Svätá Bernadetta Soubirous

V južnom Francúzsku na úpätí Pyrenejí leží mesto, ktoré ročne navštívi neuveriteľných šesť až sedem miliónov návštevníkov - väčšinou pútnikov. Od 11. Februára do 16. júla 1858 sa tu zjavovala Panna Mária štrnásťročnému dievčaťu Bernadete Soubirous. 

A už viac ako 150 rokov sa tu dejú z lekárskeho hľadiska úplne nevysvetliteľné zázračné uzdravenia. Ešte viac je však tých, ktorí sú "uzdravení" vnútorne - vo svojej duši. Vo svätyni v Lurdoch (francúzsky Lourdes) Ježiš Kristus prostredníctvom svojej Matky Márie neustále premieňa srdcia pútnikov tým, že uzdravuje ich duše i telá. 

Práve na takých miestach ako Lurdy, sa hmatateľne zjavuje pravda Kristových slov, že to, čo rozhoduje o dejinách ľudstva i večnom šťastí každého človeka, je skryté pred "múdrymi a chytrými", ale "je odhalené maličkým" (porov. Mt 11,25), čiže ľuďom, pre ktorých sa viera v Ježiša Krista stáva najcennejším pokladom. 

Milujúci Boh nás ustavične vyzýva: "Ak neuveríte, neobstojíte!" (Iz 7,9) To znamená: ak neuveríte v existenciu a tajomstvo Boha, ktorý sa stal pravým človekom v lone Panny Márie, uzatvárate si možnosť spoznať pravdu a cestu večného života.

Na otázku, prečo sa Panna Mária zjavila práve Bernadete Soubirous, keď v Lurdoch bolo toľko ďalších dievčat, dáva zaujímavú odpoveď známy francúzsky mariológ P. René Laurentin: "... bola najchudobnejšou miestnou obyvateľkou. Bývala s rodinou v príbytku, ktorý bol predtým mestským väzením. O jeho úbohosti svedčí to, že miestni radcovia rozhodli z dôvodov nezdravého prostredia preniesť väzenie inam, vďaka tomu Soubirousovci našli vlastné prístrešie. Bernadettin otec Francois Soubirous bol najchudobnejším obyvateľom Lúrd a pár rokov pred onými udalosťami bol hľadaný políciou, pretože bol podozrivý, že kradne pekárovi múku. 11. februára 1858 vyhľadala Panna Mária jeho dcéru, ktorá obývala tento najhorší príbytok v Lurdoch, aby v nej tak symbolicky prijala všetkých chudobných, aby ju, tú najchudobnejšiu, úbohú Bernadettu, urobila stredom pozornosti celých Lúrd a aby dala spolu s Bernadettou, v Lurdoch počiatok niečomu novému."

Svätá Bernadetta Soubirous prišla na svet 7. januára roku 1844 v chudobnej rodine mlynára Františka a Ľudovíty Soubirous.

V roku 1854 musí rodina kvôli finančnej kríze opustiť mlyn v Boly a presťahovať sa do malého, extrémne chudobného bytu v Lurdoch. Ich materiálna situácia sa vtedy ešte viac zhoršila. Otec a matka pracujú ako nájomní robotníci. Bernadetta ich nahrádza doma a stará sa o mladších súrodencov - sestru Antoniu a bratov Jeana-Marieho a Justina. Preto nechodí do školy a nepripravuje sa k prvému svätému prijímaniu.

V roku 1855 zachvátila Lurdy epidémia cholery. Umiera mnoho ľudí. Nakazila sa aj jedenásťročná Bernadetta. Choroba poškodila jej krehký organizmus, dievča dostala astmu a neskôr tuberkulózu kostí v nohách, čo bolo príčinou jej smrti vo veku tridsiatich piatich rokov. 

Na začiatku septembra roku 1857 posielajú rodičia Bernadettu do rodiny Avarantových v blízkej dedine Bertres, aby tam pomáhala pásť ovce. Čoskoro sa ale rozhodujú o jej návrate do Lúrd. 

Bernadetta sa vracia 21. januára roku 1858, a začína sa pripravovať k prvému svätému prijímaniu a chodí do základnej školy, ktorú vedú sestry z Nevers.

