Svätý Ján Almužník - Milosrdný

Ako jediný syn Epifana, bohatého miestodržiteľa ostrova Cyprus, dostal Ján (555-619) vynikajúce vzdelanie. Hoci sa nám o rokoch jeho mladosti nezachovalo veľa, vie sa, že Ján sa skoro oženil, no stratil celú rodinu. Jeho žena i deti mu predčasne zomreli. 

Ján zostal sám, rozdal celý svoj majetok chudobným, ako spisovateľ sa utiahol zo sveta a z lásky k Bohu začal viesť asketický čnostný život. Neskôr sa Ján usadil v Egypte. V Alexandrii, v jednom z najdôležitejších miest Rímskej ríše, bol už čoskoro známy svojou svätosťou.

V roku 608 ho ako 53-ročného laika celkom nečakane – aj pre neho samotného – kresťania jednohlasne zvolili za biskupa. Hoci sa Ján zo začiatku proti tomu bránil, nakoniec predsa len prijal ťažký úrad.

Ako nová hlava Cirkvi v Egypte svojím skromným spôsobom života a celkovým životným štýlom vôbec nezapadal do predstáv prepychovo žijúcich patriarchov. Zároveň ako biskup ohromoval všetkých svojou originálnou, strohé dobové predpisy presahujúcou láskou k blížnym, ako aj svoju zmierlivosťou. Práve preto sa mu v priebehu nasledujúcich jedenástich rokov (až do jeho smrti) podarilo v mravne spustnutej diecéze dosiahnuť duchovný rozkvet a vytvoriť aj ďaleko za jej hranicami láskyplnú atmosféru v spolunažívaní kresťanov a nekresťanov.

Jánova prekypujúca dobrosrdečnosť voči všetkým núdznym mala svoj pôvod vo vízii, ktorú mal raz v noci počas modlitby. Zrazu uzrel pri sebe stáť peknú, do bielych šiat oblečenú pannu s venčekom z olivových ratolestí vo vlasoch. Na jeho prekvapenú otázku, kto je, odpovedala: „Som najstaršia dcéra veľkého Kráľa. Volám sa Milosrdenstvo, ktoré pritiahlo Božieho Syna z neba na zem. Máš si ma zvoliť za svoju nevestu. Pretože keď budeš zosobášený so mnou, s Milosrdenstvom, ja ťa povediem k Nemu.“

Od tejto rozhodujúcej udalosti sa Ján veľmi pozorne snažil, aby on a Milosrdenstvo boli stále viac a viac jedno, aby bol s Milosrdenstvom „ženatý“. Svedčí o tom jeho nekonečný súcit s každým človekom a jeho bezhraničné obdarúvanie chudobných, až sa zdalo, že jeho konanie prekračuje hranice zdravého rozumu. No toto rozdávanie, vychádzajúce z jeho nadmieru preplneného srdca, umlčalo každú kritiku. Práve ono urobilo z tohto alexandrijského patriarchu symbol súcitnej lásky a dalo mu aj meno Almužník.

Pri nástupe do úradu natrafil Ján na chrámový poklad v hodnote 8 000 zlatiek. Vzápätí nato poveril svojich sluhov: „Zostavte úplný zoznam pánov a majstrov Alexandrie.“
Na ich nechápavú otázku, kto sú to tí ‚páni a majstri‘, im odpovedal: „Tí, ktorých vy nazývate chudákmi a žobrákmi, tí sú mojimi pánmi a majstrami; oni sú mojimi dobrodincami, pretože keď raz prídu do neba, budú mocne pomáhať tým, ktorí na zemi pomáhali im.“

Keď mu nakoniec odovzdali zoznam so 7 500 menami, biskup sa rozplakal. V týchto chudobných, o ktorých sa od tohto okamihu osobne staral, nevidel žiadnu nepríjemnú záťaž, ale vo svetle milosrdenstva v nich spoznal ‚preoblečeného Krista‘.

Egyptskí veriaci boli svedkami nespočetného množstva dobrých skutkov tohto patriarchu, takže svojho duchovného otca výstižne prirovnávali k Nílu, k tejto dobrotivej rieke, ktorá rok čo rok zaplavovala krajinu svojimi vodami, a tým jej zabezpečovala prosperitu a úrodnosť.

