%20(1).jpg)
V mariánskej literatúre sa niekedy objavuje názor, že prvým ctiteľom Panny Márie bol sám Boh, lebo jej poslal po anjelovi svoj najúctivejší pozdrav.
Podobne môžeme objaviť vo sv. Jozefovi, Ježišovmu pestúnovi a snúbencovi Panny Márie, prvého človeka, ktorý "zasvätil" Panne Márii všetok svoj čas, svoju prácu, svoje starosti, celý svoj život dal do jej služieb.
Už tu teda môžeme hľadať biblický základ a pravzor zasvätenia Panne Márii. Na tom nič nemení skutočnosť, že ďalší prenos tohto semena zasvätenia Panne Márii najskôr trochu ustrnul, pretože prvotná cirkev musela riešiť iné problémy.
Keď však bolo na koncile v Efeze (431) slávnostne uznané božské materstvo Panny Márie, nemohlo už zadržiavanú záplavu jej úcty nič utlmiť. Vyrašili všetky puky: mariánska úcta a s ňou zasvätenia Panne Márii vo vedomí Cirkvi. Nastáva nezadržateľný prúd uctievania Panny Márie.
Už pred koncilom boli v Cirkvi zasvätené Panne Márii niektoré chrámy. V Betleheme, v Nazarete a Jeruzaleme vybudovala svätá Helena nádherné svätyne. Boli zasvätené Matke Božej a dostali jej meno. Už koncilový chrám v Efeze bol kostol Panny Márie. Cyril Alexandrijský rozpráva o stavbe mariánskych svätýň ako o obyčaji, ktorý je na Východe veľmi rozšírený.
V Ríme bola prvá mariánska svätyňa postavená za pápeža Liberia (352-366) - Santa Maria Maggiore.
Taktiež v Španielsku a v Galícii boli už mariánske chrámy (Zaragoza, Madrid, Clairmont, Avignon, Arles, Toulouse, Amiens, Chartres, Paríž).
Čoskoro boli Márii zasväcované celé mestá: Cisár Konštantín zasvätil Matke Božej koncilové mesto Nice (328) a cisárske mesto Byzanciu (330). Rýchlo sa rozšíril obyčaj nazývať kostoly i mesta v jej mene na celom Západe.
V ďalšom vývoji boli Panne Márii zasvätené niektoré dni. Ako prvý vznikol sviatok Očisťovania Panny Márie, Zvestovania Panny Márie a Nanebovzatia Panny Márie. V dejinách sv. Theodosia je uvedené: "Tento deň je sviatkom panenskej Matky Božej a vzhľadom k nádhere, s akou bol oslavovaný, bol nával ľudu veľký."
Mariánske sviatky boli už vtedy príležitosťou k veľkému návalu veriacich. Od 9. storočia bola Panne Márii zvláštnym spôsobom zasvätená sobota. Tým sa malo pripomenúť, že po Veľkom piatku po celú Bielu sobotu horelo v srdci Panny Márie neuhasiteľné svetlo viery. Ona nikdy vo svojom srdci nepochybovala o víťazstve svojho Syna. Bolo obyčajou počas veľkonočnej noci rozsvecovať v temnom kostole sviecu na oltári Panny Márie.
Duch Svätý potom podporoval ďalší vývoj: Panne Márii sa zasväcoval jednotlivé osoby. U cirkevných Otcov je možné nájsť obraty, s ktorými je spojený podobný obsah, aký dnes dávame zasväteniu Panne Márii. Sú už k dispozícii aj formy zasvätenia, ako tomu bolo u sv. Efréma (373).
V Afrike boli nájdené olovené pečate, ktoré veriaci nosili pri sebe a na ktorých bolo meno majiteľa s dodatkom: "Doulos Theotokou" (Otrok Bohorodičky).
Pápež Ján VI. sa zasvätil Panne Márii; kráľ Dagobert II. (679) sa verejne zasvätil ako "Otrok Máriin". Už tieto prvé formy ukazujú zmysel zasvätenia: patriť Panne Márii a cez ňu úplne Kristovi. Začínajúci stredovek tento postup ďalej rozvinul, teoreticky a teologicky prehĺbil a ďalej rozšíril. K významným teológom tejto doby, ktorí sa zasvätili Panne Márii, patrí Rabanus Maurus, Alukin, Peter Damiani, Eadmer, Bernard a Aelreda.
Ľud odieval svoje zasvätenie do typických foriem panujúceho feudalizmu. Zasväcoval sa Panne Márii ako Vládkyni života a Kráľovnej. Stávali sa náležitosťou určitej mariánskej svätyne, nosili reťaze so znakom svojej príslušnosti, dávali si slučky na krk na znamenie tejto väzby. Pre zasvätenie existoval už zvláštny rítus.
Zasvätenie prešlo vzápätí z osôb aj na spoločenstvo. Panne Márii sa zasväcovali krajiny, ríše (ako Maďarsko, Írsko a Anglicko) a vznikali rády (karmelitáni, cisterciáni, serviti), ktoré boli zasvätené Panne Márii už pri svojom vzniku.
