Zjavenia Ježišovho svätého víťazného Kríža na nebi

Od toho času, čo bol na Kalvárii na dreve kríža ukrižovaný víťaz nad diablom, hriechom, smrťou, svetom a všetkými nepriateľmi Božími, Bohočlovek Ježiš Kristus, sa na nebi, nie raz zjavil Spasiteľov víťazný svätý Kríž. ... Aby dopomohol na zemi poraziť nepriateľov bojujúcich proti sv. katolíckej Cirkvi.

Zjavenie Ježišovho sv. víťazného Kríža na nebi v roku 312: v októbri roku 312 sa v Rímskej ríši schyľovalo k jednej z najslávnejších bitiek v histórii ľudstva, k bitke medzi cisárom Konštantínom a proticisárom Maxentiom.
Proticisár Maxentius mal omnoho početnejšiu vojenskú prevahu, 170 tisíc pešiakov a 18 tisíc jazdcov, zatiaľ čo cisár Konštantín mal iba 90 tisíc pešiakov a 8 tisíc jazdcov. V tejto situácii si cisár Konštantín dobre uvedomoval, že je potrebné získať si pomoc vyšších mocností. Nie však od pohanských božstiev, ktoré nepomohli ani cisárskym ctiteľom, ale od jediného pravého Boha, ktorého uctievala jeho matka aj jeho otec, ktorý šťastne panoval a v sláve zomrel. Preto sa obrátil na Boha svojich rodičov s prosbou, aby sa mu zjavil a v nastávajúcej rozhodujúcej chvíli pomohol.

Tu zrazu, keď prešlo poludnie, nad slnkom sa utvoril zo slnečných lúčov jasný kríž a okolo neho bol grécky nápis: 

Eν τούτῳ νίκα! (En toutoi nika!) – Týmto zvíťazíš! (lat. IHS – In Hoc Signo vinces! – V Tomto Znamení zvíťazíš!).

Cisár Konštantín i jeho vojsko hľadeli s veľkým úžasom na zázračné znamenie, kým nepominulo. Večer o ňom premýšľal a keď zaspal, zjavil sa mu Kristus Pán, držiac v ruke víťazné Znamenie a prikázal mu, aby ho vo vojne používal.

Ráno cisár zavolal umelcov a dal zhotoviť bojovú zástavu podľa toho, čo videl. Na silnú pozlátenú kopiju nastokli priečne brvno, takže vytvorili kríž v tvare T. Na vrch tohto kríža, nad hrot kopije pripevnili zlatý veniec vykladaný drahokamami, obkolesujúci zlatý monogram mena Christos (gréc. Χριστός ), zložený z dvoch prvých písmen tohto mena, z gréckeho Ch – X a R – P, pričom P prechádzalo zvislo stredom X.

Na priečne brvno v strede ešte pripevnili obraz (asi kruhový medailon) cisára Konštantína a po stranách obrazy jeho synov. A z priečneho brvna – kríža spustili štvorcovú purpurovú vlajku. Vzniklo tak labarum – bojová zástava, s ktorou potom išli do víťaznej bitky.

Labarum chránilo 50 najstatočnejších bojovníkov a nositeľ tejto Kristovej zástavy nebol v bojoch ani trochu zranený, hoci cisár tento oddiel s labarom posielal na miesta, kde bol najnebezpečnejší boj.

Okrem toho cisár dal Kristov monogram vyryť aj na svoju prilbicu a na bojové štíty všetkých bojovníkov a oni, zväčša pohania, to ochotne prijali, lebo boli svedkami neobyčajného úkazu na oblohe. Cisár Konštantín toto vyrozprával a potvrdil prísahou svojmu historikovi biskupovi Eusébiovi (por. Eusebios Pamphili, Vita Constantini – Kniha I., 28. – 31.).