11. februára roku 1858, sa Bernadetta spolu so sestrou Antoniou a susedkou Joannou vydali k rieke Gave, aby nazbierali suché raždie na zakladanie ohňa v kachliach. Keď prišli k jaskyni, nad ktorou sa týčila skala nazývaná Massabielle, museli sa dostať cez ľadovú vodu, ktorá tam tiekla. Bernadetta si vyzula topánky a stiahla pančuchy, keď tu zrazu začula zvláštny šum vetra. 

"Pozrela som sa k jaskyni," napísala potom, "a videla som, že z nej vychádza zlatistý oblak a hneď za ním vyšla mimoriadne krásna Pani, akú som v živote nevidela. Mala biele šaty, závoj tiež biely, modrý pás a žlté ruže na nohách. Ihneď sa na mňa pozrela, usmiala sa a ukázala mi, aby som išla k Nej, ako keby bola moja matka. Všetok môj strach zmizol, ale zdalo sa mi, že som stratila vedomie toho, kde som. Pretierala som si oči, zatvárala ich a otvárala, ale Pani stála stále na tom istom mieste, ďalej sa na mňa usmievala, až som pochopila, že to všetko nie je prelud. Nemyslela som na to, čo robím, a vzala som do ruky svoj ruženec a pokľakla som. Pani kývla hlavou na znak súhlasu a sama si tiež vzala do rúk ruženec, ktorý mala zavesený cez pravú pažu.  Keď som sa chcela začať modliť ruženec a pokúšala som sa zdvihnúť ruku k čelu, mala som ruku ako chromú, a až keď sa Pani prežehnala, mohla som urobiť to isté. Ale modlila som sa sama a Pani len posúvala guľôčky ruženca v prstoch, nehovorila nič. Až na konci každého tajomstva hovorila so mnou Sláva Otcu ... Keď som skončila, dala mi znamenie, aby som sa k nej priblížila, ale ja som nemala odvahu. Potom náhle zmizla."

Keď dievčatá uvideli kľačiacu Bernadettu, začali sa jej smiať. Ale po chvíli pochopili, že sa niečo muselo stať, a preto sa neodbytne vypytovali svojej kamarátky, čo to bolo. Spočiatku im Bernadetta nechcela nič povedať, ale nakoniec podľahla; rozprávala, že sa jej ukázala tajomná Pani, a prosila ich, aby to zachovali v tajnosti.

Ale po návrate domov to dievčatá rýchlo všetko vysypali a Bernadetta musela všetky detaily o svojom tajomnom videní rozprávať matke. Matka jej za to vynadala s tým, že to sú len vidiny, a zakázala jej do jaskyne chodiť.

Zákaz a druhé stretnutie s tajomnou krásnou Pani, ktorá vyzerala ako mladé dievča vo veku šestnásť alebo sedemnásť rokov, bolo pre Bernadettu tak veľkým zážitkom, že od tej doby cítila nutkanie, aby čo najrýchlejšie išla znovu k jaskyni. Matka tomu však kategoricky bránila.

Až v nedeľu 14. Februára, po svätej omši podľahla snaživým dcériným prosbám a súhlasila. Bernadetta spolu s dvoma kamarátkami ihneď vyrazili do jaskyne v Massabielle. Boli vyzbrojené ružencami a fľašami so svätenou vodou. Chceli tajomnú postavu pokropiť svätenou vodou, a tak si overiť, či to nie je náhodou nejaká nástraha zlého ducha. Cestou sa k nim pridali ešte ďalšie dievčatá.

Bernadetta došla k jaskyni prvá a hneď pokľakla k modlitbe ruženca. "Sotva som skončila prvý desiatok," píše, "uvidela som tú istú Pani. Okamžite som ju začala kropiť svätenou vodou a hovorila som, aby zostala, ak prichádza od Boha, a ak nie, aby odišla. Zároveň som zrýchlila kropenie vodou. Pani sa na mňa usmiala a sklonila hlavu. Čím viac som ju kropila, tým viac sa usmievala. (...) Keď som skončila ruženec, postava zmizla."

Je potrebné zdôrazniť, že iba sama Bernadetta videla zjavujúcu sa Pani. Pri videní bola v extáze, celá pohltená tým, čo vidí, akoby odtrhnutá od skutočnosti, s pohľadom upretým do jedného bodu. 

