Tri tajuplné vízie

5. júna 1405 (v utorok pred Turícami) okolo polnoci neznámy hlas vytrhol zo spánku rytiera Jeana de Bois, nazývaného aj Johann z Huldenbergu. Pri jeho lôžku stál v žiarivom svetle približne 30-ročný muž, odetý v nádhernom, hermelínom podšitom modrom plášti. Keď sa hradný pán spamätal, opýtal sa cudzinca, čo si praje. 

Mladý muž si vtom odhalil plášť a ukázal Jeanovi de Bois strašné krvácajúce rany, ktoré pokrývali celé jeho telo. Pritom mu povedal: „Pozri, ako kruto so mnou zaobchádzali! Prosím ťa, maj so mnou zľutovanie, zaobstaraj mi lekára, ktorý ma uzdraví; a zaisti mi právo!“ 

Tajuplný muž s ranami nebol nik iný ako Pán Ježiš, Muž bolesti, o ktorom už prorok Izaiáš prorokoval: „ ... on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil ... On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti ...“ (Iz 53, 4-5).

No ako kedysi emauzskí učeníci, tak ani rytier Jean nespoznal svojho Vykupiteľa a vôbec netušil, že mal práve nebeské zjavenie.

Jean bol bezradný; hoci počul svojho návštevníka, význam jeho slov nepochopil. Preto mu iba vyjadril svoju ľútosť, aby sa čím skôr zbavil tohto muža, ktorý ho v noci vyrušil zo spánku: „Samozrejme, váš poľutovaniahodný stav vzbudzuje môj hlboký súcit. Len veľmi tvrdého a neľudského človeka sa nedotkne vaše utrpenie a vaše rany. Ale, žiaľ, nepoznám lekára, ktorý by dokázal vyliečiť také hrozné zranenia. A tiež sa nedokážem postarať o to, aby sa vám dostalo náhrady za utrpenie, ktoré vám spôsobili, a za zločiny, ktoré volajú po pomste; nemám totiž súdnu moc.“

Božský Vykupiteľ však chcel týmto zjavením nielen zbožného rytiera, ale aj všetok kresťanský ľud upozorniť na svoje rany a na svoje trpké umučenie. Naplnení súcitom a zmyslom pre spravodlivosť, mali všetci, podobne ako milosrdný samaritán a ako lekár, zmierňovať a liečiť bolesti raneného Boha: uzmierovať ho modlitbou a pokáním za vlastné hriechy a hriechy druhých. Tým mu vydobyjú právo a zadosťučinia za všetky urážky, ktoré sa mu denne dostávajú. 

Muž bolesti sa neuspokojil s odpoveďou hradného pána a povzbudzoval ho: „Keby si vážne hľadal, ľahko by si takého lekára našiel!“ Myslel tým samotného rytiera. „Povedz mi, ako nemám byť celý pokrytý ranami, keď mi každý deň spôsobujú údermi nové a nové rany?“ Pri týchto slovách ukázal mladý muž užasnutému rytierovi mimoriadne širokú ranu v oblasti srdca, ktorá sa podobala Pánovej rane na boku, a povedal: „Poď ku mne a lepšie si pozri túto ranu, ktorá mi spôsobuje najväčšie bolesti.“

Pri pohľade na otvorenú ranu srdca, z ktorej vytekala Vykupiteľova krv, začal Jean de Bois nahlas bedákať. 

No Ježiš pokračoval: „Keď mi nevieš ponúknuť žiaden účinnejší liečivý prostriedok, tak polož aspoň svoju ruku na moje rany, aby si tak utíšil moju bolesť. Urob aspoň to, čo dokážeš, a ja ti budem za to vďačný, až pokým nebudeš schopný urobiť pre mňa viac, ja potom odpustím svetu!“ Po týchto slovách neznámy muž zmizol.

Z obavy, aby sa mu nikto neposmieval, Jean de Bois o svojom nočnom zážitku mlčal. No ako sa prekvapil, keď sa nasledujúcej noci pri jeho lôžku opäť objavil neznámy muž a vyčítal mu ľahostajnosť.

