%20(1).jpg)
Carlo Acutis mal sedem rokov, keď 16. júna 1998 prijal prvé sväté prijímanie, čo bolo skôr, ako prvýkrát pristúpili k stolu Pána ostatné talianske deti. Carlovi rodičia, ktorí spoznali mimoriadnu lásku svojho syna k Pánovi v Eucharistii, dostali zvláštne povolenie, aby mohol prijať sviatosť v benediktínskom kláštore Santi Paolo e Giovanni v Grottaferrata neďaleko Ríma. Eucharistia sa odvtedy stala stredobodom jeho života.
Carlo neskôr opísal deň svojho prvého svätého prijímania ako najdôležitejší okamih svojho života. Od tej chvíle začal denne navštevovať svätú omšu, modliť sa ruženec a dlhé obdobia trávil v eucharistickej adorácii.
V tom istom roku sa Carlo dozvedel o príbehu svätej Gemmy Galganiovej, ktorá zomrela v roku 1903. Nebolo náhodou, že bol ňou uchvátený, pretože pre sväticu bol Ježiš v Najsvätejšej sviatosti tiež stredobod jej svätosti.
A tak, rozhodnutý zistiť, kde žila svätá Gemma, podnikol Carlo so svojimi rodičmi púť do jej domu v meste Lucca v Taliansku, do miesta, kde Gemmu privítala rodina Giannini ako "jedenástu dcéru". Svätica žila v tom dome až do svojej smrti v intenzívnom mystickom živote v jednote s Kristom.
Carlova púť do svätyne svätej Gemmy bola jeho spôsobom poďakovania – nielen Bohu, ale aj svätým, ktorých videl ako svojich spoločníkov na ceste.
6. augusta 1998 pokľakol v modlitbe pri hrobe svätej Gemmy Galgani v Lucce v Taliansku. Bol to jednoduchý akt oddanosti, nepovšimnutý svetom, ale nezabudnuteľný pre otcov pasionistov, ktorí sa starajú o svätyňu svätej Gemmy a neskôr si mohli prečítať slová, ktoré Carlo zanechal v knihe návštev: "Come mi lascio guidare da te. Ho paura, ma la paura non mi fermerà! Ma tu seguita a starmi vicino insieme a Padre Pio. Vi voglio un sacco di bene. Carlo." ("Nechávam sa viesť tebou. Bojím sa, ale strach ma nezastaví! Ale naďalej zostávajte blízko mňa, spolu s Pátrom Piom. Veľmi vás milujem. Carlo.")
Carlo vo svojej poznámke v "knihe pútnikov" Casa Giannini otvoril svoje srdce detskou úprimnosťou. Nevysvetľoval, čoho sa bojí, či utrpenia, zodpovednosti, alebo iba jednoducho niečoho neznámeho, je tu však jeho odpoveď - dôvera. Nežiadal, aby bol zbavený strachu, iba požiadal svätých Gemmu a Pia, aby mu boli nablízku.
Hoci mal iba sedem rokov, zdá sa, že už v takom útlom veku pochopil, že toto je jadrom spoločenstva svätých. Hlboké katolícke presvedčenie, že na našej púti do neba nikdy nie sme sami. Svätí nie sú pre nás len vzormi, ale rodina. Modlia sa za nás, vedú nás a kráčajú s nami. Carlo nevidel svätú Gemmu ani Pátra Pia ako vzdialených či nedosiahnuteľných. Bral ich s dôverou, že sú mu nablízku. On ich miluje a oni milujú jeho.
Tento milý odkaz, napísaný starostlivým písmom rukou dieťaťa, zostal dodnes zachovaný vo svätyni svätej Gemmy. A Carlo sa čoskoro tiež stane po slávnostnom vyhlásení svätým.
V čom sú si Carlo podobní so svätou Gemmou?
Mystička z konca 19. storočia svätá Gemma Galgani, známa ako "Kvet Luccy", zažila hlboké zjednotenie s utrpením Pána Ježiša Krista v jeho umučení, bola vedená pasionistickými kňazmi, aby si pamiatku Pánovho umučenia navždy uchovala v srdci.
Hoci nikdy nevstúpila do rehole, žila skrytý život svätosti, poznačený oddanosťou Eucharistii a duchovnými extázami. Niesla Kristove rany a svoje utrpenie obetovala za spásu duší. Tento život intenzívnej obety rezonoval s Carlovou vlastnou spiritualitou.
Prečo Páter Pio?
Kapucínsky mních Páter Pio bol kanonizovaný v roku 2002, a pre Carla bol ďalším silným vplyvom. Rovnako ako Gemma niesol stigmy a žil v hlbokom spoločenstve s Bohom. Carlo v ňom videl duchovného otca, niekoho, kto šiel pred ním na ceste utrpenia a svätosti.
Carlova modlitba ku klauzúrnej mystičke a svetoznámemu spovedníkovi prezrádza čosi z jeho charakteru - hľadal svätosť prostredníctvom duchovného priateľstva.
Hoci jeho zápis v knihe pútnikov "ticho sedí" vo svätyni svätej Gemmy a je iba obyčajným zápisom návštevníka, predsa prezrádza veľa - Carlo, dávno predtým, než využil internet na dokumentáciu eucharistických zázrakov, bol púťovým dieťaťom, ktorého eucharistická duša ponúkla svoj strach a lásku svätým.
Keď mu bola diagnostikovaná leukémia, po vzore svätých obetoval svoje utrpenie za pápeža a Cirkev a svoju chorobu prijal s veľkou vierou a pokojom: "Obetujem všetko utrpenie, ktoré budem musieť vytrpieť, pre Pána, pápeža a Cirkev."
Kanonizácia Carla Acutisa prebehne 27. apríla 2025 a oznámi svetu, v čo mnohí už veria - že mladý Carlo žil život v hrdinskej cnosti, zakotvený v Ježišovi Kristovi a žiariaci radosťou. Jeho zápis v knihe návštev vo svätyni v Lucce prezrádza aj niečo dôležité - svätosť sa často začína potichu, s chvejúcim srdcom a dôverou.
"Strach ma nezastaví", napísal a skutočne to tak aj bolo. Čoskoro svätý Carlo Acutis, vedený Eucharistiou a spoločnosťou nebeských priateľov kráčal po ceste svätosti. Ceste, ktorá ho priviedla k oltárom Cirkvi.
Všemohúci Bože, Otče všetkého milosrdenstva, si veľký vo svojich svätých! Ty si sa dal poznať blahoslavenému Carlovi v takom mladom veku a obdaril si ho toľkými milosťami, aby sa mohol stať svetlom pre našu dobu - pre každého z nás, ale predovšetkým pre zástupy mladých ľudí, ktorým nikto nepomohol objaviť zmysel života. Ďakujeme ti za Carla, za dar jeho krásneho života aj za jeho blahorečenie, ktoré nám dalo istotu, že máme v ňom nového orodovníka v nebi. Pre jeho živú vieru, nádej a lásku, požehnaj všetkým mladým ľuďom a priťahuj ich k sebe v mene Pána Ježiša Krista, ktorého tak veľmi miloval.
Dobrý Bože, na príhovor blahoslaveného Carla ťa prosím, nech ani ja nepremárnim svoj život, nech ho naplním láskou až po okraj k tvojej chvále a sláve. Amen.
Masima - Verím a Dôverujem