Bitka sa odohrala 28. októbra roku 312 pred mestom Rím na rovine oproti mostu „pons Mulvius“, ktorý dal Maxentius pred bitkou postaviť cez rieku Tiber. Most bol uprostred hákmi tak spojený, že sa dal ľahko rozpojiť a zrútiť, aby vraj, keď po ňom bude tiahnuť Konštantín, mohli ho utopiť.
Ale stal sa pravý opak. Konštantínovo vojsko s Kristovou bojovou zástavou víťazilo a tlačilo Maxentiovo vojsko, takže toto bolo prinútené ustupovať po novom moste. Pritom nastala taká tlačenica, že most nevydržal veľké preťaženie a zrútil sa aj s proticisárom Maxentiom, ktorý sa v rieke utopil.

Bolo to veľké víťazstvo nielen cisára Konštantína a jeho vojska, ale predovšetkým Krista Pána a Jeho svätého Kríža. Rímsky senát na pamiatku tohto víťazstva dal postaviť sochu cisára Konštantína na najčestnejšom mieste mesta Ríma. Cisár, keď ju uvidel, prikázal im, aby žezlo z ruky odstránili a dali namiesto neho do ruky kríž. A pod sochu dal napísať:

„Hoc salutari signo, vero fortitudinis indicio vestram civitatem a tyranni jugo liberavi…“ – „ Týmto spásonosným znamením, ktoré je pravým znamením statočnosti som zachránil vaše mesto a oslobodil od jarma tyrana…“

Od tohoto víťazstva si Spasiteľov svätý Kríž získal úctu aj u pohanov a prestal byť potupným znamením. Cisár Konštantín v roku 313 milánskym ediktom zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami a odvtedy ho podporoval zákonmi aj činmi a zakázal trest smrti ukrižovaním.

Senzačný objav: vykopávky, ktoré sa robili v 20. storočí pod Svätopeterskou bazilikou, ktorá je postavená v tvare svätého Kríža, viedli k senzačnému objavu.

Na mieste kde sa križuje zvislé a vodorovné rameno tohoto veľkého Svätopeterského sv. Kríža, priamo pod oltárom, na ktorom sa v sv. omši sprítomňuje nekrvavým spôsobom Kalvárska Najsvätejšia Obeta nášho Pána Ježiša Krista, sa našiel hrob a telesné ostatky sv. Petra. Toho sv. Petra, ktorý, v týchto miestach Trojjedinému Bohu z oltára kríža obetoval svoj život ako svoju najväčšiu, svätú, Bohu milú obetu (Jn 15, 12 – 14; 19, 16 – 18; 30; 21, 15 – 19; Rim 12,1; 2 Tim 4, 6).

Pri hrobe prvého pápeža – sv. Petra, na stene G sa našiel okrem iného aj Kristov monogram s latinským nápisom HOC VIN (CE), čo v preklade znamená „TÝMTO (t. j. sv. Krížom) ZVÍŤAZÍŠ!“. Vzácny nápis pochádza asi z roku 315!

Je to slávny nápis, ktorý videl cisár Konštantín a jeho vojsko spolu so sv. Krížom na oblohe pred svojou víťaznou bitkou 28. októbra roku Pána 312.

Nápis HOC VIN (CE) s Kristovým monogramom z roku Pána 315 (!) je ďaľším veľkým dôkazom o zázračnom víťazstve cisára Konštantína pod znamením sv. Kríža nad obrovskou presilou proticisára Maxentia v známej bitke pri Ríme.

Zjavenie Ježišovho sv. víťazného Kríža na nebi v roku 351
Po smrti rímskeho cisára svätého Konštantína Veľkého (liturgická pamiatka 21. mája), ktorý svojím Milánskym ediktom z roku 313 povolil kresťanstvo, nastúpil na trón jeho syn Konštancius. Aj on síce zavrhoval pohanské náboženstvo a podporoval kresťanstvo, nie však v jeho ortodoxnosti, ale v jeho ariánskej podobe, ktorú odsúdil ekumenický koncil v roku 325, teda Prvý nicejský snem.
Konštancius prenasledoval pravoverných biskupov, svojvoľne ich zosadzoval zo stolcov, uvrhoval ich do väzenia a zástancom arianizmu dával najvyššie miesta v štátnej správe. Tieto rozpory vo vnútri kresťanstva oslabovali Kristovu Cirkev aj navonok.

