%20(1).jpg)
Ukrižovaný Ježiš chcel v Teresinej duši nanovo zopakovať svoje umučenie. Neskôr mali mystický sobáš a Teresa súhlasila, že sa stane obetou za zomierajúce duše. Jej pomoc prenasledovanej Cirkvi začala smrťou pravnučky veľkého ruského básnika Puškina. Na prosbu Pána obetovala trojhodinové utrpenie za Stalinovu dušu a pomohla aj splniť túžbu juhoslovanskému kňazovi Stepinacovi.
Teresa dostala 6. decembra 1954 nový dar pomáhať prenasledovanej Cirkvi bilokáciou, vďaka ktorej sa mohla ocitnúť na rôznych miestach, kde v odlúčenosti väznili kňazov, biskupov a veriacich, ktorých týrali a v danej chvíli potrebovali duchovnú podporu, či mali dôležité informácie, ktoré bolo treba odovzdať iným. Maria Teresa nikdy neodmietla výzvu "Hlasu" a ochotne pomáhala, preto bola jej bilokácia čoraz častejšia.
Bilokácia spočívala v tom, že Teresa napriek tomu, že fyzicky neopustila svoj príbytok v Urbani, mohla byť zároveň fyzicky prítomná na inom mieste (ktoré mohlo byť vzdialené aj tisíce kilometrov). Tam sa zhovárala s ľuďmi, robila rôzne nadprirodzené veci, ako napríklad prechádzala cez zatvorené brány a prekážky z ostnatého drôtu. Videli ju však len tí ľudia, ku ktorým bola poslaná. Každý prípad bilokácie bol zjavným nadprirodzeným zásahom.
Druhým zázračným úkazom, na ktorom mala Maria Teresa účasť, boli slovné posolstvá. Okrem "Hlasu", ktorý sa jej prihováral vo vnútri, sa jej začali prihovárať aj hlasy rôznych ľudí, hlavne duchovných spoza železnej opony, prosiaci ju o rôzne druhy pomoci. Maria Teresa o tom všetkom hovorila svojmu duchovnému vodcovi, otcovi Cristoforovi Campani, ktorý ju viedol od počiatku jej mystických zážitkov a bdel nad tým, či sú jej posolstvá v súlade s pravdami viery a dobrom Cirkvi.
Väčšina posolstiev bola určená otcovi Campani, ktorý ich mal odovzdať ďalej, aj Svätému Otcovi, pričom všetko muselo prebiehať v úplnej tajnosti, aby nebola ohrozená bezpečnosť ľudí, ktorí využívali túto nadprirodzenú „linku dôvery“ a pre dobro celej veci.
Pápež Pius XII. sa práve vďaka Marii Teresy a jej spovedníkovi dozvedel o problémoch mlčiacej Cirkvi, preto považoval tento prameň informácii za neoceniteľný. Poslanie Marie Teresy medzitým nabralo väčší rozmer a vďaka mystickým darom dostalo reálnu, konkrétnu a fyzickú podobu.
Takýmto spôsobom sa uskutočnili tri cesty s cieľom pomôcť prenasledovanej Cirkvi, na ktorých sa Teresa podieľala: 5. – 7. jún 1955 do Innsbrucku, 28. júla – 4. augusta 1955 do Norimbergu a 27. mája až do 16. júna 1956 do Norimbergu. Počas týchto ciest sa otvorili možnosti kontaktu a pomoci pre Cirkev v krajinách komunistického bloku: ZSSR, Československo, Maďarsko, Bulharsko, Juhosláviu, Poľsko a dokonca aj Čínu a Indočínu. Samozrejme, že bez mystických darov Márie Terézie by to nebolo možné.
Veľkú úlohu zohral aj kardinál Joseph Wendel, mníchovský arcibiskup, horlivý pomocník Cirkvi na Východe, a tiež mladý komunistický aktivista, ktorý bol známy len pod pseudonymom Filip Trotzki. V skutočnosti to bol mladý kňaz a neskôr biskup, ktorý využíval svoje vysoké postavenie na to, aby pomáhal uväzneným vysokým cirkevným predstaviteľom, robil sprostredkovateľa medzi nimi a slobodným svetom, vyrábal priepustky a pasy. Maria Teresa sa s ním zoznámila na svojich cestách. Tohto neúnavného, bezhranične obetavého kňaza vysvätil kardinál Mindszenty na príkaz Pia XII. za biskupa len pár rokov po jeho kňazskej vysviacke. Trotzki krátko po stretnutí v Norimbergu zomrel z vyčerpania na rýchlo postupujúcu tuberkulózu.
Svätého Otca podrobne informovali o všetkých kontaktoch s mlčiacou Cirkvou, pričom mnohé záležitosti si vyžadovali rozhodnutie samotného pápeža. Išlo napríklad o dišpenz od niektorých liturgických predpisov pri vysluhovaní sviatostí v koncentračných táboroch. Všetko bolo prísne tajné, aby sa to náhodou či z neopatrnosti nevyzradilo. Prostredníkom medzi pápežom a Teresou bol jej duchovný vodca otec Campani.
