerzitní priatelia, ktorí sú agnostici alebo ateisti, stali kresťanmi. "Nič," odpovedal som. "Hovoriť je to posledné, čo musíš urobiť. Najprv musíš konať a potom tí, ktorí uvidia, ako žiješ, ako si počínaš v živote, sa ťa spýtajú, prečo to robíš. V tej chvíli budeš môcť hovoriť."
Pápež František hovoril, že najprv máme konať očami, ušami, rukami a až potom slovami. Máme nechať priestor aj na pochybnosti, lebo aj tie sú dôležité.
"Nie je dobré, ak človek hovorí s absolútnou istotou, že sa stretol s Bohom. Ak má človek odpovede na všetky otázky, je to dôkaz, že Boh s ním nie je. Znamená to, že je falošným prorokom, ktorý robí z náboženstva nástroj, že ho využíva pre seba. Veľkí vodcovia Božieho ľudu, ako napríklad Mojžiš, vždy nechávali priestor na pochybnosti.
Musíme byť pokorní a nechať priestor Pánovi, nie svojim falošným istotám. Nežnosť nie je slabosť, je to tá pravá sila.
Je to cesta, po ktorej kráčali najsilnejší a najodvážnejší muži a ženy. Vykročme po nej, bojujme s nehou a odvahou v srdci.
Vykročte po nej, bojujte s nehou a odvahou v srdci... Ja som len krok."
Masima - Verím a Dôverujem
