Svätá Camila Battista Varano - Ježišove vnútorné bolesti

Najznámejšie dielo svätej Camily Battista Varano, v ktorom zachytáva svoje videnie vnútorného Ježišovho utrpenia. Z pokory a túžby zostať skrytá, popisuje tieto svoje mimoriadne mystické zážitky, akoby ich poznala z rozprávania inej sestry.

Toto sú zbožné myšlienky o vnútorných bolestiach Ježiša Krista, ktoré zveril zo svojho milosrdenstva a milosti jednej zbožnej služobnici nášho rádu svätej Kláry, a ona z Božej vôle mi ich oznámila. V prospech duší ich teraz zverejňujem.
Bola to duša, ktorá veľmi túžila sýtiť sa horkým pokrmom umučenia milovaného Ježiša a on ju zázračným spôsobom svojou milosťou uviedol do horkého oceánu vnútorných bolestí svojho milujúceho Srdca.
Mnoho rokov prosila Boha, aby ju ponoril do mora svojich vnútorných bolestí a urobil ju hodnú uviesť ju do tohto mora nielen raz, ale mnohokrát a mimoriadnym spôsobom, aby tak bola nútená povedať: "Stačí, Pane, už to nemôžem zniesť, také muky."

Prvá bolesť, ktorú niesol Ježiš vo svojom srdci, je bolesť pre všetkých zatratených. 

Tá sestra povedala: "Povedz mi, aké boli tie najväčšie, ktoré si nosil vo svojom Srdci."

Ježiš povedal: "Taká veľká bola moja bolesť, aká veľká bola moja láska ku každému tvorovi. Vedz, dcérenka, že tie bolesti boli nespočetné, pretože je nesčítane počet duší, mojich údov, ktoré sa odo mňa oddelili smrteľným hriechom. Každá duša sa totiž odo mňa, svojej Hlavy, oddeľuje toľkokrát, koľkokrát sa dopúšťa smrteľného hriechu.
To bola jedna z najkrutejších bolestí, aké som cítil vo svojom Srdci: narážanie mojich údov. Pomysli, ako trpí ten, komu priviažu povraz na údy a trhajú ich z jeho tela. A teraz si predstav moje utrpenie pre toľko údov, ktoré toľkokrát hrešia smrteľným hriechom. Vytrhnutie duchovného údu je oveľa bolestivejšie než fyzického údu, pretože každá duša je oveľa cennejšia ako telesný úd.
Nemôžeš pochopiť ani ty, ani žiadna iná osoba, o čo je cennejšia duša než telo, len ja poznám vznešenosť duše a úbohosť tela, pretože len ja som stvoril jedno i druhé. Preto ani ty, ani nikto iný nemôže pochopiť moje najkrutejšie utrpenie. A teraz hovorím len o zatratených.

Keďže spôsob hriechov je rozdielne závažný, preto aj moje muky sú väčšie alebo menšie. Na tom závisí kvantita a aj kvalita bolesti. Pretože som videl, že ich zvrátená vôľa je večná, tak aj trest pre nich určený je večný, v pekle majú duše väčšie alebo menšie muky podľa toho, ako početné boli ich hriechy a ako boli závažné.

Utrpenie, ktoré ma trýznilo, vyplývalo z toho, že som videl, že tieto duše vytrhnuté zo mňa sa už nikdy, nikdy nespoja so svoju Hlavou. To najväčšie utrpenie, ktoré trápia tieto duše večne, je práve ono »nikdy, nikdy«, ktoré ich trápi a bude trápiť.

Práve týmto »nikdy, nikdy« ma trápili, pretože ja som si zvolil vytrpieť znovu všetko nie raz, ale nekonečnekrát, aby sa aspoň jedna duša mohla spojiť so živými údmi a byť vyvolená k večnému životu, ktorý vychádza zo mňa, ktorý dávam život všetkému, čo žije. Uváž, ako mi je drahá každá duša, keď pre jej spojenie so mnou som ochotný vytrpieť nekonečné množstvo utrpenia. Ale práve ono »nikdy, nikdy« pre moju spravodlivosť sužuje tieto duše, ktoré by prijali oveľa väčšie muky, len aby mohli mať nádej, že sa raz spoja so mnou, svojou Hlavou.