Almužník bol neúnavný a vynachádzavý v hľadaní stále nových prejavov milosrdenstva. Tak napríklad založil útulky pre cestujúcich kresťanov, kde sa dalo zadarmo prenocovať, a zriadil aj viaceré domy pre siroty a chudobných. Trikrát do týždňa navštevoval nemocnice, ktoré dal postaviť, a z príjmov cirkevnej pokladnice im pravidelne uhrádzal výdavky za dodávky obilia.

Keď sa raz v čase veľkého hladu Ján dozvedel, že mladé matky, donútené biedou, hneď po pôrode museli vstať a prišli prosiť o pomoc jeho sluhov, nechal ihneď zriadiť sedem pôrodníc, kde mohli ženy po pôrode sedem dní zostať a zotaviť sa.

Jedinečným v Almužníkovej službe bolo aj to, že každú stredu a piatok sedel celý deň na lavičke pred chrámom a sem k nemu prichádzali núdzni ľudia „na audienciu“. Sem mal každý voľný prístup a každého, kto mal ťažkosti, si vypočul, utešil a postaral sa o neho.

Ján pre svojich chudobných ochotne vyprázdňoval biskupskú pokladnicu. Keď mu jeho veľkodušnosť vyčítali ako plytvanie, pokojne odpovedal: „Boh sa už vopred o to postará! Keď iní za svojich blížnych preliali vlastnú krv, nemám ja azda dávať ochotne aspoň almužnu?“

Raz sa nahlas sťažoval, keď doobeda nikto neprišiel prosiť o pomoc: „Ach, úbohý Ján dnes nebol hodný preukázať službu Kristovi!“

Isteže, často sa stávalo aj to, že patriarchovu dobrotu ľudia zneužívali. Keď dal raz istému žobrákovi šesť strieborných a ten sa zakrátko vrátil v iných roztrhaných handrách, Jánov sluha rozhodne protestoval: „Otče, tento klamár chce podvodom dnes už druhýkrát získať od vás peniaze!“
No Almužník sa tváril, akoby nerozumel, a pri treťom podvodníckom pokuse tohto žobráka nariadil sluhovi: „Teraz mu daj dvanásť zlatiek. Veď by to mohol byť sám náš Pán Ježiš Kristus, ktorý ma chce vyskúšať, či sa skôr unavím ja v dávaní než on v braní!“

Opačne to bolo v prípade, keď tomuto nenáročnému biskupovi istý boháč daroval cennú prikrývku. Počas nasledujúcej noci nemohol biskup zaspať a rozmýšľal: „Koľko ľudí dnes išlo spať hladných a trasúcich sa zimou?! No ja som sa najedol a ležím na mäkkej deke, ktorá stála 36 strieborných.“
Ráno nechal prikrývku predať a utŕžené peniaze rozdal chudobným. Jeho dobrodinec však tento drahý dar opäť odkúpil. Keď sa to zopakovalo viackrát po sebe, urodzený pán s úsmevom poznamenal: „Uvidíme, kto sa skôr unaví; či ty z predávania, alebo ja z nakupovania!“ No v tomto prípade to nebol Ján, kto sa nechal poraziť!

S humorom povedal: „Okrádať boháča takýmto spôsobom nie je hriech, ale je to dobrý skutok, pretože tým bude zachránená jeho duša.“

Milosrdenstvo tohto patriarchu sa prejavovalo nielen v rozdávaní almužny, ale aj v jeho výnimočnej ochote uzmierovať. Práve s odpustením mal raz veľké ťažkosti jeho mladý synovec, pretože ho istý kupec hrubo urazil a osočoval. Keď sa svojmu strýkovi sťažoval a hovoril mu o tomto bezpráví, ten mu povedal: „Ako sa len mohol niekto odvážiť takto o tebe hovoriť! Syn môj, ver mi, tomu človeku ešte dnes urobím čosi, čo prekvapí celú Alexandriu.“

So zadosťučinením očakával synovec verejné zbičovanie vinníka. Keď Ján videl, že jeho synovec sa uspokojil, privinul si ho, pobozkal a povedal mu: „Milý synu, ak chceš byť skutočne synovcom mojej poníženosti, tak sa priprav znášať zo všetkých strán ponižovanie a krivdu.“
A tak Almužník skutočne prekvapil nielen svojho synovca, ale aj celú Alexandriu, pretože si dal zavolať obvineného obchodníka a odpustil mu všetky jeho dlhy.

