%20(1).jpg)
Svätý Ján Almužník dostal svoje priezvisko pre svoje štedré almužny a pre svoju nesmiernu dobrotu, podľa vzoru nášho Pána Ježiša Krista.
Jediný potomok ušľachtilého miestodržiteľa ostrova Cyprus Epifana dostal pri narodení meno Ján. Od rodičov dostal výchovu v bázni pred Pánom. Viac sa o jeho mladosti nezachovalo, no vie sa, že Ján sa veľmi skoro oženil. Treba podotknúť, že Ján sa neženil z vlastnej vôle, ale poddal sa z poslušnosti k otcovi. Ale aj po uzatvorení sobáša sa držal svojej lásky k čistote a manželstvo považoval len za formu. To sa prejavilo aj jeho zdržanlivosťou, a jeho manželstvo tak zostávalo nenaplnené. Jeho svokor si to všimol, rozhneval sa vyhrážal sa, že svojho zaťa potrestá. Ján, naučený robiť ústupky, sa teda podriadil zákonom manželstva, splodil potomkov, ktorých si ale dlho neužil. Jeho manželka aj deti predčasne zomreli.
Jánovi už potom nič nebránilo, aby zostal celkom slobodný. Celý svoj majetok rozdal chudobným, utiahol sa zo sveta a z lásky k Bohu začal viesť prísny čnostný život. Keď sa usadil v Egypte, bol pod silným tlakom cisára Herakleia a do značnej miery na radu Niketasa, povýšený do hodnosti patricija a podieľal sa na vláde ríše a v roku 608 ho ako 53-ročného laika kresťania zvolili za biskupa. Ján sa spočiatku zdráhal, ale nakoniec ťažký úrad prijal.
Ján ako nová hlava Cirkvi v Egypte žil naďalej skromne, zato ako biskup všetkých ohromoval svojou originálnou láskou k blížnym a tiež svojou zmierlivosťou. Vďaka tomu sa mu počas jedenástich rokov, až do jeho smrti, podarilo dosiahnuť v diecéze, ktorá mravne dosť upadla, duchovný rozkvet a docieliť láskyplnú atmosféru v spolunažívaní kresťanov a nekresťanov.
Jeho preveľká dobrosrdečnosť voči všetkým núdznym bola odzrkadlením vízie, ktorú mal Ján počas jednej nočnej modlitby, keď zrazu pri sebe uvidel stáť peknú, v bielych šatách oblečenú pannu s vencom z olivových ratolestí vo vlasoch. Keď sa jej Ján prekvapene spýtal kto je, odpovedala mu, že je najstaršou dcérou veľkého Kráľa a volá sa Milosrdenstvo, ktoré pritiahlo Božieho Syna na zem. "Máš si ma zvoliť za nevestu, pretože keď budeš zosobášený so mnou, povediem ťa k Nemu," povedala mu a Ján sa od tej chvíle snažil, aby on a Milosrdenstvo boli stále viac jedno a jeho súcitná láska mu priniesla meno Almužník. Egypskí veriaci boli svedkami množstva dobrých skutkov svojho duchovného otca a prirovnávali ho k rieke Níl, ktorá každý rok zaplavovala krajinu svojimi vodami a takto jej zabezpečovala úrodnosť.
Svätec založil aj útulky pre cestujúcich kresťanov, kde mohli zadarmo prenocovať, zriadil aj viacero domov pre siroty a chudobných, pravidelne navštevoval nemocnice, ktoré dal tiež postaviť a z príjmov cirkevnej pokladnice uhrádzal výdavky za dodávky obilia.
Keď raz mesto sužoval krutý hlad a Jánovi správcovia ako zvyčajne neúnavne rozdávali peniaze či malé dary núdznym, niekoľko chudobných žien, ktoré práve porodili, premožené hladom sa ponáhľali k rozdeľovačom, aby od nich prijali pomoc. Keď sa Ján dozvedel, že tieto ženy, smrteľne bledé a trpiace popôrodnými bolesťami sa takto museli o seba postarať, nariadil, aby v rôznych častiach mesta bolo pripravených štyridsať lôžok a zariadil, aby v nich každá žena po pôrode pokojne odpočívala celých sedem dní a zotavili sa.
Svätý biskup sa nestaral len o telesne núdznych, zvláštnu pozornosť venoval aj spáse tých, ktorí trpeli duchovným hladom. V Alexandrii bolo jazero nazvané Maria, v ktorom rástlo veľké množstvo papyrusu, ktorý miestni ľudia rúbali a používali ako palivo. Chlapci, ktorí rúbali spolu s mužmi a s nimi aj bývali, bezohľadne praktizovali neresť sodomy. Nemali modlitebňu, ani nepoznali kňaza, ktorý by ich poučil o Písme a uviedol do Božských tajomstiev. Keď sa Ján o tom dozvedel, ihneď nariadil, aby chlapcov odviedli z toho hriešneho miesta, a dal postaviť modlitebne a určil kňazov, ktorí im mali slúžiť a učiť ich.
