Svätyňa duší v očistci

Impozantná Bazilika Panny Márie z Montligeonu bola postavená na odľahlom mieste v Normandii na podnet francúzskeho vidieckeho kňaza Paula Josepha Bugueta (1843-1918). Dnes slúži ako svetové centrum modlitieb za duše v očistci.

Je to sídlo medzinárodného diela zmiernych obiet, kde sa už vyše 120 rokov nesmierne množstvo ľudí modlí spolu s Pannou Máriou za duše v očistci, predovšetkým za tie, na ktoré si už nikto nespomína.

Všetko sa začalo tým, že v auguste 1878 bol abbé Paul Buguet preložený do La Chapelle-Montligeon, najchudobnejšej a najzapadnutejšej dediny diecézy Séez. Popri obnove viery vo farnosti mu na srdci ležali dve veci – práca na odstraňovaní chudoby svojich farníkov a osud zomrelých.

Už dva roky pred svojím preložením cítil, že by mal založiť dielo na pomoc dušiam v očistci. 

Keď krátko nato padol kostolný zvon a usmrtil jeho brata Augusta, otázka o osude duší v očistci mu už nedala pokoj, pokým nepochopil: „Musím pracovať na oslobodení týchto duší ... Aby sa zmiernilo ich utrpenie v očistci, musíme konať pokánie tu na zemi. Od ranného vstávania až po večerný odpočinok – všetok zármutok, všetky starosti – to všetko môžeme obetovať na tento úmysel.“

Tento horlivý kňaz vo svojich kázňach neúnavne vyzýval ľudí, aby sa modlili za zomrelých. Sám zostal verný jednej svojej vnútornej intuícii:

„Už dlhší čas som každý pondelok obetoval svätú omšu za najúbohejšiu dušu v očistci; pritom som cítil, že práve zásluhou týchto duší som získal veľa milostí.“

V roku 1884 dostal úžasný nápad, ako by mohol svoje dva veľké úmysly spojiť: „Vyzývať k modlitbám za opustené duše, zbaviť ich trápenia odslúženou svätou omšou, v ktorej je obsiahnutá najväčšia zmierna obeta, a spätne, s pomocou týchto duší nachádzať prostriedky a cesty na zlepšenie života robotníkov. Toto som vo svojom vnútri vnímal ako ‚výmenný obchod‘ ... akoby obojstranné oslobodenie.“

Ako potvrdenie tejto jeho domnienky bolo zvláštne znamenie. Abbé Buguet sa v máji 1884 stretol s neznámou, asi 50-ročnou skromne oblečenou ženou, ktorá ho poprosila, aby na jej úmysly odslúžil svätú omšu.
O osem dní neskôr, keď sľúbenú svätú omšu slávil, ju opäť uvidel vzadu v kostole. Teraz však bola oblečená v belasých šatách a na hlave mala dlhý biely závoj, ktorý jej siahal až po pás.
Kto to je, pýtal sa sám seba.
Táto pani sa dlho modlila pred oltárom Panny Márie, potom sa kňazovi poďakovala za „jeho lásku k blížnym, s akou každý pondelok slúžil svätú omšu za tú najúbohejšiu dušu.“
Aké zvláštne, veď nikto okrem neho o tom dovtedy nevedel!

Hlboko dojatý touto návštevou zostavil farár Buguet jednoduché stanovy zamýšľaného diela a prosil svojho biskupa o povolenie, aby ho mohol založiť, s cieľom „sláviť sväté omše za zomrelých pod ochranou Márie Osloboditeľky.“ 
Ako ročný členský príspevok by stačil jeden sou (dnes porovnateľný s päťcentovou mincou), pretože to malo byť dielo úbohých pre úbohých.
„Dobre teda,“ povedal biskup Trégaro farárovi Buguetovi, keď mu v októbri 1884 podpísal štatút, „aj keď nebudete mať žiaden úspech, predsa len to bude záslužný čin; a ak Boh dá, nič nebude môcť vaše dielo zastaviť.“

