%20(1).jpg)
Na pobreží Jadranského mora v rekreačnej dedine De Angelis v Numane (neďaleko je svätyňa v Lorete) vládne od mája do septembra čulý ruch.
Franco a Mária, ktorí vybudovali tento prázdninový raj, dbajú o to, aby rodinám s deťmi a mladým ľuďom mohli ponúknuť pestrý program. Pre tento manželský pár je však najdôležitejšia svätá omša, ktorá sa denne slávi v peknej drevenej kaplnke v centre areálu a pri ktorej oni sami nikdy nechýbajú. No nebolo to vždy tak.
Pán Franco De Angelis nám rozprával: Po ukončení základnej vojenskej služby v roku 1971 som sa oženil s Máriou Teresou Lupi. Obaja sme mali 21 rokov. Boli sme plní ideálov a elánu vybudovať si spoločnú budúcnosť.
Ako stavebný podnikateľ som si založil firmu, s ktorou som sa stal veľmi rýchlo úspešným. So svojimi vyše 100 zamestnancami som v priebehu jedného roka vybudoval 80 apartmánov.
V roku 1972 sa narodila naša dcéra Manola, v roku 1974 Gery a v roku 1982 Chantal. Zavalený prácou som mal všetko, len nie času nazvyš. Úspech ma motivoval, aby som rozvíjal svoje ľudské a odborné schopnosti, len Boh mal v mojom živote čoraz menej a menej miesta. Nedeľná svätá omša sa mi nezdala už potrebná a modlitba tiež nie.
Keď v dôsledku ťažkej choroby v roku 1986 zomieral náš 13-ročný syn Gery, stal som sa svedkom zázraku. Cestou do nemocnice som išiel okolo Loreta. Nevysloviteľná sila ma nútila, aby som zašiel do svätyne a pomodlil sa tam za zdravie môjho syna. Vo Svätom dome sa do mňa vliala veľká dôvera a ja som si bol istý, že Panna Mária urobí zázrak.
Keď som vstúpil do Geryho nemocničnej izby, videl som, ako lekári vypínali prístroje, a jedného z nich som počul hovoriť: „To je zázrak. To, čo sa tu udialo, sa nedá vysvetliť!“ Počas mojej modlitby v Lorete sa zdravotný stav nášho syna náhle zlepšil. Domov som si mohol vziať zdravé dieťa. Nielen to, že bol Gery uzdravený zo zápalu pľúc, ale dostal sa aj z chronickej bronchitídy a astmy, ktoré ho už roky trápili.
S vďačnosťou sme sa v našej rodine opäť vrátili k viere a snažili sme sa včleniť ju do nášho života, i keď to nebolo ľahké.
Začiatkom roka 1987 som mal zrazu vážne zdravotné problémy. Horúčka nad 40 stupňov, ktorá trvala necelú hodinu a potom rovnako nevysvetliteľne tak ako prišla, aj zmizla.
Počas tej polhodiny, kým horúčka trvala, som mal pocit, ako keby vo mne niečo vrelo – bolo to strašné! Vyšetrenia v nemocnici ukázali, že som bol celkom zdravým mužom.
Zo začiatku sa tieto horúčkové záchvaty opakovali každé štyri dni, potom boli stále častejšie, až sa začali objavovať každý deň. Previezli ma na špeciálnu kliniku, do Švajčiarska poslali na analýzu moju krv a za desať dní som podstúpil najrôznejšie vyšetrenia. Výsledok znel: „Zdravý.“
Jeden lekár mi odporučil obrátiť sa na istého profesora Rabita, ktorý je aktívny v charizmatickom hnutí obnovy. Nebolo jednoduché dostať termín u tohto vyhľadávaného špecialistu. No bol som vytrvalý a mal som šťastie.
Jeho odpoveď ma prekvapila, nerozumel som tomu: „Nemáte žiadnu chorobu. Niekto vás preklial. Musíme sa za vás modliť.“
Čo mohla mať modlitba spoločné s mojím zdravotným stavom?! Keďže som sa cítil naozaj zle, ani túto ponuku som nechcel odmietnuť. Moja manželka sa hneď dohodla s kňazom, ktorého jej odporúčal profesor Rabito.
Páter Ferdinando, bosý augustinián, nás láskavo prijal a vysvetlil, že sa spolu ešte s inou osobou bude za mňa modliť. Dal som mu svoj súhlas, no ja som pritom nič necítil. Keď som sa ho spýtal, čo som mu za to dlžný, odpovedal: „Žartujete?“ To, že niekto cudzí bude pre mňa robiť niečo zadarmo, bolo pre mňa čosi celkom nové.
O niekoľko dní som za ním znovu prišiel; a oni sa opäť za mňa modlili. I keď horúčka neustupovala, aspoň som nemal už ten strašný pocit, že to vo mne vrie.
