%20(1).jpg)
12. júla 1897 trápená kašľom a blízka smrti, zverila sestra Terézia od Dieťaťa Ježiša svojej matke predstavenej Anežke od Ježiša, svojej rodnej sestre: "Nič mi nezostalo v rukách. Všetko to, čo som zarobila, je pre Cirkev a pre duše. Postačí, keď Spasiteľ vykoná moju vôľu v nebi, pretože na zemi som nikdy nekonala svoju vôľu."
Sestra sa jej spýtala: "Budeš sa na nás pozerať z neba?"
Terézia odpovedala prekvapene: "Nie, zostúpim."
Desať rokov nato ležal už francúzsky text Dejiny duše na stole pápeža Pia X. Po nejakej dobe bola publikovaná tiež neoficiálna talianska verzia, ktorá skončila v rukách sestry Marie Ravizza, rehoľníčky, ktorá bola v roku 1905 poverená vedením ženského kláštora zvereného sestrám kongregácie marceliniek.
Bola to ona, ktorá v roku 1908 prvýkrát hovorila s predstavenou Karmelu v Gallipoli o Terezke z Lisieux, ktorá zomrela pred niekoľkými rokmi v povesti svätosti.
Matka Maria Carmela od Ježišovho Srdca mala rovnaký vek ako Terézia a mala veľké problémy, pretože jej kláštor už pociťoval dôsledky ekonomickej krízy, ktorá ďalší rok takmer zničila kláštor.
Predstavená si nechala opatriť Dejiny duše, ktoré na ňu veľmi zapôsobili, a zoznámila s nimi svoje spolusestry.
Tristo lír bola v roku 1910 obrovská suma. Na túto sumu sa vyšplhal dlh kláštora a sestry neboli schopné ho pokryť výťažkom svojej práce, výšivkami a výrobou hostií pre diecézu.
Začiatkom roka nadobudla matka Maria Carmela istotu, že Terézia ju neodbije, a rozhodla sa, že vykoná triduum k Najsvätejšej Trojici, aby si na príhovor Terézie od Dieťaťa Ježiša vyprosila vyriešenie problémov s ďalšou existenciou kláštora.
"Dôvera robí zázraky," napísala raz Terézia svojej sestre Celine a vyzývala ju tak, aby sa stále modlila a neustávala. A hľa, odpoveď na modlitby matky Márie Carmely nedala na seba dlho čakať.
V noci z 15. na 16. januára videla matka predstavená vo sne mladú karmelitánku, ktorá sa usmievala a vyzvala ju, aby s ňou išla do kancelárie, kde bola skrinka so zmenkami. "Počuj," povedala jej, "Pán si slúži nebešťanmi ako pozemšťanmi, tu je päťsto lír, ktorými zaplatíš dlh kláštora."
Predstavená protestovala, že dlh činí iba tristo, ale Terézia odpovedala: "Chcem povedať, že zvyšok ti zostane navyše, a pretože ho nemôžeš mať vo svojej cele, poď so mnou."
Pretože matka Maria Carmela si myslela, že vidí svätú Pannu, oslovila ju menom, ale počula odpoveď: "Nie, moja dcéra, nie som naša svätá Matka, som služobnica Božia sestra Terézia z Lisieux."
Tak Terézia anticipovala titul, ktorý sa pripravoval v procese blahorečenia a ktorý sa začal 12. augusta toho roku. Ráno nato bola v skrinke skutočne novo vytlačené bankovka v hodnote 500 lír.
Matka Maria Carmela ihneď napísala do Lisieux list, v ktorom opísala zázrak do všetkých podrobností a ktorý naplnil matku Anežku od Ježiša veľkým dojatím, zvlášť pre okolnosť, ktorej predstavená z Gallipoli neprikladala veľký význam: vo sne, keď Terézia odovzdala peniaze, mala sa k odchodu; predstavená ju zadržala a povedala: "Počkajte, mohla by ste zablúdiť," ale Terézia jej odpovedala: "Nie, nie, moja dcéra, moja cesta je bezpečná, nezblúdila som." Sestra Terézia tak potvrdila svoju "malú cestu", ktorú teraz bolo možné nasledovať bez neistoty.