V tom čase, konkrétne 7. mája 351 o deviatej hodine dopoludnia, teda v utorok pred sviatkom Nanebovstúpenia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, sa kvôli zahanbeniu bludárov a posilneniu pravoverných ukázalo vo svätom meste Jeruzaleme zvláštne znamenie: Na oblohe zažiaril nevýslovným svetlom, ďaleko silnejším ako slnečný jas, úctyhodný Pánov kríž. Rozprestieral sa od Golgoty, na ktorej bol kedysi ukrižovaný Ježiš Kristus, až po Olivový vrch, ktorý je vzdialený takmer tri kilometre; jeho šírka bola rovnaká ako jeho dĺžka.
Vzhľad svätého kríža pripomínal mnohofarebnú dúhu a priťahoval k sebe pohľady všetkých. Prekvapení Jeruzalemčania, nech sa nachádzali kdekoľvek a robili čokoľvek, vychádzali na ulice a pozorovali toto zvláštne znamenie.
Potom sa všetci, muži aj ženy, deti aj starci, domáci aj cudzinci, pravoverní aj heretici, ponáhľali do chrámu, kde jednomyseľne s nadšením oslavovali Ježiša Krista ako jednorodeného Božieho Syna, zrodeného z Otca, to jest z podstaty Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého (nicejské vyznanie viery).
Ba dokonca aj mnohí nekresťania, keď videli toto znamenie, začali vyznávať, že kresťanská viera je pravá a pravdivá, že nepredkladá ľuďom slová pochádzajúce z ľudskej múdrosti, ale zo zjavenia od Svätého Ducha.

O udalostiach spojených so zjavením úctyhodného Pánovho Kríža na oblohe vo svätom meste Jeruzaleme informoval svätý Cyril, jeruzalemský arcibiskup (liturgická pamiatka 18. marca) cisára Konštancia svojím listom, ktorým ho vyzýva obrátiť sa k ortodoxnosti.
Keď nás svätý Gregor Teológ (liturgická pamiatka 25. januára) informuje, že cisár Konštancius pred svojou smrťou v roku 361 oľutoval prenasledovanie pravoverných kresťanov, môžeme rozumne predpokladať, že k tomu prispeli aj spomenuté udalosti. Významný cirkevný historik 5. storočia Sózomen svedčí vo svojom diele Cirkevné dejiny o tom, že pod vplyvom zvláštneho znamenia Pánovho kríža pokorne prijali svätý krst a stali sa kresťanmi tiež mnohí Židia.

Aj my oslavujme Krista, nášho Boha, a klaňajme sa podnožke jeho nôh, teda svätému krížu. Ponížene prosme Pána Ježiša, aby nám pri svojom druhom a hroznom príchode dovolil uvidieť znamenie Syna človeka (Mt 24, 30), čiže svätý kríž, a ním aby nám, sťa kľúčom, otvoril dvere nebeského kráľovstva. Môžeme tak urobiť aj slovami tropáru a kondaku k tomuto dňu (pozn. Spomienka na znamenie úctyhodného kríža, ktoré sa ukázalo na nebi vo svätom meste Jeruzaleme – 7. máj).

Tropár, 8. hlas:

„Nad slnko jasnejšie zažiaril teraz obraz Tvojho kríža, * 

ktorý si rozprestrel od svätého vrchu až po lebečné miesto. * 

V ňom si urobil zrejmou tvoju silu, Spasiteľ, * 

ním si posilnil našich verných kráľov. * 

Kriste Bože, zachraňuj ich neprestajne * 

pre modlitby Bohorodičky a spas nás.“ 

Kondak, 4. hlas:

