%20(1).jpg)
Boh vyberá istých ľudí, aby svetu mimoriadnym spôsobom pripomenul Božiu existenciu, Božiu všemocnú lásku a nekonečné milosrdenstvo. Svätý Charbel Makhlouf (Charbel Machlúf) je jeden z najznámejších svätých na Strednom východe. Burcuje vieru a všeobecnú úctu mimoriadnymi zázrakmi a znameniami spôsobenými silou svojho príhovoru.
Narodil sa 8. apríla 1828 ako piate dieťa nemajetných rodičov Antuna a Brigidy Makhloufových, ktorí žili v malom mestečku na kopci Bekaa Kafra 140 km severne od Bejrútu. Pri krste dostal meno Jozef. Jeho rodičia boli katolíci maronitského rítu. Ich deti vyrastali v radostnej atmosfére lásky, ktorá pramenila zo živej dennej modlitby a tvrdej práce na poli. V tej dobe bol Libanon pod vládou Osmanskej ríše.
Keď boli Jozefovi tri roky, zomrel mu otec. Jozefova matka sa rozhodla, že sa znovu vydá, aby deťom umožnila starostlivosť a vzdelanie. Vzala si za manžela poctivého a zbožného diakona menom Ibrahim.
V štrnástich rokoch pocítil Jozef prvé náznaky volania k rehoľnému povolaniu. Avšak až v roku 1851 sa rozhodol vstúpiť do kláštora v Maifuku, v ktorom potom prežil prvý rok svojho noviciátu.
V druhom roku prešiel novic Jozef do kláštora v Annayi, kde 1. novembra 1853 zložil prvé sľuby a prijal meno Charbel po starokresťanskom mučeníkovi, ktorý bol v roku 107 nášho letopočtu zabitý v Antiochii.
Dokončil svoje teologické štúdium a 23. júna 1859 bol vysvätený za kňaza.
Ako mladý kňaz sa v roku 1860 stal svedkom hrozného masakru, kedy moslimovia a členovia drúzskej sekty zabili cez dvadsať tisíc kresťanov. Moslimské hordy vraždili rodiny kresťanov bez zľutovania, lúpili a vypaľovali kostoly, kláštory, statky a domy. Stovky utečencov, hladných, zranených a zdesených z toho, čo sa stalo, a ešte mohlo stať, hľadalo útočisko v kláštore v Annayi. Otec Charbel poskytol utečencom všetku pomoc - stále sa modlil, postil, činil pokánie a ponúkol Bohu sám seba ako obeť za vykúpenie z utrpenia a prosil Ho o zľutovanie nad postihnutými i útočníkmi.
Hmatateľné sprítomnenie Božej lásky - Keď niekto, kto je úplne oddaný Bohu, prosí, sprítomní vo svete Božiu všemohúcu lásku. Je to potom Kristus sám, kto hovorí skrze neho, poráža diabla dobrotou, lož pravdou a nenávisť láskou. Na svete neexistujú účinnejšie prostriedky boja proti zlu. Takýmto spôsobom otec Charbel bojoval proti zlu, pretože vedel, že najistejšia cesta, ako je možné zmeniť svet k lepšiemu, je zmeniť sám seba, stať sa svätým v spojení s Bohom. To bol hlavný cieľ jeho života v kláštore. Iba tí, ktorí oddane túžia po svätosti, urobia svet lepším.
15. februára 1875, po mnohých rokoch v kláštore v Annayi, otec Charbel dostal povolenie k odchodu do pustovne svätých Petra a Pavla, kde sa spojil s Kristom modlitbami, manuálnou prácou, prísnym sebaovládaním a pôstom. Malá a odľahlá pustovňa, v ktorej žili iba traja mnísi, sa nachádzala v nadmorskej výške 1350 metrov. Charbelova cela mala iba šesť metrov štvorcových.
Pod habitom stále nosil srstenú košeľu a spal len niekoľko hodín denne.
Jedol veľmi málo, iba raz za deň. Mäso nejedol vôbec.