V Almužníkove službe nechýbali ani stretnutia s núdznymi, ktorých každú stredu a piatok čakal na lavičke pred chrámom. Každého si vypočul, utešil a postaral sa o neho. Pre svojich chudobných ochotne otváral biskupskú pokladnicu. Keď mu jeho veľkodušnosť vyčítali ako plytvanie, odpovedal: "Boh sa už vopred o to postará! Keď iní preliali vlastnú krv za svojich blížnych, nemám ja azda dávať ochotne aspoň almužnu?"
Stávalo sa však, že jeho dobrotu ľudia zneužívali. Raz dal Ján jednému žobrákovi peniaze a ten zakrátko vrátil znovu v roztrhaných šatách. Jánov sluha hovoril: "Otče, tento klamár chce podvodom dnes už druhýkrát získať od vás peniaze!" Ale svätec sa tváril, akoby nerozumel, a keď žobrák prišiel aj tretí raz, povedal sluhovi: "Teraz mu daj dvanásť zlatiek. Veď by to mohol byť sám náš Pán Ježiš, ktorý ma chce vyskúšať, či sa skôr unavím v dávaní ja, než on v braní."
A ako bohato rozdával, tak nerád prijímal. Raz mu jeden boháč daroval cennú prikrývku a keď Ján nemohol v noci spať, premýšľal, koľko ľudí išlo dnes spať hladných a trasúcich sa zimou, pričom on leží na drahej deke. Ráno dal prikrývku predať a peniaze potom rozdelil chudobným. Nevedel, že deku odkúpil jeho dobrodinec a znovu ju podaroval Almužníkovi. Keď sa príhoda zopakovala viackrát po sebe, dobrodinec mu povedal: "Uvidíme, kto sa skôr unaví. Ty z predávania, alebo ja z nakupovania!" Ján mu však odpovedal, že okrádať boháča takýmto spôsobom nie je hriech, ale dobrý skutok, pretože tak bude zachránená jeho duša.
Keď sa dozvedel o zničení svätých miest v Jeruzaleme, poslal po mužovi menom Ktésippa peniaze, obilie, olej a strukoviny, tiež odevy pre laikov a mníchov, pre chorých rôzne druhy jedál. Dbal nielen o tých, ktorí boli zajatí, ale s veľkou starostlivosťou podnikal opatrenia aj pre kláštory, najmä pre mníšky. Mnohé z nich boli usmrtené a asi tisíc mníšok bolo zajatých. Ján preto poslal peniaze na ich vykúpenie, aby sa mohli vrátiť späť do kláštorov.
Ale hoci bol štedrý pri rozdeľovaní peňazí a vykupovaní zajatcov, jeho osobný životný štýl bol skromný - nakupovať lacno a uspokojiť sa s málom. Raz vzal v kostole do ruky pohár vína a keď si všimol jeho vôňu a príjemnú chuť, spýtal sa správcu, kde ho kúpil a koľko stálo. Správca mu odvetil, že víno bolo privezené z Palestíny za vysokú cenu. Ján ho potom odmietol piť so slovami: "Pokorný Ján nepije také voňavé a vynikajúce víno, navyše kúpené za toľko peňazí; nalejte mi radšej mareotské víno, lebo jeho chuť sa nedá chváliť a jeho cena je nízka."
Jeho milosrdenstvo sa prejavovalo nielen v rozdávaní almužny, ale tiež vo veľkej ochote uzmierovať. Ján nikdy nežiadal od druhých prvý krok k zmiereniu. Vždy to bol on, kto predstihol vinníka a kto svojou milosrdnou láskou urobil k vinníkovi prvý krok. Tak sa zachoval aj voči jednému kňazovi, na ktorého si zrazu spomenul počas svätej liturgie. "Keď teda prinášaš dar na oltár ... choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar."
Podľa Pánovho príkazu teda nariadil diakonovi, ktorý práve čítal modlitbu, aby ju opakoval dovtedy, kým sa nevráti. Potom Almužník vyšiel z kostola, vyhľadal tvrdohlavého kňaza, padol pred ním na kolená a pokorne ho prosil o odpustenie. Zahanbený kňaz potom tiež prosil o odpustenie svojej neústupčivosti. Ján sa potom so slovami - nech je nám obom Boh milostivý - vrátil späť do kostola, pokračoval v liturgii a vrúcne sa modlil: "Otče náš, odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom."