„Úctyhodný kríž, ktorý otvoril uzamknuté nebesá, * 

na nebesiach vydáva úctyhodné lúče a na zemi zažiaril. * 

Prijímame preto pôsobenie jeho žiary, * 

a smerujeme k nezapadajúcemu svetlu. * 

Máme ho aj v bojoch, * 

zbraň pokoja, nepremožiteľné víťazstvo.“

Zjavenie Ježišovho sv. víťazného Kríža na nebi v roku 1456 
V máji roku 1453 mohamedánski Turci dobyli Carihrad. Odvtedy sa cieľom ich výbojov stala stredná Európa.
Pápež sa usiloval zorganizovať kresťanské vojsko, ktoré by zastavilo postup Turkov. Z jeho poverenia stáli na čele tohto neľahkého podujatia pápežský legát kardinál Juan de Carvajal, ďalej uhorský vojvodca Ján Huňady a svätý Ján Kapistránsky.
Ján pôsobil predovšetkým ako kazateľ, ktorý získaval dobrovoľníkov na boj proti nepriateľom kresťanstva, a potom udržiaval dobrého ducha v kresťanskom vojsku.
Po čase sa podarilo zostaviť dosť početnú armádu. Boli v nej však väčšinou neskúsení vidiečania, ktorí sa nemohli vyrovnať ostrieľaným a sfanatizovaným mohamedánskych tureckým bojovníkom. Preto sa tak Huňady, ako aj pápežský legát báli pustiť do boja a chceli vyjednávať s Turkami. Ale svätý Ján Kapistránsky (1386 – 1456) nástojil na boji a podarilo sa mu získať na svoju stranu aj ostatných.
K bitke prišlo pri Belehrade v dňoch 14. – 22. júla 1456. Kresťanské vojsko zvíťazilo a zastavilo tak na niekoľko desaťročí ďalší postup mohamedánskych Turkov.

Na pamiatku tohto slávneho víťazstva nad mohamedánskou armádou pokoriteľa Byzancie (r. 1453) sultána Muhammada II. Fátiha ustanovil pápež Kalixt III. sviatok Premenenia Pána na 6. augusta. Pápež Kalixt III. zomrel práve na tento sviatok, 6. augusta roku Pána 1458 .

Nemecký kartuziánsky mních, spisovateľ a prekladateľ Laurentius (Vavrinec) Surius (1522 – 1578) o tomto kresťanskom víťazstve nám zanechal toto vzácne svedectvo: „Svätý Ján (Kapistránsky) v prítomnosti nesmierneho zástupu robil veľké zázraky znamením svätého Kríža a skrze vzývanie najsladšieho mena Ježiš.

Nakoniec si ho vyžiadal uhorský kráľ Vladislav, keď sa Turci s veľkým vojskom proti nemu približovali, aby si skrze modlitbu a prosbu tohoto svätého muža vyprosil Božiu pomoc proti ukrutnému pohanskému nepriateľovi, ktorý s 200 tisíc, podľa iných 400 tisíc vojakmi prichádzal uvrhnúť do poddanstva pod svoju vládu celú uhorskú zem… (Svätý Ján Kapistránsky) dostal od pápeža Kalixta toho mena tretieho splnomocnenie ohlasovať kríž a tým, ktorý by proti tomuto hlavnému nepriateľovi kresťanstva chceli bojovať ho rozdávať. Robil to s takým účinkom, že za päť mesiacov takýto kríž z jeho rúk prijalo a na svoje šaty si zavesilo šesť tisíc mužov, aby so svojim vodcom Jánom Kapistránskym tiahli proti Turkom. S ním sa spojil vznešený hrdina a vodca Ján Huňady, miestokráľ uhorský a Sedmohradskej zeme.

Keď sa dostali k Veľkému Varadinu, svätý muž slúžil svätú omšu, po ktorej spadol dolu šíp, ako z neba vystrelený v prítomnosti a pred očami všetkých krížových vojakov (pozn. bolo ich omnoho menej ako Tureckých 60 tisíc), na ktorom zlatými písmenami boli napísané latinské slová: „Ján, nestrachuj sa, buď pevný, pokračuj a dokonči, čo si začal, lebo v mojom mene a skrze moc svätého Kríža nad Turkami zvíťazíš.“

Vtedy napomenul svojich krížových vojakov, po vode sa preplevil do Velehradu (pozn. Belehradu), kde sa 16. dňa mesiaca júl roku 1450 (pozn. v skutočnosti 1456) nad mestom a kresťanským vojskom, a to veľmi nízko v povetrí ukázala veľká jasná hviezda a nad ňou jasne žiariaci veľký kríž, ktorá keď sa kresťanské vojská pohli ich nasledovala, ako kedysi ohnivý stĺp izraelský ľud (pozn. Ex 13, 21).

