%20(1).jpg)
Pôvodným menom Ján, bol žiakom svätého Petra a podľa jeho kázne napísal asi okolo roku 60 svoje evanjelium na žiadosť rímskych kresťanov. Na prvej apoštolskej ceste svätého Pavla bol jeho sprievodcom, potom sprevádzal svojho bratranca Barnabáša na Cyprus a znovu bol sprievodcom svätého Petra.
Po r. 50 odišiel do Alexandrie, hl. mesta Egypta, kde založil cirkevnú obec a často sa do nej vracal. Okolo r. 65 pomáhal opäť sv. Pavlovi v Ríme. Zomrel v Alexandrii ako mučeník, vláčený na povraze uviazanom na hrdle, kým neskonal.
Marek bol mladším príbuzným, snáď bratrancom z Cypru pochádzajúceho apoštola Barnabáša, ako sa o ňom zmieňuje Pavol (v Kol 4,10). Marek či Marcus bolo jeho neskoršie rímske meno, pôvodné hebrejské bolo Ján. Pridal sa k učeníkom Ježišovým, ktorí sa schádzali v dome jeho ovdovenej matky Márie. K nemu zamieril apoštol Peter po svojom vyslobodení zo žalára.
Marek sa ako jediný zmieňuje o nepodstatnej udalosti v Getsemanskej záhrade, ktorá podľa niektorých bádateľov asi patrila jeho matke a on tam prespával. Pri hluku ozbrojencov, odvádzajúcich Ježiša, sa vyšiel pozrieť a vidiac sprievod, išiel za ním ako "mladík, ktorý mal na sebe len kus plátna cez nahé telo; toho chytili. On im nechal plátno v rukách a utiekol" (Mk 14,51n ). Biblisti v ňom vidia syna vdovy Márie, lebo tá podrobnosť býva uvádzaná akoby náhrada jeho podpisu.
Po zoslaní Ducha Svätého bol apoštolom Petrom pokrstený a možno preto, alebo že bol dlhší čas jeho pomocníkom, ho Peter nazval svojím synom (pozri 1 Pt 5,13). V zapojení do apoštolskej služby môžeme Marka sledovať asi od roku 44, kedy Pavol s Barnabášom, vracajúc sa z Jeruzalema do Antiochie, ho vzali so sebou (Sk 12,25). Odtiaľ sa vydali na apoštolskú cestu na Cyprus so zastávkou v Salemine a Marek šiel s nimi ako pomocník (pozri Sk 13,5).
Z Cypru sa plavili do Pamfýlie na maloázijskej pevnine. Tam sa od nich Marek oddelil a vrátil sa do Jeruzalema (Sk 13,13). Dôvody možno len odhadovať, jeden z možných sú ťažkosti na veľkej misijnej ceste, s ktorými nepočítal. Vieme totiž, že Pavol neskôr nesúhlasil s Barnabášovým návrhom brať Marka na druhú apoštolskú cestu v r. 50 a medzi oboma apoštolmi bola z toho roztržka.
Barnabáš sa plavil s Markom na Cyprus, zatiaľ čo Pavol si vzal na cestu do Malej Ázie a Grécka Sílasa (pozri Sk 15,36-40). Nedorozumenia Pavla s Markom nebolo trvalé, lebo v ďalších listoch ho Pavol spomína a nazýva pomocníkom (porov. Kol 4,10n; Flm 24; 2 Tim 4,11).
Marek podľa tradície býval aj významným spoločníkom apoštola Petra. Ten v prvom liste pripája k spoluvyvoleným, ktorou myslí cirkevnú obec, aj Markov pozdrav (1Pt 5,13).
Niektorými starokresťanskými spisovateľmi bol Marek označený nielen za Petrovho pomocníka, ale aj tlmočníka, ktorý napísal evanjelium. Prakticky išlo o Petrovu kázeň, vyhotovenú k ľahšiemu zapamätaniu, na žiadosť Rimanov. Toto evanjelium zároveň nesie akoby Petrovo Imprimatur, pretože mu ho Marek dával k schváleniu.
Evanjelium začína rozprávaním o kázaní Jána Krstiteľa na púšti, ktorá býva považovaná za "domov levov". Preto je Marek symbolicky zobrazovaný s levom, niekedy s okrídleným. Pridávané krídla k symbolom evanjelistov môžu byť výrazom, že ide o spisy z vnuknutia Ducha Svätého, ukazujúce cestu do nebeského kráľovstva. Markovo evanjelium sa vyznačuje počiatočným dôrazom na príchod Pána, na priblíženie sa Božieho kráľovstva, aj samostatnou kapitolou, týkajúcou sa vzkriesenia a celkovou stručnosťou a krátkosťou spisu.
Pri prvej Pavlovej rímskej väzbe bol Marek s ním. Keď Pavol trpel vo väzení druhýkrát, žiadal Timoteja, aby Marka priviedol (pozri 2 Tim 4,11). Z Ríma sa Marek po r. 50 odobral do hlavného mesta Egypta Alexandrie, kde založil kresťanskú obec, ktorú spravoval ako biskup.
Asi v roku 63 znovu pricestoval do Ríma a pomáhal Petrovi a Pavlovi až do ich smrti. Potom sa vrátil späť do Alexandrie, kde ho počas Veľkej noci čakala mučenícka smrť. Pri bohoslužbe bol prepadnutý zástupom pohanov, ktorí mu hodili povraz na hrdlo a ťahali ho ulicami po hrboľatých cestách, kým neskonal.
Legenda hovorí, že keď zomrel, prihnala sa búrka s krúpami a len vďaka nej sa podarilo veriacim Markovo telo uniesť a dôstojne pochovať. Bolo to za vlády rímskeho cisára Trajána, panujúceho v rokoch 98-117.
Sprvu bol vraj pochovaný v obci Bucoli, ku ktorej ho vrahovia na povraze dotiahli, a neskôr v meste Canopy. Na oboch miestach boli nad hrobmi vybudované kostoly a sú doložené historickými dokladmi.
V roku 644 bol kostol v Canopy vypálený a znovu vybudovaný. Do roku 828 sa kladie prenesenie Markových pozostatkov do Benátok, ku ktorému niektorým historikom chýbajú dostatočné doklady, aj keď v tom čase vznikla prvá benátska bazilika sv. Marka. V roku 976 vyhorela, znovu bola postavená v súčasnej podobe v rokoch 1063 - 1094 a od tej doby je sv. Marek patrónom mesta na lagúnach, vyzdobeného najmä levmi.
Dôvodom, pre ktorý je Marek vzývaný proti katastrofám je aj legenda o tom, ako sa traja, sprvu neznámi muži, nechali vyviezť na rozbúrené more a na ňom sa stretli s člnom plným démonov, ktorí hrozili Benátkam. Traja neznámi, v ktorých boli potom Benátčanmi poznaní milovaní svätci: Marek, Mikuláš a Juraj, ich zahnali. Marek potom odovzdal rybárovi prsteň ako dôkaz pre benátske dóža. Prítomnosť leva má obnášať aj výzvu k bdelosti a Marek zdôrazňuje: "Bdejte teda, lebo neviete kedy príde pán domu ... Bdejte!" (Mk 13,35n).
