%20(1).jpg)
Máriu Františku od piatich rán Ježiša Krista prehlásil pápež Pius IX. 29. júna 1867 za svätú. O tom, že toto omilostené dievča bude raz vyhlásené za svätú, mnohí tušili a očakávali už pred jej narodením.
Keď bola Františkina matka v požehnanom stave, v kostole na svätej omši kvôli slabosti a chorľavosti sedela. Dieťa pod jej srdcom ju však vždy prinútilo kľačať od pozdvihovania až do prijímania, čo bolo určite znamením, že dieťa bude preniknuté neobyčajnou nábožnosťou k Najsvätejšej sviatosti oltárnej.
Svätý František Hieronimo z Tovarišstva Ježišovho s istotou povedal matke: "Usilovne dbajte o dievča, ktoré dostanete od Pána Boha, bude veľkou sväticou!"
Jeho slová sa potvrdili už pri pôrode. Dieťa prišlo na svet zázračne, bez toho, aby matka cítila bolesti. Františka sa narodila práve vo chvíli, keď sa jej matka modlila pred obrazom Božej Rodičky, na sviatok Zvestovania Panny Márie v roku 1715.
Svätá Mária Františka od piatich rán šírila vôkol seba nebeskú kvetinovú vôňu všetkých cností. Keby sa mali vypísať všetky, bol by to dlhočizný zoznam. Pretože stále obdivujem Jezuliatko, zameriam sa teda na jej lásku k Ježiškovi.
Pán vábi k sebe zbožné duše trojitým zvláštnym spôsobom - svojím detstvom, krížom a svätostánkom. A tak boli aj pre Máriu Františku jasle, Golgota a oltár trojitým tajomstvom, ktorými sa po celý svoj život najradšej zaoberala.
Bola ešte len malé dieťa, keď ju Pán už uvádzal do tajomstva svojho detstva. Mladí i starí plakali dojatím, keď videli, s akou vrúcnosťou si malé dievčatko tisne Jezuliatko k srdcu, ktoré mali doma. Na Štedrý večer ju sestra uvidela vznášať sa pol metra nad podlahou. Inokedy ju zasa našli pred jasľami v takom nadšení, že ju museli odniesť do jej izbičky, kde sa potom zvyčajne modlila.
Keď bola ešte dieťa, začínala oslavu Vtelenia Pána už prvú nedeľu adventným pôstom, bičovala sa a konala iné kajúce skutky. Kedykoľvek sa jej naskytla príležitosť rozprávať o tajomstve jasieľ, hovorila vždy s takým zápalom a citmi živej viery, že sa poslucháči málokedy ubránili slzám, hoci Františka vravela jednoduchými, obyčajnými slovami, primeranými jej veku.
Myšlienka na Jezuliatko bola pre ňu po celý rok tou najutešenejšou. Stačila obyčajná spomienka a jej bledá tvár sa rozžiarila radosťou a obalila do karmínu. Jezuliatko, ktoré dostala darom, bolo jej pokladom už od detstva a ľudia o ňom rozprávali najpodivnejšie a najľúbeznejšie príbehy.
Raz chcela Františka obliecť Jezuliatko do nových šiat a vtedy ju počuli, ako vo svojej detskej jednoduchosti hovorila Dieťatku: "Ale Ninno! (Ježiško!) Natiahni predsa nožičky a ručičky, inak ti nemôžem ani obuť topánočku, ani ti obliecť rukáv." A čo sa stalo? Jezuliatko vyzdvihlo ručičky a natiahlo nožičky. Správa o tomto dive sa rozšírila rýchlosťou blesku a všetci sa ponáhľali, aby mohli uvidieť poslušného Ježiška.
Kedykoľvek bola Františka chorá, museli jej dať k posteli Jezuliatko. Raz veľmi ochorela, nemohla ani pohnúť hlavou a vidieť svoj poklad, vtedy plná dôvery zvolala: "Moje dieťatko, takto ťa predsa nemôžem vidieť! Poď sem, na druhú stranu!" A div divúci, soška sa ihneď ukázala na stene oproti chorej Františky.
Je veľa detí, ktoré sa s malým Ježiškom dokonale spriatelili. Určite im k tomu kamarátstvu a hlbokému priateľstvu napomohla ich detinská jednoduchosť a dôvera, a možno i hravá fantázia, ktorá žiaľ, mnohým dospelým chýba. Ale aj od toho sú Vianoce. Čarovný čas, aby sme sa zapozerali na Ježiška a aspoň v duchu sa preniesli do vône nášho detstva.