Zatiaľ čo Turci mesto s nesmiernou násilnosťou dobíjali, ono im vždy s veľkou silou odolávalo. Svätý Ján vtedy so svojimi vojakmi vytiahol proti menovanému nepriateľovi do poľa a tá hviezda ho sprevádzala; všetci vojaci jedným hlasom volali a kričali: „Ježiš, Ježiš!“ a 22. júla proti nepriateľovi s Božou pomocou tak udatne a mužne bojovali, že vyše 40 tisíc Turkov na mieste nechali, iní všetku zbraň, mnoho striebra a zlata, slovom všetky svoje veci zanechali ako korisť pre kresťanov a zbabelo sa dali na útek.“

Zjavenie Ježišovho sv. víťazného Kríža na nebi v roku 1840
Sv. Ján Gabriel Perboyre sa narodil v južnom Francúzsku, v obci Le Puech 6. januára roku Pána 1802.

Koncom roku 1818 vstúpil do rehoľnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ktorá sa úradne volá Misijná kongregácia (lat. Congregatio missionum – CM), ľudovo lazaristi, alebo vincentíni.
Po ukončení noviciátu 28. decembra 1820 zložil rehoľné sľuby. Za kňaza bol vysvätený 23. septembra 1826 v kaplnke na Rue de Bac v Paríži.
Jeho veľkou túžbou bolo ísť do Číny, ako sám povedal: „Chcel by som tam hlásať Ježiša Krista a pre Neho zomrieť.“ Boh jeho vrúcnu túžbu vypočul a splnil.

S dovolením svojich predstavených dňa 21. marca 1835 vyplával z francúzskeho prístavu Le Havre a 29. augusta toho istého roku pristál v prístave Macao na čínskej pevnine.
V tomto meste sa páter Ján Gabriel niekoľko mesiacov učil základy čínskej reči.
V marci roku 1837 odchádza do provincie Honan (Hunan) v strednojužnej Číne, kde začína svoju misijnú činnosť.

V januári 1838 ho predstavení preložili do susednej provincie Hupeh, ktorá mala byť jeho definitívnym misijným pôsobiskom.
Tu na neho doľahlo obdobie duchovnej úzkosti a bezútešnosti. Veľa o tom nehovoril, ale podľa svedectva spolubratov „je mu potechou a posilou videnie Krista na kríži, ktorý ho upokojuje a dáva mu tušiť mučenícku smrť.“

Na príkaz vicekráľa z Hukuangu v roku 1839 vypuklo prenasledovanie kresťanov.
15. septembra na základe udania vysiela vicekráľ oddiel vojakov, aby zatkli misionárov, ktorí sú zhromaždení v ústrednej misijnej budove.
Potom, čo ich niekto včas varoval sa rozutekali do okolitých lesov a hôr. Páter Ján Gabriel utiekol do bambusového lesa neďaleko misijnej stanice.

Ale nasledujúci deň ho vojaci vicekráľa zajali a tak sa začala jeho niekoľkomesačná krížová cesta, ktorá sa nápadne podobá krížovej ceste nášho Pána Ježiša Krista:

– Ježiš vykročil na svoju krížovú cestu po troch rokoch svojej verejnej činnosti (Jn 2, 13; 6, 4; 12, 1) – páter Ján Gabriel zasa po troch rokoch svojej misionárskej práce;

– Ježiš bol Judášom zradený a vydaný vojakom za 30 strieborných (Mt 26, 14 – 16) – páter Ján Gabriel za 30 taelov synom jedného z katechumenov;

– Ježišovi robili v Jeho smrteľnej úzkosti spoločnosť traja najbližší učeníci Ján, Jakub a Peter (Mk 14, 33) – pátra Jána Gabriela sprevádzali v dobe jeho zatknutia traja spoločníci: Tomáš, ktorý podobne ako Ján mu zostal verný, Filip, ktorý ako Jakub utiekol a nakoniec starý katechéta, ktorý ho podobne ako Peter zaprel;

