%20(1).jpg)
K málo známym eucharistickým zázrakom patrí prípad dievčatka Juliany Engelbrechtovej z Burgweintingu. Narodila sa 7. februára 1835 ako posledná zo šiestich detí.
Rodičia boli prostí sedliaci. Dievča sa od začiatku vyznačovalo hlbokým náboženským životom, bola tichá a uzavretá do seba a mala veľmi pokojné a prosté správanie. Nikto zo súrodencov ani spolužiakov od nej nepočul neláskavé slovo. Obetavo pomáhala rodičom v ich chudobnom spôsobe života.
Keď mala desať rokov, prepadla ju zvláštna neznáma choroba, ktorá ju vystavila nevýslovnému utrpeniu. Ležala pri tom skrútená do polkruhu, ako v kŕči za strašných bolestí. Mohla sotva dýchať. Často ju sužovalo po dlhý čas šklbanie a prepukala v hlasný nárek. Jej tvár bola hneď zapálená horúčkou, hneď nato smrteľne bledá. Aj ten najmenší pohyb jej pôsobil nesmierne bolesti. Slabé slnečné svetlo ju bolelo tak veľmi, že niekedy úplne oslepla.
Dievčaťu sa snažil pomôcť celý tím lekárov, ale márne. Po prvých mesiacoch upustili od pokusov pomôcť jej nejakými liekmi, pretože to všetko nemalo žiadny účinok. Okrem toho, dievča nebolo schopná prijímať žiadnu potravu. Všetkých však udivovala jej veselosť a vnútorná radosť.
Jediný pokrm, ktorý prijímala po dobu viac ako sedem rokov, bolo sväté prijímanie. Aj keď sa jej telo zmietalo v bolestivom šklbaní, vo chvíli svätého prijímania bola úplne pokojná. Bolesti boli prudké zvlášť v piatok. Príznačné bolo, že na veľké sviatky Pána bola úplne bez bolestí. Počas týchto dní ju nosili do kostola. Sväté prijímanie prijímala v intervaloch ôsmich až štrnástich dní.
Aj keď nepožívala takmer osem rokov vôbec žiadny prirodzený pokrm ani nápoj, jej telesný rast pokračoval normálne a bez porúch a vyrastala v peknú mladú dievčinu, veselú a vľúdnu.
Vo chvíľach, kedy bola zbavená bolesti, modlila sa ruženec, ktorý stále držala v ruke, alebo čítala nejakú náboženskú knihu.
Julianu navštívilo mnoho kňazov, ktorí o nej podali písomné svedectvo. Takisto tamojší biskup Valentín z Regensburgu bol často jej hosťom a veľmi sa o ňu zaujímal.
Zomrela 7. apríla 1853 ticho a pokojne vo veku 18 rokov. Pitva preukázala, že jej vnútornosti sú úplne zdravé. V útrobách boli zistené iba mikroskopické stopy nekvaseného chleba.
Na jej pohreb sa zišlo nesmierne množstvo veriacich z celého okolia. Slová pochovávajúceho kňaza, že láska k Juliane porastie ďalej pri jej hrobe, sa doslova vyplnili. Už za života ju nazývali trpiteľkou z Burgweintingu. Keď niekomu hrozilo nešťastie, ľudia sa tešili slovami: Juliána sa prihovára za nás, nič zlé sa nemôže stať.
Jej príhovor sa veľmi osvedčil rovnako aj počas druhej svetovej vojny, kedy odvrátila mnohé hroziace nešťastia. Bolo úplne zrejmé, že sa jedná o omilostené dievča.
Biskup povolil, aby jej pozostatky boli prevezené z cintorína do vnútra kostola. Je pochovaná vo farskom kostole sv. Michala pod oltárom sv. Jozefa.
vložil: Masima
zdroj: Die schönsten eucharistischen Wunder