Ján nikdy nežiadal od druhých prvý krok k zmiereniu. Vždy to bol on, kto predstihol vinníka a kto svojou milosrdnou láskou urobil k vinníkovi prvý krok. Tak sa zachoval patriarcha aj voči istému kňazovi, na ktorého si zrazu spomenul počas svätej liturgie.

„Keď teda prinášaš dar na oltár ... choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5, 23–24).

Podľa tohto Pánovho príkazu nariadil Almužník diakonovi, ktorý práve čítal modlitbu, aby ju opakoval tak dlho, kým sa on nevráti.
Potom sa ponáhľal von z kostola, vyhľadal tohto tvrdohlavého kňaza, padol pred ním na kolená a pokorne ho prosil o odpustenie. Hlboko zahanbený kňaz teraz tiež našiel silu, aby on poprosil o odpustenie vlastnej neústupčivosti.

Tu sa svätec postavil a so slovami: „Nech je nám obom Boh milostivý!“ sa vrátil do kostola, pokračoval v liturgii a vrúcne sa modlil: „Otče náš, odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom.“

Keď sa medzi veriacimi rozšíril zvyk, že počas dlhého slávenia liturgie vyšli von z kostola a vonku sa rozprávali, patriarcha raz prerušil bohoslužbu a pred kostolom sa zamiešal medzi ľudí s týmito slovami: „Moje milé deti, kde sú ovečky, tam musí byť aj pastier. Keď vy vojdete do kostola, tak pôjdem aj ja, keď zostanete tu vonku, tak aj ja zostanem pri vás.“ Zahanbení Jánovým pokojným a miernym správaním sa veriaci tohto zlozvyku čoskoro zbavili.

Tento bdelý dušpastier chránil svoje stádo pred herézami aj skvalitnením náboženského vzdelávania a zároveň budovaním Božích domov; podarilo sa mu desaťnásobne zvýšiť ich počet – zo siedmich na sedemdesiat! Bolo to aj potrebné, veď tento svätec získal pre kresťanskú vieru okrem Alexandrie aj celé dediny a mestá.

Priam nekonečná bola aj Almužníkova trpezlivosť s hriešnikom. K takejto zhovievavosti vyzýval všetkých: „Myslite na to, že veľa naničhodníkov a zlodejov Boh ešte určitý čas chráni, len aby sa obrátili; mnohých pirátov uchráni pred utopením len preto, aby ešte mali čas na pokánie. A nezabudnite, každý z nich má svojho anjela strážcu. A myslite aj na to, že Kristus sa nechal ukrižovať aj za nich!“

Keď si Peržania podmanili Sýriu a Palestínu a v roku 614 zničili Jeruzalem, musel vo svojej starobe Ján ešte zažiť, ako obrovská vlna utečencov prenikla do Egypta. Obdivovaný priateľmi i nepriateľmi sa teraz staral Almužník o tisíce bezdomovcov, pričom ho – aj napriek obrovským výdavkom – Božia prozreteľnosť nikdy nenechala v ťažkostiach.
Jeho bezhraničná dôvera bola však tvrdo skúšaná, napr. keď sa pre utečencov časom minuli všetky zásoby Cirkvi a polia nepriniesli žiadnu úrodu a okrem toho sa počas jednej búrky potopilo trinásť lodí, ktoré do Alexandrie pre Cirkev prepravovali bohatý náklad. V takejto situácii bol zvlášť pozoruhodný postoj patriarchu: „Čo sa mňa týka, verím bez váhania, že poklady nášho Pána a Cirkvi by boli nevyčerpateľné aj vtedy, keby sa v Alexandrii zišli chudobní celého sveta.“

Jánovi zvlášť ležalo na srdci, aby spolu s domácim klérom podporoval množstvo biskupov, kňazov a mníchov, ktorí boli na úteku. Zároveň tento prezieravý a uvážlivý otec chudobných poslal pre Jeruzalem okrem vysokej peňažnej čiastky a ton potravín aj stovky remeselníkov so stavebným materiálom na znovuvybudovanie Baziliky Svätého hrobu, ako aj iných svätých miest a kláštorov.