– Ježiša vláčili od súdu k súdu (Jn 18, 12 – 13; 24; 28 – 29; Lk 23, 6 – 7; 11) – pátra Jána Gabriela tiež vláčili po súdoch: pred civilný súd, vojenský súd, trestný súd a pred súd kráľa a vicekráľa;

– Ježiš bol krivo obviňovaný (Mt 26, 59 – 62) – aj pátra Jána Gabriela krivo obviňovali, napríklad i z toho, že mal nemorálny vzťah s čínskym dievčaťom Annou Kao, ktorá urobila sľub panenstva;

– Ježiša dal Herodes obliecť do posmešných bielych šiat a ako šaša ho poslal nazad k Pilátovi (Lk 23, 11) – pátra Jána Gabriela na príkaz mandarína obliekli do kňazského rúcha a tak bol vystavený na posmech na verejnosti, počas ktorého pred neho predstupovali so žiadosťou o rozhrešenie;

– Na Ježiša pľuli (Mt 26, 67) – aj páter Ján Gabriel bol opľuvaný;

– Ježiš bol zapretý Petrom (Mk 14, 66 – 72) – pátra Jána Gabriela zaprel starý katechéta Jy, ktorý išiel až tak ďaleko, že pátra Jána Gabriela sám osobne bil a zranil;

– Ježiš bol bitý trstinou a zbičovaný (Mt 27, 30; Jn 19, 1) – pátra Jána Gabriela bili bambusovými palicami a po tvári bičovali koženými pásikmi;

– Ježiša korunovali tŕňovou korunou (Jn 19, 2) – pátrovi Jánovi Gabrielovi zasa na čelo ihlou vypálili štyri čínske znaky označujúce jeho vinu: „Ohlasovateľ ohavnej sekty“;

– Ježiša napájali žlčou a octom (Mt 27, 34; 48) – pátrovi Jánovi Gabrielovi dávali piť psiu krv;

– Ježiša ukrižovali za hradbami mesta (Jn 19, 18) – pátra Jána Gabriela pripevnili na šibenicu v tvare kríža tiež za hradbami mesta;

– Ježiš zomrel na Veľký Piatok o tretej hodine popoludní (Mk 15, 34; 37) – páter Ján Gabriel zomrel tiež v piatok (11. septembra) o tretej hodine popoludní;

– Počas ukrižovania Ježiša sa na nebi udialo zázračné znamenie – tma nastala po celej zemi (Mt 27, 45) a počas ukrižovania pátra Jána Gabriela sa na nebi tiež objavilo zázračné znamenie – veľký žiariaci kríž;

Sv. Ján Gabriel Perboyr bol počas mnohých výsluchoch mučený naozaj mimoriadne krutým spôsobom. Chceli od neho, aby sa zriekol svojej viery. Odmietol. Za to musel okrem vyššie spomenutých mučení tiež kľačať na reťazi, alebo porcelánových črepinách.

Pri jednom z výsluchov mu pred sudcami istý mandarín ponúkol slobodu, ak pošliape po kríži, ktorý priniesli. Ale páter Ján Gabriel sa hodil na zem a objal ho. Dostal za to 110 rán s bambusovou palicou, ale ani tak ho nedonútili k tákemuto ohavnému činu.

Tiež bol mučený typicky čínskym druhom mučenia, ktorý číňania volajú šang-ce. Trest spočíval v tom, že pátra Jána Gabriela priviazali za palce oboch rúk a prameň vlasov na šibenicu. Každý deň musel takto zavesený stráviť tri až štyri hodiny. Po takomto ukrutnom mučení ho polomŕtveho odnášali do cely.

Páter Ján Gabriel Perboyre i napriek mnohorakým ukrutným mučeniam, ktoré musel pre svoju vieru zniesť zostal vždy voči každému plný dobroty a láskavosti.