Po návrate domov povedala matka Bernadete, že už nikdy nebude smieť ísť do jeskyne v Massabielle. Avšak vplyvná a bohatá občianka Lúrd pani Peyret, ktorú stravovala veľká zvedavosť, na Bernadettinej matke vymohla súhlas, že jej dcéra na miesto zjavenia znovu pôjde. A tak v piatok 18. Februára, po rannej svätej omši, sa Bernadetta spolu s pani Peyer a pani Millet vydali do Massabielle. Krásna Pani sa opäť zjavila a prosila vizionárku: "Budeš taká láskavá a budeš sem prichádzať sedem dní?" 

Dievča odpovedalo, že s radosťou Jej prosbu splní, a potom počula: "Nesľubujem ti šťastie na tomto svete, ale na onom." 

Pri štvrtom a piatom zjavení 19. a 20. februára, sprevádza Bernadettu dosť veľká skupina ľudí. Dňa 20. februára ju Mária naučila modlitbu, ktorú sa Bernadetta modlila denne celý život, ale jej text nikomu nepovedala. Pri šiestom zjavení, 21. februára, prosila Panna Mária o modlitbu za hriešnikov. 

Neveriaci lekár doktor Dozous chcel "odmaskovať podvod", a preto rozhodol, že dievča musí byť vyšetrené počas extázy. Bol hlboko pohnutý jej správaním a potvrdil, že bol prítomný veľkému tajomstvu. Pri svojich videniach mala pravidelný pulz, voľne dýchala a absolútne nič nepoukazovalo na jej nervové podráždenie. Od tej chvíle začal proces jeho obrátenia.

Keďže na miesto zjavenia začalo prichádzať stále viac ľudí, úrady sa veľmi znepokojili a pokúšali sa zastrašovaním a výsluchmi zabrániť Bernadete, aby prichádzala k jaskyni. 

Počas siedmeho zjavenia 23. Februára, Mária dievčaťu odovzdala "tri tajomstvá" týkajúce sa výlučne jej osoby, ktoré Bernadetta nikdy nikomu neoznámila. 

Panna Mária ju tiež prosila, aby pánovi farárovi oznámila prosbu, aby vybudoval na mieste zjavenia kaplnku. Ale otec Peyramale neveril v pravdivosť zjavení, a preto poprosil o čitateľné znamenie - aby sa Bernadetta opýtala krásnej Pani, aké má meno, lebo on - ako povedal - nemá vo zvyku veriť tajomným neznámym.

Behom ôsmeho zjavenia Panna Mária odovzdala posolstvo vyzývajúce k pokániu a obráteniu a tiež k modlitbe za obrátenie hriešnikov. Povedala: "Kajajte sa a modlite sa k Bohu za obrátenie hriešnikov." 

Nasledujúci deň, 25. februára, ukázala Mária Bernadete miesto na zemi v jaskyni a prikázala jej "napiť sa z tohto prameňa, a potom sa v ňom umyť". Ale pretože tam nebol žiadny prameň, prekvapené dievčatko začala s veľkou dôverou vo slová krásne Pani rozhrabávať zem. 

Po chvíli si k svojmu prekvapeniu všimla presakujúcu vodu. Nabrala teda rukami bahnitú tekutinu, napila sa jej, a potom si s ňou umyla tvár, pritom si ju celú zašpinila od blata. Z tohto miesta rýchlo začal tiecť tenký prameň priezračnej vody. 

Správa o prameni, ktorý vytryskol v jaskyni, sa rýchlo rozniesla po okolí. Voda z tohto prameňa sa stala znamením uzdravujúcej Božej milosti. Svedčia o tom tisíce uzdravení, z vedeckého hľadiska nevysvetliteľných. Tisíce z nich sú dokonale zdokumentované. Šesťdesiatsedem z nich bolo doteraz cirkevne autoritou oficiálne vyhlásené za zázrak.

Katarína Latapie po ťažkej nehode a komplikovanej zlomenine nemohla otvoriť dlaň. Po modlitbe a ponorení dlane do prameňa, 1. marca sa jej ruka vrátila do stavu pred nehodou. 

Kamenár Luis Bouriette dvadsať rokov nevidel na pravé oko, ktoré si zranil pri nehode v práci. Vrúcne sa modlil pred jaskyňou v Massabielle a niekoľkokrát si premyl oči vodou z prameňa. A stal sa zázrak: Luis znova začal vidieť! 

