Divy okolo mariánskej svätyne v talianskom Crescentine

Na troskách starého rímskeho palatia vznikla malá, ale veľmi pekná svätyňa Madonna del Palazzo. Je to asi 1,5 km od stredovekého zámku Verrua Savoia. Zázračnú sochu Panny Márie sem priniesol sv. Eusébius z Vercelli, biskup a mučeník, a daroval ju Placide, žene s cisárskou krvou, ktorú vyhnal Julián Apostata, pretože nechcela zradiť katolícku vieru a stať sa ariánkou. 

Sochu Panny Márie umiestnila v jednej miestnosti paláca a čoskoro sa k nej začali schádzať miestni kresťania. Pretože socha bola uctievaná v paláci, dostala meno Madonna del Palazzo. Neskôr bola umiestnená v malej peknej kaplnke. 

Keď do kraja vtrhli barbarské hordy, zborili rímsku pevnosť, ale ušetrili sochu Panny Márie a jej kaplnku. Po celú dobu temných zmätkov strážili obyvatelia malú mariánsku svätyňu.

V roku 1525 po bitke Františka I. a Karola V., rímskeho cisára a španielskeho kráľa, vtrhli do kraja luteránski lancknechti, ktorí obsadili zámok vo Verrua Savoia a chceli kostolík a sochu Panny Márie zničiť a spáliť. Ale pri prvom pokuse o úder sekerou tento nástroj s veľkou ranou praskol. Vojaci zo strachu utiekli a socha zmizla.

Neďaleko kostolíka bol prameň pitnej vody, ktorý ešte dnes poskytuje občerstvenie a potešenie okolitej krajine. Hluchonemá dievčina, ktorá veľmi vrúcne milovala Pána, chodila k tomuto prameňu každý deň napájať svoje malé stádo. 

Raz náhle zbadala Pani žiariacu ako slnko, ktorá ju pozdravila a s nekonečnou sladkosťou jej povedala: "Choď k farárovi a povedz, že v prameni, kam chodíš napájať svoje stádo, sa nachádza zázračná socha."

Dievča náhle získala reč aj sluch a bežala oznámiť posolstvo farárovi a obyvateľom Crescentina. S veľkou slávnosťou a za početnej účasti ľudu bola socha vyzdvihnutá a umiestnená na svoje staré miesto v kaplnke.

Povesť o malej svätyni rástla zo dňa na deň. Veľké zástupy prichádzali k nohám Matky Božej a skladali tu svoje spory a nesvornosti. Nápis na veľkom kameni dokumentuje, ako po troch storočiach sporov a bojov o územnej hranicu medzi Verruou a Crescentinom podali si susedia nakoniec ruky a natrvalo sa zmierili.

Pretože pútnikov stále pribúdalo, kostolík všetkých prichádzajúcich nestačil pojať. Obyvatelia teda rozhodli, že ho rozšíria, a postavili pritom pri kostolíku peknú zvonicu. 

Ale za niekoľko rokov bolo treba kostol znovu rozšíriť a v tom mu prekážala zvonica. Bolo im ľúto ju zbúrať a vznikol nápad presunúť ju tak, ako stojí. Ale kto to dokáže?

Tým odvážnym bol miestny stavebný majster, veľmi skúsený murár Crescentino Serra, ktorý presun pripravil. Na 26. marca 1776 bol stanovený dátum k smelému kroku. 

Serra, istý si svojou prácou, aby rozptýlil všetky pochybnosti a strach divákov, rozkázal svojmu dvanásťročnému synovi, aby šiel na zvonicu a slávnostne zvonil počas obdivuhodného transportu. A výsledok úplne splnil očakávania. Zvonica, poslušná všetkých pokynov, posúvala sa krôčik za krôčikom na svoje nové stanovisko na základoch asi 3,5 m od pôvodného miesta.

Keď sa to dozvedel Viktor Amedeo II., zveril Serrovi úlohu premiestniť starú vežu vo Via Dora Grossa v Turíne. Z rôznych dôvodov však k uskutočneniu už nedošlo.

Masima
zdroj: Maria Ausiliatrice