„Veď som ti ukázal svoje rany a povedal som ti o mojich utrpeniach a bolestiach, aby si mal so mnou súcit a vyhľadal pre mňa lekára, ktorý ma vylieči a zmierni moje muky. No ty si pre mňa nič neurobil! Azda sa naozaj nenájde nikto, kto sa zľutuje nado mnou a kto by bol ochotný zobrať moju záležitosť do svojich rúk? Dopustíte snáď, aby sa moje rany zapálili? Donútia ma, aby som sa hnevalna svet, ktorý nepočuje moje sťažnosti?“

Zarazený hradný pán ešte stále nepochopil, kto je ten neznámy muž prosiaci o pomoc. Ráno sa však zveril svojim príbuzným a porozprával im o dvoch nočných víziách. No keďže mu nikto nevedel poradiť, rytier Jean poprosil svojho odvážneho brata, aby počas nasledujúcej noci zostal pri ňom a v prípade potreby ho ochránil.
Starostlivo zatvorili dvere komnaty, no márne!

Ten istý Muž bolesti, ktorý sa mu ukázal v utorok a v stredu, prosil hradného pána z Bois-Seigneur-Isaac vo štvrtok v noci ešte naliehavejšie o podporu a o pomoc láskyplného lekára. Tentokrát sa Jean de Bois neznámeho muža opýtal: „Kam by som vám mal toho lekára poslať, ak nejakého nájdem? Veď vás vôbec nepoznám a nemám ani potuchy, kde bývate.“ 
Tu mu Vykupiteľ trpezlivo odvetil: „Vezmi si kľúč od kaplnky a vojdi dnu. Tam ma nájdeš a spoznáš, kto som!“

Jean v extáze poslúchol, vošiel do kaplnky v Bois-Seigneur-Isaac a nad hlavným oltárom zbadal Ježiša na kríži; jeho telo bolo doráňané a posiate mnohými ranami a z otvoreného boku mu prúdom vytekala čerstvá krv.

Až teraz rytier s dojatím spoznal svojho Pána a Učiteľa a hodil sa mu s láskou a súcitom k nohám, ako to kedysi urobila Mária Magdaléna.

Keď sa potom Jean de Bois vo svojej spálni prebral z extázy, zobudil svojho nič netušiaceho brata a porozprával mu, ako sa mu Vykupiteľ sťažoval, že bude musieť potrestať ľudstvo, keď mu neprejaví viac záujmu, lásky a viery.
„Keď mi opäť ukázal svoje rany, znova ma poprosil o lekára. Skutočne je to náš Pán, ktorý o to prosí! Naozaj som ho videl zomierať a videl som tiež, ako z jeho prebodnutého boku, ktorý mu spôsoboval najviac bolesti, vytekala ako z prameňa jeho presvätá krv. Dnes ráno, milý brat, ho nanovo budeme vidieť zomierať na oltári!“ Tieto slová povedal Jean ako prorockú narážku na svätú omšu, ktorá sa mala sláviť o niekoľko hodín.

Po Jeanovej tretej a zároveň poslednej vízii zo štvrtka na piatok sa farár Pierre Ost z Haut-Ittre (do jeho farnosti patrila usadlosť Bois-Seigneur-Isaac) v piatok ráno strhol zo spánku na slová: „Pierre, vstaň a choď ihneď do Bois-Seigneur-Isaac a odslúž tam votívnu svätú omšu O tajomstve svätému Kríža,“ povedal mu hlas jasne a zreteľne.
Farár Ost sa neodvážil vzpierať tajuplnému rozkazu, hoci práve v tento deň, 5. júna, mala byť výročná svätá omša v jeho farskom kostole v Haut-Ittre.
Náhlivo sa vydal so svojím starým kostolníkom cez les do Bois-Seigneur-Isaac. Na zvuk zvonov pribehlo aj niekoľko veriacich zo susedstva, vošli do kaplnky spolu s rytierom Jeanom, ktorý tu pred niekoľkými hodinami videl nad hlavným oltárom krvácajúceho ukrižovaného Pána.