A takto matka Anežka odpovedala predstavenej v Gallipoli 4. marca 1910: "Moja ctihodná a dobrá matka, predstavte si, s akou radosťou sme prijali vašu tak zaujímavú správu. Terézia nám povedala, keď bola ešte dole: »Ak moja cesta dôvery a lásky je chybná, sľubujem vám, že vás nenechám v omyle. Vrátim sa, aby som vás upozornila, a ak tá cesta je správna, aj vy sa to dozviete.« A hľa, práve vám, drahá matka od Ježiša, prišiel tento anjel povedať, ako sa veci majú: »Moja cesta je bezpečná, nezblúdila som.« Možno, že ste tejto vete nedávala tento literárny zmysel, ale tu sa veci rozchádzajú. To, čo obdivujem ďalej, je, že nám to Terézia prišla povedať práve v čase, keď sa prerokúva jej kauza a kedy študujeme jej »cestu«. Drahá matka, od svojej smrti vykonala Terézia veľa zázrakov, ale žiadny na mňa tak nezapôsobil ako práve tento."
Svätica v posledných rokoch života predovšetkým v tzv. "Rukopise B" skoncentrovala svoju "malú cestu", ktorá jej pre svoju žiarivú prostotu vyslúžila o sto rokov neskôr titul "učiteľky Cirkvi".
O tejto téme hovorila často s mladou novickou, ktorá jej bola obzvlášť drahá, sestrou Máriou od Trojice, ktorá svedčila v jej procese. Aj ona dostala sľub, že bude upozornená z neba na dobrodenia, ktoré prinesie prijatie jej náuky.
"Raz sa ma sestra Terézia pýtala, či po jej smrti zanechám jej malú cestu dôvery a lásky. »Iste nie,« odpovedala som, »som si jej tak istá, že aj keby mi pápež povedal, že ste ma oklamala, nemohla by som mu to uveriť.«
»Ó,« odpovedala naživo, »pápežovi by bolo treba veriť predovšetkým, ale nebojte sa, že by prišiel a povedal vám, aby ste zmenila cestu; nedám mu čas, pretože keby som prišla do neba a dozvedela by som sa, že som vás uviedla do omylu, Boh by mi dovolil, aby som ihneď prišla a upozornila vás. «"
Na žiadosť, aby vysvetlila obsah tejto náuky, sestra Mária od Trojice vyložila: "To, čo sestra Terézia nazývala svojou »malou cestou duchovného detstva«, bol trvalý námet našich rozhovorov. »Privilégia Ježišovho sú určené tým najmenším,« opakovala mi. Mala nevyčerpateľnú dôveru, odovzdanosť, prostotu, správnosť, pokoru malého dieťaťa a dávala mi ich stále za vzor.
Jedného dňa, keď som jej predstavila svoju túžbu mať viac sily k praktizovaniu čností, odpovedala: »A čo keď ťa dobrý Boh chce mať slabú a neschopnú ako dieťa? Myslíš, že budeš mať menej zásluh? Prijmi to, že sa budeš kymácať na každom kroku, že budeš dokonca padať, že ponesieš svoj kríž mdlo, miluj svoju nemohúcnosť; tvoja duša tým získa viac úžitku, než keby si podporovaná milosťou vynikala hrdinskými cnosťami, ktoré by napĺňali tvoju dušu osobným uspokojením a pýchou.«
Inokedy, keď som bola smutná pre svoje poklesky, mi povedala: »Hľa, opäť zišla z malej cesty! Smútok, ktorý ťaží a zbavuje odvahy, pochádza zo sebalásky; smútok nadprirodzený dodáva odvahy, dáva nový impulz k dobru; robí nás šťastnými, keď cítime, že sme slabí a úbohí, pretože to navyše znášame pokorne a všetko očakávame bez zásluh zdarma od dobrého Boha, pretože náš Boh sa k nám viac skláňa, aby nás naplnil darmi svojej veľkodušnosti.«"
V máji videla matka predstavená opäť v sne Teréziu, ktorá ju uistila, že zázrak sa bude opakovať, a sľúbila jej, že v pokladni nájde ďalšiu bankovku v hodnote päťdesiat lír. Našla tam dokonca tri.
