Svätá Camila Battista Varano

Narodila sa 9. apríla 1458 ako nemanželská dcéra Julia Cesara da Varano, ktorý bol pánom v Camerino.  Vyrastala v starostlivosti jeho manželky Jany Malatesta. O svojom živote nám zanechala mnoho správ vo svojej dlhej autobiografii, známej pod názvom Duchovný život.

Jej duchovným vodcom bol františkán Dominik la Leonessa, ktorého počula kázať v Camerino na Veľký piatok v roku 1466 alebo 1468. Spôsob, akým opisoval utrpenie Pána, veľmi zaujal fantáziu mladého dievčaťa, ktorá vzápätí urobila sľub, že každý piatok vyroní aspoň jednu slzu pre Pánovo umučenie, ako to kazateľ odporúčal.

To, čo sa najskôr javilo ako hra, stálo ju neskôr veľa námahy, pretože ako dievča vychovávaná staršou aj modernou literatúrou pociťovala skôr sklon k spevu, k tancu a k zábavám než k zbožnosti a duchovnému čítaniu, a pohľad na osoby zasvätené Bohu v nej vyvolával odpor .

Len jej nezlomná vôľa nahradila pôvodné nadšenie pre piatkové modlitbu: Blažený tvor, ktorý pre žiadne pokušenie nezanechá toho, čo dobre započal!, povie neskôr. A tak krok za krokom sa zrodila v nej skrze modlitbu, rozjímanie, pôst a úsilie vernosť vyhýbať sa aspoň v piatok nejakej chybe.

Priznáva: Robila som to nielen preto, aby som mala odmenu v nebi, ale skôr na zemi. Prehlbovala som modlitbu zo strachu pred peklom.

V osemnástich rokoch začala pociťovať vnútornú túžbu stať sa rehoľnou sestrou, ale odmietala to, pretože necítila, že by jej srdce bolo slobodné od všetkých vášní, ktorých sa musí zbaviť ten, kto chce naozaj slúžiť Bohu. Napriek tomu všetkému vytrvala v modlitbe, z ktorej získavala určitý pokoj.

Odpor k Božiemu volaniu ustúpil raz v piatok po veľkom psychicko-fyzickom konflikte, ktorý ju stál veľa potu, a tak sa Camila vo veku dvadsiatich rokov rozhodla zasvätiť svoj život Kristovi a ihneď začala pociťovať hojné mimoriadne mystické zážitky.

Ale otcov odpor trval dva a pol roka. Nasledoval výsmech, hrozby i väznenia: v tomto období bojov mala videnie Krista, ako vystupuje zo svojho srdca a kráča vpred k tej, ktorej meno bolo vpísané do Kristovho srdca: Milujem ťa, Camila!

14. novembra 1481 mohla vstúpiť do kláštora chudobných sestier svätej Kláry v Urbine a prijala rehoľné meno Battista (Krstiteľ). Počas noviciátu zapísala slová, ktoré doteraz počula od Krista. Je to spis Spomienky na Ježiša, ktorý revidovala v roku 1491.

Na príkaz predstavených odišla spolu s ôsmimi sestrami z Urbina a založila nový kláštor v Camerino podľa nezmenenej rehole svätej Kláry, nastúpili tam 4. januára 1484. Nasledovali ďalšie mimoriadne dary božského Ženícha, o ktorých hovorí v autobiografii: vnútorné osvietenie, extázy, ktoré ju ponárajú do božských hlbín, videnie anjelov, svätej Kláry a svätej Kataríny Bolonskej atď.

Päť rokov rozjímala sestra Battista pri päte kríža Ježiša Krista, ktorého mohla objímať a bozkávať s láskou a vrúcnosťou. O všetkých týchto milostiach napísala: Je lepšie hovoriť málo o mnohých veciach než o málu hovoriť veľa.

V čase, keď zdržiavala v kláštore v Urbine, Pán Ježiš jej zjavil, aké utrpenie prežíval počas svojho umučenia, a to sa potom stalo hlavným predmetom rozjímania Kamily Battisty.  

Krátko predtým v auguste 1488 mala naliehavú inšpiráciu, aby všetky tieto zjavenia zaznamenala, a sám Kristus jej vnukol spôsob, ako to urobiť. 

A tak sestra Battista predstiera, že to počula rozprávať od jednej sestry z Urbina. Najznámejšie je jej dielo Mentálne bolesti Ježiša v jeho utrpení. Ježiš ako božská osoba, ktorého Srdce chová nekonečnú lásku, prežíval mentálne (vnútorné) bolesti, ktoré boli bez hraníc a dosiahli vrchol pri agónii v Getsemanskej záhrade, preto hovorí, že tak ako ten, kto sa uspokojí s kvapkou medu na povrchu nádoby, nevie, čo obsahuje jej vnútro, tak ten, kto sa zastaví pri fyzických bolestiach nášho Pána, nepochopí nekonečné utrpenie, ktoré prežíval vo svojom Srdci.

Rozhodla sa vstúpiť do Najsvätejšieho Ježišovho Srdca, ponoriť sa do oceánu jeho najtrpkejších utrpení, akoby všetky dni roka boli pre ňu Veľký piatok.

Podľa jej naliehania a podľa toho, čo jej Ježiš sľúbil, dal jej zakúšať od októbra 1488 až do 1493 skrze Božie mlčanie neprítomnosť toho, ktorý bol jediným motívom jej života, zážitky úzkosti podobné opustenosti, akú Ježiš zakúšal pri svojom utrpení.