Ako rôzna bola kvalita a kvantita bolesti, ktorú mi spôsobili, keď sa zo mňa vytrhli, taký je trest mojej spravodlivosti, ktorý zodpovedá typu a množstva hriechov. A moja spravodlivosť vyžaduje ono »nikdy, nikdy« a trápi ich večným trestom. Pomysli teda, aké utrpenie som zakúšal pre tieto duše až do svojej smrti. Vedomie, že to boli moje vlastné živé údy, mi pôsobilo nepredstaviteľné muky vidieť ich v papuli pekelných duchov a korisťou nespočetných múk. To je teda moja vnútorná bolesť, ktorú som zakúsil pre zavrhnutých."

Druhá bolesť, ktorú Ježiš niesol vo svojom Srdci, je bolesť pre všetky vyvolené údy.

"Bolesť, ktorú som zakúsil pre zavrhnutých, sa líšila od tej, ktorú som zakúsil pre vyvolených, a to v tomto: Za odsúdených, ktorí sú mŕtvymi údmi, som už necítil bolesť, ktorú teraz trpia, pretože sú to mŕtve údy. Ale s vyvolenými som cítil všetko ich utrpenie a horkosť v živote aj po smrti, všetky trápenia v pokúšaní, všetky bolesti chorých, všetko ich prenasledovanie, ohováranie a vyhnanstvá. Skrátka, zakúšal a pociťoval som jasne to najmenšie aj najväčšie utrpenie počas ich života tak, ako by si ich zakúsila a cítila ty, keby ti zraňovali oko, ruku, nohu, alebo ktorýkoľvek tvoj úd tvojho tela.
Pomysli, koľko to bolo mučeníkov, koľko rôznych tortúr musel podstúpiť každý z nich a aké boli muky toľkých iných mojich vyvolených údov a aké rôzne boli tie trápenia. Predstav si, keby si mala tisíc očí, tisíc rúk a tisíc nôh a na každom úde by si zakúsila rôzne muky, ktoré by súčasne vyvolávali jedinú prenikavú bolesť, nepokladala by si to za rafinovaný trest?
Ale mojich údov, moja dcéra, nebolo len tisíce a milióny, bolo ich nekonečne veľa. A ani rôznosti týchto múk nebolo tisíce, ale boli nespočetné, pretože toľko bolo utrpení mojich svätcov, mučeníkov, panien a vyznávačov a všetkých ostatných vyvolených.

Ostatne, tak ako nie je pre teba možné, aby si pochopila, aké rozličné sú formy blaženosti, slávy a odmien pripravených v raji pre spravodlivých a vyvolených, tak moja spravodlivosť vyžaduje, aby týmto utrpením zodpovedali slávy a odmeny; ale ja som zakúšal rôznosť a množstvo trápenia, ktoré zakúšali moji vyvolení po smrti v očistci z dôvodu svojich hriechov, tak ako si ich zaslúžili.
Pretože to neboli údy odo mňa odtrhnuté a odlúčené ako u zatratených, ale boli to živé údy, ktoré žili vo mne, v Duchu života a ktorým predchádzala moja milosť a moja požehnanie.
Necítil som teda muky, ktoré zakúšajú zavrhnutí, ale u vyvolených som zakúsil to, čo musia znášať v očistci. Tak, ako by si pociťovala krutú bolesť, keby ti niekto zlomil ruku, strčil ju do ohňa, alebo ju hrýzol pes, tak som zakúšal v sebe aj všetky bolesti, ktoré zakúšali v očistci duše spojené so mnou ako živé údy so svojou Hlavou."

Môj Bože, spôsobila som ti nekonečné bolesti, či už zavrhnutá, alebo spasená. Nevedela som, že ťa hriech tak uráža, inak by som ťa neurazila ani ľahkým hriechom. Ale v skutočnosti by som sa správala ešte horšie, keby ma nezdržiavala tvoja milosrdná ruka.

Tretia bolesť, ktorú niesol Ježiš vo svojom Srdci, je pre slávnu Pannu Máriu. 