Nakoniec, v auguste sa tu objavilo ďalších sto lír. V tomto mesiaci bol v Lisieux zahájený proces blahorečenia.
K vysvetleniu týchto tajomných prípadov prišiel do Gallipoli Mons. Teil, vicepostulátor procesu. Rozprávanie matky Carmely bolo zhodné so správou, ktorú predtým zaslala do Lisieux. Avšak prišiel ešte biskup z Nardo Nicola Giannattasio, aby si overil zázračnú sumu, ktorú predstavená prijala. Vedel tiež, že karmelitánky, ktoré túžili skrášliť chudobný kláštorný kostol, začali znovu vzývať Terezičku, aby získali potrebnú sumu asi tristo lír. Tak na dosvedčenie svojej úcty k Terezke a na oslavu prvého výročia zázraku začiatkom nového roka sa rozhodol, že venuje kláštoru zhodnú sumu ako tá, ktorá sa tu našla vlani v januári.
Bankovku päťsto lír vložil do obálky. Pridal tiež svoju vizitku a na obálku napísal: In memoriam. Moja cesta je bezpečná. Nezblúdila som. Sestra Terézia od Dieťaťa Ježiša sestre Márii Carmelo 16. januára 1910. Orate pro me cotidie, ut Deus misereatur mei. Na túto otvorenú obálku pripísal In memoriam.
Obálku vložili od inej, väčšej, ktorú zalepili a opatrili pečaťou s biskupskými insígniami. Namiesto adresy napísal biskup: "Na uloženie do bežnej schránky. Otvoriť má právo matka predstavená Maria Carmela od Srdca Ježišovho 16. januára 1911."
Pri príležitosti výročia prišiel biskup do kláštora kázať duchovné cvičenia. Ihneď po príchode si overil, že obálka je nedotknutá a uložená v schránke, ako si želal. Vyzval matku predstavenú, aby obálku vyňala, rozlomila jej pečať a otvorila.
Mons. Giannattasio zostal prekvapený, keď našiel v obálke štyri nové bankovky: dvakrát po sto lírach a dvakrát po päťdesiatich lírach, celkom tristo lír.
Biskup sa domnieval, že jeho bankovka bola zamenená za štyri menšie, ale našiel svojich päťsto na mieste v menšej obálke. Nemohol to pochopiť.
Predstavená povedala: "Tieto peniaze sú vaše, vezmite si ich. Ak je tu o tristo lír viac, nie je to obnos, o ktorý sestry v dôvere prosili sestru Teréziu?"
Niet divu, že Terezku pohla k pomoci modlitba vykonaná s tak "veľkou dôverou", aká je vlastná dieťaťu a ktorá predstavuje samo srdce jej "malej cesty".
A potom, aj Terézia vedela, aká ťaživá je situácia, keď nie je možné zaplatiť vlastné dlhy. V poslednom období svojej choroby sa dozvedela k svojej nevôli, že bola zbavená povinnosti recitovať hodinky za zomrelých za všetky zosnulé sestry na celom svete.
Matke Anežke povedala: "Nemám sa o čo oprieť, o žiadny svoj skutok, aby som mala dôveru. Tak by som bola rada, keby som si mohla povedať: Som vyrovnaná so všetkými hodinkami za zomrelých. Ale táto moja chudoba sa pre mňa stala pravým svetlom a pravou milosťou. Myslela som na to, že som za celý život nemohla splatiť Pánovi jediný dlh, ale práve to je pre mňa pravým bohatstvom a silou, ktorú som prijala. Pomodlila som sa teda: »Môj Bože, splať dlh, ktorý mám voči dušiam v očistci, ale urob tak božským spôsobom, nekonečne lepšie, než by som to urobila ja svojimi hodinkami za zosnulých.« Spomenula som si s veľkou sladkosťou na slová Piesne svätého Jána od Kríža: »A zaplať každý dlh.« Vždy som uplatňovala túto lásku. Cítim, že takúto milosť nie je možné splatiť! Je v tom tak nesmierny pokoj, keď sme úplne chudobní a môžeme spoliehať len na milosrdného Boha.«"
K tejto láske, k tejto chudobe a k tomuto izbe pripojila Terézia v nebi hojnú a konkrétnu dobročinnosť.
