„Viva Cristo Rey! Nech žije Kristus Kráľ!“

„Viva Cristo Rey! Nech žije Kristus Kráľ!“ Týmto víťazným zvolaním dosvedčovalo viac než 160 kňazov a 180 katolíckych aktivistov svoju nezlomnú a hlbokú lásku k Ježišovi, ktorú im nikto a nič nedokázalo vziať, dokonca ani hrozné mučenie v čase krvavého prenasledovania katolíkov v Mexiku v dvadsiatych rokoch minulého storočia.

Pre všetkých z nich platí, tak ako pre svätého Pavla, že „žiť je Kristus a zomrieť zisk“.

Medzi svätých mexických mučeníkov patrí aj mladý jezuita Miguel Pro (1891 – 1927), ktorý v tomto nebezpečnom období prinášal svojmu zotročenému národu radosť Zmŕtvychvstalého. Pápež Ján Pavol II. pri príležitosti jeho blahorečenia v roku 1988 povedal: „Ani utrpenie ťažkej choroby, ani jeho vyčerpávajúca kňazská služba nemohli uhasiť radosť, ktorú vyžaroval a s ktorou sa delil. Tá radosť pochádzala z jeho lásky ku Kristovi.“

Šťastné detstvo Miguela Pro bolo poznačené radostnou vierou zámožnej katolíckej rodiny. No nikto by si nebol ani len pomyslel, že tento vtipkár a v pravom slova zmysle lapaj, ktorý si sám vymýšľal žartovné a veselé verše a ich prednes sprevádzal hrou na mandolíne, sa raz stane kňazom rehoľníkom.

Keď dve z jeho sestier v roku 1910 odišli do kláštora, aj v 19-ročnom Miguelovi dozrelo pred Najsvätejšou sviatosťou rozhodnutie vstúpiť k jezuitom.

Pretože prenasledovanie zo strany slobodomurárskych mocnárov bolo stále väčšie, 23-ročný brat Pro musel v roku 1914 narýchlo opustiť kláštor i svoju mexickú domovinu, aby mohol ako exulant ďalej študovať v Európe. O jedenásť rokov neskôr prijal Miguel Pro kňazskú vysviacku v Belgicku. 

Prv, než sa 35-ročný novokňaz, už vtedy s ťažkou chorobou žalúdka, v júni 1926 vydal na cestu loďou späť do svojej domoviny, šťastný napísal jednému spolubratovi: „Preblahoslavená Panna mi v Lurdoch dodala odvahu a silu.“ Oboje potreboval. 

Miguel Pro v čase svojho tajného 17-mesačného kňazského účinkovania v Mexiko City neúnavne pracoval napriek neustálym prudkým bolestiam žalúdka a zubov. V tom čase vstúpili do platnosti zlopovestné zákony prezidenta Plutarca Elíasa Callesa (1877 – 1945) – fanatického nepriateľa Cirkvi, ktorý krutosťou prevyšoval všetkých svojich predchodcov. 

Katolícke školy boli zatvorené, vyučovanie náboženstva zakázané, rády rozpustené. Biskupi, kňazi a rehoľníci nesmeli už na verejnosti sláviť svätú omšu, nesmeli vykonávať duchovnú správu, nosiť rehoľné rúcho ani byť charitatívne činní.

Keď milióny katolíkov začali klásť pasívny odpor, Calles obvinil kňazov, že to oni huckajú ľud. Začalo sa krvavé prenasledovanie kresťanov. 

„Dal by Boh, aby som mohol byť medzi prvými,“ napísal páter Pro, ktorého meno bolo už dlho na čiernej listine polície. 

Predstaveným napísal: „Robíte si obavy o môj život. Ale čože je môj život? Nie je napísané, že si život zachránime vtedy, keď ho obetujeme za svojich bratov? ... Cítim pritom mocnú silu, ktorá ma ženie vpred.“ Posilňujúcu Ježišovu blízkosť vždy najúčinnejšie a najrýchlejšie pocítil pri svätej omši.

Na bicykli alebo pod plachtou nákladného auta, pešo so svojím verným policajným psom – aby zamaskoval svoju identitu, v elegantnom obleku alebo v montérkach automechanika, vždy s úsmevom konštatoval tento sledovaný a prenasledovaný duchovný pastier: „Môj zovňajšok nie je vôbec kňazský, no otvára mi mnohé dvere. Vo dne v noci nachádzam cestu všade, aby som veriacim v podzemí vysluhoval sviatosti.“

Vždy bol pripravený na to, že ho môžu chytiť a zatknúť. V rodine Pro, u otca a súrodencov, kde Miguel nejakú dobu žil, sa stalo zvykom, že si pri odchode z domu namiesto pozdravu dovidenia všetci vzbudili dokonalú ľútosť. O jednom špeciálnom stretnutí krátko pred svojím zatknutím píše páter Pro toto: „Všetci členovia rodiny sa navzájom rozlúčili ‚až do skorého videnia na druhej strane v údolí Jozafat‘. Slzy pritom netiekli – práve naopak! Smiali sme sa, veľmi srdečne sme sa smiali! Skutočne to pre nás nie je strata, ale zisk – pre takú veľkú vec vojsť cez nebeskú bránu do večnej domoviny.“

Nevydarený atentát na generála Álvara Obregóna 13. novembra 1927 sa stal zámienkou na obvinenie všetkých troch bratov z rodiny Pro – Miguela, Humberta a Roberta – ako „spoluúčastníkov a iniciátorov atentátu“. Zatkli ich v noci zo 17. na 18. novembra.