Eucharistia bola ústredným bodom jeho života.
Skôr než pristúpil na slávenie svätej omše v kaplnke pustovne, vždy sa na ňu najprv dlho pripravoval. Potom zostával ešte ďalšie dve hodiny vo vďakyvzdávaní.
Denne adoroval pred Najsvätejšou sviatosťou.
Tiež každý deň čítal a rozjímal Písmo Sväté.
Pracoval a bez prestania sa modlil.
Týmto spôsobom sa odovzdával Bohu, aby Boh mohol očistiť jeho srdce a oslobodiť ho od zlých sklonov a egoizmu.
Spolubratia považovali Charbela za svätého už počas jeho života, pretože vedeli, ako hrdinsky nasleduje Krista.
Iba určití ľudia sú povolaní k životu tak prísnemu, aký viedol Charbel, ale Kristus volá k svätosti každého z nás. Zmysel pozemského žitia je rast v láske, aby sme dosiahli nebo. To znamená milovať tak, ako Kristus miluje nás, a uskutočňovať v každodennom živote Jeho najväčšie prikázanie: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12).
Zázračná záchrana úrody - Otec Charbel bol tak úzko spojený s Kristom, že mohol vyžarovať radosť a čistú lásku ku každému, koho stretol, a preto Ježiš mohol skrze neho urobiť veľa zázrakov a znamení. Jeden z početných zázrakov, pripisovaný tomuto libanonskému mníchovi, sa udial v roku 1885 a týkal sa chudobných dedinčanov, ktorí bývali v blízkosti kláštora Annayi. Obrovské mračno kobyliek priletelo na pole a začalo ničiť úrodu. Pre ľudí to bola veľká pohroma, ktorá hrozila veľkým hladom. Predstavený kláštora požiadal otca Charbela, nech sa okamžite vydá na pole, aby sa tam modlil, žehnal ich a kropil svätenou vodou. Kobylky zmizli z každého poľa, ktoré mních požehnal, a úroda bola nakoniec zachránená.
Uzdravuje na tele i na duchu - V roku 1873 otec predstavený poslal otca Charbela do paláca princa Rašída bejk Al-Choura, aby sa modlil za princovho syna Nagíba, ktorý ochorel týfusom.
Lekári dávali chlapcovi už len veľmi malú nádej. Otec Charbel pozdvihol svätý kríž nad chlapcom a požehnal ho svätenou vodou. O chvíľku neskôr sa, k veľkej radosti všetkých prítomných, Nagíb uzdravil. Keď princov syn neskôr dokončil lekárske štúdia, stal sa potom jedným z najznámejších lekárov v Libanone.
V malom meste Ehme žil duševne postihnutý človek, ktorý bol veľkým nebezpečenstvom pre seba i pre iných. Niekoľko mužov ho s veľkými ťažkosťami priviedlo do kláštora Annayi, ale nedokázali ho už doviesť do kostola, pretože disponoval nadľudskou silou. Objavil sa otec Charbel a požiadal ho, aby šiel s ním a pokľakol pred svätostánkom. Muž sa sklonil a urobil tak, ako mu mních povedal. Po modlitbe, v súlade s východným obyčajom, čítal otec Charbel postihnutému z Evanjelia. Potom sa stal zázrak. Muž bol uzdravený. Neskôr sa oženil, mal početnú rodinu a presťahoval sa do Spojených štátov. Aj tam sa stalo veľa zázrakov v spojení s otcom Charbelom, ale väčšinou až po jeho smrti.
Smrť v kaplnke - Otec Charbel zomrel na Štedrý večer roku 1898 počas adorácie pred Najsvätejšou Sviatosťou. Jeho spolubratia ho našli na podlahe kaplnky. Keď umývali telo, objavilo sa veľké svetlo zo svätostánku. Mnísi to považovali za viditeľné znamenie neba. Vonku silno snežilo a vial ostrý vietor. Všetky cesty k pustovni boli zaviate snehom a nikto z kláštora nemohol najbližších dedinčanov informovať o jeho smrti. Stala sa ale zvláštna vec. Presne ten deň ľudia v okolí vnútorne spoznali, že otec Charbel bol povolaný do neba. Mladí muži sa vydali s lopatami odpratávať sneh, aby sa dostali do pustovne a doniesli telo do kláštora Annayi.