Slávenia liturgie boli v tej dobe dlhé a keď si veriaci osvojili zvyk, že počas omše vyšli von z kostola a tam sa rozprávali, Ján raz prerušil bohoslužbu a zamiešal sa pred kostolom medzi ľudí so slovami: "Moje milé deti, kde sú ovečky, tam musí byť aj pastier. Keď vy vojdete do kostola, pôjdem aj ja, keď zostanete vonku, tak ja zostanem pri vás." Zahanbení veriaci sa potom tohto zlozvyku rýchlo zbavili.
Svojich veriacich chránil aj pred herézami a zvýšenou kvalitou náboženského vzdelávania a budovaním kostolov sa mu podarilo zvýšiť ich počet zo siedmich na sedemdesiat. Bolo to naozaj potrebné, lebo Ján získal pre kresťanskú vieru nielen Alexandriu, ale tiež celé dediny a mestá.
Okrem toho mal nekonečnú trpezlivosť s hriešnikom a k tejto zhovievavosti vyzýval aj ostatných: "Myslite na to, že veľa naničhodníkov a zlodejov Boh ešte určitý čas chráni, len aby sa obrátili; mnohých pirátov uchráni pred utopením len preto, aby ešte mali čas na pokánie. A nezabudnite, každý z nich má svojho anjela strážcu. A myslite aj na to, že Kristus sa nechal ukrižovať aj za nich!"
Keď v roku 616 vtrhli do Egypta Peržania, Ján sa naliehanie vznešeného Niketasa vydal v roku 619 na cestu, aby v Byzancii prosil cisára o pomoc pre svoj ľud. Keď potom loďou dorazili na Rodos, Almužník mal videnie anjela v žiarivom rúchu so zlatým žezlom v pravej ruke, ktorý mu hovoril: "Poď, prosím ťa, Kráľ kráľov ťa volá!" Bez zaváhania poslal po Niketa a so slzami v očiach mu povedal: "Ty, môj pán si ma povolal, aby som išiel k nášmu pozemskému kráľovi, ale nebeský Kráľ ťa predbehol a privolal k sebe moju pokoru." Potom mu vyrozprával svoje videnie o anjelovi, na margo ktorého prijal od Jána sväté modlitby a s veľkou úctou ho povzbudil, aby sa vrátil na Cyprus.
Len čo svätý Ján Almužník dorazil do mesta Amathus, prikázal svojim služobníkom, aby čo najrýchlejšie spísali jeho závet:
"Ján, otrok, ale slobodný skrze kňazský úrad, ktorý mi bol udelený z Božej milosti, ďakujem ti, Bože, že si mňa, biedneho hriešnika vypočul, keď som prosil tvoju dobrotu, aby si mi nedovolil vlastniť po smrti viac ako jeden trimision (grécka malá zlatá minca). Týmto oznamujem všetkým ľuďom, že majetok pokorného Jána nikdy nepresiahol túto jednu mincu. Keď som bol s Božím dovolením zvolený za biskupa najsvätejšej cirkvi metropoly alexandrie, našiel som v biskupovom dome asi 8.000 libier zlata a keďže moje príjmy od ľudí, milujúcich Krista, takmer prevyšujú ľudské výpočty, zamyslel som sa nad tým a uvedomil som si, že všetky tieto peniaze patria Pánovi všetkých vecí, a preto som sa snažil odovzdať Bohu to, čo bolo Božie, a teraz mi zostala táto jedna trimisia. Keďže aj táto je Božia, prikazujem, aby sa aj ona dala tým, ktorí sú Boží."
Ján nezaprel dobrotivosť svojho srdca ani v poslednej hodinke a Pán, ktorého Almužníkove skutky neustále oslavovali, veľmi oslávil aj svätca. Jána pochovali na ostrove Cyprus, odkiaľ previezli jeho telo najprv do Konštantínopolu.
Turecký sultán Bajazid II. ho odovzdal ako diplomatický dar uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi pri príležitosti jeho korunovácie. Takto sa Ján Almužník dostal do Budína, kde bolo jeho telo uložené v kráľovskej kaplnke.
Po prehratej bitke pri Moháči vzala kráľovná Mária Uhorská-Habsburská spolu s ostatnými cennosťami aj vzácnu relikviu a odplavila sa na lodi z Budína do Bratislavy. Traduje sa, že cestou bol lodný konvoj pri Ostrihome napadnutý a dve z lodí sa potopili. Loď, na ktorej bola uložená rakva s telom Almužníka, zostala neporušená a bezpečne priplávala až do Bratislavy.
Do roku 1530 bolo telo Jána Almužníka uchovávané na Bratislavskom hrade a Ferdinand I. ho daroval Bratislavskej kapitule. Spolu s inými cennosťami bolo neporušené telo svätca uložené v sakristii kostola a postupne sa naň zabudlo.
