%20(1).jpg)
V predošlom článku sme sa zoznámili s obrátením Marie Teresy Carloni, pomocníčky prenasledovanej Cirkvi. Pán Ježiš vyjadril svoju vôľu slovami: "Chcem v tejto duši zopakovať svoje umučenie. Ty ako jej duchovný otec to môžeš prijať alebo odmietnuť, pretože máš moc v mojom mene. Ale chcem, aby si vedel, že je to moja vôľa.‘ "
Maria Teresa bola na to pripravená a v jeseni 1952 dostala stigmy...
O dva mesiace neskôr "Hlas" prikázal spovedníkovi, aby zaviedol Teresu do prázdnej kaplnky pri kostole, kde sa mali dokonať jej duchovné zásnuby. Keď si kľakla pred oltár, počula, že "Pán Ježiš chce byť jej ženíchom. Chce, aby sa mu jeho nevesta pripodobnila, a preto ju budú prenasledovať, gniaviť, ohovárať, bude znášať telesné aj duševné utrpenie. Ak ňou ľudia opovrhnú, Boh ju prijme ako najvzácnejšiu perlu, ktorá získa nebo pre mnohé duše".
A spovedníkovi boli adresované tieto slová: "Pristúp k oltáru, vezmi zlatú obrúčku, ktorá leží pod obrusom, a daj ju mojej neveste ako hmatateľné znamenie mojich zásnub." Kňaz to urobil. Pod obrusom našiel zlatú obrúčku, ktorú tam predtým nikto nevidel. Dal ju Marii Terese: "Nie je to odo mňa. Ktosi ti dáva obrúčku ako znamenie svojho spojenia s tebou. " Takto Pán vybral a pripravil Máriu Teréziu na veľké poslanie, ktoré mala vykonať v Cirkvi.
Začiatkom Teresinho poslania sa stala smrť Ivany Puškinovej, pravnučky veľkého ruského básnila. "4. januára 1953 zomrela v Rusku Ivana Puškinová, pravnučka veľkého ruského básnika. Potajomky vyznávala katolícku vieru, organizovala podzemnú Cirkev a svoj život obetovala za spásu Ruska, z čoho vedome vylúčila Stalinovu dušu, pretože ju desilo množstvo jeho zločinov," spomínal Teresin spovedník a pokračoval: "Raz v piatok som sa počas trojhodinovej Teresinej agónie dozvedel o smrti tejto ženy. Bolo mi povedané, aby som sa Marii Teresy opýtal, či chce vziať na seba a zastúpiť obetu tejto ženy so všetkými dôsledkami, ktoré sa spájajú s obetou za Rusko a za všetky krajiny, ktoré Rusko ovládlo a usiluje sa im vnútiť učenie materialistického ateizmu. Opýtal som sa jej to ešte počas troch hodín utrpenia. Odpovedala mi: ,Ak to Pán chce a ak mi dá potrebné sily, súhlasím.‘ Teresa od tej chvíle cítila, že jej utrpenie sa postupne zväčšuje a pritláča jej ducha nesmiernym smútkom."
Ako u každého iného mystika, aj u Teresy sa k jej telesnému a morálnemu utrpeniu pridali tiež útoky diabla. Fyzicky ju napádal, zraňoval a ubližoval jej. K tomu sa navyše začalo šíriť ohováranie ľudí a tiež kritika. Ľudia totiž často videli kňaza navštevovať Teresu a začali sa šíriť pletky, že ich nespájajú len duchovné záležitosti. Otec Campani sa v tej veci obrátil dokonca na miestneho biskupa, ktorý mu prikázal, aby sa naďalej venoval duchovnému vedeniu mystičky, nakoľko je to potrebné.
Spovedník poslúchol biskupa a pokračoval vo vedení Teresy. "Začiatkom marca sme sa dozvedeli, že Stalin ochrnul a hrozila mu smrť. Nasledujúci piatok, prv než sa začalo trojhodinové utrpenie, mi ,ten istý hlas‘ povedal: ,Teraz ťa o niečo poprosím, ak budeš súhlasiť a ak bude súhlasiť táto bytosť. Prv než Stalin zomrie, chcem mu dať napriek jeho zločinom možnosť spasiť sa, ako ju dávam všetkým vykúpeným dušiam. Ak budeš súhlasiť, prosím ťa o obetovanie týchto troch hodín za Stalinovu dušu. Ale nezľakni sa utrpenia tejto bytosti.‘ Opýtal som sa Márie Terézie, či chce prijať takúto obetu. Súhlasila. Trojhodinové utrpenie prebiehalo ako zvyčajne v tej istej bočnej izbe. Bolo to popoludní. Celý čas som bol pri nej. Nikdy nezabudnem na tieto tri hodiny. Nikdy som nevidel podobné utrpenie... aj vo fyzickom zmysle... Plakal som z hrôzy a chcelo sa mi kričať: ,Stačí! Stačí!‘" Keď bolo tomuto utrpeniu koniec, otec Company sa pýtal, či využil Stalin túto poslednú milosť.
Spomienky na posledné Stalinove chvíle zachytila vo svojom zápisníku jeho dcéra Svetlana, ktorá bývala s otcom v spoločnom byte v Kremli, ale nemala s ním ľahký kontakt, pretože Lavrentij Beria, ktorý sa chystal prevziať moc po Stalinovi, ho prísne strážil, takže ani dcéra sa nemohla slobodne stretávať s otcom.
Keď sa dozvedela, že je vážne chorý, musela použiť hrozby, dokonca aj fyzickú silu, aby sa dostala k otcovmu lôžku. Hneď si uvedomila, že stav chorého je veľmi vážny, Stalin bol v bezvedomí a mal zatvorené oči. Svetlana si sadla k nemu na posteľ rozhodnutá, že zostane pri ňom až do konca. V istej chvíli si všimla, že chorý otvoril oči a pozrel sa na ňu. V jeho očiach uvidela desivý strach, ktorý vystrašil aj ju. O niekoľko chvíľ už Stalin nežil.
