%20(1).jpg)
Pochádzal z Valencie v Španielsku. Stal sa dominikánom, kňazom a učiteľom teológie. Svojim žiakom kládol na srdce modlitbu. Jeho heslom bolo: "Bojte sa Boha a vzdajte mu česť."
V dobrej viere bol dočasne na strane schizmatického pápeža. Potom sa ho pokúšal prinútiť, aby odstúpil. Ako kazateľ prešiel mnoho krajín, s úspechom vyzýval k pokániu, naprával mravy a upevňoval vieru. Zomrel vo Vannes vo Francúzsku.
Vincent Ferrerský sa pravdepodobne narodil v r. 1350 vo Valencii v Španielsku. V 17-tich rokoch tam vstúpil do dominikánskeho kláštora. Po štúdiách sa asi v roku 1374 stal kňazom. Nejakú dobu vyučoval filozofiu v Barcelone a v rokoch 1376 až 1378 sa venoval ďalšiemu štúdiu teológie v Toulouse, v južnom Francúzsku. Asi po siedmich rokoch sa stal učiteľom teológie vo Valencii a zároveň bol známym kazateľom. To sa už v Cirkvi odohrali povážlivé udalosti, ktoré ju potom poškodzovali a veľmi zasiahli aj do života svätého Vincenta.
Po skončenom 70-ročnom pápežskom exile v Avignone, pápež v marci nasledujúceho roku zomrel. Za trochu búrlivej atmosféry bol v Ríme kardinálmi zvolený pápež, ktorý prijal meno Urban VI. Ten si ale znepriatelil neapolskú kráľovnú aj kardinálov, ktorí sa potom zišli štyri mesiace po pápežskej voľbe v Anagni a vyhlásili ju za neplatnú, pretože bola vynútená. Kardinálov podporila kráľovná Jana aj francúzsky kráľ Karol V., preto vykonali novú voľbu, z ktorej vzišiel Klement VII., ktorý bol v skutočnosti vzdoropápežom. Vzniknuté schizma trvalo 39 rokov a v neprehľadnom víre udalostí bol problémom správny úsudok. Rozdelená bola nielen Európa, ale aj Cirkvi oddaní svätci.
Vincent Ferrerský videl hlavu Cirkvi v avignonskom vzdoropápežovi. K tomu ho viedol ako postoj predstaveného rádu, tak priateľstvo s Pedrom de Luna a vplyv dominikána Emericha, ktorý bol svedkom voľby Urbana VI. a pokladal ju za neplatnú. Vincent sa preto váhou svojej osobnosti zasadzoval prakticky za vzdoropápeža. A keď ten zomrel, vystriedal ho v Avignone r. 1394 Pedro de Luna, ktorý si dal meno Benedikt XIII. a z Vincenta, zotrvávajúceho v omyle, urobil svojho kaplána a spovedníka.
Vincent potom spoznal hrozivé účinky cirkevného rozkolu a pokúšal sa prinútiť Benedikta XIII., aby odstúpil.
V kúrii sa Vincent necítil dobre a v roku 1398 sa vraj stiahol do avignonského dominikánskeho kláštora. Ochorel a 3. októbra ho vraj v zvláštnom videní uzdravil sám Spasiteľ a poslal kázať evanjelium. Vincent toto oznámil Benediktovi XIII. a v nasledujúcom roku sa vydal na veľkú apoštolskú cestu.
Vincent prešiel s veľkým kazateľským úspechom v rokoch 1399 - 1412 južné Francúzsko, Švajčiarsko, sever Talianska a Španielsko. Schádzalo sa okolo neho množstvo veriacich. Častými námetmi jeho kázní boli hriech, posledný súd a večnosť. Po jeho príhovoroch sa mnoho ľudí obracalo a mnoho nových veriacich vstupovalo do cirkvi. Miestami ho sprevádzali kajúcnici, ktorí sa na znamenie verejného pokánia bičovali a on ich musel usmerňovať v duchu zdravej kresťanskej askézy.
Sila jeho slov, do ktorých vkladal pravdy od Krista, prenikali srdcom. Raz sa mu ale stalo, že nemal úspech na dvore mocnárov, pretože mu viac než na obsahu záležalo na vybrúsenom slohu. Čoskoro si chybu uvedomil a ľutoval ju. K vytrvalej pokore ho tiež viedol aj omyl, týkajúci sa poznania pravého pápeža.