Až o celých 100 rokov neskôr bola táto vzácna relikvia opäť objavená arcibiskupom Petrom Pázmányom, ktorý dal potom na vlastné náklady vyhotoviť strieborný sarkofág a telo slávnostne uložil do mramorovej hrobky.
Pramene uvádzajú, že arcibiskup mal v úmysle rozšíriť úctu k svätému Jánovi Almužníkovi, no jeho skorá smrť mu v tom zabránila. Ale v historických záznamoch z tohto obdobia sa môžeme dočítať o tom, že v čase morových epidémií (v rokoch 1678–1679 a 1712–1713) sa ľudia vo svojej núdzi obracali k svätému Jánovi Almužníkovi s veľkou dôverou a jeho relikvie nosili po meste v prosebnej procesii.
Ostrihomský arcibiskup Imrich Eszterházy dal v roku 1732 v Dóme svätého Martina na ľavej strane od hlavného oltára vybudovať kaplnku, ktorej výzdobou poveril Georga Rafaela Donnera, autora sochy svätého Martina. Prenášanie neporušeného tela svätca do novopostavenej kaplnky bolo v danom období veľkolepou barokovou slávnosťou. Telo bolo nanovo odeté do šiat z červeného hodvábu a ozdobených zlatými strapcami, na šatách bola zlatá dalmatika a strieborný plášť. Zlaté cingulum so zlatým krížom mu založil sám arcibiskup.
Nasledujúce štyri dni bolo telo svätca vystavené na hlavnom oltári. Potom bolo v slávnostnej procesii prenesené do novej kaplnky. Rakvu niesli duchovní, nasledovali preláti, rehoľníci, kňazi a členovia novozaloženého bratstva svätého Jána Almužníka, za ktorými kráčala šľachta, podľa cechov zoradení remeselníci a ostatní. Telo niesli cez celé mesto a procesia trvala od rána do druhej popoludní. Celá slávnosť sa konala za zvukov fanfár a bubnov, z Bratislavského hradu sa ozývali delové salvy, na ne odpovedal zvuk mažiarov a výstrely z pušiek vojakov pluku vojvodu Lotrinského.
Arcibiskup Imrich Eszterházy založil bratstvo s cieľom zbierať almužnu a rozdeľovať ju núdznym a touto charitatívnou činnosťou šíriť úctu k svätcovi. Konfraternita svätého Jána Almužníka nebola typickým bratstvom ako mnohé iné; ich poslanie nespočívalo iba v náboženských úkonoch, ale predovšetkým v dobročinnosti.
Z prostriedkov, ktoré vyzbierali, boli potom podporovaní starí, nevládni a opustení ľudia, kupoval sa odev pre chudobných, mestské práva pre remeselníkov, náradie potrebné na rozbehnutie živnosti, zabezpečovali sa lieky chorým. Almužnu dostali aj žobráci, ktorí pomohli pri udržiavaní kaplnky, keď vyčistili okná alebo svietniky. Nikdy nebola núdza o tých, ktorí potrebovali pomoc.
Svätý Ján Almužník sa nazýva aj svätý Ján Milosrdný. Ako Ján dokonca aj po smrti uzmieroval ľudí s Bohom, rozpráva táto udalosť: Ešte kým žil, prišla za ním jedna žena, ktorá sa hanbila vyspovedať z jedného smrteľného hriechu. Na Jánovu radu napísala tento hriech na pergamen a zapečatený mu ho odovzdala. Biskup jej sľúbil, že sa bude modliť a prosiť za ňu Boha. No keď patriarcha zomrel, žena mala obavy, že sa jej vyznanie hriechov dostane do nesprávnych rúk.
Na svätcovom hrobe sa vyžalovala a pritom veľmi plakala. Vtedy sa jej zrazu zjavil svätec v biskupskom ornáte a povedal jej: "Žena, moja štóla je už úplne mokrá od tvojich sĺz. Pozri, tu je tvoj list, otvor ho a čítaj!" S týmito slovami jej podal zapečatený pergamen a zmizol. Žena urobila ako jej prikázal, a čítala: ‚Vďaka môjmu služobníkovi Jánovi sa ti tvoj hriech odpúšťa!‘
Svätý Ján Almužník, žiarivý príklad milosrdnej lásky, ty si v núdznych videl svojich pánov a samého Krista. Vypros nám u Boha otvorené srdce, aby sme dokázali štedro pomáhať blížnym v núdzi. Nech nás tvoj príklad povzbudzuje k pokornej službe a nechápavosti voči potrebám druhých, aby sme tak nasledovali Krista, nášho Pána. Amen.
Masima - Verím a Dôverujem
