%20(1).jpg)
Príbeh prvého blahoslaveného cigána Zefirina Jiméneza Mally. Chovateľ koní padol za obeť prenasledovania v období španielskej občianskej vojny, a to aj preto, že nechcel vydať ruženec, ktorý stále nosil pri sebe.
Pred piatimi rokmi bolo na námestí Svätého Petra niekoľko tisíc cigánov so svojimi vozmi a pestrým oblečením, aby boli svedkami blahorečenia Zefirina Jiméneza Mally, zvaného Pelé, prvého cigána, ktorý bol pozdvihnutý k úcte oltára. Podstúpil mučenícku smrť a zomrel s ružencom v rukách.
Počas slávnosti blahorečenia prijalo 7 mladých cigánov prvé sväté prijímanie ... V predvečer slávnosti sa pápež spolu s cigánmi z celého sveta modlil ruženec. K tejto príležitosti boli zhotovené špeciálne ružence s obrazom nového blahoslaveného.
O toto blahorečenie sa zasadil kňaz z milánskej diecézy Don Mario Riboldi, ktorý pozná detailne život príslušníkov tohoto etnika. Už roky žije v malom autobuse, ktorý mu slúži súčasne za príbytok. Je tu lôžko, malý stôl, málo riadu, plynový varič a svätostánok s Najsvätejšou Sviatosťou. Keď narazí na cigánov, zostane u nich niekoľko dní. Oblieka sa rovnako pestro ako oni, svoje veci perie vo verejných studniach a nechal si narásť fúzy, aby sa im viac podobal. Od určitej doby sa stýka aj s cigánmi zo severného Aragónska. Pozná ich jazyk "Caló" a preložil do neho Bibliu a rad modlitebných kníh. Bolo mu dávno jasné, že Pelé sa raz stane patrónom cigánov. Preto zbieral peniaze na proces jeho blahorečenia.
Zefirino Jiménez sa narodil v roku 1861 v Benavent v Lérida v Španielsku a pokrstený bol vo Fraga. Nenavštevoval žiadnu školu a zostal celý život negramotný, takže sa nevedel ani podpísať. Ako príslušník kočovného národa sa sťahoval v Katalánsku a severnom Aragónsku z miesta na miesto.
Keď bol ešte dieťa, utiekol jeho otec s mladou cigánkou a zanechal rodinu opustenú. Aby pomohol svojej matke, začal Zefirino pliesť koše, ktoré v dedine predával. Od matky sa naučil kresťanským modlitbám a úcte k Panne Márii.
V tých ťažkých časoch našla jeho rodina útočisko u banditu Mariana Graviho, zvaného Cucaracha. Bol v tom čase slávny, pretože bral bohatým a pomáhal chudobným. Potom ho však polícia dopadla. Keď sa potom Zefirino podľa cigánskej tradície oženil s jednoduchou cigánkou, usadil sa na začiatku 20. storočia v Barbastro.
V roku 1912 potom uzavrel aj cirkevný sobáš. Mal 51 rokov a jeho žena Tereza 53. Medzitým začal pravidelne navštevovať svätú omšu a zúčastnil sa aj iných pobožností. Každý deň sa modlil ruženec a často pristupoval k svätému prijímaniu. Navštevoval dobytčie trhy a miloval cigánske obyčaje a tance. Osvedčil sa ako veľký znalec koní.
Raz pomohol akémusi bohatému mužovi, ktorý trpel tuberkulózou a na ulici ho prepadol záchvat kašľa. Brat tohto muža, rovnako veľmi bohatý, poskytol Pelému ako uznanie väčšiu sumu peňazí a odporučil mu, aby nakúpil vo Francúzsku veľký počet oslov a predal ich potom výhodne armáde na začiatku prvej svetovej vojny. Za utŕžené peniaze si Pelé otvoril v Barbastro chov koní.
Keď niekto potreboval koňa alebo kobylu, prišiel za ním, pretože bol známy svojou poctivosťou a nikdy nikoho nepodviedol.
Pretože ich manželstvo bolo bezdetné, adoptoval bez právnych formalít Pepitu, neter svojej ženy. Niektoré z jej detí dnes ešte žijú. Tie sa sťažovali, že ich starý otec bol tak veľkodušný a pomáhal druhým, že sami žili v chudobe. Neraz dal Pelé kone na úver a povedal: "Zaplatíš mi to, až si nahospodáriš." A mnohým cigánom, ktorí svoje povozy museli ťahať ručne, požičal koňa so slovami: "Po sezóne mi ho vrátiš."
Keď za ním prišli chudobní, dal im oblečenie a jedlo aj trochu peňazí. Raz povedal žobrákovi: "Vezmi si to, ale rob tak, nech sa to nedozvie moja žena. Chcel by som, pokiaľ možno, predísť nedorozumeniam." Jeho dom bol stále otvorený.