Krátko nato zažila Camila Battista iný druh utrpenia. V roku 1502 Caesar Borgia, zvaný Valentino, syn pápeža Alexandra VI., začal zosadzovať kniežatá na pápežskom území, aby ich podriadil priamo pápežskej správe.

V Camerino sa Julius Cesar Varano postavil na odpor spolu so svojimi synmi Venanziom, Annibaleom a Pirrom. Mladšiu Janu Máriu a matku poslal do Benátok spolu so štátnym pokladom a milovanú Camilu spolu s jednou sestrou poslal do Ferma. Keď tam nebola prijatá, pokračovala až do Neapolského kráľovstva do Atri, kde bola hosťom Izabely Piccolomini, manželky kniežaťa Mattea Acquaviva Aragonského.

Medzitým boli v Camerino Julius Cesar a synovia 21. júla uväznení a 9. októbra brutálne zavraždení, prvý v pevnosti v pergole a ostatní vo veži v Catolica. Zranená Camila vo svojich prirodzených citoch, hľadala útechu v Srdci svojho milovaného Ženícha. Po smrti Alexandra VI. (18. 9. 1503) obnovila Jana Maria z Varano panstvo v Camerino a neopomenula pomstiť sa protivníkom.

Sestra Battista sa vrátila a ku všetkým tým bolestným zážitkom nepovedala nikdy ani slova. Vo svojom kláštore bola niekoľkokrát zvolená za abatišu. Spolusestry ju milovali a ona ich pokladala za dobré a tolerovala im ich nedostatky, ako o nej napísal svedok Anton zo Segovie, mních, ktorý zapísal túto modlitbu Camily Battisty: Až budem počuť, že mám tú milosť, tj. že preukazujem dobro z celého srdca tým, ktorí mi ubližujú, hovorím dobre a bez pokrytectva o tom, kto o mne hovorí zle, a že má pravdu ten, kto ma hanobí, potom sa, najsladší Otče, stanem tvojou pravou dcérou pre svoju skutočnú podobnosť s tvojím Synom, ukrižovaným Ježišom Kristom, jediným dobrom mojej duše.

Camila pokračovala na ceste dokonalosti s hrdinskou láskou k Bohu, aj keď tvrdila vo svojich dielach, že človek nie je schopný odpovedať na nekonečnú Božiu lásku, ktorá sa skláňa k chudobnejším tvorom, takže po mimoriadnom osvietení zvolala: Ó šialenstvo, šialenstvo! Žiadne slovo nie je pravdivejšie a vhodnejšie pre takú veľkú lásku! Preto sama seba považovala za hodnú pekla, aby tam bola použitá za podnož Judášovi, ale s obdivuhodným paradoxom dodávala: Aj tam by som ťa milovala, môj Bože! 

Raz o sebe prezradila: Keď som vstupovala do chrámu na slávenie vešpier, pozrela som sa na Najsvätejšiu sviatosť a zdalo sa mi, že z nej vychádza šíp, ktorý zasiahol moje srdce božskou láskou.

Pestovala lásku k najvyššej chudobe osobnej aj spoločnej. Bola vždy otvorená pre každú núdzu druhých. Július II. ju vyzval, aby založila kláštor klarisiek vo Fermo (1505-1506); po dobu desať mesiacov prebývala v San Severino (v rokoch 1521-1523), kde sa podľa zachovanej správy zaslúžila o novú komunitu klarisiek; písala listy ako povzbudenie a rady mníškam aj laikom a prihovárala sa za milosť pre dvoch odsúdených na smrť.

Jedna jej spolusestra dosvedčuje, že sestra Battista bola úplne oddaná horlivosti za spásu duší, že pre ňu priamo horela a nemala inej útechy ani inej stravy ako toto, a keď hovorila o spáse duší, zdalo sa, že umiera túžbou. 

Inokedy povedala, že sestra Battista často tak planula túžbou po obnove Cirkvi, že nemohla spať ani jesť, ani načúvať tým, ktorí s ňou hovorili, a niekedy z toho dokonca ťažko ochorela. Boli to časy, keď sa v Cirkvi prejavovala uvoľnenosť mravov, čo priviedlo Martina Luthera k rozkolu s cirkvou.

Okolo roku 1521 na žiadosť jedného rehoľníka napísala dielo Čistota srdca, je to výborný sprievodca k dokonalosti, z ktorého poznávame jej mimoriadne životné skúsenosti. Čítame tam medzi iným: Strážcovia mesta sú preláti, ktorí majú povinnosť starať sa o duše, ktoré sú krásnym Božím mestom. (...) Títo preláti sú strážcami obradných múrov, ale nie múrov dobrých a zdravých mravov. Beda tým prelátom, ktorí trhajú Pánovo stádo! 

Ale na záver sestra Kamila, osvietená milovníčka cirkvi, horiaca túžbou po obnove Cirkvi, radí tento prostriedok: Boh s najsvätejšou a trvalou prozreteľnosťou dopúšťa, aby sa diali tieto veci, ale nie je vecou nás, úbohých ľudí, aby sme to súdili. Nesmieme preto odopierať úctu týmto prelátom, musíme sa za nich často modliť. (...) Modlitba za nich sa nám vráti ako naše požehnanie.

Kamila Battista, ktorá vrúcne túžila zomrieť a byť s Kristom, bola prijatá do Božej slávy 31. mája 1524 v čase morovej nákazy.
Gregor XVI. ju v roku 1843 zaradil medzi blahoslavené, v roku 1891 schválil Lev XIII. akty procesu svätorečenia, ktorý prebiehal na kúrii v Camerino, a do zoznamu svätých ju zapísal Benedikt XVI. 17. októbra 2010.

Masima