Svedkom jedného takéhoto, lekárskou vedou úplne nevysvetliteľného uzdravenia bol v 20. storočí aj neskorší nositeľ Nobelovej ceny za medicínu a fyziológiu Alexis Carrel. Bol prítomný dokonalému uzdraveniu Francúzky Marie Baillyovej, ktoré sa uskutočnilo v priebehu niekoľkých minút, keď okolo nej prechádzal biskup s Najsvätejšou Sviatosťou a žehnal. 

Ženu, umierajúcu na tuberkulózu pobrušnice, Carrel predtým sám vyšetroval, pretože išiel ako lekársky sprievod so zvláštnym vlakom, prevážajúcim chorých do Lúrd - aj on chcel pôvodne prísť na kĺb "podvodom v Lurdoch" ... Uzdravenie sa udialo pred jeho očami a udalosť na neho tak zapôsobila, že sa stala momentom, od ktorého sa začalo odvíjať jeho obrátenie.

Pri zjavení 27. februára sa pred jaskyňou zhromaždilo okolo 1000 ľudí. Každý deň ich pribúdalo. Tretieho marca sa zhromaždilo okolo 4000 ľudí a 4. marca ich už bolo takmer 8000. Boli medzi nimi novinári miestnych časopisov, v ktorých sa čoskoro objavili články plné výsmechu a irónie. Tieto texty sa stali hlavným prameňom informácií pre denníky v Paríži a v ďalších francúzskych mestách. Iba články Romana Capdviella, redaktora Memorial des Pyrénées, nestranne, vyvážene a objektívne prezentovali fakty z jaskyne Massabielle. 

Na sviatok Zvestovania, 25. marca, v noci cítila Bernadetta náhle silné nutkanie, preto sa už v päť hodín ráno vydala do jaskyne spolu so svojimi rodičmi. Bola ešte tma a panovalo hlboké ticho, ale na mieste zjavenia sa zhromaždila veľká skupina ľudí, medzi nimi komisár Jacomet. 

Počas modlitby ruženca sa Bernadete zjavuje krásna Pani. Pri predchádzajúcich zjaveniach sa jej dievčatko mnohokrát pýtala na meno, ale ako odpoveď dostala len úsmev. Tentoraz sa znovu spýtala zjavenia, kto je, a dostala dlho očakávanú odpoveď: "Som Nepoškvrnené Počatie". 

Bernadetta bola touto odpoveďou prekvapená, lebo netušila, čo znamená toto zvláštne meno "Nepoškvrnené Počatie", tým menej, že o tom nikdy nepočula. Nestihla sa však na nič iné opýtať, pretože pekná Pani zmizla.

Bernadetta rýchlo bežala k pánu farárovi Peyramalovi, aby mu oznámila toto zvláštne meno. Aby ho nezabudla, opakovala si stále cestou: "Nepoškvrnené Počatie". Bernadetta nevedela, že 8. decembra roku 1854 pápež Pius IX. vo vatikánskej bazilike slávnostne vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. 

Keď farár počul z úst Bernadetty meno "Nepoškvrnené Počatie", doslova úžasom onemel. Pochopil totiž, že Mária použila teologicky dokonalej formulácie, ktorá potvrdzovala dogmu, vyhlásenú pred štyrmi rokmi: Mária je Nepoškvrnené Počatie, lebo od chvíle svojho počatia bola uchránená od všetkej poškvrny dedičného hriechu, aby mohla naplniť poslanie Spasiteľovej Matky.

K sedemnástemu zjaveniu došlo 7. apríla 1958. Bernadetta pri extáze nevedomky posunula svoju pravú ruku nad horiaci plameň sviečky, ktorú držala v ľavej ruke. Takmer štvrť hodiny horel plameň cez jej prsty, a napriek tomu to dievča necítilo; na jej ruky nezostala ani najmenšia známka spálenia. To všetko skúmal vyššie zmienený doktor Dozous, ktorý po skončení Bernadettinej extázy uskutočnil na dievčati experiment: vzal druhú zapálenú sviečku a dotkol sa dievčininej ruky; okamžite vykríkla bolesťou a rozhorčene povedala: "Spálil ste ma!" 

