%20(1).jpg)
„Moja milosť ti stačí!“ Často je pre nás nepochopiteľné a dojímavé zároveň, keď vidíme, akú veľkú silu dáva mučeníkom vzkriesený Pán. V Mexiku čerpali z tejto sily milosti aj „cristeros“ práve v okamihoch svojho svedectva krvi Kristovi.
Medzi mexickými katolíkmi všetkých vekových skupín a vrstiev vzrástol odpor, keď mal v roku 1926 vstúpiť do platnosti zákaz slúženia akýchkoľvek bohoslužieb. Kým jedni sa postavili na odpor protiklerikálnemu režimu prostredníctvom nenásilných akcií, druhí, naopak, nasledujúc hlas svojho svedomia a ako prejav svojej vernosti Kristovi a jeho Cirkvi, siahli po zbraniach. Tak došlo k tri roky trvajúcemu povstaniu 50 000 tzv. cristeros, ktorí v tejto bezvýchodiskovej situácii vnímali boj za obranu náboženskej slobody a jej znovunadobudnutie ako sebaobranu.
Obe strany považovali za vyznamenanie, keď museli zaplatiť vlastným životom za svoju vytrvalosť vo viere v Ježiša Krista. Na oboch stranách je mnoho svätých svedkov viery.
V Jubilejnom roku 2000 bol pápežom Jánom Pavlom II. svätorečený aj Mateo Correa (1866 – 1927). Uňho, ešte ako u mladého kňaza prijal Miguel Pro prvé sväté prijímanie a obaja zomreli mučeníckou smrťou v tom istom roku.
Keď začiatkom roka 1927 išiel Mateo Correa vo svojej farnosti Valparaíso tajne zaopatriť zomierajúceho, zadržali ho vojaci. Keď mu chceli vytrhnúť z rúk hostiu, hlasno zvolal: „Môžete ma zabiť, ale Najsvätejšiu sviatosť do rúk nedostanete!“ Nato rýchlo sám požil svätú hostiu.
Nešetriac údermi vojaci s hnevom dovliekli zajatca pred Eulogia Ortiza, jedného z vedúcich generálov režimu. Ten síce vyšiel na kňaza s vratkou obžalobou, že patrí k armáde povstalcov, no zároveň mu prikázal vyspovedať celú skupinu na smrť odsúdených cristeros.
Sotva skončil svoju spoveď posledný kandidát smrti a farár Correa mu dal rozhrešenie a povzbudil ho slovami odvahy a útechy, generál Ortiz sa na kňaza tvrdo osopil: „A teraz nám hneď poviete, z čoho všetkého sa títo všetci spovedali!“
„Nikdy!“ odvetil kňaz.
„Zastrelím vás na mieste,“ vyhrážal sa Ortiz. No počul len odhodlanú odpoveď: „Spokojne to urobte, aj tak budem mlčať.“
Generál Ortiz naozaj osobne farára Correu zastrelil. Kňaz zomrel podobne ako Miguel Pro, so zvolaním: „Nech žije Kristus Kráľ!“
Aj Anacleto González Flores (1888 – 1927), 38-ročný právnik a otec rodiny, sa ako vodca mládeže, katechéta a žurnalista neúnavne zasadzoval za obranu viery. V ohnivých príhovoroch povzbudzoval katolíkov, aby pomáhali príslušníkom cristeros: „Naša krajina sa stala väzením pre Katolícku cirkev. Bráňme naše duchovné hodnoty, pretože ich potrebujeme na dosiahnutie našej spásy!“
Tesne pred Veľkou nocou, 1. apríla 1927, bol tento muž, ktorý denne prijímal sväté prijímanie ako posilu na vnútorný i vonkajší boj za vieru, uväznený ako vedúca osobnosť odporu.
Anacleto neprezradil žiadne meno a ani miesto úkrytu arcibiskupa, a preto ho mučili. Pažbou mu zranili plece a rozmliaždili lopatku. Keď aj naďalej mlčal, generál Ferreira prikázal obesiť ho za palce a rozrezať mu chodidlá.