Sestra sa jej spýtala: "Budeš sa na nás pozerať z neba?"
Terézia odpovedala prekvapene: "Nie, zostúpim."
Desať rokov nato ležal už francúzsky text Dejiny duše na stole pápeža Pia X. Po nejakej dobe bola publikovaná tiež neoficiálna talianska verzia, ktorá skončila v rukách sestry Marie Ravizza, rehoľníčky, ktorá bola v roku 1905 poverená vedením ženského kláštora zvereného sestrám kongregácie marceliniek.
Bola to ona, ktorá v roku 1908 prvýkrát hovorila s predstavenou Karmelu v Gallipoli o Terezke z Lisieux, ktorá zomrela pred niekoľkými rokmi v povesti svätosti.
Predstavená si nechala opatriť Dejiny duše, ktoré na ňu veľmi zapôsobili, a zoznámila s nimi svoje spolusestry.
Tristo lír bola v roku 1910 obrovská suma. Na túto sumu sa vyšplhal dlh kláštora a sestry neboli schopné ho pokryť výťažkom svojej práce, výšivkami a výrobou hostií pre diecézu.
Začiatkom roka nadobudla matka Maria Carmela istotu, že Terézia ju neodbije, a rozhodla sa, že vykoná triduum k Najsvätejšej Trojici, aby si na príhovor Terézie od Dieťaťa Ježiša vyprosila vyriešenie problémov s ďalšou existenciou kláštora.
"Dôvera robí zázraky," napísala raz Terézia svojej sestre Celine a vyzývala ju tak, aby sa stále modlila a neustávala. A hľa, odpoveď na modlitby matky Márie Carmely nedala na seba dlho čakať.
V noci z 15. na 16. januára videla matka predstavená vo sne mladú karmelitánku, ktorá sa usmievala a vyzvala ju, aby s ňou išla do kancelárie, kde bola skrinka so zmenkami. "Počuj," povedala jej, "Pán si slúži nebešťanmi ako pozemšťanmi, tu je päťsto lír, ktorými zaplatíš dlh kláštora."
Predstavená protestovala, že dlh činí iba tristo, ale Terézia odpovedala: "Chcem povedať, že zvyšok ti zostane navyše, a pretože ho nemôžeš mať vo svojej cele, poď so mnou."
Pretože matka Maria Carmela si myslela, že vidí svätú Pannu, oslovila ju menom, ale počula odpoveď: "Nie, moja dcéra, nie som naša svätá Matka, som služobnica Božia sestra Terézia z Lisieux."
Tak Terézia anticipovala titul, ktorý sa pripravoval v procese blahorečenia a ktorý sa začal 12. augusta toho roku. Ráno nato bola v skrinke skutočne novo vytlačené bankovka v hodnote 500 lír.
Matka Maria Carmela ihneď napísala do Lisieux list, v ktorom opísala zázrak do všetkých podrobností a ktorý naplnil matku Anežku od Ježiša veľkým dojatím, zvlášť pre okolnosť, ktorej predstavená z Gallipoli neprikladala veľký význam: vo sne, keď Terézia odovzdala peniaze, mala sa k odchodu; predstavená ju zadržala a povedala: "Počkajte, mohla by ste zablúdiť," ale Terézia jej odpovedala: "Nie, nie, moja dcéra, moja cesta je bezpečná, nezblúdila som." Sestra Terézia tak potvrdila svoju "malú cestu", ktorú teraz bolo možné nasledovať bez neistoty.
A takto matka Anežka odpovedala predstavenej v Gallipoli 4. marca 1910: "Moja ctihodná a dobrá matka, predstavte si, s akou radosťou sme prijali vašu tak zaujímavú správu. Terézia nám povedala, keď bola ešte dole: »Ak moja cesta dôvery a lásky je chybná, sľubujem vám, že vás nenechám v omyle. Vrátim sa, aby som vás upozornila, a ak tá cesta je správna, aj vy sa to dozviete.« A hľa, práve vám, drahá matka od Ježiša, prišiel tento anjel povedať, ako sa veci majú: »Moja cesta je bezpečná, nezblúdila som.« Možno, že ste tejto vete nedávala tento literárny zmysel, ale tu sa veci rozchádzajú. To, čo obdivujem ďalej, je, že nám to Terézia prišla povedať práve v čase, keď sa prerokúva jej kauza a kedy študujeme jej »cestu«. Drahá matka, od svojej smrti vykonala Terézia veľa zázrakov, ale žiadny na mňa tak nezapôsobil ako práve tento."