Kláštory premonštrátov a cisterciánov sa zverujú zvláštnym spôsobom ochrane Panny Márie. Nemeckí rytieri sa nazývajú výslovne "Rytieri najsvätejšej Panny".
Svätý Štefan, uhorský kráľ (998-1038) zasvätil krajinu a ľud nebeskej Kráľovnej a nazval ju preto "Patróna Hungariae". Jeho príklad nasledovalo mnoho západných kniežat.
Jan Kazimír, poľský kráľ, zasvätil svoju ríšu Panne Márii r. 1656. Určil pri tom, že žiadna kráľovná v krajine nesmie mať meno Mária. V Poľsku mala byť teraz len jedna Kráľovná Mária.
Po trojročnom prípravnom období zasvätil Ľudovít XIII. Panne Márii Francúzsko. Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie r. 1638 bol prijatý zákon: "Prehlasujeme Máriu, slávnu Matku Božiu, za hlavnú patrónku našej ríše a zasväcujeme jej svoju hlavu, svoju korunu, svoju ríšu a svojich poddaných."
Takmer všetci rakúski cisári z rodu Habsburgovcov, ešte než odišli ku korunovácii, vykonali púť do Mariazellu a zasvätili seba a ríšu Panne Márii. Aj kniežatá zachovávali obyčaj zasvätenia Panne Márii. Gróf Rudolf I. z Badenu pri príležitosti svojho sobáša uzavrel "zmluvu o priateľstve" s našou milou Pani z Bikkesheimu a zvolil Pannu Máriu za patrónku svojho markgrófstva. Verný tomuto zväzku konal každú sobotu púť do Bikkesheimu.
V čase objavovania nových krajín boli tiež tieto krajiny zasvätené Panne Márii. Zasvätením Španielska a Portugalska spolu s kolóniami boli tak zasvätené veľká územia. Misionári sa tiež starali, aby zasvätili misijné územie Panne Márii. Veľká časť zemegule bola teda už zverená Matke Božej.
Nové podnety prichádzali od mariánskych kongregácií. V ich výchovnom systéme malo zasvätenie Panne Márii zvláštne miesto. S rozšírením mariánskych kongregácií dobylo zasvätenie Panne Márii celý katolícky svet.
Veľké hnutie zasvätenia sa rozšírilo najmä začiatkom 17. storočia v celej Európe. Toto zasvätenie je potrebné pripočítať predovšetkým vplyvu mariánskych kongregácií. Veľký vplyv mal Páter Jakob Rem z Ingolstadtu a kongregácia, ktorú založil.
Cisár Ferdinand II. a Kurfirst Maximilián I. Bavorský vyšli z tejto kongregácie. Obaja zasvätili svoje krajiny a seba našej milej Pani a podpísali toto zasvätenie svojou vlastnou krvou pri nohách Panny Márie v Altötingu v roku 1645.
V roku 1638 bol postavený mariánsky stĺp v Mníchove a Panna Mária bola zvolená za patrónku celého Bavorska. Do Altötingu sa konali časté púte. Tu bolo uložené srdce Kurfirsta Maximiliána, ako hlása nápis: "Tu je uložené srdce Kurfirsta Maximiliána, ktoré počas jeho života bilo pre veľké činy lásky."
Veľké zasvätné hnutia 17. storočia dostali svoju konkrétnu podobu od P. de los Rios (1652) a od Ľudovíta Grigniona z Monfort (1716). Od 14. storočia vzniklo veľké množstvo mariánskych pútnických miest. Tu sa dbalo o zasvätenie Panne Márii.
V 17. storočí sa rozšírila tzv. "Malá modlitba zasvätenia". Tak sa dostalo zasväteniu veľkého rozšírenia.
Okolo roku 1830 začalo veľké hnutie, ktoré malo za cieľ zasvätenie celého sveta Srdcu Panny Márie. Na tom pracovali už skôr Eudes a Grignion. Vyhlásenie dogmy o nepoškvrnenom počatí Panny Márie (1854) a významné mariánske zjavenia, počnúc rokom 1830 (1830 Paríž, 1846 La Salette, 1858 Lurdy, 1917 Fatima), početné pastierske listy biskupov, ktorí zasväcovali svoje diecézy a začatie medzinárodných mariánskych kongresov viedli nakoniec k tomu, že Pius XII. uprostred neľútostnej 2. svetovej vojny zasvätil najskôr 31. 10. 1942 a potom znovu 8. 12. 1942 slávnostný formou svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, a to pod vplyvom listu, ktorý mu napísala Lucia, jedna vizionárka fatimského zjavenia.
V mnohých diecézach a farnostiach potom takisto dochádzalo k zasväteniu, bez toho, aby k tomu bolo treba nejaké výzvy. V celej krajine zavládlo veľké mariánske nadšenie.
O rozšírení zasvätenia Panne Márii na celom svete sa zasadzuje ďalej medzinárodné schönstattské hnutie "Apoštolské hnutie zo Schönstattu". To stavia na odkaze Grigniona z Monfortu a na ingolstatdtskom hnutí.