V čase Vincentovej misijnej púte silnelo hnutie za odstránenie pápežského rozkolu. Na jar r. 1409 sa cirkevní predstavitelia zišli v Pise na spôsob cirkevného snemu a v snahe odstrániť súčasných dvoch pápežov zvolili tretieho (ako Jána XXIII.). Tým však ich neodstránili, len zvýšili zmätok. Vincent to prežíval zdrvene a začal podliehať predstave, že sa blíži koniec sveta.
V roku 1414 cisár Žigmund zorganizoval konanie cirkevného snemu v Kostnici. V súvislosti so snemom chcel Vincent po Benediktovi XIII., aby abdikoval, ale pokúšal sa o to márne. Preto potom prinútil španielskeho kráľa Ferdinanda, aby prestal uznávať neústupného vzdoropápeža a sám v katedrále čítal vyhlásenie, týkajúce sa oslobodenia od poslušnosti voči Benediktovi XIII.
Konanie kostnického snemu nakoniec schválil Gregor XII., načo odstúpil a vzdal sa aj vzdoropápež Ján XXIII. V roku 1417 na plnoprávnom všeobecnom cirkevnom sneme zvolili pápeža - Martina V., ktorého uznala celá Cirkev. S jeho súhlasom aj napriek pokročilému veku sa Vincent vydal na ďalšiu misijnú cestu po severnom Francúzsku, kde asi po tri roky viedol ľud k obráteniu. V Bretónsku vysilením ochorel a zomrel vo Vannes. V roku 1455 bol vyhlásený za svätého.
Zázraky
Pre úplnosť musíme aspoň stručne povedať niečo aj o jeho ostatných zázrakoch, ktoré Boh skrze neho urobil. Čo priťahovalo k sv. Vincentovi toľké davy? Čo spôsobilo, že mal taký mimoriadny vplyv? Isteže to bola v prvom rade jeho horlivosť a láska. Svedkovia v kanonizačnom procese sa vyjadrovali takto: „Nikdy som ešte nevidel človeka tak milého." „Nikto sa mu nevyrovnal dobrotou!"
K tomu pristupoval dar jazykov, o ktorom už bola zmienka. Každý mu rozumel, nikdy nepotreboval tlmočníka.
Toto všetko ešte zdôrazňovali zázraky. Je málo svätcov, u ktorých by boli zázraky niečim takým samozrejmým, častým a skoro prirodzeným ako práve u sv. Vincenta. Možno niektoré staré pramene trochu preháňajú. Prejavuje sa v nich sklon vyhľadávať v živote svätcov čo najviac mimoriadnych udalostí. Aj tak však tieto snáď trochu legendárne a nie úplne zaručené správy len potvrdzujú skutočnosť, že Boh pomáhal sv. Vincentovi v jeho kázaní tým, že mu udelil dar zázrakov. O obyčajnom človeku by sa asi podobné správy nešírili.
Je historicky isté, že v určitú hodinu dňa dal sv. Vincent vyzváňať zvonom, ktorý volali zvon zázrakov. Pri tomto vyzváňaní prichádzali zo všetkých strán chorí alebo sa nechali prinášať. Všetkým sa zdalo, že sa tu opakujú prípady z evanjelia.
Svätec sa zastavoval pri každom chorom. Najprv pripomínal to, čo sľúbil Pán Ježiš apoštolom a ich nástupcom: „Budú vkladať ruky na nemocných a oni sa uzdravia!" Potom na nich vložil ruky a modlil sa: „Pán Ježiš, syn Panny Márie a Spasiteľ sveta, ktorý ťa priviedol ku katolíckej viere, nech ťa v tejto viere uchová, vedie ťa k blaženosti a zbaví ťa tvojej choroby pre zásluhy Panny Márie, nášho otca sv. Dominika a všetkých svätých."
Potom ešte recitoval začiatok evanjelia sv. Jána a urobil nad ním kríž. V tej chvíli často prichádzalo k tomu, že slepí začali vidieť, chromí chodiť, chorí sa uzdravovali.
K mnohým zázrakom prichádzalo často za neočakávaných udalostí, pri každej príležitosti až do takej miery, že sv. Vincenta sprevádzala povesť, že u neho sú mimoriadne veci čímsi prirodzeným.
Dodnes sa zachovalo veľa krížov, kaplniek, kostolov a pamätníkov označujúcich miesta, kde sv. Vincent urobil nejaký zázrak.