Ešte počas zatýkania poprosil Humberto svojho brata kňaza: „Chcem sa vyspovedať!“ 

„Nikdy!“ zreval policajt. 

„Aj napriek tomu ho vyspovedám,“ rozhodne odpovedal P. Pro a udelil Humbertovi rozhrešenie. Potom povedal: „Deti, teraz nás majú. My traja chceme obetovať svoj život za pokoj a mier v Mexiku. Kiežby Boh prijal našu obetu!“

Bez oficiálneho výsluchu a bez procesu určil prezident Calles dátum popravy na 23. november 1927.

Rozsudok odsúdeným ani neoznámili. Počas poslednej noci plnej úzkosti hľadali bratia Pro posilu v modlitbe. 

Ráno sa Miguel pokojne obrátil na svojich bratov: „Zdá sa mi, že dnešok je naším posledným dňom. Umieranie je pre nás predsa zisk! Predstúpme pred nášho Spasiteľa s radostnými očami!“

Vonku už čakala popravná čata, ako aj diplomatický zbor, vysokí dôstojníci a zástupcovia medzinárodnej tlače, ktorých Calles pozval na toto „víťazstvo nad náboženstvom a farármi“. 

Pátra Miguela Pro priviedli na „nádvorie smrti“. Na otázku o poslednom želaní odpovedal: „Rád by som sa pomodlil.“
Pokľakol a dve minúty zotrval v tichej modlitbe. Ešte raz priniesol Bohu obetu svojho života. Vždy bol hlboko presvedčený: „Musí tiecť kňazská krv, ak má byť vlasť oslobodená.“

Potom vstal, pokojne bozkal svoj kríž, odmietol ponúknutú pásku na oči, roztiahol paže do tvaru kríža a povedal: „Nech sa Boh nad vami zľutuje. Boh vám žehnaj!“ A potom o čosi hlasnejšie: „Pane, ty vieš, že som nevinný. Z celého srdca odpúšťam svojim nepriateľom!“ 

So zvolaním: „Nech žije Kristus Kráľ!“ výstrelmi smrteľne zasiahnutý 36-ročný jezuita padol na zem. Potom k nemu pristúpil jeden vojak a dal mu do spánkov ešte ranu z milosti. Po ňom bol zastrelený Humberto. Len Roberto, najmladší z bratov, prežil vďaka nečakanému zásahu a intervencii argentínskeho veľvyslanca.

Krátko nato sa ozvalo pred policajným riaditeľstvom hlasné volanie: „Sláva mučeníkom! Nech žije Kristus Kráľ! Nech žije pápež! Nech žije Cirkev!“ Okolo prechádzali tisíce ľudí, aby mučeníkom vzdali poslednú poctu. 

Keď sa staručký otec Pro modlil pri rakvách svojich zavraždených synov, s úctou bozkal čelo svojho syna kňaza a vreckovkou mu zotrel kvapky krvi z rany na spánku. Plačúcu dcéru utešoval: „Dieťa moje, pokoj! Tu nie je prečo plakať. Títo dvaja boli apoštoli a mužovia bez poškvrny. Teraz majú svoju večnú odmenu.“ Aká viera v zmŕtvychvstanie!

Na druhý deň, keď vo víťaznom sprievode viezli bratov Pro na miesto posledného odpočinku, sa tá istá radosť zo zmŕtvychvstania zmocnila obyvateľov celého hlavného mesta, dokonca aj mnohých vojakov a policajtov.

Z balkónov sa sypal dážď kvetov a pohrebný sprievod – na osem kilometrov dlhej ceste na cintorín – sprevádzalo viac ako 500 áut. Veriaci znovu a znovu volali: „Nech žije Kristus Kráľ! Sláva svätým mučeníkom! Sláva pápežovi! Sláva našim biskupom a kňazom!“

Také niečo mesto dosiaľ nikdy nevidelo a nezažilo. So žiariacimi očami sa otec Pro na cintoríne obrátil k davu a prítomných povzbudil: „Dobrorečme Otcovi, lebo je dobrý!“ A potom zaintonoval Te Deum; Teba, Bože, chválime.

Masima

zdroj: Lothar Groppe SJ, P. Michael Pro SJ, FMG e.V., München 1988