Mimoriadne uzdravenia začali priťahovať na miesto zjavenia tisíce ľudí. Úrady však chceli za každú cenu zadržať narastajúcu vlnu pútí, a preto uzavreli prístup k jaskyni. Zatiaľ je Bernadetta kvôli zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu poslaná na dvojtýždňové liečenie do blízkeho sanatória v Cauterets. 

S veľkou túžbou čakala a pripravovala sa na prvé sväté prijímanie 12. júna roku 1858. Od tej chvíle sa pre ňu prijímanie Ježiša v Eucharistii stalo najdôležitejšou udalosťou a najväčším prameňom duchovnej sily. 

16. júla 1858, na sviatok Panny Márie Karmelskej, cítila Bernadetta k večeru vnútorné nutkanie, aby sa vydala do jaskyne na stretnutie s Nepoškvrnenou Pannou. Dorazila tam pred západom slnka. Počas modlitby ruženca sa jej Panna Mária zjavila naposledy. Bernadetta hovorila, že Mária vtedy mlčala, a že bola krajšia ako kedykoľvek predtým.

Tarbeský ordinár biskup Laurence zriadil 28. júla 1858 cirkevnú komisiu skúmajúcu pravosť zjavenia. Mnohokrát vypočúvali Bernadettu, aj ďalších svedkov a tiež podrobne skúmala všetky prípady zázračných uzdravení. 

Až po mimoriadne dôkladnom skúmaní, 18. januára 1862, po prijatí záverov práce komisie, vydal biskup Laurence dekrét, uznávajúci nadprirodzený charakter zjavení v Lurdoch. Čítame v ňom: "Považujeme za isté, že Nepoškvrnená Mária, Matka Božia, sa skutočne osemnásťkrát ukázala Bernadete Soubirous 11. februára roku 1858 a v nasledujúcich dňoch v Massabielskej jaskyni na predmestí Lúrd a že všetky tieto zjavenia boli pravé. Veriaci v nich teda môžu veriť."

V roku 1866 vstúpila Bernadetta do rádu milosrdných sestier v Nevers. Aj keď bola sama chorá, starala sa o chorých, zastávala službu sakristiánky, venovala sa vyšívaniu. Bola tam až do svojej smrti, 16. apríla 1879. Za svätú bola vyhlásená 8. decembra 1933. Lurdy sa zatiaľ medzitým stali jedným z najväčších pútnických miest na svete. 

V súčasnosti tam každý rok prichádza šesť až sedem miliónov pútnikov, aby prosili Pannu Máriu o uzdravenie duše i tela. Pápež Ján Pavol II. do tejto svätyne putoval dvakrát. Jeho druhá návšteva v Lurdoch bola súčasne jeho poslednou zahraničnou cestou. Pápež vtedy povedal významné slová: "Došiel som na koniec svojej púti ..." 

Telo svätej Bernadetty Soubirous, ktorá zomrela vo svojich 35 rokoch strávená početnými chorobami od tuberkulózy po gangrénu, je dnes ešte zachovalejšie, než bolo pred smrťou. 

Bernadetta Soubirous vstúpila do kláštora sestier v Nevers, ktorý leží asi 200 kilometrov južne od Paríža, osem rokov po zjavení Panny Márie v Lurdoch. V kláštore v Nevers žila až do svojej smrti. 

V sobotu, 19. Mája, bolo Bernadettino telo uzavreté v pozinkovanej dubovej rakve, ktorá bola vložená do hrobu v kláštornej záhrade. Od tej doby telo svätej Bernadetty nepodľahlo rozkladným procesom. Telo je neporušené, vrátane pleti, nechtov, vlasov, mihalníc, svalov a dokonca všetkých vnútorných telesných orgánov, ako je doložené výsledkami nedávneho vedeckého ohliadania. Pútnici, prichádzajúci do kaplnky kláštora Saint-Gildardo v Nevers vidia ženu, ktorá pôsobí dojmom, že spí. Drobné, len 142 centimetrov dlhé telo leží teraz v zdobenej rakve s rukami zopnutými, ovinutými ružencom, a hlavou naklonenou doľava, s tvárou, vyvolávajúcou dojem akoby Bernadetta práve zavrela oči. 

Mnohí sa pýtajú: "Je to naozaj ona? Skutočne jej telo nepodľahlo rozkladu?" Informačný proces na diecéznej úrovni - príprava k blahorečeniu - skončil na jeseň roku 1909. Podľa záväzných cirkevných predpisov bolo treba obhliadnuť telo zosnulej, k tomu došlo 22. septembra roka 1909. 