Láskyplný a požehnaný Ježiš pokračoval: "Počúvaj, počúvaj, moja dcéra, musím ti ešte povedať veľmi horké veci, zvlášť o ostrom noži, ktorý prenikol moju dušu, tj. o bolesti mojej čistej a nepoškvrnenej Matky, ktorá pre moje umučenie a smrť musela byť taká zarmútená a utrápená, že nikto nikdy nebol a nikdy nebude tak zarmútený ako ona. Preto sme ju v raji právom oslávili a vyvýšili a odmenili nad všetky zástupy anjelov a svätých.

Robíme to tak vždy: čím viac tu na zemi niekto z lásky trpel, bol ponižovaný a zničený sám v sebe, tým viac je v kráľovstve blažených Božou spravodlivosťou vyvýšený, oslávený a odmenený.
Stalo sa, že na tomto svete nebola žiadna matka ani žiadna iná osoba tak strápená ako moja milovaná a láskavá Matka, tu na zemi jej nie je a nebude žiadna osoba podobná.

A tak ako tu na zemi mi bola podobná v utrpení a skľúčenosti, tak je mi v nebi podobná pre moc a slávu s výnimkou môjho božstva, ktoré zdieľame len my tri božské Osoby, Otec, Syn a Duch Svätý.

Ale vedz, že všetko to, čo som vytrpel a znášal tu na zemi ako Bohočlovek, vytrpela a znášala tiež moja úbohá a najsvätejšia Matka. S výhradou, že ja som trpel vo vyššom a dokonalejšom stupni, lebo som bol Boh a človek, zatiaľ čo ona bola len tvor, v ktorom nie je božstva.

Jej bolesť ma tak sužovala, že keby sa to páčilo môjmu Otcovi, bolo by pre mňa ľahšie, keby jej bolesti padli na moju dušu a ona bola všetkých bolestí zbavená. Je pravda, že moje utrpenie a moje rany boli akoby zdvojnásobené ostrým otráveným hrotom, ale bola by to pre mňa tá najväčšia úľava, keby jej nezostalo žiadne utrpenie. 

Ale pretože moje neopísateľné mučeníctvo malo byť zbavené akejkoľvek útechy, nebola mi dopriata taká milosť, aj keď som o ňu niekoľkokrát žiadal so synovskou nežnosťou a slzami."

"Stačí, môj Pane, nehovor mi o bolestiach tvojej blaženej Matky, pretože cítim, že by som to nemohla zniesť. Stačí mi to na celý život, aj keby som mohla žiť tisíc rokov."

Štvrtá bolesť, ktorú blažený Ježiš niesol vo svojom Srdci pre svoju milovanú učeníčku Máriu Magdalénu.

Ježiš preto už o tejto téme ďalej nehovoril, pretože videl, že by to nemohla zniesť, a začal: "A čo myslíš, akú bolesť som znášal pre utrpenie a skľúčenosť mojej milovanej učeníčky, blaženej dcérky Márie Magdalény?

Nikdy by si to nepochopila ani ty, ani nikto iný, pretože u nej a u mňa majú svoj základ všetci svätí duchovnej lásky, aké kedy boli a budú. Lebo moju dokonalosť, veď som bol milujúci Majster, a jej lásku a dobrotu ako milovanej učeníčky môžem pochopiť len ja sám. Takúto vec by nepochopil ani ten, kto zažil svätú duchovnú lásku, miloval a cítil sa byť milovaný. Nikdy totiž nedosiahol tej miery, pretože neexistuje taký Majster ani taká učeníčka, pretože Magdalena je pre mňa len jediná a žiadna iná, len ona.
Správne sa hovorí, že po mojej milovanej Matke nebolo osoby, ktorá by toľko trpela pre moje umučenie a moju smrť. Keby bol niekto, kto by bol viac zarmútený ako ona, bol by som sa mu po zmŕtvychvstaní zjavil skôr ako jej. Ale preto po mojej najsladšej Matke ona bola prvá, ktorá musela byť potešená.
Doprial som svojmu najmilovanejšiemu učeníkovi Jánovi, ktorý radostne spočíval na mojej najsvätejšej hrudi počas vytúženej intímnej večeri, aby jasne videl moje zmŕtvychvstanie a nesmierne ovocie, ktoré vzišlo ľuďom z môjho umučenia a mojej smrti. Napriek tomu akokoľvek môj milovaný brat Ján zakúšal bolesť a utrpenie môjho umučenia a smrti viac než všetci ostatní učeníci, napriek tomu si nesmieš myslieť, že by predčil moju milovanú Magdalénu. 
Ona nebola schopná pochopiť tak vznešené veci ako Ján, ktorý by nikdy nezabránil, ani keby mohol, môjmu umučeniu a mojej smrti pre nesmierne dobro, ktoré z toho vzišlo.