El Bomba bez váhania dosvedčil, že "na strýka Pelého sa všetci pozerali ako na svätého mestskej štvrti Sant 'Ippolito". Ale Boh ho vystavil skúškam ako Jóba. Predovšetkým ho v roku 1922 postihla smrť jeho ženy. Na dovŕšenie všetkého zlého bol práve vtedy Pelé kvôli omylu zatknutý ako zlodej a poslaný do väzenia. Medzi jeho zvieratami spoznal niekto svojho osla, ktorý mu bol ukradnutý. Udal Pelého a ten na súdne útraty vydal celé svoje úspory. Sudca nakoniec uznal, že konal v dobrom úmysle, keď osla kúpil od tretej osoby. Vyplývalo to aj z účtov, ktoré boli na súde predložené. Obhajca na súde zvolal: "Pelé nie je žiadny zlodej ani podvodník. Je to Zefirino Jiménez Malla a je patrónom cigánov." Malo to byť proroctvo? Obyvatelia z Barbastro rozprávajú ešte dnes, že Pelé z vďačnosti išiel po kolenách k 700 m vzdialenej katedrále s dvoma sviečkami v rukách, ktoré potom zapálil v kaplnke zázračného Krista.
Po smrti svojej ženy a pokorení, že je zlodej, vsadil všetku svoju dôveru v Boha. V roku 1926 vstúpil do tretieho rádu svätého Františka. Od roku 1931 sa zúčastnil nočných adorácií, ktoré uviedol v život biskup Irurita, a bol jedným z najhorlivejších prosebníkov. Zúčastnil sa všetkých náboženských slávností.
Jeho netere si spomínajú, ako sa vo škapuliari modlil za svoju ženu alebo zhromažďoval k modlitbe aj deti iných cigánov. Bral ich tiež na výlety a rozprával im s veľkou vášňou príbehy z Biblie alebo dobrodružstvá banditu Cucaracha, ktorý sa o malého Pelého niekoľkokrát postaral, keď mal hlad.
Pelé vedel upokojiť mnoho sporov a obnoviť v dušiach pokoj.V noci 18. júla 1936 bola obec Barbastro obsadená dvesto robotníckymi milicionármi, čo boli prevažne anarchisti. Ešte v ten istý večer ustanovili revolučný výbor. Budúce ráno prepadli anarchisti sklad zbraní a začali domové prehliadky a zatýkanie. Okolo 11 hodiny dopoludnia videl Zefirino, ktorý sa nachádzal v dave, ako milicionári zajali jedného mladého kňaza. Okamžite zasiahol a bránil ho: "Svätá Panna, pomôž mi. Toľko proti jednému, a ešte k tomu nevinnému!" Milicionári sa na neho vrhli a prehľadali ho. Našli u neho vo vrecku ruženec. To bol dôvod, aby ho v putách odviedli do väzenia. Vo väzení bola modlitba zakázaná. Ale Pelé trávil čas modlitbou ruženca.
Eugenio Sopena, šéf anarchistov v Barastru, ktorý dodnes žije vo Francúzsku, poznal osobne Pelého a vážil si ho. Na odporúčanie adoptívnej dcéry Pepity mu radil, aby sa nedal pristihnúť s ružencom v ruke, pretože je to nebezpečné. Pepita ho prosila, aby jej ruženec odovzdal, inak jej prosby budú bezvýsledné. Sama Pepita sa ho pokúšala vo väzení presvedčiť: "Strýko, veľmi ťa prosím. Daj mi ten ruženec. Daj ho preč, inak sa môže stať niečo strašné." Ale bezvýsledne. Večer 25. júla, ešte skôr ako dorazila úderka anarchistov, ktorí zbúrali kostoly v Lérida, Fraga a Monzon a prepustili všetkých väzňov, bol Pelé spolu s tristo osobami zavlečený do jedného kláštora, ktorý obsadil revolučný výbor.
Niekoľko dní nato v auguste prebudili Pelého a niektorých spoluväzňov a naložili ich na nákladné auto. "Odvezieme vás na miesto, kde sa budete cítiť lepšie," povedali im. Keď auto prešlo úzkymi uličkami mesta, zabočil na cestu k cintorínu. Rozkázali zajatcom vystúpiť. Krátko nato bolo počuť prvé salvy. Aj Pelé bol spolu s ostatnými zastrelený. Podľa výpovede svojho kata zomrel s ružencom v ruke a vyznal svoju vieru slovami: "Nech žije Kristus Kráľ!"
Deň nato rozkázal výbor skupine cigánov, aby na cintoríne vykopali hromadný hrob. Našli pritom aj mŕtvolu Pelého s prestrelenou hlavou a s ružencom v ruke. Ležal na bruchu bez nohavíc. Jeden z vrahov si ich obliekol a honosil sa v nich v štvrti Sant 'Ippolito. Pelého pochovali spolu s ostatnými a zahádzali nehaseným vápnom a vodou.
4. mája 1998 bol Pelé spolu so svojím biskupom Florentinom Asesniom, ktorý podstúpil mučenícku smrť pravdepodobne v rovnaký deň, vyhlásený za blahoslaveného. Cigánov obraz visel v Bazilike sv. Petra vpravo od biskupa. Ako dobrý lotor, ktorý zomrel po boku Ježiša Krista.
Masima