V Španielsku je tiež veľa „prameňov sv. Vincenta". Hovorí sa im tak preto, lebo z nich vytryskla voda na znamenie kríža, ktorý sv. Vincent urobil. Často vyprosil dážď v období sucha. Svätenou vodou zahnal mračná kobyliek i iného škodlivého hmyzu z polí a záhrad.
Bol to nielen neúnavný apoštol, ktorý chcel všetky duše priviesť k Bohu, ale tiež priateľ, tešiteľ a pomocník všetkých chudobných a trpiacich. Im sa najviac snažil preukazovať dobro. Bol k nim až neuveriteľne láskavý a trpezlivý, práve tak ako k deťom. Ak dával niekomu prednosť, tak to boli vždy tí najúbohejší. Nie je nutné vypočítavať všetky zázraky, ku ktorým došlo, zmienime sa však aspoň o niekoľkých najpozoruhodnejších.
Raz priviedli k nemu ženu, nemú od narodenia. V prítomnosti všetkých sa jej Vincent opýtal: „Dcéra, čo odo mňa chceš?"
A nemá prehovorila: "Chlieb a užívanie reči."
Svätec jej na to povedal: „Chleba budeš mať dosť, po celý svoj život, reči ťa však Boh zbavil pre tvoje dobro. Keby si mohla hovoriť, užívala by si tento dar tak zle, žeby si čoskoro stratila život duše i tela. Chváľ teda Boha celým srdcom a nepros už o to, čo ti odmieta dať k tvojmu dobru."
Tu žena odpovedala: „Otče, rada urobím všetko podľa vašich slov." A hneď zase ostala nemá až do svojej smrti.
V Pampelone raz sv. Vincent stretol smutný sprievod. Viedli na popravu muža, ktorého obvinili z vraždy. On však stále kričal, že je nevinný.
Vincent, ktorý dokázal čítať v srdciach ľudí, hneď poznal, že ten muž má pravdu. Rozkázal preto, aby sa všetci zastavili a čakali.
O chvíľu sa priblížil pohrebný sprievod. Vincent sa zastavil pri rakve a vyzval mŕtveho: „Ty si už teraz na pravde Božej. Povedz nám, či je tento človek skutočne vinný!"
Zosnulý sa zdvihol a zvolal: „Nie je!" Toto slovíčko stačilo, aby bol človek vedený na popravu okamžite prepustený.
Svätec sa potom vzkrieseného spýtal, či chce ostať živý alebo nie. Odpovedal: „Teraz, ked už mám istotu o svojej spáse, dávam prednosť smrti!"
Sv. Vincent mu ešte dal požehnanie a on znovu zomrel.
Často došlo tiež k zázračnému nasýteniu početného sprievodu. Všetci sa totiž tak neumrtvovali ako Vincent. Ľahko podliehali skleslosti pri cestovaní v horúčave a pri únave. A čo ešte potom, keď ich začal trápiť i hlad? Za takýchto okolností prišli raz k jednému hostincu. Svätec nariadil, aby sa tam zastavili a žiadal hostinského o jedlo pre celý zástup. Ten mu však ukázal iba to málo, čo mal v komore. Bolo to päť malých chlebov a trochu kyslého vína.
Napriek tomu dal sv. Vincent pokyn, aby sa všetci posadili a sám im rozdával chlieb i víno. A najedli sa všetci dosýta.
Užasnutý hostinský prosil o požehnanie pre celý svoj dom. Vincent mu samozrejme vyhovel a hľa, chleba bola opäť plná skriňa a vínom mohli naplniť všetky nádoby.
Inokedy prišli zase na krásnu lúku.
Niektorí začali vravieť: „Načo nám je taká krása, keď nemáme, čo jesť?"
Vincent však ostal pokojný. A o chvíľu prítomní pocítili sýtosť, akoby sa práve dosýta najedli.
Je zaznamenaný aj ďalší neobvyklý zázrak. Istá žena sa sťažovala, že ju manžel bije a veľmi zle s ňou zaobchádza, pretože sa mu vraj nepáči, že nie je pekná.
Sv. Vincent ju požehnal a žena akoby sa zmenila. Zrazu začala byť milá, príjemná, dokonca aj pekná. Pritom bol však Vincent viac ako ktokoľvek iný presvedčený, že bez Božej pomoci nezmôže nič.
K tomuto presvedčeniu sa snažil priviesť každého s kým prišiel do styku. Nemal rád, ak ho niekto chválil a lichotil mu.