Ďalej sú to iné mariánske hnutia, ktorých členovia nabádajú k zasväteniu a získavajú pre to veriacich, ako sú Máriina légia, fatimský apoštolát Modrá armáda, dielo klaretinov, krížové ružencové zmierne ťaženie, Mariánske kňazské hnutie a ďalšie.
Sestra Lucia zdôvodňuje tieto zasvätenia prianiam nášho Pána. Hovorí, že Ježiš chce, aby celá cirkev uznala toto zasvätenie ako triumf Nepoškvrneného Srdca Panny Márie.
Preto neúnavne prosila Svätého Otca, zvlášť v liste Piusovi XII. z 2. decembra 1940.
Rozhodujúce impulzy k zasväteniu Panne Márii dáva slovo a príklad pápežov.
Pius XII. bol v deň 1. fatimského zjavenia 13. októbra 1917 vysvätený na biskupa. Tak je aj jeho životný osud spätý silne s Matkou Božou. V encyklike Auspicia quaedam vyzýva k zasväteniu domovov Panne Márii.
Pápež Pavol VI. a Ján Pavol II. prevzali tieto výzvy a odporúčajú, aby sa rodinný život utváral ako domáca cirkev, v ktorej má svoje čestné miesto obraz Panny Márie. Tu sa majú rodiny zasvätiť Panne Márii a tu majú padnúť všetky hlavné rozhodnutia rodinného života.
Ján XXIII. už ako kardinál nadviazal kontakt s Fatimou.
Pápež Pavol VI. obnovil 21. novembra 1964 zasvätenie z roku 1942. V roku 1967 putoval manifestačne do Fatimy ako pútnik a napísal v encyklike Signum magnum z 13. mája 1967: "Teraz však prosíme a voláme všetkých synov a dcéry Cirkvi, aby sa zasvätili osobne a znovu Matke Cirkvi."
Žiariaci príklad mariánskej úcty nám dáva Svätý Otec Ján Pavol II. Už od detstva je osobnými zážitkami spojený s Pannou Máriou. Atentátom na námestí Svätého Petra 13. mája 1981, teda vo výročný deň fatimského zjavenia, vstupuje jeho pontifikát do úzkeho vzťahu k Fatime. Ale už v prvom posolstve po konkláve (17. 10. 1978) dáva najavo: "V tejto hodine plnej ťažkostí a úzkostí chceme sa obrátiť na Pannu Máriu, ktorá vždy spolupôsobí a žije v Kristovom tajomstve ako Matka. Obraciame sa k nej s detskou úctou a opakujeme slová: Totus Tuus, ktoré sme pred 20 rokmi pri biskupskom svätení vpísali do svojho srdca a do svojho znaku."
Od tej doby usiluje pápež, aby všetko zasvätil nebeskej Matke: seba samého, svoju prácu, svoj národ, svojich kňazov, cirkev, diecézy, farnosti, rodiny, celý svet. A robí to s neúnavnou sviežosťou, odvahou a samozrejmosťou, kamkoľvek príde. Získavame dojem, že zasvätenie Márii a život s Máriou patrí k životnému štýlu tohto pápeža. Stále znova: Ty si moj Matka, ja Tvoje dieťa.
Pri svojich cestách putuje s obľubou k mariánskym svätyniam a na mariánske pútnické miesta. Pritom je jeho obyčajou vo vlastnej modlitbe zasvätenia zveriť problémy a záležitosti príslušnej krajiny nebeskej Matke. Tieto zásvätné modlitby poskytujú jasne formulovaný pastoračný obraz situácie v krajine.
Napríklad: "Zasväcujeme Ti dnes celé naše bytie a celú našu lásku. Zasväcujeme Tí svoj život, svoje radosti, svoje utrpenie a bolesti ... Zverujeme Ti celý Boží ľud. Zasväcujeme Ti cirkev v Mexiku a na celom svete ... "(Guadalupe 27. 1. 1979). "Zasväcujem Tí celú Cirkev až na sám kraj sveta: mojich bratov, všetky národy." (6. 6. 1979 v Čenstochovej).
13. mája 1982 sa Ján Pavol II. ponáhľal do Fatimy, aby poďakoval za záchranu života pri atentáte pred rokom. Po svätej omši kľačal pred sochou Madony a zasvätil celý svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Listom z 20. apríla 1982 pozval všetkých biskupov sveta, aby sa s ním v tomto zasvätení spojili.
25. marca 1984 na námestí Svätého Petra zasvätil celý svet Matke Božej pred sochou privezenou z Fatimy. Táto socha sa musela dopraviť do Ríma ešte raz, 8. októbra 2000, v rámci Jubilea biskupov, s ktorými obnovil toto zasvätenie.
Teraz je dôležité myslieť predovšetkým na rodiny, aby sa nielen zasvätili Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, ale aby toto zasvätenie tiež účinne prežívali v každodennom živote.