Na začiatku votívnej svätej omše O tajomstve svätého Kríža rozprestrel farár Ost na oltári podľa vtedajšieho liturgického zvyku korporál len pozdĺž. Pritom bol nezvyčajne veľmi vážny a sústredený, že si to veriaci ihneď všimli. Opätovne musel myslieť na tajuplný hlas, ktorý ho ráno vyzval, aby išiel odslúžiť túto svätú omšu.
Pri obetovaní plátenný korporál úplne otvoril a v okamihu, keď pozdvihoval kalich, so zdesením na ňom zbadal časť hostie, veľkú približne ako osmina kňazskej hostie. Tento konsekrovaný kúsok hostie musel pred troma dňami, teda v utorok pri svätej omši v Bois-Seigneur-Isaac neopatrne prehliadnuť a nechať ju v poskladanom korporáli.
V ten istý utorok sa Muž bolesti neskoro večer po prvýkrát ukázal rytierovi Jeanovi a sťažoval sa na ľudstvo, ktoré mu svojou ľahostajnosťou spôsobuje tak veľa krvácajúcich rán. O tom farár Ost samozrejme nič nevedel. Teraz sa snažil z korporálu čo možno najnenápadnejšie vziať kúsok hostie s úmyslom, že ho potom počas svätého prijímania v úplnej tichosti spolu s novou konsekrovanou hostiou prijme.
No všetka jeho snaha bola márna: z ľanovej látky nedokázal kúsok hostie zobrať do rúk, hostia sa lepila na plátno.Farár Ost sa s údivom prizeral a tu na svoje neopísateľné zdesenie zbadal, ako zrazu z bieleho kúska hostie začali presakovať na korporál kvapky krvi a ako ten hneď sčervenel. 
Kňaz 

zbledol, začal sa triasť a takmer odpadol. Jeho kostolník, ktorý to všetko videl, kývol na rytiera Jeana, a keď ten podišiel k oltáru a zbadal krvavý zázrak, ihneď pochopil, že to súvisí so slovami a výčitkami 

Vykupiteľa počas troch nočných vízií. Preto pátrovi Ostovi zašepkal: „Dôstojný otče, neľakajte sa! Tento zázrak prichádza od Boha. Majte dôveru, Boh nám zjaví svoju vôľu.“ Povzbudený týmito slovami dokázal farár Ost pokračovať v slávení votívnej svätej omše O tajomstve svätého Kríža, no nikdy predtým neslávil sväté tajomstvá s takou hlbokou úctou ako teraz. Opätovne sa jeho pohľad vracal ku kúsku hostie, ktorá neprestávala krvácať.

Po svätej omši ukázal kňaz hradnému pánovi z Bois-Seigneur-Isaac a prítomným veriacim korporál, do ktorého neprestajne vsakovala krv z hostie. Hostiu, ktorá vôbec nestratila svoju žiarivú belosť, akoby krv zdvihla nad látku.

Krvácanie z hostie trvalo päť dní a správa o tom sa rozšírila rýchlosťou vetra. Ponáhľali sa sem tisíce veriacich a všetci mohli tento zázrak osobne vidieť; kňazi sa dokonca mohli s úctou dotknúť korporálu sfarbeného krvou. 

Až v utorok po Turícach prestala z hostie kvapkať čerstvá krv. Počas nasledujúcich dvoch dní sa krv pomaly zrazila a vo štvrtok, na sviatok Božieho Tela a Krvi, bol korporál s predrahou Ježišovou krvou úplne suchý.

Zvesť o udalostiach v Bois-Seigneur-Isaac a chýr o početných uzdraveniach a vypočutiach modlitieb, ktoré boli s tým spojené, sa dostali čoskoro až k miestnemu biskupovi do Cambarai (neskôr sa stal kardinálom). On si korporál s uschnutou krvou vzal na dva roky k sebe, aby osobne viedol všetky pozorovania a vyšetrovania.
Nariadil vložiť korporál s krvou do mlieka, do vína i do mydlovej vody, no nekonštatoval ani najmenšiu zmenu. Od tejto doby si kardinál uctieval korporál ako vzácnu relikviu.

18. októbra 1413, po presných skúmaniach a po vypočutí všetkých svedkov, zverejnil bulu, ktorá potvrdzovala pravosť zázraku s presvätou krvou. Korporál vyhlásil za pravú relikviu, „zasluhujúcu si neustálu úctu“. Táto bula s pápežskou pečaťou sa uchováva až podnes v archíve v Bois-Seigneur-Isaac.

Masima