Ale u mojej milovanej učeníčky Magdalény tomu tak nebolo. Keď videla, ako som naposledy vydýchol, zdalo sa jej, že pre ňu zmizlo nebo i zem, pre ňu bola vo mne všetka nádej, všetky jej láska, pokoj a útecha, lebo ma milovala nad všetok poriadok a mieru. Preto tiež jej bolesť prekračovala všetok poriadok a mieru.

A pretože som to mohol poznať len ja, niesol som to dobrovoľne vo svojom Srdci a zakúšal som všetku nežnosť, akú je možno zakúšať pre svätú duchovnú lásku, lebo ma milovala vášnivo.

A počúvaj, ak to chceš vedieť, moji učeníci sa po mojej smrti vrátili k svojim sieťam, ktoré opustili, pretože ešte neboli úplne odpútaní od všetkých pozemských vecí, tak ako od nich bola odpútaná svätá hriešnica. Tá sa nevrátila k svetskému a nesprávnemu životu, ale zapálená a stravovaná svätou túžbou, aj keď nemohla dúfať, že ma ešte uvidí živého, hľadala ma mŕtveho v presvedčení, že žiadna iná vec sa jej nemôže páčiť a uspokojiť ju, len jej drahý Majster, či už budem živý alebo mŕtvy.
Že tomu tak je, dokazuje skutočnosť, že preto, aby ma našla trebárs mŕtveho, opustila živú prítomnosť a spoločnosť mojej najsladšej Matky, ktorá je tou najvytúženejšou, najláskavejšou, koho po mne mohla mať. Aj videnie a sladké rozhovory s anjelmi sa jej zdali ničím.

Taká by mala byť každá duša, ktorá po mne vrúcne túži; nedať si pokoja ani odpočinku, len vo mne samotnom, v milovanom Bohu. 

Ostatne, bolesť tejto mojej požehnanej drahej učeníčky bola taká veľká, že keby som ju svojou najvyššou mocou nepodržal, bola by zomrela.

Táto jej bolesť sa odrážala v mojom vášnivom srdci, preto som bol pre ňu veľmi zarmútený a skľúčený. Ale nedopustil som, aby trpela menej, pretože som z nej chcel urobiť to, čo som z nej urobil, totiž apoštola apoštolov, aby im oznámila pravdu o mojom triumfálnom zmŕtvychvstaní, tak ako to oni potom oznámili svetu.
Chcel som z nej urobiť zrkadlo, príklad, vzor najblaženejšieho kontemplatívneho života v samote tridsiatich troch rokov, neznámych svetu, počas ktorých mohla zakúšať posledné city lásky, nakoľko je možné ich zakúšať a prežívať v tomto pozemskom živote. Toto všetko som prežil, pokiaľ ide o bolesť mojej milovanej učeníčky."

Piata bolesť, ktorú Ježiš niesol vo svojom srdci pre svojich milovaných učeníkov

Iná bolesť, ktorá bodala v mojom srdci ako nôž, bola ustavičná myšlienka na spoločenstvo apoštolov, stĺpov neba a základov mojej Cirkvi na zemi, ktoré som videl rozpŕchnuté ako ovce bez pastiera, a spoznával som všetky bolesti, ktoré museli vytrpieť pre mňa.