Tak isto poveril dvoch biskupov a jedného opáta, aby sa vydali do Perzie, a vykúpili tam čo možno najviac odvlečených a zajatcov.

Almužníkovi ďakovali zo všetkých strán za preukázanú pomoc, no on vždy len skromne povedal: „Brat môj, ja som za teba ešte neprelial svoju krv, ako mi to prikázal Ježiš, môj Pán a môj Boh.“

Možno by bolo došlo aj k tomu, keby patriarcha, ako takmer všetci kresťania, nebol opustil dobytú Alexandriu, pretože v roku 616 vtrhli Peržania aj do Egypta.

Na naliehanie istého vznešeného Alexandrijčana Niketasa sa vydal Ján v roku 619 na cestu, aby cisára v Byzancii prosil o pomoc pre svoj ľud. No 64-ročný Ján počas cesty cítil, že sa blíži jeho koniec, a tak povedal Niketasovi: „Pozval si ma k cisárovi, ktorý žije tu na zemi, no teraz ma k sebe volá Kráľ neba!“ Tak zomrel Ján Almužník v exile na svojom rodnom ostrove Cyprus, kde ho aj pochovali.

Ako Ján dokonca aj po smrti uzmieroval ľudí s Bohom, nám ukazuje nasledujúca udalosť. Ešte kým žil, prišla za ním istá žena, ktorá sa hanbila vyspovedať z jedného smrteľného hriechu. Na Jánovu radu napísala tento hriech na pergamen a zapečatený mu ho odovzdala.
Biskup jej sľúbil, že sa bude modliť a prosiť za ňu Boha. No keď patriarcha zomrel, žena mala obavy, že sa jej vyznanie hriechov dostane do nesprávnych rúk. Na svätcovom hrobe sa vyžalovala a pritom veľmi plakala.

Tu sa jej zrazu zjavil svätec v biskupskom ornáte a povedal jej: „Žena, moja štóla je už úplne mokrá od tvojich sĺz. Pozri, tu je tvoj list, otvor ho a čítaj!“ S týmito slovami jej podal zapečatený pergamen a zmizol. Žena urobila tak, ako jej prikázal, a čítala: ‚Vďaka môjmu služobníkovi Jánovi sa ti tvoj hriech odpúšťa!‘

Z rodného Cypru bolo telo svätého Jána Almužníka najprv prevezené do Konštantínopolu. Turecký sultán Bajazid II. ho ako diplomatický dar odovzdal uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi pri príležitosti jeho korunovácie. A tak sa Ján Almužník dostal do Budína, kde bolo jeho telo uložené v kráľovskej kaplnke.
Po prehratej bitke pri Moháči vzala kráľovná Mária Uhorská-Habsburská spolu s ostatnými cennosťami aj vzácnu relikviu a odplavila sa na lodi z Budína do Bratislavy. Hovorí sa, že cestou bol lodný konvoj pri Ostrihome napadnutý a dve z lodí sa potopili. Loď, na ktorej bola uložená rakva s telom Almužníka, zostala neporušená a bezpečne priplávala až do Bratislavy. Do roku 1530 bolo telo Jána Almužníka uchovávané na Bratislavskom hrade a Ferdinand I. ho daroval Bratislavskej kapitule. Spolu s inými cennosťami bolo neporušené telo svätca uložené v sakristii kostola a postupne sa naň zabudlo.