[Boh dáva do poslednej chvíle života možnosť oľutovať hriechy a obrátiť sa k Božiemu milosrdenstvu. Okoliu sa môže zdať, že chorý už nevníma, ale Boh má svoje neviditeľné cesty. „Božie milosrdenstvo,“ napísala svätá Faustína vo svojom Denníčku, „dosahuje neraz hriešnika v poslednej chvíli zvláštnym a tajomným spôsobom. Podľa vonkajších znakov sa nám zdá, akoby všetko bolo stratené, ale nie je to tak. Duša osvietená lúčom poslednej silnej Božej milosti sa v poslednej chvíli obracia k Bohu s takou silou lásky, že v jednom okamihu dostáva od Boha odpustenie vín aj trestov. Navonok ničím neprejavuje ani ľútosť, ani skrúšenosť, pretože na vonkajšie veci ony už nereagujú. Ó, aké nepochopiteľné je Božie milosrdenstvo. Ale, čo je hrozné – sú aj duše, ktoré dobrovoľne a vedome túto milosť odmietajú a pohŕdajú ňou. Aj keď už zomierajú, ale milosrdný Boh dáva duši ten jasný vnútorný okamih, a ak duša chce, má možnosť vrátiť sa k Bohu. Často sú však duše také zatvrdilé, že sa vedome rozhodnú pre peklo, maria všetky modlitby, ktoré za nich iné duše prednášajú Bohu, a dokonca aj samotné úsilie Boha...“ (Denníček 1998).]
V Stalinovom totalitnom systéme zaberal boj proti náboženstvu – "ópiu ľudstva" – popredné miesto. Aby sa podarilo odviesť ľudí od náboženských praktík, bolo treba najskôr predstaviť kňazov ako vykorisťovateľov, ktorí vykonávajú magické obrady za slušnú sumu, a takto klamú jednoduchých ľudí, ktorí naivne veria v povery.
Katolícki kňazi sú vraj vatikánski špióni, nepriateľa štátneho zriadenia, ktorí slúžia imperializmu. Na uniatských veriacich a duchovenstvo (ktorých bolo veľa nielen na Ukrajine, ale aj na Balkánskom polostrove) použili špeciálnu taktiku. Vyhlásili ich za odpadlíkov od pravoslávia, zorganizovali ukážkové zjazdy "návratu k jednote" a násilne ich začlenili do Pravoslávnej cirkvi. Znemožnili im akýkoľvek kontakt s Katolíckou cirkvou a predovšetkým s Apoštolskou Stolicou. Pravoslávnu cirkev podriadili štátnej moci a zároveň sa snažili vytvoriť podobnú situáciu aj v Katolíckej cirkvi, pričom za lojalitu voči štátnym nariadeniam a za neposlušnosť Rímu sľubovali rozličné výsady.
Nestačilo im však iba zaútočiť na kňazov – chceli napadnúť samotné náboženstvo, Boha, odučiť ľudí modliť sa a chodiť do kostola. Komunistický režim chcel, aby ľudia nechápali pojmy Boh, viera a večný život. Tento boj proti Bohu sa začal v Sovietskom zväze spolu s Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou v roku 1917 a ani Stalinova smrť v roku 1953 nepriniesla v tomto smere nijakú zmenu. Uniatská cirkev bola zrušená, uniatskí veriaci boli prenasledovaní za akýkoľvek prejav náboženského života alebo za pokusy hľadať pomoc u katolíckych kňazov.
Katolícki biskupi museli opustiť svoje diecézy. Mnohých uväznili alebo internovali. Celkom zanikla cirkevná organizácia, väčšinu kňazov vyviezli do lágrov, kostoly pozatvárali. Prenasledovaná Cirkev nemala možnosť povedať, čo sa deje. A práve to režim chcel – aby sa o Bohu, viere, o odsúdených a zabitých kňazoch nehovorilo.
Aj v Juhoslávii vládol komunistický režim a diktátorská vláda generála Broz-Tita. Arcibiskupa Záhrebu a prímasa Chorvátska Alojza Stepinaca odsúdili pri verejnom procese na vyše desať rokov ťažkých prác a v roku 1951 zmenili jeho rozsudok na domáce väzenie v Kasiči, kde žil pod stálym policajným dozorom.
V celej krajine prebiehalo náboženské prenasledovanie, ale aj napriek tomu sa arcibiskup dozvedel, že niekoľkí kňazi z jeho diecézy robia konšpiračnú pastoračnú činnosť a stretávajú sa s malými skupinami veriacich. Biskup Stepinac sa chcel aspoň raz zúčastniť na takomto stretnutí so svojimi ovečkami. Problémom však bol policajný dozor, ako aj ťažká choroba nôh, ktorú biskup dostal v pracovnom tábore. Pešia chôdza na miesto stretnutia by arcibiskupovi spôsobila neopísateľnú bolesť.
O túžbe arcibiskupa Stepnica sa Maria Teresa dozvedela od vnútorného " Hlasu", ktorý sa jej opýtal, či by nevzala na seba biskupovu bolesť, aby sa on mohol stretnúť s veriacimi. Súhlasila.
Niekoľko hodín veľmi trpela, ale arcibiskupovi sa podarilo prísť na stretnutie, aj sa z neho vrátiť bez toho, aby si to strážnici všimli. Od tejto chvíle, čiže od roku 1954 prijímala prosby " Hlasu" a prijímala na seba utrpenie rôznych mučeníkov mlčiacej Cirkvi.