Predstavený kláštora napísal: „Stratili sme jasnú hviezdu, ktorá ochraňovala náš poriadok, Cirkev a všetkých Libanončanov svoju svätosťou. Modlime sa, aby Boh urobil Charbela naším patrónom, ktorý nad nami bude dohliadať a bdieť a bude sprievodcom temnotami pozemského života.“
Tajomná žiara, vôňa, tekutina ... - Na sviatok Narodenia Pána bol otec Charbel uložený na odpočinok do spoločnej hrobky v kláštore. Nasledujúce noci sa nad celým údolím rozliala záhadná jasná žiara a trvala po štyridsať päť nocí. Udalosť vyvolala v celom kraji veľký rozruch. Tisíce kresťanov i moslimov prichádzalo k hrobu, aby videli tento mimoriadny jav. S cieľom získať z ostatkov otca Charbela aspoň kúsok oblečenia alebo prameňov vlasov ako relikviu, začali kopať v mieste hrobu.
Maronitský patriarcha sa kôli bezpečnosti rozhodol preniesť Charbelovo telo do kláštora. Hrob bol otvorený za prítomnosti lekára a ďalších oficiálnych svedkov. Exhumované mníchove telo bolo neporušené aj napriek tomu, že bolo prikryté mokrou hlinou.
Odborníci ho podrobili lekárskym testom, ktoré potvrdili, že tkanivá nejavia žiadne známky rozkladu, a že telo navyše vydáva úžasnú vôňu a uvoľňuje tekutinu neznámeho pôvodu. Dodnes táto tekutina bez prestania vychádza zo svätcovho tela ako znamenie Kristovej uzdravujúcej sily.
Telo otca Charbel bolo umyté, oblečené do nových šiat a uložené v otvorenej rakve v jednej miestnosti kláštora, ktorá nie je prístupná verejnosti. Kvôli neustálemu presakovaniu tekutiny z tela, museli mnísi vymieňať rúcha zosnulému pustovníkovi každé dva týždne.
Nevysvetliteľná záhada - 24. júna 1927 bolo Charbelovo telo uložené do kovovej rakvy a prenesené do mramorovej hrobky v kláštornom kostole.
V roku 1950 začala presakovať záhadná tekutina z hrobky. Maronitský patriarcha nechal telo exhumovať.
Bolo vystavené v prítomnosti členov lekárskej komisie, predstaviteľov cirkvi a úradníkov mesta. Ich očiam sa naskytol mimoriadny pohľad. Telo svätého Charbela bolo neporušené ako v okamihu smrti. Tajomná tekutina, ktorú telo svätca stále ronilo, skorodovala kovovú rakvu, a našla si dokonca cestu mramorom hrobky. Telo bolo opäť umyté a oblečené a vystavené verejnosti po niekoľko dní, uložené do novej rakvy a pochované do hrobky zvnútra vybetónovanej.
Toho roku bol zaznamenaný rekordný počet zázračných uzdravení a obrátení v Annayi. Kláštor sa stal pútnickým miestom nielen pre kresťanov, ale aj pre moslimov, i pre ľudí iných vyznaní.
Ďalšia exhumácia sa konala 7. augusta 1952, tentoraz za prítomnosti patriarchu sýrsko-katolíckej cirkvi, biskupov, piatich profesorov medicíny, ministra zdravotníctva a ďalších pozorovateľov. Ostatky pustovníka boli neporušené a zatopené neustále presakujúcou tekutinou.
Svätý Charbel bol opäť vystavený verejnosti od 7. do 25. augusta toho roku. Bolo urobených veľa pokusov zastavenia presakovaniu tekutiny, okrem iného vybratím žalúdka a čriev, ale bez výsledku. Ľudská veda nemôže zastaviť silu Božieho počínania na tele svätého pútnika.