Oficiálna podrobná správa z prvej exhumácie sa nachádza v archíve kláštora Saint -Gildard.
Čítame v nej, že v 8.30 ráno bol otvorený hrob za prítomnosti biskupa Gautheya z Nevers a členov diecézneho tribunálu.
Po odkrytí veka uvideli prítomní ideálne zachované Bernadettino telo.
Z jej tváre žiarila panenská krása, oči mala zatvorené, akoby bola ponorená do pokojného spánku, ústa trochu pootvorené.
Jej hlava bola ľahko naklonená vľavo, ruky boli zložené na prsiach a ovinuté silne spráchnivým ružencom; jej koža, pod ktorou bolo vidieť rysujúce sa žily, priliehala k svalom; takisto nechty jej rúk aj nôh boli v dokonalom stave.

Podrobné ohliadky ostatkov vykonávali dvaja lekári.
Po vyzlečení habitu vyzeralo Bernadettino telo ako živé, bolo elastické a neporušené. Po preskúmaní bol vystavený protokol s podpisom lekárov a svedkov.  Sestry umyli Bernadettino telo, obliekli ho do nového habitu, a potom ju vložili do novej, dvojitej rakvy, ktorá bola uzavretá, zapečatená a vložená znovu do pôvodného hrobu.

Druhá ohliadka Bernadettinho tela sa konala 3. mája 1919 v prítomnosti neverského biskupa, policajného komisára, reprezentantov mestskej rady a členov diecézneho súdu. Ohliadka sa konala podobne ako pred 10 rokmi, len s tým rozdielom, že každý z dvoch lekárov - Talon a Comte - redigoval svoju správu oddelene a bez vzájomnej konzultácie. 

Obe tieto odobrenia sa navzájom úplne zhodujú a takisto sa zhodujú s lekárskou správou starou 10 rokov, ktorú vypracovali lekári David a Jordan.

V roku 1923 pápež Pius XI. vyhlásil heroickosť cností Bernadetty Soubirous, a tak sa otvorila cesta k jej blahorečeniu. Telo bolo tretíkrát exhumované.  Došlo k tomu 18. apríla 1925, čiže po 46 rokoch a dvoch dňoch od Bernadettinej smrti. Vtedy boli prítomní neverský biskup, policajný komisár, primátor a lekárska komisia. 

Po požadovanej prísahe bola rakva prenesená a otvorená v kaplnke svätej Heleny. K úžasu všetkých zhromaždených bolo Bernadettino telo stále zachovalé vo veľmi dobrom stave! 

Úryvok záverečnej správy, ktorú napísal vedúci lekárskej komisie doktor Comte: "...telo ctihodnej bolo nedotknuté, neporušené, (...) vôbec nepodľahlo hnilobným procesom a rozkladu, ktoré sú úplne normálne po tak dlhom pobyte v hrobe vykopanom v zemi." 

Doktor Comte mimo to publikoval odborný článok vo vedeckom časopise, v ktorom uviedol viac lekárskych podrobností: "to, čo ma pri skúmaní udivilo, bola dokonale zachovaná kostra, všetky väzy, koža, a tiež elasticita a sviežosť svalov .... To, čo ma predovšetkým naozaj udivilo, bol stav pečene po 46 rokoch od smrti. Tento orgán, predsa je taký krehký a jemný, musí čoskoro podľahnúť rozkladu alebo stvrdnutiu. Rozrezal som ich, aby som mohol vytvoriť relikvie, a objavil som, že majú elastickú, normálnu konzistenciu. Okamžite som to ukázal všetkým prítomným a povedal som im, že tento fakt sa nezdá byť prirodzeného charakteru."

Na relikvie boli vzaté kúsky pečene, sval a dve rebrá. Bernadettino telo zostalo v kaplnke svätej Heleny, ktorá bola zapečatená do doby blahorečenia, ktoré vyhlásil Pius XI. 14. júna 1925 (svätorečená bola roku 1933). 

Mesiac po vyhlásení za blahoslavenú, 18. júla 1925, bolo telo umiestnené v priehľadnom sarkofágu, ktorý bol postavený do kláštornej kaplnky po pravej strane hlavného oltára. Je tam dodnes. Stále akoby spiace...

Masima