Často volal: „Ja nemôžem robiť zázraky! Zázraky robí Boh!"
Keď ho jeden slepec prosil o uzdravenie, poslal ho do miestnej katedrály, kde sa uctieval obraz Spasiteľa. Tam mal povedať: „Pane, Vincent ma k Tebe posiela, aby si ma uzdravil!" Urobil to a v tú chvíľu videl.
Zázraky, ktoré sv. Vincent robil, boli skutočne rôznorodé, obvyklé i neobvyklé. Rozpráva sa tiež, že keď už musel cestovať na somárikovi, dal si ho raz podkovať. Potom však nemal čím zaplatiť. Kováč začal kričať a nadávať. Tu na pokyn svojho pána somárik striasol všetky štyri podkovy a pokračoval v ceste bez nich.
Niekoľkokrát sv. Vincent znamením kríža zahnal búrku a dážď, inokedy zase dážď vyprosil v dobe sucha. Aj zvon, ktorý zvonil na zázraky - ako vtedy ľudia hovorili - má svoju históriu.
Sv. Vincent ho daroval kláštoru bratov v Zámorre a povedal im, že zazvoní sám od seba vždy pred smrťou niektorého z nich. Predpoveď sa plnila plných 130 rokov.
Raz sa stalo, že si jeden z bratov pri takomto zazvonení pomyslel: „Radšej na čas niekde odídem, aby som mal istotu, že sa ma to zvonenie netýka." Prišiel však len k bráne kláštora a klesol mŕtvy.
Ako relikvie sa uchovávali a zvláštnu moc mali aj predmety, ktoré sv. Vincent používal. Stalo sa, že ho jedna žena vo Valencii prosila o almužnu. „Nemám nič." odpovedal svätec. Potom sa však zamyslel a dal jej svoj klobúk. Bolo to asi to jediné, čoho sa mohol zrieknuť.
„Čo mám s ním robiť?" pýtala sa úbožiačka.
„Vezmite si ho, poslúži vám!"
Ešte ten večer zašla žena do hostinca, aby si tam vyprosila trochu jedla. Dozvedela sa, že hostinského hrozne bolí hlava. Dostal zvláštnu myšlienku.
Spomenula si na klobúk, podala bo hostinskému, aby si ho dal na hlavu. Stalo sa a bolesti hneď prestali.
Ženu štedro obdaroval a tá potom používala klobúk ako liek. Dozvedeli sa o tom aj dominikáni v Salamanke a prosili ženu, aby im klobúk dala, že ju budú za to do smrti živiť. Tak sa klobúk ocitol v kláštore, kde ho dodnes uchovávajú spolu s palicou a nožom sv. Vincenta.
To však ani zďaleka nie je všetko. Veď sám sv. Vincent verejne prehlásil, že Boh skrze neho vykonal viac ako tritisíc zázrakov! Všimnime si tu ešte jednu vec: Sv. Vincent dokázal čítať v ľudských srdciach a Boh mu dal často poznať budúcnosť. Opäť len niekoľko príhod ako dôkaz.
Jeden z Vincentových spoločníkov predal všetok svoj majetok. Utŕžil za to štyristo zlatých. Sv. Vincent mu povedal, aby všetko rozdal chudobným. Ten človek však začal váhať. Nakoniec to dopadlo tak, že polovicu rozdal, druhú si však nechal, schoval a chcel to zatajiť. Vincentovi však povedal, že rozdal všetko.
Tu mu sv. Vincent povedal: „Ty ma už nebudeš môcť sprevádzať, pretože nemáš slobodnú myseľ. Chcem mať okolo seba ľudí, ktorí majú vieru a cnosti, nie zlato!"
Tu onen človek uznal svoju vinu, oľutoval ju, vyznal svoj hriech pred všetkými a rozdal potom všetko do posledného haliera. Kto by sa potom odvážil sv. Vincenta oklamať?
Vieme už, že sa ho napriek všetkým zázrakom niektorí ľudia odvažovali ohovárať a že medzi nich často patrili jeho spolubratia i rehoľníci iných reholí. Najmä jeden prior z rehole sv. Augustína mu závidel jeho úspechy a hovoril proti nemu. Neskôr mal však príležitosť lepšie ho poznať. Videl jeho pokoru, tichosť, vytrvalosť, láskavosť a ostatné jeho čnosti. Prišiel preto za ním a prosil ho pokorne o odpustenie. Priznal sa mu aj k tomu, že klamal.