Tomuto zázraku z Gallipoli bolo tiež venované jedno zasadnutie procesu blahorečenia.
Svätica v posledných rokoch života predovšetkým v tzv. "Rukopise B" skoncentrovala svoju "malú cestu", ktorá jej pre svoju žiarivú prostotu vyslúžila o sto rokov neskôr titul "učiteľky Cirkvi".
O tejto téme hovorila často s mladou novickou, ktorá jej bola obzvlášť drahá, sestrou Máriou od Trojice, ktorá svedčila v jej procese. Aj ona dostala sľub, že bude upozornená z neba na dobrodenia, ktoré prinesie prijatie jej náuky.
"Raz sa ma sestra Terézia pýtala, či po jej smrti zanechám jej malú cestu dôvery a lásky. »Iste nie,« odpovedala som, »som si jej tak istá, že aj keby mi pápež povedal, že ste ma oklamala, nemohla by som mu to uveriť.«
»Ó,« odpovedala naživo, »pápežovi by bolo treba veriť predovšetkým, ale nebojte sa, že by prišiel a povedal vám, aby ste zmenila cestu; nedám mu čas, pretože keby som prišla do neba a dozvedela by som sa, že som vás uviedla do omylu, Boh by mi dovolil, aby som ihneď prišla a upozornila vás. «"
Na žiadosť, aby vysvetlila obsah tejto náuky, sestra Mária od Trojice vyložila: "To, čo sestra Terézia nazývala svojou »malou cestou duchovného detstva«, bol trvalý námet našich rozhovorov. »Privilégia Ježišovho sú určené tým najmenším,« opakovala mi. Mala nevyčerpateľnú dôveru, odovzdanosť, prostotu, správnosť, pokoru malého dieťaťa a dávala mi ich stále za vzor.
Jedného dňa, keď som jej predstavila svoju túžbu mať viac sily k praktizovaniu čností, odpovedala: »A čo keď ťa dobrý Boh chce mať slabú a neschopnú ako dieťa? Myslíš, že budeš mať menej zásluh? Prijmi to, že sa budeš kymácať na každom kroku, že budeš dokonca padať, že ponesieš svoj kríž mdlo, miluj svoju nemohúcnosť; tvoja duša tým získa viac úžitku, než keby si podporovaná milosťou vynikala hrdinskými cnosťami, ktoré by napĺňali tvoju dušu osobným uspokojením a pýchou.«
Inokedy, keď som bola smutná pre svoje poklesky, mi povedala: »Hľa, opäť zišla z malej cesty! Smútok, ktorý ťaží a zbavuje odvahy, pochádza zo sebalásky; smútok nadprirodzený dodáva odvahy, dáva nový impulz k dobru; robí nás šťastnými, keď cítime, že sme slabí a úbohí, pretože to navyše znášame pokorne a všetko očakávame bez zásluh zdarma od dobrého Boha, pretože náš Boh sa k nám viac skláňa, aby nás naplnil darmi svojej veľkodušnosti.«"
Ale zázrak v Gallipoli sa neobmedzil iba na január 1910. Po tomto "prvom dare nebies" nasledovali ďalšie vždy s rovnakým cieľom - aby sa kláštor neutopil v dlhoch.Na príjmoch na konci mesiaca sa objavil nevysvetliteľný prebytok dvadsaťpäť lír, ktorý sa opakoval až do apríla.
V máji videla matka predstavená opäť v sne Teréziu, ktorá ju uistila, že zázrak sa bude opakovať, a sľúbila jej, že v pokladni nájde ďalšiu bankovku v hodnote päťdesiat lír. Našla tam dokonca tri.
Nakoniec, v auguste sa tu objavilo ďalších sto lír. V tomto mesiaci bol v Lisieux zahájený proces blahorečenia.