Pápež Pius XII. sa neskôr chcel osobne stretnúť s mystičkou Mariou Teresou. Audiencie, ktorých počet bol štrnásť, sa začali v roku 1955 a skončili v roku 1958 krátko pred pápežovou smrťou. Tieto návštevy neraz trvali dlhé hodiny, pretože pápež sa chcel dozvedieť podrobne o všetkom, čo Maria Teresa vedela o duchovných, ktorí žili za železnou oponou. Keď pápež počúval o formách väzenia a mučenia, ako aj o hrdinstve prenasledovaných, neraz plakal horkými slzami.
Ale tiež sa zaujímal o Teresin duchovný život. Raz sa dozvedel, že Maria Teresa veľmi hlboko prežíva Eucharistiu a chcel sa o tom aj osobne presvedčiť. Počas prechádzky po vatikánskych záhradách vybral cibóriu a požiadal Teresu, aby mu povedala, ktoré hostie sú konsekrované a ktoré nie. Teresa bez váhania dve vybrala a o zostávajúcich dvoch povedala: "Tieto sú konsekrované." Pápež odvetil: "Poprosme Boha, aby nám dal znamenie, že tieto dve hostie sú skutočne konsekrované." Vtedy sa na hostiách ukázali krvavé škvrny, ktoré postupne pokryli celé hostie. Svätý Otec padol na kolená pri pohľade na tento dôkaz Kristovej eucharistickej prítomnosti.
Ale ani teraz to Teresa nemala ľahké. Pápež postrehol, že diabol chce prekaziť jej návštevy v Ríme, pretože podkopávali impérium nenávisti a klamstva, ktoré sa mu podarilo vytvoriť na Východe a preto prikazoval otcovi Campani, aby sa osobitne staral o jej zdravie a sily, ktoré boli na druhej strane oslabované aj pretrvávajúcimi mystickými zážitkami. Stigmy, hodiny agónie a vytrženia sprevádzali veľké utrpenia. Maria Teresa zaplatila za každú bilokáciu veľkou fyzickou únavou, pričom sa jej nevyhýbali aj rôzne choroby, či iné zdravotné ťažkosti. Napriek tomu si nič neuľahčovala. Zložila sľub chudoby a celý majetok, ktorý zdedila, prenechala svojmu bratovi Adolfovi bez toho, aby mala vôbec nejaký príjem.
Teresa nemala možnosť pracovať. Bývala v skromnom byte, v ktorom bola malá kaplnka s Najsvätejšou sviatosťou a hosťovská izba. Žila z toho, čo jej priniesli hostia – raz toho bolo veľa, inokedy nedostala nič. Všetko, čo dostala ako dar, venovala Cirkvi za železnou oponou. Kvôli tomu aj zorganizovala skupiny ľudí, ktorí sa zapojili do tejto misie, zbierali peniaze a dary (potraviny, náboženské predmety, knihy) a pri vhodnej príležitosti ich posielali na Východ. Keď sa niektorí čudovali, že sa tak skromne stravuje, odpovedala, že ľudia na Východe sa stravujú oveľa horšie než ona.
Pritom nikto netušil, že táto skromná, tichá žena, ktorá sama žije v Urbani, nesie na svojich pleciach také veľké a zodpovedné poslanie v Cirkvi.
Sľub čistoty zložila už oveľa skôr, keď sa rozhodla zasvätiť svoj život Bohu. Evanjeliovú radu poslušnosti chápala ako bezpodmienečnú poslušnosť Svätému Otcovi a spovedníkovi. So spovedníkom konzultovala všetky odpovede na výzvy, ktoré dostávala mystickým spôsobom.
V roku 1958 dostala príkaz, aby sa vybrala do Sovietskeho zväzu – avšak normálne, ako turistka. Teresa išla dosť neochotne, bála sa rôznych protivenstiev, ktoré sa dali predvídať na území krajiny so zlou povesťou. Cesta však napriek obavám prebehla úspešne, s dobrými výsledkami. Teresa sa počas dňa zúčastňovala oficiálneho programu zájazdu, dokonca navštívila aj Leninovo mauzóleu, a večer ju pracovníci z nočnej zmeny v hoteli, ktorí boli katolíci, vodili na stretnutia s biskupmi, kňazmi a laickými skupinami katolíkov, pracujúcich v katakombách 20. storočia. Teresa tak spoznala mnohých ľudí, ktorí sa hrdinsky venovali Božím záležitostiam, zozbierala dôležité informácie pre pápeža, urobila veľa fotografií. Všetky informácie, ktoré získala, ako aj problémy, o ktorých sa dozvedela, a vlastné postrehy a skúsenosti si však musela zapísať len do pamäte, pretože zápisky by jej mohli na hraniciach nájsť.
Táto cesta, ktorá trvala jedenásť dní, bola začiatkom ciest Marie Teresy po krajinách komunistického bloku. Všade, kde sa dalo, cestovala ako turistka. Tam, kde sa dostať nedalo, jej Boh pomohol darom bilokácie. Musela ísť všade tam, kde ju posielala Božia prozreteľnosť, aby pomohla, dodala nádej, vybavila záležitosti, ktoré si vyžadovali ľudskú pomoc, a umožnila Cirkvi aspoň akú-takú činnosť.
Pre veriacich, ktorí trpeli pod komunistickou diktatúrou, boli príchody Marie Teresy zjavným prejavom toho, že Cirkev na nich nezabudla, že sa modlí, pomáha, myslí, vie o ich utrpení – jedným slovom, že tvorí s nimi jedno mystické Kristovo telo. Bol to veľmi dôležitý aspekt poslania, ktoré dal Boh tejto talianskej mystičke.