Vedz, že nikdy žiadny otec nemiloval z celého srdca svoje deti, žiadny brat bratov a žiadny učiteľ svojich žiakov, ako som ja miloval svojich požehnaných apoštolov, moje milované deti, bratov a učeníkov. 
Aj keď som vždy miloval všetky tvory nekonečnou láskou, bola tu však úplne zvláštna láska pre tých, ktorí žili so mnou v tak tesnej blízkosti. Preto som pre nich zakúšal vo svojej zarmútenej duši zvláštnu bolesť. Viac pre nich ako pre seba som predniesol ony slová: Smutná je moja duša až na smrť, a to pre veľký smútok, ktorý som zakúsil, keď som ich musel zanechať a zostali bezo mňa, bez svojho otca a verného učiteľa. To mi pôsobilo takú úzkosť, že mi toto fyzické odlúčenie od nich pripadalo ako druhá smrť.

Kto sa zamyslí pozorne nad slovami mojej poslednej reči, s ktorou som sa na nich obrátil, nemôže mať srdce také tvrdé, aby ho nedojali všetky vrúcne slová, ktoré mi tryskali zo srdca a pri ktorých sa mi zdalo, akoby sa v mojej hrudi zdvojnásobila láska, ktorú som k nim choval.
Pomysli ďalej, že som videl, kto z nich bude pre moje meno ukrižovaný, kto bude sťatý, kto stiahnutý zaživa z kože, a že vlastne všetci skončia svoj život z lásky ku mne mučeníckou smrťou.
Aby si pochopila, aké ťažké muky to pre mňa predstavovalo, predstav si, že máš nejakú osobu, ktorú sväto miluješ a ktorej práve preto, že ju miluješ, sú adresované krivé slová, alebo dokonca jej spôsobujú niečo, čo sa ti nepáči: ako by ťa to bolelo, že práve ty si príčinou takéhoto utrpenia pre niekoho, koho tak miluješ.

Radšej by si chcela a snažila sa, aby kvôli tebe mohla mať stále väčší pokoj a radosť. A teraz, dcérenka moja, som sa práve ja stal príčinou nie nespravodlivých slov, ale smrti, a nielen pre jedného, ​​ale pre všetkých. A pre túto bolesť, ktorú som pre nich znášal, ti nemôžem dať iný príklad; nech ti postačí to, čo som povedal, ak chceš so mnou zakúšať súcit.

Šiesta bolesť, ktorú Kristus zakúšal vo svojom srdci pre nevďačnosť milovaného učeníka a zradcu Judáša

Ešte iná intenzívna vnútorná bolesť ma ustavične trýznila a zraňovala moje srdce: Bola ako nôž s trojitým najbolestnejším a jedovatým bodnutím, ktoré mnou ustavične prenikalo ako šíp a trýznili moje srdce horko ako myrha: zradu a nevďačnosť môjho milovaného židovského učeníka, zaslepenosť a zlostná nevďačnosť všetkých tvorov, akí kedy boli, sú a budú.

Uváž najskôr, aká veľká bola nevďačnosť Judáša. Vyvolil som si ho do počtu apoštolov, keď som mu odpustil všetky hriechy, urobil som ho vykonávateľom zázrakov a správcom všetkého, čo mi bolo darované, preukazoval som mu ustavičné znamenia svojej lásky, aby sa odvrátil od svojho hanebného zámeru. Ale čím viac lásky som mu prejavoval, tým viac pripravoval úklady proti mne.

Čo myslíš, s akou horkosťou som premýšľal vo svojom srdci o týchto a ďalších veciach? Ale keď som pristúpil k tomu láskyplnému a pokornému gestu, že som mu umyl nohy spolu so všetkými ostatnými, moje srdce prepuklo do horkého plaču.

Z mojich očí skutočne vytekali prúdy sĺz na nohy tohto podlého človeka, zatiaľ čo moje srdce volalo: Ó Judáš, čo som ti urobil, že ma tak kruto zrádzaš? Môj nešťastný učeník, nie je toto posledné znamenie, ktorým ti chcem ukázať svoju lásku? Synček zradný, z akého dôvodu sa odlučuješ od svojho otca a Majstra? Judáš, ak potrebuješ tridsať strieborných, prečo nejdeš za svojou a mojou Matkou, ochotnú predať samu seba, len aby ťa vytrhla z tak veľkého smrteľného nebezpečenstva? Učeník nevďačný, bozkávam ti s takou láskou nohy, a ty mi s veľkou zradou pobozkáš ústa? Ako veľmi zlú výmenu mi pripravuješ! Plačem pre tvoju záhubu, môj drahý a milovaný synček, a nie pre svoje umučenie a smrť, pretože pre nič iné som neprišiel! Tieto a iné podobné slová som hovoril vo svojom srdci a polieval mu nohy svojimi hojnými slzami.

