Dnes je: , meniny oslavuje: , zajtra má meniny:

Viera do vrecka

[Viera do vrecka][bsummary]

Modlitba

[Modlitba][twocolumns]

Eucharistia

[Eucharistia][bsummary]

Cirkevný kalendár

[Cirkevný kalendár][twocolumns]

Príbehy

[Príbehy][bsummary]

Zjavenia

[Zjavenia][twocolumns]

Mystický život

[Mystický život][bsummary]

Novéna

[Novéna][twocolumns]

Očistec

[Očistec][bsummary]

Svätec Ľudovít Grignion de Montfort

Narodil sa v bretónskej obci Montfort. V Paríži sa stal kňazom. Učil o ceste svätosti vedúcej k Ježišovi skrze Máriu. 
Pápežom Klementom XI. bol menovaný apoštolským misionárom Francúzska. Podieľal sa na založení kongregácie Dcér Múdrosti a položil základ mužskej rehoľnej komunite s neskorším menom Montfortská Máriina spoločnosť. Po vyčerpávajúcej službe zomrel v 43 rokoch. Jeho mariánske spisy obsahujú proroctvá o poslednej dobe Cirkvi.

Pochádzal zo západného Francúzska, kde sa 31. 1. 1673 narodil a bol pokrstený v Montforte, 20 km východne od Rennes. Jeho otec bol notárom, bol temperamentný a prudký. Asi po dvoch rokoch sa ich rodina presťahovala o niekoľko kilometrov ďalej do vlastnej poľnohospodárskej usadlosti Bois-Marquer patriaci k obci Iffendic. Ľudovít bol druhý z osemnástich súrodencov, z ktorých osem čoskoro zomrelo.

Ľudovít bol od 11-tich rokov v jezuitskej koľaji sv. Tomáša Becketa v Rennes, kde študovalo dvetisíc mladíkov. Spriatelil sa tam s Claude Poullartom, neskorším zakladateľom Otcov Ducha Svätého, a s Jánom Krstiteľom Blainom. V Rennes mal Ludvík tiež strýka, ktorý bol kňazom a ten sa stal jeho dôverníkom. Do Rennes sa po dvoch rokoch presťahovala tiež rodina Grignionova.

Ľudovít bol inteligentný, usilovný, umelecky založený, trochu plachý a hlboko zbožný. Tak ho videli jeho profesori. Pri modlitbe v kostole Panny Márie Karmelskej sa rozhodol pre kňazstvo. Po ôsmich rokoch štúdia v Rennes čakalo na neho ďalších osem rokov štúdia teológie v Paríži.

Rozlúčil sa s rodinou a v prechode cez most Cesson videl symbolický vstup do nového života, ktorý chcel žiť v úplnej závislosti na Božej Prozreteľnosti. Svoje presvedčenie o milujúcom Otcovi vyjadril tým, že prvému žobrákovi dal svoju batožinu, chudákom všetky peniaze a s ďalším žobrákom si vraj vymenil šaty. To boli jeho prvé radostné kroky dôsledného života podľa evanjelia. Prežíval šťastie v dôvere v Božiu prozreteľnosť a jedlo aj prístrešie si cestou vyžobrával. Svoju slobodu pociťoval v dokonalom odovzdaní sa Božej Láske, Večnej a Vtelenej Múdrosti, Ježišovi Kristovi.

V Paríži bol ubytovaný s chudobnými seminaristami a na prednášky dochádzal. Do seminára sv. Sulpica sa dostal až po dvoch rokoch. Profesori spoznali aj tam jeho nadanie a dobré vlastnosti. Jeho "slabosťou" bola láska k chudobným a snaha slúžiť ľuďom na pokraji spoločnosti. Stotožňoval sa s tými najviac zanedbávaných. 
U sv. Sulpica pracoval ako knihovník a bol dychtivým čitateľom kníh o mariánskej úcte. Značne si rozširoval svoje obzory štúdiom duchovných spisov významných osobností vrátane cirkevných otcov. Veľmi dobre poznal Bibliu a veľa ju používal. 
Túžil byť misionárom chudobných či vo Francúzsku alebo v cudzine. Vyvrheľom ľudskej spoločnosti sa rozhodol hlásať radostnú zvesť o Božej láske, o tom, že Ježiš ich miluje, aj o Máriinej materskej starostlivosti. Jeho túžba smerovala k tomu, aby Ježiš a jeho Matka boli čo najviac ľuďmi milovaní.

V 27 rokoch, 5. 6. 1700, slávil svoju primíciu v chráme sv. Sulpica. Jeho ďalšia kňazská služba trvala rovnako ako jeho štúdium, len 16 rokov. Pôsobil sprvu medzi misijnými skupinkami a vykonával službu v chudobinci v Poitiers aj v parížskom Generálnom špitáli.

Uvažoval o tom, či ho Boh nevolá niekam ďalej do misií a v r.1706 sa odobral hľadať radu k pápežovi Klementovi XI. Ten si všimol mimoriadnych Božích darov, ktoré Ľudovít obdržal a jeho ponuku, týkajúcu sa vzdialených misií, zamietol. Namiesto toho ho vymenoval apoštolským misionárom a poslal späť do vlasti, zaplavenej vtedy jansenizmom, aby tam obnovoval Cirkev.