Renomovaný libanonský profesor medicíny Georgio Sciukrallah 34-krát starostlivo skúmal telo v priebehu sedemnástich rokov. Svoje mnohoročné pozorovania zhrnul nasledovne: „Kedykoľvek som skúmal telo svätého Charbela, vždy som ho k svojmu údivu našiel nedotknuté, bez akejkoľvek známky rozkladu a poddajné a vláčne, ako keby ho práve v tom okamihu zastihla smrť.
Najviac ma však udivilo neustále vylučovanie tekutiny celým telom. Túto skutočnosť som na svojich cestách konzultoval s profesormi medicíny ako v Bejrúte, tak aj v rôznych mestách v Európe, ale nikto nebol schopný tento jav objasniť.
Tento úkaz je v celej histórii skutočne jedinečný. Keby telo vylučovalo iba tri gramy tekutiny denne (v skutočnosti je to však oveľa viac), potom počas 66 rokov by celková váha tekutiny činila 72 kg, čo je o dosť viac ako váha samotného tela. Z vedeckého hľadiska táto skutočnosť neponúka žiadne vysvetlenie, pretože ľudské telo obsahuje približne päť litrov krvi a iných telesných tekutín. Na základe svojho doterajšieho skúmania potvrdzujem, že telo je v stave perfektnej zachovalosti, neustále produkujúce záhadnú tekutinu, čo pripisujem zásahu samotného Boha.“
Neuveriteľná fotografia - Svätého Charbela za jeho života nikto nefotografoval, a ani nikto nenamaľoval jeho portrét. Napriek tomu existuje svätcova fotografia ... K mimoriadnej udalosti došlo 8. mája 1950. Niekoľko maronitských misionárov a ich žiakov sa fotografovali pred hrobkou svätého Charbela. Po vyvolaní fotografie zistili, že je na nej ešte jedna neznáma postava - postava mnícha - stojaceho medzi nimi. Starší mnísi, ktorí poznali otca Charbela, ho na tejto fotografii spoznali. Je na nej zachytený tak, ako vyzeral v posledných rokoch svojho života.
Odborníci vylúčili akýkoľvek podvod. Táto fotografia slúžila ako predloha pre zhotovenie väčšiny obrazov svätého pustovníka, vrátane tých, ktoré boli vystavené na Námestí svätého Petra v Ríme počas jeho blahorečenia a svätorečenia.
Otec Charbel Makhlouf bol pápežom Pavlom VI. vyhlásený za blahoslaveného dňa 5. decembra 1965. Svätorečený bol tým istým pápežom 9. októbra 1977.
Zástupy pútnikov neprestávajú navštevovať pustovníkov hrob, ktorý sa nachádza v maronitskom kláštore v Annayi, kde mnohí boli zázračne uzdravení na tele i na duchu.
Príkladom svojho života a neustálym príhovorom u Boha nás svätý Charbel vyzýva, aby sme sa usilovali o večné šťastie v nebi - denne, odvážne a nekompromisne.
Do neba vedie len jedna cesta - tá, na ktorú nás pozýva Ježiš: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma! Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, a kto svoj život pre mňa a pre evanjelium stratí, zachráni si ho“ (Mk 8,34-35).
Podľa príkladu svätého Charbela sa nebojme ísť cestou pokory, sebazaprenia a odopierania hriechu. Staňme sa jedno s Kristom - zdrojom Lásky - neustálou modlitbou, prijatím sviatosti pokánia a svätého prijímania a obetavou láskou k blížnemu.
Vo svätyni svätého Charbela v libanonskom Annayi sa vedú záznamy o viac ako šiestich tisícoch zázračných uzdraveniach. To predstavuje len malú časť zázrakov, pripisovaných príhovoru svätého pustovníka z Libanonu. Asi desatina z týchto zázrakov sa stala ľuďom, ktorí neboli pokrstení: moslimom, drúzom a vyznávačom iných náboženstiev.
Masima