Ale on si to nevšímal, pretože som pred ním kľačal a hlavu som mal sklonenú, ako je tomu, keď druhému umývame nohy, ale aj preto, že moje dlhé vlasy pri tomto sklonení zakrývali moju tvár zmáčanú slzami.

Ale môj milovaný učeník Ján, lebo som mu za tejto bolestnej večeri povedal všetko o svojom umučení, ten to vedel a sledoval každé moje gesto; všimol si teda môjho plaču nad Judášovými nohami. Vedel a chápal, že každá moja slza má svoj pôvod v nežnej láske ako u otca, ktorý blízko smrti posluhuje svojmu vlastnému jedinému synovi a v srdci mu hovorí: "Synček, buď pokojný, toto je posledná služba lásky, ktorú ti môžem dokázať."

A práve tak ja, keď som mu umýval a bozkával nohy, vychutnával som ich a tlačil s takou nežnosťou na svoju najsvätejšiu Tvár.
Všetky tieto moje neobvyklé gestá sledoval blažený Ján evanjelista, pravý orol, ktorý vysoko vzlieta a ktorý bol z úžasu viac mŕtvy ako živý. Pretože to bola duša veľmi pokorná, sadol si na najposlednejšie miesto, aby bol posledný z tých, u koho pokľaknem, aby som mu umyl nohy.

A to bol okamih, kedy to už nemohol vydržať, a keď som bol pred ním na zemi a on sedel, objal ma okolo krku, stisol ma dlho, ako to robí osoba, ktorá tonie v úzkosti, a prelieval hojné slzy. Hovoril ku mne v srdci, bez slov, a hovoril: "Drahý Učiteľ, brat, otče, môj Bože a Pane, aká sila ťa prinútila, aby si umýval a bozkával svojimi najsvätejšími ústami zlorečené nohy tej zradnej šelmy? Ježišu, môj drahý učiteľ, zanechávaš nám veľký príklad. Ale čo my úbožiaci budeme robiť bez teba, ktorý si naše dobro? Čo bude robiť tvoja úbohá matka, až jej budem rozprávať o tomto geste tvojej pokory? A teraz, aby si rozdrvil moje srdce, chceš umývať moje zapáchajúce a zablatené nohy a bozkávať ich svojimi ústami sladkými ako med? Ó môj Bože, tieto nové znamenia lásky sú pre mňa nesporným zdrojom veľkej bolesti."

Keď povedal tieto a podobné slová, ktoré by dojali aj srdce z kameňa, nechal si umyť nohy s veľkým pocitom zahanbenia a úcty.

Povedal som ti to všetko, aby som ti opísal svoju bolesť, akú som zakúšal vo svojom srdci pre nevďačnosť a bezbožnosť zradcu Judáša, ktorý tak, ako ja som mu zo seba dal všetky znamenia lásky a citu, tak ma zarmútil svoju najhoršou nevďačnosťou.

Siedma bolesť, ktorú Ježiš niesol vo svojom Srdci, bola bolesť pre nevďačnosť milovaného židovského národa

"Pomysli len, moja dcérenka, aká veľká bola rana, ktorá ma prebodla ako kopija a ktorú mi zasadil nevďačný a zaťatý židovský národ.

Urobil som ho ľuďom svätým a kňazským, vyvolil som si ho za svoje dedičstvo nad všetky iné národy zeme. Vyslobodil som ho z egyptského otroctva, z rúk faraóna, previedol som ho suchou nohou cez Červené more, bol som pre neho oblačným stĺpom vo dne a svetelným v noci.
Živil som ho mannou po štyridsať rokov, oznámil som mu vlastnými ústami Zákon na hore Sinaj, doprial som mu toľko víťazstiev nad jeho nepriateľmi.
Prijal som od neho ľudskú prirodzenosť a po celý čas svojho života sa s ním rozprával a ukazoval mu cestu do neba.
V tú dobu som mu preukázal veľa dobrodenia, keď som dával svetlo slepým, sluch hluchým, chôdzu ochrnutým a život mŕtvym.