Sv. Vincent mu okamžite odpustil, dal mu znamenie pokoja, povedal mu však priamo, aby sa čo najskôr vyspovedal, pretože onedlho zomrie.
Prior poslúchol a ihneď tak urobil. Nedošiel už potom ani do svojho kláštora. Cestou padol mŕtvy na zem.
Mních Gilbert - nevieme z akej rehole - dostal od svojich predstavených povolenie sprevádzať určitý čas sv. Vincenta. Ten ho mal rád, pretože bol horlivý a nábožný a pritom stále veľmi radostný.
Už po niekoľkých dňoch mu však povedal: „Vyspovedaj sa a vráť sa do svojho kláštora. Vzbuď si ľútosť a neprestávaj ani chvíľu chváliť Boha!"
Gilbert poslúchol, hneď sa vrátil, cestou do kláštora však zomrel. Nedivme sa teda, že za sv. Vincentom diabli kričali ústami posadnutých: „Ty si Vincent. Ty si zvíťazil!"
V čom spočívalo Vincentovo víťazstvo? Môžeme vari bez zaváhania povedať, že v jeho pokore. V nej bola jeho veľkosť. Stretli sme sa s ňou už niekoľkokrát, prejavila sa v rôznych udalostiach jeho života, avšak nemôžeme o nej nehovoriť znovu, ak sa chceme so sv. Vincentom lepšie zoznámiť.
S akou presvedčivosťou hovorí o pohŕdaní sebou a dokonca o zhnusení nad sebou a odpore k sebe! Inokedy zase píše, že sa musíme zvlášť vyhýbať vnútornému povyšovaniu a obávať sa ho. Vraví tiež o potrebe vycvičiť a osvojiť si túžbu po sebapohŕdaní, po odmietaní a ponižovaní. On si túto vlastnosť dokonale vypestoval. Vyhlásil o sebe, že celý jeho život je len hromadou úbohostí. To o sebe povedal človek vyznamenaný Bohom mocou robiť zázraky a obklopený úctou ľudu. Nemyslel vtedy asi na to, že ho prichádzali vítať kniežatá, biskupi a preláti a zvony pri jeho príchode slávnostne vyzváňali. A pritom o sebe vedel, že raz bude kanonizovaný.
Jeho pokora sa prejavovala aj navonok a bola zrejmá z jeho správania, v slovách i v každom pohybe. Nosil habit z hrubej, opotrebovanej látky, často pozašívaný. Hovoril vždy skromne a kľudne. Bolo na ňom vidieť, že je stále uzobraný.
Často prichádzal do styku s cirkevnými i svetskými hodnostármi. Vtedy sa neraz zdal nesmelým, bázlivým, akoby si stále uvedomoval, že patrí do svojho kláštora, že len láska k Bohu a nesmrteľným dušiam ho priviedla k spôsobu života, ktorý vedie. Pozoruhodné bolo, že vždy zostával kľudný a vyrovnaný. Jeden jeho súčasník o ňom napísal: „Aj tomu, kto ho nepozná, je po prvom pohľade jasné, že to je svätec."
Pribúdalo mu slávy a tým aj námahy a únavy. Na celej ceste, kadiaľ mal ísť, čakali na neho ľudia, aby mohli k nemu prehovoriť aspoň slovíčko alebo ho aspoň vidieť. Boli to najmä ľudia chudobní, ktorí mali strach, že ich k nemu v meste nepustia, muži, ženy i deti. Niekto sa ho pýtal na radu, niekto ho prosil o almužnu alebo žiadal inú pomoc, niekto aspoň požehnanie.
Aj keď sa musel niekedy ponáhľať - lebo vedel, že v meste už naňho čakajú - nebol nikdy netrpezlivý a nikdy nedal najavo, že ho to zdržuje či obťažuje. Pre každého mal porozumenie, ku každému sa obracal so slovami útechy. Iným tiež často odporúčal srdečnosť, prívetivosť a trpezlivosť, sám ich mal v plnej miere a skutočne sa tak správal ku každému - so skromnou úctivosťou.
S pokorou spájal poslušnosť, o ktorej vyhlásil, že je kráľovskou cestou. Išiel po nej verne. Aj keď nežil v kláštore, zostával stále podriadený svojim podriadeným. Kedykoľvek mal možnosť, ubytoval sa vždy v kláštore svojich bratov a podriaďoval sa miestnemu predstavenému so samozrejmosťou.
