Dar viery a 9 prvých piatkov - skutočný príbeh

Človek často počuje, že viera je dar, a aj ja som to tisíckrát počul a snáď aj niekedy hovoril, ale až dnes, keď som zaparkoval auto pri kostole, že sa zájdem pozrieť, či sa neslúži svätá omša, hovorili v rádiu "vieme termín, kedy bude svätorečený Ján Pavol II., viac po pesničke, zostaňte s nami!"

Nebudem čakať v aute a počúvať nejakú pesničku, pozriem večer doma na web, hovorím si. V kostole je prázdno, dnes svätá omša nie je, skláňam sa na kľakadlo za mrežou a vtom to prichádza. Zrazu vidím vieru, prvýkrát v živote takto - ako niečo krehkého, jemného, ​​vzácneho, ako starú krehkú popraskanú sklenenú banku na vianočnom stromčeku, ktorú nesieš v rukách a bojíš sa, aby sa nerozbila, takú, čo máš jedinú zvyšnú po rodičoch, ktorí už nežijú, a okrem tej banky po nich nemáš nič. A napriek tomu je tým najkrajším, čo ti mohli zanechať. Žiadne pozemky, baraky, ale krehkú banku.
Nikdy, hoci som možno hovorieval, že áno, som vieru takto ako dar nevidel. Skôr som k nej pristupoval ako k veci úplne samozrejmej a neochvejnej. Rovnako krásnu a nanajvýš vzácnu ju máš ako úlohu odovzdať deťom, viac než čosi iného. Žiadny iba návyk, ale ako to najkrajšie, najcennejšie. Zrazu to takto cítim.

V tom kostole som nebol ani päť minút, žiadne dlhé vykľakávanie, bolo to všetko tak rýchle, intenzívne a vnútorné, že teraz píšem s odstupom niekoľkých hodín a slzy mi stále stekajú po tvári.

Mám potrebu sa podeliť o jednu vec, ku ktorej ma mamička viedla a čo mi vieru dodnes uchovalo.

Boli to takzvané prvé piatky. 

V rámci úcty k srdcu Ježišovmu boli jednej duši zverené isté prisľúbenia od Pána Ježiša.

Stačí iba ísť na spoveď, na svätú omšu a k svätému prijímaniu, a to vždy v prvý piatok v mesiaci, a to "len" deväťkrát po sebe. Keď raz vynecháš, môžeš začať znovu. 

Možno to znie jednoducho, ale mne sa to podarilo napriek všetkej snahe tak raz, možno dvakrát za tých niekoľko desiatok rokov, čo sa o to snažím. Vždy sa nájde nejaký dôvod sériu prerušiť.

Mám čosi vyše štyridsať rokov a v živote som mal dve príčiny, pri ktorých človek obyčajne prichádza o vieru. Spomeniem jednu.

Stretol som "ženskú, ktorá by stála za hriech". Skutočne som to svojim kamarátom takto hlúpo povedal, keď som im rozprával o pohovore do nového zamestnania, kde ma tá ženská naberala.
Do nového zamestnania som nastúpil a skutočne k tomu hriechu došlo, a to aj napriek tomu, že som okrem svojej manželky s inou ženou nikdy nič nemal a manželku si bral v čistote.
Vzťah s touto ženou, "čo stojí za hriech", bol čarokrásny, a zdalo sa, že sa nič krajšie k tomu nedá prirovnať. Ak to niekto niekedy zažil, vie, o čom hovorím. Úplná strata povedomia o realite. Žiadna šanca z toho vyskočiť. Nič, nič a zasa nič, len tá jediná. Pokiaľ sa toto stane, nemáte šancu so svojimi silami sa z toho dostať. Fakt nie. Viem, o čom hovorím.

U mňa nastal obrat až raz pred Vianocami, kedy som "musel" ísť s rodinou, ako sa chodieva počas spovedného dňa farnosti, na spoveď.
Čo tomu kňazovi poviem, pýtal som sa seba, a stál v tej rade, ktorá sa pomaly posúvala dopredu.

Môj problém bol ten, že som sa nemal z čoho vlastne spovedať, pretože som si bol istý, že sa nedopúšťam hriechu. 

Takto je mozog, svedomie a srdce spracované. Ale vedel som predsa, že sa píše, že cudzoložstvo hriech je.
No a tak som tomu kňazovi na rovinu povedal, že sa prichádzam vyspovedať iba z poslušnosti k Cirkvi, že necítim, že by som sa dopúšťal hriechu, že mám svedomie čisté, ale že viem, že cirkev to vidí inak. 
Kňaz zachoval chladnú hlavu a sucho a tiež na rovinu mi povedal, že sú mi hriechy odpustené a že ak to ešte zvládnem, nech sa pomodlím za pokánie dva desiatky.
To je všetko, nič viac ?? - hovoril som si.
Ale tie dva desiatky som sa musel modliť na niekoľkokrát. Fakt to nešlo.

Potom, ako býva niekedy sled zvláštnych udalostí a ako keď otec za ucho vytiahne neposlušné decko z bahna, tak aj ja som bol vytiahnutý a za nie veľmi jednoduchých okolností od vzťahu odstrihnutý. Dokonca mi toto prišiel vopred oznámiť nejaký posol pri posteli nad ránom, aby som sa neľakal.

V tých prisľúbených prvých piatkoch je totiž okrem iného napísané, že kto ich absolvuje, tak jeho rodina bude mať osobitnú ochranu. 

Je toho oveľa viac, ale aj za to, že sa rodina našich detí nerozpadla, vďačím oným prvým piatkom.

Toto je moje svedectvo o milosti Božej a prvých piatkoch. Všetkým ich vrelo odporúčam aj ako cvičenie v sebaprekonávania pre Krista a z úcty k Jeho srdcu.
Je skutočným dobrodružstvom uprednostňovať prvý piatok pred všetkým, čo vám Nepriateľ pošle do cesty, aby ste tú sériu nedokončili. 
Často sú to veci, pri ktorých ste si istí, že musia mať predsa väčšiu prioritu. Najkrajšie na tom všetkom je, že Boh drží svoje slovo aj mnoho rokov po tom, čo sa vám to podarí, a vlastne až do smrti.

Masima
zdroj: vojtechkodet