Rozsudok smrti bol od začiatku istý. No ešte predtým, než Anacleta smrteľne zranilo bodnutie do pľúc a usmrtil následný výstrel, ťažko zranený povedal generálovi: „Zo srdca vám odpúšťam. Čoskoro budem stáť pred božským súdom a môj Sudca bude raz aj vaším Sudcom. Potom však vy budete mať pred Bohom vo mne orodovníka. Vy ma síce zabijete, no Božia vec so mnou nezomiera. Vypočujte si to ešte raz: Ja zomieram, ale Boh nezomiera! Viva Cristo Rey!“
José Sánchez del Río (1913 – 1928) mal svoj duchovný príklad a vzor. Bol ním Anacleto Flores.
Na jeho hrobe prosil 13-ročný José o odvahu, aby dokázal zostať verný Kristovi až do smrti. A bol vypočutý. V roku 2005 boli obaja mučeníci v Mexiku blahorečení.
Na jeho hrobe prosil 13-ročný José o odvahu, aby dokázal zostať verný Kristovi až do smrti. A bol vypočutý. V roku 2005 boli obaja mučeníci v Mexiku blahorečení.
José, ktorého volali Joselito, bol dobrý chlapec s hlbokou láskou ku Guadalupskej Panne Márii. Ako 13-ročný prosil svoju matku o súhlas, aby sa mohol pripojiť ku cristeros.
„Mama,“ povedal, „nikdy nebolo také ľahké zaslúžiť si nebo ako teraz!“ Tak sa v roku 1927 stal vlajkonosičom cristeros. Jeho úlohou bolo niesť zástavu a jazdiť vedľa generála.
„Mama,“ povedal, „nikdy nebolo také ľahké zaslúžiť si nebo ako teraz!“ Tak sa v roku 1927 stal vlajkonosičom cristeros. Jeho úlohou bolo niesť zástavu a jazdiť vedľa generála.
Keď 6. februára 1928 v ťažkej bitke stratil generál Morfin koňa, Joselito mu dal toho svojho a vykríkol: „Zachráňte sa! Váš život je oveľa dôležitejší než môj!“
Chlapec padol do rúk vládnych vojsk. Zatvorili ho v jeho rodnom meste Sahuayo do Kostola sv. Jakuba, v ktorom Joselito prijal krst, prvé sväté prijímanie a birmovku. Teraz bol tento kostol znesvätený a premenený na väzenie a stajňu. Odtiaľ, štyri dni pred svojou smrťou, Joselito napísal: „Mama, myslím, že čoskoro zomriem. Netráp sa kvôli tomu. Odovzdaj sa do Božej vôle, lebo ja zomieram pre Boha. To ma robí šťastným.“
Keďže vojaci sa akosi ostýchali viesť proces proti tomuto „polovičnému dieťaťu“, dávali 14-ročnému chlapcovi lákavé ponuky – slobodu, peniaze, vojenskú kariéru alebo vycestovanie do USA, len aby odpadol od viery. Joselito ale všetko odmietal a opätovne volal: „Nech žije Kristus Kráľ! Nech žije Guadalupská Panna Mária!“
Rozhnevaní vojaci mu nato začali nadávať a surovo ho biť. Napriek tomu bolo cez zamrežované okno počuť, ako sa aj naďalej modlil a spieval.
10. februára Joselito tajne (prostredníctvom svojej tety) prijal viatikum. Krátko nato mu krutí vojaci rozrezali chodidlá, kázali mu kráčať po soli a potom ho sácaním a s preklínaním donútili, aby bosý prešiel dlhú cestu až na cintorín.
Pri tomto mučení surovo žiadali Joselita stenajúceho od bolesti: „Povedz: ‚Smrť Kristovi Kráľovi,‘ potom ti darujeme život. Povedz to! Povedz: ‚Smrť Kristovi Kráľovi!‘“
Joselito ale zakaždým volal tak hlasno, ako len vo svojom utrpení vládal: „Nech žije Kristus Kráľ! Nech žije Guadalupská Panna Mária!“
Aj na cintoríne pri pohľade na čerstvo vykopaný hrob statočne opakoval víťazné volanie až do konca. Keď ho zastrelili, samotní vrahovia museli priznať: „Odvaha tohto chlapca bola väčšia ako odvaha nás všetkých dokopy.“
Je dosť možné, že práve semienko mučeníckej krvi malého Joselita vzchádza v mučeníkoch súčasnosti, ku ktorým patria aj mnohé deti; aj ony sa dnes tak isto odovzdávajú Ježišovi a idú až na smrť ako tento malý blahoslavený z Mexika.