O jeho poslušnosti sa rozpráva zvláštna príhoda: Keď bol v rodnej Valencii, chodilo za ním toľko ľudí, že v celom kláštore nebolo tichého miesta. Prior mu nakoniec povedal, že nesmie už robiť zázraky. Zvláštny rozkaz, ale Vincent nenamietal. Nevravel: „Vy nechcete ani chvíľu znášať, čo ja znášam stále!" Spozoroval však, že jeden murár krátko nato padol z vysokého lešenia v kaplnke, ktorú práve reštaurovali. Chcel mu okamžite pomôcť, ale spomenul si na zákaz. Zvolal preto: „Synu, počkaj chvíľu!" A murár ostal visieť vo vzduchu!
Sv. Vincent bežal za priorom a až keď dostal jeho dovolenie, vyprosil, aby murár dopadol na dlažbu tak pomaly, že sa mu nič nestalo. Pritom si sv. Vincent ani neuvedomil, že vo svojej poslušnosti robí namiesto jedného zázraku hneď dva.
Jeho zmýšľanie o poslušnosti najlepšie dokazujú jeho slová: „Kristov bojovník sa dá na cestu poslušnosti a tú cestu nech nasleduje vo všetkom, vždy a za každých okolností, bez výnimky.
Poslušnosť pravidiel, konštitúcii, rubrík a ostatných kníh, na všetkých miestach, v každom čase, v kláštore i mimo neho, v jedálni či v cele, na chóre, pri liturgii, vždy a za každých okolností.
Všetky nariadenia predstavených nech zachováva presne, ako je schopný, vždy akoby počul slovo Kristovo. „Kto vás počúva, mňa počúva."
Máme spomenúť aj jeho ďalšie cnosti, jeho túžbu po spáse duší, nábožnosť, či umŕtvovanie? Všetko je to už dosť zrejmé z toho, čo sme napísali. Aké únavné bolo jeho neustále cestovanie a kázanie. On sa však pritom nikdy neprestal postiť a robiť iné sebazápory. Jedol len raz denne, spával na holej zemi alebo na tvrdom slamníku. Mäso nejedol takmer nikdy. Pritom sa však vždy postaral, aby jeho sprievodu nič nechýbalo.
Pri všetkom, čo robil, viedla jeho láska k Ježišovi Kristovi. S touto láskou slúžil sv. omšu tak, že na obrátenie hriešnika stačil už pohľad na neho.
Pri svojom zaneprázdnení si však každý deň našiel čas na to, aby spovedal, aj keď už vtedy sa našli ľudia, ktorí sa tomu vysmievali. Námietky proti častej sviatosti zmierenia teda nie sú ničím novým.
Sv. Vincent však vedel, čo robí. Pochopil, čo je to hriech. Napísal: „Všetko, čo je vo mne, je hnusné a odporné pre zápach a hnilobu hriechu a neprávosti. A čo je ešte hroznejšie, cítim, ako sa vo mne denne tento hnus znovu častejšie vzmáha."
Aj keď sa vždy snažil byť čo možno najnenápadnejší, predsa sa mu stalo, že pri modlitbe pod krížom náhle zvolal: „Je možné, že si toľko trpel, môj Bože?" Ukrižovaný Ježiš mu vraj vtedy odpovedal: „Áno, a ešte omnoho viac!"
Vincentova palica bola zakončená krížom, aby sa pri svojich cestách mohol stále dívať na kríž. Často povzbudzoval seba i iných slovami: „Všetko pre Ježiša."
S láskou k Ježišovi spájal aj lásku k Panne Márii. Nezabúdal ani na anjelov strážnych. Myšlienku na smrť nielen odporúčal iným, ale aj sám si ju veľmi často pripomínal. Zložil zvláštnu modlitbu za šťastnú hodinu smrti. Nemodlil sa ju len on, ale odporúčal ju aj iným.
Taký bol teda sv. Vincent: prísny k sebe a láskavý k iným, zaujatý len Ježišovým krížom a jeho láskou. Takto teda končíme kapitolu o zázrakoch sv. Vincenta zdôraznením niektorých jeho cností, nezabúdajúc, že aj pokora svätcov je niekedy ako zázrak.
ukážka z knihy - P. Vincent Stanislav Golis, OP: Svätý Vincent Ferrerský
Masima