Teraz, keď som počul, s akou zúrivosťou kričali, aby bol prepustený Barabáš a ja aby som bol odsúdený na smrť a ukrižovaný, zdalo sa mi, že mi pukne srdce.

Dcérenka, to nemôže pochopiť ten, kto to nezažil, aká je to bolesť, prijímať zlo od toho, ktorý prijal len dobro! Ako tvrdé je pre nevinného, keď počuje volať celý národ: Nech zomrie! Nech zomrie! zatiaľ čo väzni, ktorý by si zasluhoval tisíc smrtí, ľud prevoláva: »Nech žije! Nech žije! «To sú veci k rozjímaniu, nie k rozprávaniu."

Ôsma bolesť, ktorú požehnaný Kristus niesol vo svojom srdci pre nevďačnosť všetkých tvorov

Osvietená Kristom, Slnkom spravodlivosti, vyložila ona požehnaná duša túto nevďačnosť vlastnými slovami, ktoré prednáša sám za seba každý tvor s ohľadom na prijaté milosti a dobrodenia.

Hovorí totiž, že cítila v srdci takú pokoru, že vyznávala Bohu s celým nebeským dvorom, že prijala od Boha viac dobrodenia než Judáš a že ich prijala viac ako celý vyvolený národ spoločne, že zradila Ježiša horšie a nevďačnejšie ako Judáš a oveľa horšie a s oveľa väčšou zatvrdilosťou než nevďačný národ, ktorý ho odsúdil k smrti na kríži.

A v tejto svätej úvahe umiestnila svoju dušu pri nohách duše odsúdeného a prekliateho Judáša a z tejto priepasti posielala nárek, krik a plač k svojmu milovanému Bohu, ktorého urážala: "Môj dobrotivý Pane, ako ti mám poďakovať za to, čo si pre mňa vytrpel, keď som s tebou nakladala horšie ako Judáš? 
Ty si vydal záhube svojho učeníka, a mňa si vyvolil za dcéru a nevestu. 
Jemu si odpustil hriechy, a mne z jednoduchého milosrdenstva a dobroty si odpustil hriechy, akoby som sa ich nikdy nebola dopustila.

Jemu si zveril úrad nakladať s hmotnými statkami, a mne, nevďačnej, si zveril toľko darov a milostí z duchovného pokladu.

Jemu si udelil milosť konať zázraky, a so mnou si urobil viac ako zázrak, keď si ma priviedol dobrovoľne na toto miesto do zasväteného života.

Môj Ježišu, ja som ťa predala a zradila nie raz ako on, ale tisíc a nekonečne krát. 
Môj Ježišu, vieš dobre, že som ťa zradila horšie ako Judáš bozkami pod zdaním duchovného priateľstva, opustila som ťa a priblížila som sa k jazerám smrti. 
A ak ťa tak zdesila nevďačnosť vyvoleného národa, čo ti spôsobila moja nevďačnosť?

Konala som s tebou horšie ako oni, aj keď som od teba prijala viac dobrodenia než oni, mojej pravé Dobro.

Ó môj najsladší Pane, z celého srdca ti ďakujem, že ako židov z egyptského otroctva si ma vytrhol z otroctva tohto sveta, z hriechov, z rúk krutého faraóna, akým je pekelný démon, ktorý panoval podľa svojho zaľúbenie nad mojou úbohou dušou.

Ó môj Bože, prevedená suchou nohou vodami mora svetských márností, skrze tvoju milosť som prešla púšť a samotu svätej klauzúrnej rehole, kde si ma mnohokrát sýtil svojou sladkou mannou, plnou akejkoľvek chuti. Zakúsila som totiž, že všetky radosti sveta sú odporné v porovnaní s tou najmenšou duchovnou útechou.

Ďakujem ti, môj Pane a dobrotivý Otče, že si mi toľkokrát na hore svätej modlitby Sinaj dal svojim najsladším svätým slovom zákon napísaný prstom tvojho milosrdenstva do najtvrdšieho kameňa môjho odbojného srdca.