S cirkevným požehnaním začal farár Buguet svoje dielo v mariánskej kaplnke v starom dedinskom kostole St. Pierre a postavil tam sochu Panny Márie Osloboditeľky. Už čoskoro boli všetci jeho farníci zapísaní do tohto diela zmierenia, a tak zanietený farár chodil z dediny do dediny po celej diecéze, aby aj tam veriacich zapálil láskou a súcitom k zabudnutým dušiam v očistci.
Aj v susedných diecézach získaval veriacich, ktorí sa za jeden sou dávali zapísať do zoznamu tohto združenia.
Na tlač zápisných formulárov, obrázkov a informačných letákov o tomto diele bola čoskoro potrebná malá tlačiareň, a tak starosť o duše v očistci priniesla farníkom dokonca nové pracovné miesta.

Už v priebehu troch rokov sa – na počudovanie – dielo rozšírilo po celom Francúzsku, ba dokonca i za jeho hranice. 

Abbé Buguet však pochopil, že je potrebný nielen sekretariát a organizovaná starostlivosť o pútnikov, ale predovšetkým väčší kostol. S pevnou dôverou v Božiu prozreteľnosť a v orodovanie duší v očistci začal plánovať veľkú svätyňu, ktorá mala vzniknúť na okraji dediny uprostred polí. Aby zozbieral potrebné prostriedky na projekt, precestoval Európu, ba dokonca i Severnú Ameriku.

V roku 1895 – medzitým už dielo získalo tri milióny členov – ho pápež Lev XIII. povýšil na materské dielo všetkých svetových združení, ktoré sa ujímajú duší v očistci. 

Na celom svete sa v zmysle diela zmierenia z Montligeonu ročne slávili tisíce svätých omší za duše v očistci.

V roku 1916 sa dielo konečne mohlo presťahovať do nového Kostola Panny Márie Osloboditeľky. No už v priebehu nasledujúceho roka farár Buguet vážne ochorel a v júni 1918 zomrel. Jeho telo našlo posledný odpočinok v krypte baziliky v La Chapelle-Montligeon.

Viacerí pápeži prejavili veľký záujem o nezvyčajné pôsobenie francúzskeho vidieckeho kňaza. Aj Giuseppe Roncalli, neskorší pápež Ján XXIII., bol – ešte ako apoštolský vizitátor v Bulharsku – od roku 1929 členom tohto bratstva.

Dielo zmierenia z Montligeonu sa dnes vníma ako celosvetové spoločenstvo modlitieb a solidarity za zomrelých, ako bratstvo bez hraníc, ktoré nespája iba kontinenty, ale i živých a mŕtvych.
„Každý môže patriť do nášho združenia,“ vraví abbé Buguet.

Kto sa za života stane členom tohto spoločenstva, svedčí o svojej ochote: modlitbou, vlastným životom viery a aj osobnou angažovanosťou v Cirkvi sa zasadzovať za živých a mŕtvych členov bratstva. 

Zároveň má i sám účasť na prúde milostí z celosvetových modlitieb a svätých omší, ktoré sa na všetkých kontinentoch denne slávia za živých i mŕtvych členov tohto diela. 

Skutočná sila diela založeného otcom Buguetom spočíva vo viere v účinnosť eucharistickej obety. Toto obdivuhodné dielo zmierenia vzniklo v čase, keď Cirkev veľmi poľavila vo svojej starostlivosti o duše v očistci. 

Farár Buguet zomrel v roku 1918, rok nato, čo Panna Mária vo Fatime učila modliť sa za tých, „ktorí najviac potrebujú milosrdenstvo,“ a pár mesiacov pred koncom prvej svetovej vojny, v ktorej 15 miliónov ľudí – často nepripravených – našlo svoju smrť.

Masima