K vysvetleniu týchto tajomných prípadov prišiel do Gallipoli Mons. Teil, vicepostulátor procesu. Rozprávanie matky Carmely bolo zhodné so správou, ktorú predtým zaslala do Lisieux. Avšak prišiel ešte biskup z Nardo Nicola Giannattasio, aby si overil zázračnú sumu, ktorú predstavená prijala. Vedel tiež, že karmelitánky, ktoré túžili skrášliť chudobný kláštorný kostol, začali znovu vzývať Terezičku, aby získali potrebnú sumu asi tristo lír. Tak na dosvedčenie svojej úcty k Terezke a na oslavu prvého výročia zázraku začiatkom nového roka sa rozhodol, že venuje kláštoru zhodnú sumu ako tá, ktorá sa tu našla vlani v januári.
Bankovku päťsto lír vložil do obálky. Pridal tiež svoju vizitku a na obálku napísal: In memoriam. Moja cesta je bezpečná. Nezblúdila som. Sestra Terézia od Dieťaťa Ježiša sestre Márii Carmelo 16. januára 1910. Orate pro me cotidie, ut Deus misereatur mei. Na túto otvorenú obálku pripísal In memoriam.
Obálku vložili od inej, väčšej, ktorú zalepili a opatrili pečaťou s biskupskými insígniami. Namiesto adresy napísal biskup: "Na uloženie do bežnej schránky. Otvoriť má právo matka predstavená Maria Carmela od Srdca Ježišovho 16. januára 1911."
Pri príležitosti výročia prišiel biskup do kláštora kázať duchovné cvičenia. Ihneď po príchode si overil, že obálka je nedotknutá a uložená v schránke, ako si želal. Vyzval matku predstavenú, aby obálku vyňala, rozlomila jej pečať a otvorila.
Mons. Giannattasio zostal prekvapený, keď našiel v obálke štyri nové bankovky: dvakrát po sto lírach a dvakrát po päťdesiatich lírach, celkom tristo lír.
Biskup sa domnieval, že jeho bankovka bola zamenená za štyri menšie, ale našiel svojich päťsto na mieste v menšej obálke. Nemohol to pochopiť.
Predstavená povedala: "Tieto peniaze sú vaše, vezmite si ich. Ak je tu o tristo lír viac, nie je to obnos, o ktorý sestry v dôvere prosili sestru Teréziu?"
Niet divu, že Terezku pohla k pomoci modlitba vykonaná s tak "veľkou dôverou", aká je vlastná dieťaťu a ktorá predstavuje samo srdce jej "malej cesty".
A potom, aj Terézia vedela, aká ťaživá je situácia, keď nie je možné zaplatiť vlastné dlhy. V poslednom období svojej choroby sa dozvedela k svojej nevôli, že bola zbavená povinnosti recitovať hodinky za zomrelých za všetky zosnulé sestry na celom svete.
Matke Anežke povedala: "Nemám sa o čo oprieť, o žiadny svoj skutok, aby som mala dôveru. Tak by som bola rada, keby som si mohla povedať: Som vyrovnaná so všetkými hodinkami za zomrelých. Ale táto moja chudoba sa pre mňa stala pravým svetlom a pravou milosťou. Myslela som na to, že som za celý život nemohla splatiť Pánovi jediný dlh, ale práve to je pre mňa pravým bohatstvom a silou, ktorú som prijala. Pomodlila som sa teda: »Môj Bože, splať dlh, ktorý mám voči dušiam v očistci, ale urob tak božským spôsobom, nekonečne lepšie, než by som to urobila ja svojimi hodinkami za zosnulých.« Spomenula som si s veľkou sladkosťou na slová Piesne svätého Jána od Kríža: »A zaplať každý dlh.« Vždy som uplatňovala túto lásku. Cítim, že takúto milosť nie je možné splatiť! Je v tom tak nesmierny pokoj, keď sme úplne chudobní a môžeme spoliehať len na milosrdného Boha.«"
K tejto láske, k tejto chudobe a k tomuto izbe pripojila Terézia v nebi hojnú a konkrétnu dobročinnosť.
Masima