Ďakujem ti, najmilostivejší Vykupiteľ, za všetky víťazstvá, ktoré si mi dal nad mojimi nepriateľmi a hlavnými neresťami: zakaždým, keď som zvíťazila, prišlo víťazstvo len od teba, zatiaľ čo zakaždým, keď som prehrala, bolo to pre moju zlobu a nedostatok lásky, môj vytúžený Bože.

Ty, Pane, si sa svojou milosťou narodil v mojej duši, ukázal si mi cestu a dal svetlo pravdy, aby som dospela k tebe, pravému raju. V temnotách sveta si ma uschopnil vidieť, počuť, hovoriť, kráčať, pretože som bola naozaj slepá a hluchá pre všetky duchovné veci, prebudil si ma v seba, pravý Život, ktorý dávaš život všetkému živému. 
Ale kto ťa ukrižoval? Ja. 
Kto ťa bičoval pri stĺpe? Ja. 
Kto ti dal korunu z tŕnia? Ja.

Kto ťa napojil octom a žlčou? Ja."

Takýmto spôsobom rozjímala o týchto bolestných tajomstvách a prelievala mnoho sĺz podľa milostí, ktoré jej Boh dával.

Na záver povedala: "Pane, vieš prečo ti hovorím, že som ti urobila všetky tie veci? Pretože v tvojom svetle som videla svetlo, to znamená, že som pochopila, že oveľa viac ťa zranili a spôsobili ti bolesť smrteľné hriechy, ktorých som sa dopustila, než ako ťa zarmútili a spôsobili ti bolesť osoby, ktoré ťa týrali fyzickým trýznením.

Preto, môj Bože, nie je nutné, aby si mi dával poznávať bolesti, ktoré ti spôsobili všetky tvory, pretože potom, čo si mi dal milosť spoznať aspoň časť mojich neverností, môžem teraz - stále s milosťou, ktorú mi vlievaš - uvažovať, čo ti spôsobili všetci tvorovia dohromady.

Pri tejto úvahe takmer zamdlievam úžasom, ktorý prebúdza tvoja nesmierna láska a trpezlivosť s nami, tvojimi najnevďačnejšími tvormi, pretože nikdy nám neprestávaš zabezpečovať všetky naše potreby duchovné, hmotné i skoré. 

A tak, ako nie je možné spoznať, môj Bože, nespočetné veci, ktoré si vykonal pre tieto svoje nevďačné tvory na nebi, na zemi, vo vode, vo vzduchu, tak nie sme schopní pochopiť našu nejnevďačnejšiu nevďačnosť. 

Vyznávam preto a verím, že len ty, môj Bože, môžeš poznať a vedieť, aká bola naša nevďačnosť, ktorá ako otrávený šíp zraňovala tvoje srdce toľkokrát, koľko je tvorov, ktorí boli, sú a budú a v každom okamihu sa dopúšťajú takýchto nevďačností.

Uznávam preto a vyhlasujem za seba a za všetky tvory túto pravdu: ako neuplynie ani jeden okamih, ani jedna hodina, jeden deň či mesiac, kedy by sme naplno neužívali tvojich dobrodení, tak neuplynie ani jeden okamih, hodina ani deň, ani mesiac, ktoré by neboli plné nekonečných nevďačností. A verím a uznávam, že táto naša najhoršia nevďačnosť bola jednou z najkrutejších bolestí, bolestí, ktoré postihli tvoju dušu."

Končím týchto niekoľko slov o vnútorných bolestiach Ježiša Krista k jeho chvále v piatok 12. septembra roku Pána 1488. Amen.

Mohla by som rozprávať o mnohých ďalších veciach, ktoré mi povedala ona sestra, k úžitku a úteche čitateľov. Ale Boh vie, že bude rozumné sa zdržať aj cez vnútorné nutkanie, a to najmä preto, že ona požehnaná duša sa ešte nachádza vo väzení tohto úbohého života. Snáď niekedy v budúcnosti mi Boh vnukne, aby som odovzdala ďalšie jej slová, ale teraz bude rozumnejšie, keď budem mlčať.

Masima
zdroj: lucedelmondo.forumfree.it