Až o celých 100 rokov neskôr bola táto vzácna relikvia opäť objavená arcibiskupom Petrom Pázmányom; ten dal následne na vlastné náklady vyhotoviť strieborný sarkofág a telo slávnostne uložil do mramorovej hrobky.
Pramene uvádzajú, že arcibiskup mal v úmysle rozšíriť úctu k sv. Jánovi Almužníkovi, no jeho skorá smrť mu v tom zabránila. Historické záznamy z tohto obdobia svedčia o tom, že v čase morových epidémií (v rokoch 1678–1679 a 1712–1713) sa vo svojej núdzi k sv. Jánovi Almužníkovi obracali ľudia s veľkou dôverou a jeho relikvie nosili po meste v prosebnej procesii.

Ostrihomský arcibiskup Imrich Eszterházy dal v roku 1732 v Dóme sv. Martina na ľavej strane od hlavného oltára vybudovať kaplnku, ktorej výzdobou poveril Georga Rafaela Donnera, autora sochy sv. Martina.
Prenášanie neporušeného tela svätca do novopostavenej kaplnky bolo v danom období veľkolepou barokovou slávnosťou. Telo bolo nanovo odeté do šiat z červeného hodvábu a ozdobených zlatými strapcami, na šatách bola zlatá dalmatika a strieborný plášť. Zlaté cingulum so zlatým krížom mu založil sám arcibiskup.
Nasledujúce štyri dni bolo telo svätca vystavené na hlavnom oltári. Potom bolo v slávnostnej procesii prenesené do novej kaplnky. Rakvu niesli duchovní, nasledovali preláti, rehoľníci, kňazi a členovia novozaloženého bratstva sv. Jána Almužníka.

Za nimi kráčala šľachta, podľa cechov zoradení remeselníci a ostatní. Telo niesli cez celé mesto a procesia trvala od rána do druhej popoludní. Celá slávnosť sa konala za zvukov fanfár a bubnov,z Bratislavského hradu sa ozývali delové salvy, na ne odpovedal zvuk mažiarov a výstrely z pušiek vojakov pluku vojvodu Lotrinského.

Arcibiskup Imrich Eszterházy založil bratstvo s cieľom zbierať almužnu a rozdeľovať ju núdznym a touto charitatívnou činnosťou šíriť úctu k svätcovi. 

Konfraternita sv. Jána Almužníka nebola typickým bratstvom ako mnohé iné, pretože ich poslanie nespočívalo iba v náboženských úkonoch, ale predovšetkým v dobročinnosti.
Z prostriedkov, ktoré vyzbierali, boli potom podporovaní starí, nevládni a opustení ľudia, kupoval sa odev pre chudobných, mestské práva pre remeselníkov, náradie potrebné na rozbehnutie živnosti, zabezpečovali sa lieky chorým.
Almužnu dostali aj žobráci, ktorí pomohli pri udržiavaní kaplnky, keď vyčistili okná alebo svietniky. Nikdy nebola núdza o tých, ktorí potrebovali pomoc.

Napriek snahám arcibiskupov Petra Pázmánya a Imricha Eszterházyho sa na Slovensku úcta k svätému Jánovi Almužníkovi nie veľmi rozšírila. Až okolo roku 2000 sa jeho meno nanovo dostalo do povedomia ľudí, keď sa časť relikvií po 1400 rokoch dostala späť na Cyprus do jeho rodiska.
Nie menej významnou udalosťou bola v roku 2005 rekonštrukcia kaplnky a očistenie rakvy, kedy bolo neporušené telo svätca nanovo odeté do jeho očistených šiat.

Sv. Ján Almužník je právom nazývaný aj svätým Jánom Milosrdným. Avšak nielen ľudia v 7. storočí v Alexandrii, ale i dnešný človek nutne potrebuje Božie milosrdenstvo, almužnu lásky a porozumenia, milodar odpustenia a zmierenia.
V čase moru nosili ľudia telo svätca v procesiách po celej Bratislave. To sa dnes už bude dať ťažko zopakovať. Ale čo určite môžeme, je zaniesť v šľapajach sv. Jána Almužníka milosrdnú lásku všade tam, kde žijeme, do našich miest a dedín. Žité milosrdenstvo je tá najkrajšia úcta k svätému Jánovi Almužníkovi!

Masima