%20(1).jpg)
20. január 1502 v A Gudiña, Španielsko - 25. február 1600 v Puebla, Mexiko
Len 40 rokov po objavení Ameriky sa Sebastián Aparicio (31 rokov) usadil v meste Puebla v Mexiku a pracoval tam ako roľník. Čoskoro nato začal pôsobiť ako furman a s volským záprahom budoval mexické obchodné cesty.
Keď dosiahol 50 rokov, zanechal výnosného obchodu a kúpil si hospodársku usadlosť neďaleko chrámu Panny Márie Guadalupskej, ktorý vtedy stál ešte len 21 rokov.
Ako šesťdesiatročný urobil zo súcitu neobyčajný krok: oženil sa s mladou dievčinou, aby jej pomohol z ťažkostí. Žili spolu ako brat a sestra a žena po roku zomrela.
Opäť sa oženil s chudobnou mladou ženou, aby jej zaistil existenciu, a tak ako s prvou ženou, aj s ňou žil ako brat a sestra. Po jej smrti odkázal všetok majetok kláštoru klarisiek. Sám vstúpil k františkánom ako laický brat a viac ako 25 rokov slúžil ako žobravý mních.
Na svojich dlhých žobravých výpravách sa stretol s mnohými ľuďmi, ktorí potom v procese blahorečenia podávali svedectvo o jeho mimoriadnom vzťahu k zvieratám. Aj nepoddajné a divoké zvieratá, ktoré nikto nedokázal ovládnuť, sa poddávali bez najmenšieho odporu jeho vedeniu a boli pri ňom úplne krotké. Na slovo ho počúvali ťažné voly, akoby to boli inteligentné stvorenia. Na tiché zašepkanie jeho pier si ľahli na zem a potom opäť vstali a prišli k nemu. Aj keď strávili noc vonku, ráno boli pripravení k práci.
Mal už 94 rokov a bol známy v širokom okolí, pretože v posledných rokoch zabezpečoval všetko potrebné pre františkánov, ktorí študovali vo veľkom kláštore Puebla de los Angeles.
V roku 1596 prišiel so svojou károu a piatimi ťažnými volmi na hospodárstvo Dona Juana de Garcías blízko Choluly v Mexiku. Don Juan nebol práve doma. Jeho žena zbadala prichádzať žobravého brata, ako vypriaha svoje voly. Tie sa vydali k obilnému poľu, kde práve dozrievali klasy ku žatve.
Žena svojho hosťa uvítala, zaviedla ho do domu a ponúkla mu hrnček mlieka. Vyslovila však tiež obavu: „Brat Sebastián, tvoje voly utekajú do obilných polí.“
On však pokojne odpovedal: „Neboj sa, nezlomia ani jedno steblo a nezožerú ani jeden kukuričný klas. Prísne som im nariadil, aby sa nedotýkali cudzieho majetku.“
Dona Francisca si však myslela, že žartuje, a opäť naliehala: „Brat Sebastián, zadrž tie voly, spôsobia škodu a ešte sa prežerú a nafúknú sa.“
Starý brat dopil svoje mlieko a uznal, že svoju hostitelku musí predsa len presvedčiť. „Ty mi neveríš. Poď so mnou a presvedč sa. Uvidíš, že nežartujem.“
Obaja vyšli na verandu a videli voly, ktorí už boli dosť ďaleko. Bez toho zvyšoval hlas, rozkázal Sebastián pokojne: „Kapitán, vráť sa a priveď so sebou ostatné.“ Kapitán bol vodca záprahu.
„Veď sú príliš ďaleko a nemôžu ťa počuť,“ upozorňovala Dona Francisca, ale k veľkému prekvapeniu videla, ako sa jeden z volov obrátil a vykročil smerom k nim. Ostatné ho nasledovali a vrátili sa na dvor.
Brat sa opýtal: „Kapitán, nejedol si kukuricu alebo nezlomil si niektoré steblo obilia?“ Vôl potriasol hlavou presne tak, ako to robia ľudia, keď vyslovujú zápor. Žobravý mních sa spokojne usmieval. „Vedel som, Kapitán, že ma počúvaš. Si dobrý vôl!“ natiahol ruku a vôl mu olízal rukáv. Potom sa zvieratá vrátili a pásli na neďalekom trávniku.
Žena nenachádzala slov a len prikázala sluhovi, aby naložil na mníchov voz veľa obilia. Keď sa manžel vrátil, všetko mu rozprávala. Don Juan išiel skontrolovať pole, zbadal volské stopy, ale nenašiel ani jedno zlomené steblo.
Túto udalosť rozprávala dona Francisca pod prísahou v procese blahorečenia brata Sebastiána. Podobných svedectiev je v aktoch vyše tristo.
Brat Sebastián zomrel vo veku 98 rokov 25. februára 1600.
Telo "anjela z Mexika" leží dodnes neporušené v sklenenom sarkofágu vo františkánskom kostole v Puebla v Mexiku.