Po vyčerpaní všetkých prostriedkov krutosti bol páter Ján Gabriel odsúdený na smrť zaškrtením. Rozsudok mal potvrdiť cisár.
Misionár čakal na toto potvrdenie v žalári v meste Wuchang osem mesiacov. Cisársky súhlas z Pekingu prišiel 11. septembra roku Pána 1840.
Väznitelia hneď v ten istý deň prikročili k vykonaniu popravy. Spolu so siedmimi odsúdencami pátra Jána Gabriela dopravili pred hradby U-Tšang-Fu. Tam na vyvýšenine „Red Mountain“ vojaci sťali najskôr spoluväzňov pátra Jána Gabriela Perboyra.
Potom popravili aj jeho. Priviazali ho na kríž, na ktorom mu o tretej hodine popoludním zatiahli povraz, ktorý mal okolo krku a udusili ho.

V okamihu smrti 38-ročného pátra Jána Gabriela Perboyra sa objavil na oblohe veľký žiariaci kríž, ktorý bolo vidieť až do vzdialenosti 1000 kilometrov. Tento veľký kríž žiariaci na nebi, ktorý ľudia videli až v samotnom Pekingu priviedol mnohých k obráteniu.

V roku 1860 previezli telesné pozostatky mučeníka pátra Jána Gabriela do Francúzska, kde ich uložili v parížskom materskom dome.

Sv. Ján Gabriel Perboyre bol beatifikovaný pápežom Levom XIII. 10. novembra 1889 a svätorečený sv. pápežom Jánom Pavlom II. 2. júna 1996. Jeho telo spočíva a je uctievané v kostole sv. Filipa v Macerate.

Sv. Ján Gabriel Perboyre, nepotupil a nepošliapal na zemi Spasiteľov svätý Kríž, ako to od neho jeho mučitelia žiadali, ale ho skrze svoje mučeníctvo a smrť na kríži Božou mocou, ktorá skrze neho mocne pôsobila nad Čínou slávne vyzdvihol vysoko do neba, aby v spomienke na túto slávnu udalosť žiaril nielen nad Čínou, ale nad všetkými národmi až do konca sveta, kedy zažiari opäť, a to naposledy, tesne pred príchodom spravodlivého Sudcu celého sveta, ktorý príde súdiť živých i mŕtvych.

Spravodlivý Sudca sveta, Ježiš Kristus a Jeho Matka skrze sv. Faustínu celý svet varujú:„STRAŠNÝ deň, deň mojej spravodlivosti, je BLÍZKO.“

„Kým prídem ako spravodlivý Sudca, najprv prichádzam ako Kráľ milosrdenstva. Skôr ako nadíde deň spravodlivosti, ľuďom bude dané znamenie na nebi. Zhasne všetko svetlo na nebi a bude veľká tma po celej zemi. Vtedy sa objaví na nebi znak KRÍŽA a z otvorov, kde boli prebodnuté ruky a nohy Spasiteľa, bude vychádzať svetlo, ktoré bude po nejaký čas osvetľovať zem. Bude to KRÁTKO pred POSLEDNÝM dňom.“ Den. 83

To je to isté, o čom nám Ježiš hovoril už pred takmer 2000 rokmi a čo zaznamenal vo svojom evanjeliu apoštol sv. Matúš: „Hneď po súžení tých dní slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoje svetlo, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa zachvejú. Vtedy sa na nebi zjaví znamenie Syna človeka. Všetky kmene zeme budú nariekať a uvidia Syna človeka prichádzať na nebeských oblakoch s mocou a veľkou slávou.“ Mt 24, 29 – 30

„Ja som dala svetu Spasiteľa a ty máš svetu hovoriť o Jeho veľkom milosrdenstve a pripraviť svet na Jeho DRUHÝ PRÍCHOD, keď príde NIE ako MILOSRDNÝ Spasiteľ, ale ako SPRAVODLIVÝ Sudca. Ó, ten deň je STRAŠNÝ. TRASÚ sa pred ním anjeli.“ Den. 635

„Duše hynú napriek môjmu trpkému umučeniu…Ak nebudú zvelebovať moje milosrdenstvo zahynú NAVEKY… STRAŠNÝ deň, deň mojej spravodlivosti, je BLÍZKO.“ Den. 965

„Mnohí… s plačom hovorím, žijú ako nepriatelia Kristovho Kríža. Ich koniec je záhuba.“ Flp 3, 18 – 19

 Masima