V tom čase som bol telesne a psychicky veľmi vyčerpaný. Nervy som mal také napäté, že som si nedokázal ani odpočinúť, ani spať. Bralo mi to všetku silu, strácal som jasnú hlavu a schopnosť sústrediť sa – všetko schopnosti, ktoré som potreboval nato, aby som dokázal viesť firmu.
Niekedy som cítil strach a obával som sa toho, že sa zbláznim. Bolo to očividné: niekto ma prenasledoval satanistickými praktikami a chcel zničiť moju firmu; závisti bolo dosť.
P. Ferdinando sa potom rozhodol, že posvätí náš dom, izbu po izbe. Pritom preskúmal všetko, aj môj práve kúpený nový matrac a na moje počudovanie si vyžiadal dovolenie, aby ho smel rozrezať.
Tak ako to očakával, našiel v ňom zapečatený list s fotografiami našej rodiny; na fotografiách bola moja hlava poprepichovaná špendlíkmi. Neveril som vlastným očiam. Páter sa ma pýtal, či medzi príbuznými alebo medzi spolupracovníkmi nie sú satanisti. Ale ja som o ničom nevedel. Viera ma vtedy takmer nezaujímala. Páter mi vysvetlil, že tento satanistický obrad vykonala nejaká osoba, ktorá má veľa peňazí. A to zlo sa muselo zmaterializovať, keď sme sa modlili. Preto sme v matraci našli tie fotografie, hoci ich tam nikto nevložil. Keď sme kúpili nový matrac, aj v ňom sme našli listy tohto druhu. Toto sa zopakovalo ešte päťkrát, až kým jeden kňaz nepokropil moju posteľ svätenou vodou. Vtedy zrazu posteľ začala horieť, akoby sme ju poliali benzínom. Mali sme plné ruky práce, aby nám v byte nevznikol ozajstný požiar.
Už medzičasom sme sa v rodine začali spolu modliť a spriatelili sme sa s kresťanmi charizmatického hnutia. Počas jedného modlitbového stretnutia sa ma hlboko dotkla Božia milosť.
Bolo to v máji 1987 v Rimini, keď sa za mňa modlilo niekoľko ľudí a celkom nečakane som v hlave zacítil silnú bolesť. Mal som pocit, že mi vybuchne. No opak bol pravdou: Vedel som, že mám opäť jasnú myseľ a intenzívne som vnímal život okolo seba v celej jeho kráse. Cítil som, ako ma Ježiš oslobodil od duchovných pút, ktoré mi založil satan, lebo som nebol chránený sviatostným životom a modlitbou.
Vstúpil som do novej slobody a predovšetkým som zakúsil to, že Ježiš nie je len historická osoba, ale že on žije.
Iba ten, kto prežil niečo podobné, dokáže pochopiť, aký je človek vďačný a šťastný, keď dostane nový život. Bolo nemožné, aby som o tom mlčal. V mojej rodine, v kancelárii, u našich priateľov a známych, všade som rozprával o Ježišovi, že on žije a pomáha nám. Zakúsil som, že zlo existuje, že je veľmi silné a môže nám uškodiť, ak sa nechránime. No zažil som aj to, že Boh je väčší a víťazí.
Odvtedy som každý deň chodil so svojou ženou Máriou na svätú omšu a začali sme sa spolu modliť. V kancelárii ma vyhlásili za blázna, ale nedokázal som inak než ďalej dávať dobro, ktoré som nezaslúžene dostal. Zamestnal som ľudí, ktorí mali nejaké ťažkosti a chcel som im pomôcť.
Želal som si, aby objavili Ježiša a aby som im mohol byť bratom. Moje srdce horelo evanjelizáciou a tento oheň mi zostal dodnes.
Raz večer v roku 2005 sme boli istým novým cirkevným hnutím pozvaní na adoráciu. Po krátkom čase spoločnej modlitby vyzvali nás laikov, aby sme sa modlili za prítomných kňazov. Keď som sa začal spolu s ostatnými modliť, zrazu som mal pocit, akoby som bol zavinutý do nejakej plachty. Cítil som sa ľahko a stratil som všetok strach zo smrti, bol som voľný a plný radosti. Táto silná milosť nás oboch hnala k tomu, aby sme sa lepšie zoznámili s hnutím Gloriosa Trinità. Nielenže sme toto hnutie dobre spoznali, ale sme si ho aj zamilovali a našli sme naše povolanie v tom, že sme sa pripojili k tejto duchovnej rodine, ktorú v roku 2004 založil poľský kňaz don Andrea Swiecinski.
Cieľom tohto hnutia je nanovo zapáliť lásku ku Kristovi a prostredníctvom každodennej adorácie a ruženca, prostredníctvom čítania Svätého písma a konkrétnymi skutkami lásky k blížnemu a prostredníctvom evanjelizácie vo všednom dni ísť spoločne cestou svätosti.