Ludvík de Montfort sa vrátil pešo do Poitiers a v moci Ducha hlásal evanjelium a učil o krstnom zasvätení Večnej a Vtelenej Múdrosti, Ježišovi Kristovi, Synovi Panny Márie. 
V Poitiers začal aj s Máriou Louisou Trichet zakladať ženskú rehoľnú kongregáciu Dcér Múdrosti. Zo slepej urobil predstavenú.

Aj keď bol ovplyvňovaný jezuitmi a sulpiciánmi, vstúpil v r. 1710 do tretieho rádu sv. Dominika. V oblasti západneho Francúzska usporiadal na dvesto misií a exercícií. Jedni ho obdivovali, druhí odmietali. Jeho životný štýl bol považovaný za nedôstojný. V taške cez rameno nosil Bibliu, breviár a poznámkové bloky. 
V niektorých diecézach mu biskupské konzistória ani nedovolili kázať. Ak bolo povedané, že má Ľudovít de Montfort mnoho nepriateľov, odpovedal, že nepozná iných, než ktorí by mu lichotili a dobre o ňom hovorili a že má za svojich najlepších priateľov tých, ktorí mu pôsobia veľké kríže. 
Asi nebolo ojedinelou udalosťou, že na ulici nežne zobral umierajúceho, špinavého chorého žobráka ako v Dinan a odniesol ho do najbližšieho rehoľného domu volajúc na vrátnika: "Otvorte Ježišovi Kristovi!"

Jeho kázne boli plné vlastných skúseností s Božou láskou a Máriinou materskou starostlivosťou a privádzala k viere tisíce duší. Odporúčal denné sväté prijímanie a mariánsku úctu. Učil ceste, ktorú išiel sám: "Skrze Máriu k Ježišovi". Učil, že čím viac je naša duša oddaná Máriu, tým viac sa odovzdáva tiež Ježišovi Kristovi. 
Poukazoval na to, že v takej forme zbožnosti možno vidieť dokonalú obnovu krstných sľubov a záväzkov. Veriaci sa v nej odovzdáva najsvätejšej Panne Márii, aby cez ňu úplne patril Kristovi. Panne Márii preto, že bola najvhodnejšou cestou, ktorú si sám Ježiš vyvolil, aby ho spojila s nami a aby on nás prijal k sebe. A Ježiš je naším cieľom. Skrze neho a za spolupôsobenia Ducha Svätého, ktorý je nazývaný snúbencom Máriiným, sa stretávame s Otcom. Mária nás tak uvádza do vzťahu k trinitárnému tajomstvo. 
Ako uviedol Svätý Otec Ján Pavol II., ktorý cele patril Márii: "Žiadny Máriin zásah v obnove kresťanov sa nedeje v konkurencii s Kristom, ale pochádza od neho a ona je mu k službám. Pochopil som, že nemôžem vylúčiť Matku Pána zo svojho života bez toho, aby som prehliadal vôľu trojjediného Boha. Celá kristocentrická a mariánska spiritualita, ktorú učí L. Monfort, vychádza z Trojice a k nej smeruje." 
To bolo učenie Ľudovíta de Montfort, s ktorým úspešne bojoval proti jansenizmu, ktorým nasiaklo aj vyššie duchovenstvo. 
Úspechy rozpútali proti nemu búrku pekla a on všetky protivenstvá premáhal trpezlivosťou, miernosťou a pokorou, neľakajúc sa verejnej mienky. 

Pri misii v Pontchateau za pomocou tisícov ľudí postavil pahorok a na ňom vytvoril Kalváriu, aby sa stala pútnickým miestom. Pred posvätením ju biskup nariadil zrušiť. 
Ludvík de Montfort odpovedal tisícom čakajúcim posvätenia Kalvárie: "Dúfali sme, že tu budeme mať Kalváriu, vybudujme ju však vo svojich srdciach! Tam bude Kristov kríž stáť lepšie ako na ktoromkoľvek inom mieste." 

V roku 1713 založil druhú kongregáciu "Misionári Spoločnosti Máriinho", kňazskú spoločnosť známu ako Montfort misionári a po jeho smrti z nej bola "Montfortská Máriina spoločnosť" (SMM). Táto spoločnosť sa rozšírila po celom svete. 

V r. 1715 založil "Učiteľský poriadok Bratov sv. Gabriela" na účely výučby katechizmu chudobných. Niekde je uvádzané aj ošetrovanie chorých.

Následkom vyčerpania Ľudovít de Montfort ťažko ochorel a ako 43-ročný zomrel 28.apríla v St-Laurent-sur-Sèvre ako "nevoľník Ježišov v Márii". Tým sa nazval napodobňujúc Máriu (Lk 1,38) i ap. Pavla (Rim 1,1) pričom v novozmluvnom zmysle pojem nevoľníka, služobníka či otroka chápe ako úplnú láskyplnú závislosť.

Zanechal perly duchovnej poézie a duchovné traktáty, ktoré mali pozoruhodný vplyv na Cirkev. Jeho spisy sú plné proroctva a predzieraní do posledných čias Cirkvi. 
Jeho najvýznamnejším dielom je knižka "O pravej pobožnosti k presvätej Panne." V roku 1838 bol Gregorom XVI. vyhlásený ctihodným, o 50 rokov neskôr bol Levom VIII. blahorečený. A 20. 7. 1947 bol Piom XII. kanonizovaný.

vložil: Masima

Žiadne komentáre: