Nanebovzatá Panna Mária

15. augusta slávi Katolícka cirkev prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Gréckokatolícka cirkev si tento sviatok pripomína v tento deň pod názvom Zosnutie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny. Podľa tradície z poapoštolského obdobia Panna Mária nezomrela pre chorobu alebo starobu, ale usnula túžbou po svojom Synovi, túžbou po nebi. Jej hrob našli prázdny. 

Tradícia uchovala miesto tohoto hrobu v Jeruzaleme na úpätí Olivovej hory neďaleko Getsemanskej záhrady. Panna Mária bola po zavŕšení pozemského života s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy. 

Tento sviatok má korene v starej apoštolskej tradícii, podľa ktorej sa Mária po Turícach živo zúčastňovala na živote prvej kresťanskej komunity v Jeruzaleme. Podľa Pánovho želania žila roky svojej staroby pod ochranou apoštola svätého Jána. 

Posledný záznam o živote Panny Márie je v Skutkoch apoštolov (Sk 1, 14), keď apoštoli a prvé spoločenstvo veriacich spolu so ženami a s Pannou Máriou očakávali prisľúbeného Ducha Svätého. 

Vo východnej Cirkvi sa sviatok Nanebovzatia Panny Márie slávil už v 6. storočí pod názvom Usnutie Panny Márie. Už prví kresťania vyznávali vieru v Máriino nanebovzatie. Nikdy sa nehovorilo o relikviách, pozostatkoch jej tela.

V Jeruzaleme na vrchu Sion je Chrám Usnutia Panny Márie. Podľa tradície na tomto mieste bol dom, v ktorom žila aj dokončila svoj pozemský život Panna Mária. Cirkevní otcovia nazývajú smrť Bohorodičky usnutím. Pochovaná bola v údolí Cedron a nad jej hrobom stojí Bazilika Nanebovzatia. Hrob je prázdny, otvorený, lebo Mária bola vzatá do neba. 

Aj keď z pohľadu historikov sa zdá pravdepodobnejšie, že Mária skončila svoju pozemskú púť v Jeruzaleme, predsa aj Efez je v kresťanskej tradícii dodnes vnímaný ako mariánske mesto, ako miesto Máriinho nanebovzatia. 

Preto sa práve tam v roku 431 konal ekumenický snem, na ktorom bola slávnostne potvrdená pravda viery, že Mária je Bohorodička. Do tohto obdobia spadajú i korene sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Slávil sa ako najväčší mariánsky sviatok tak na Východe, ako aj na Západe. Byzantský cisár Mauritius (588 – 602) ho ustanovil za štátny sviatok v celej svojej ríši na 15. augusta, aby tak zatienil starú orientálnu slávnosť vinobrania, ktorá si uchovávala mnohé pohanské prvky.

Západná cirkev ho slávila najskôr v Galii (dnešné Francúzsko) v 7. storočí, a to 18. januára. Aj vo Vizigótskom kráľovstve (dnešné Španielsko) sa slávil už v 7. storočí, ale 16. augusta. V Ríme ustanovil tento sviatok pápež Sergius I. (687 – 701). 

Zo začiatku mal titul Natale sanctae Mariae (Narodenie Panny Márie pre nebo), ale už rímske sakramentáre Gelasianum a Gregorianum pochádzajúce zo 6. – 8. storočia ho nazývajú Assumptio beatae Mariae Virginis (Nanebovzatie blahoslavenej Márie Panny).

Sergius zaviedol aj slávnostnú sviečkovú procesiu ulicami Ríma v predvečer sviatku, ktorá sa slávnostne končila v starobylej bazilike Santa Maria Maggiore. Sviatok sa slávil s takou úctou a slávnostnosťou, že pápež Mikuláš I. ho vo svojich Inštrukciách Bulharom, dáva na úroveň Vianoc, Veľkej Noci a Turíc.

Ústnu tradíciu viery o nanebovzatí začali čoskoro hlbšie vysvetľovať tak východní, ako aj západní cirkevní otcovia. Gregor, biskup v Tours, už v 6. storočí jasne zdôrazňuje Máriino telesné nanebovzatie. Túto náuku horlivo hlásal i sv. Ján Damascénsky (675 – 749). 

Odôvodnenie a závery teológov o telesnom nanebovzatí Bohorodičky zhrnul a rozširoval sv. Peter Kanízius (1521 – 1597). 

Nepretržitá tradícia viery, ako aj liturgická tradícia a súhlasný postoj biskupov celej Cirkvi umožnili pápežovi Piovi XII., aby zaviazal všetkých kresťanov vo svedomí prijať vieru v nanebovzatie Panny Márie.

Na slávnosť Všetkých svätých, 1. novembra 1950, v predvečer vyvrcholenia vtedajšieho Veľkého jubilea, vyhlásil pápež Pius XII. dogmu viery o telesnom nanebovzatí Panny Márie. Vyhlásenie nejakej pravdy viery za dogmu je v živote Cirkvi bezpochyby veľmi významnou a nevšednou udalosťou. Slávnostný akt predstavuje vyvrcholenie veľmi dlhého vitálneho procesu, na konci ktorého zažiari nejaké tajomstvo organizmu Kristovho tajomného tela, ktoré podľa vzoru Bohorodičky ustavične uvažuje a hlbšie preniká do Božích tajomstiev (porov. Lk 2, 51).

Doba, v ktorej Boh priviedol svoju Cirkev k vyznaniu viery v nanebovzatie Božej Matky Panny Márie, nebola stanovená náhodne. Práve po dvoch strašných vojnách 20. storočia sa objavuje znamenie Ženy odetej svetlom Božej slávy, znamenie Matky, znamenie života, večného života, ktorý začína už dnes, znamenie trvalej a nezrušiteľnej Božej zmluvy, znamenie posilňujúce nádej v dobách najťažších skúšok.

V apoštolskej konštitúcii MUNIFICENTISSIMUS DEUS (Nesmierne štedrý Boh) o pozdvihnutí Bohorodičky Panny Márie s telom a dušou do nebeskej slávy, Pápež Pius XII. rozjíma nad tajomstvom nanebovzatia Panny Márie a v bode 44. slávnostne definuje dogmu: “Našou autoritou vyhlasujeme, prehlasujeme a definujeme ako Bohom zjavenú dogmu, že nepoškvrnená Bohorodička a ustavičná Panna Mária, po ukončení behu svojho pozemského života, bola vzatá s dušou a telom do nebeskej slávy.”

Pápež v apoštolskej konštitúcii veriacim vysvetľuje, aká cesta viedla k vyhláseniu tejto pravdy viery.“Veriaci a pastieri zo sv. Písma vyrozumeli, že Panna Mária v dobe svojho pozemského putovania viedla život plný starostí, úzkostí a bolestí a že keď jej srdcom prenikol ostrý meč pod krížom jej Božského Syna, nášho Vykupieľa, naplnilo sa, čo predpovedal Simeon. Veriaci nemali ťažkosti pripustiť, že Mária opustila tento život podobne ako jej jednorodený Syn. To im preto nebránilo veriť a otvorene vyznávať, že jej sväté telo nebolo nikdy podrobené porušeniu v hrobe a že onen vznešený svätostánok Božieho Slova nepodľahol hnilobe a nerozpadol sa v prach.” (MD 14)  Pápež poukazuje na dlho zakorenenú vieru v nanebovzatie Panny Márie, ktorá sa od dávnych storočí vyjadrovala v liturgii, slávnostiach, chrámoch zasvätených tomuto tajomstvu, učeniu Otcov Cirkvi a učení teológov.

Keď pápež spomína hlas novších svätých autorov, cituje aj výroky sv. Róberta Bellarmína, sv. Františka Saleského a svätý Alfonza de Liguori. Cituje tiež z knihy Slávna si, Mária. Svätý Alfonz píše: “Ježiš si neprial, aby Máriino telo po smrti podľahlo rozkladu, pretože by poškodilo jeho česť, keby spráchnivelo to panenské telo, z ktorej prijal svoje vlastné telo.” (Le glorie di maria, II.1.) (MD 35)

Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje Nanebovzatie Panny Márie takto (966): „Napokon bola Nepoškvrnená Panna – uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu – po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa tak plnšie pripodobnila svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou.“ 

Nanebovzatie presvätej Panny je výnimočnou účasťou na zmŕtvychvstaní jej Syna a anticipovaním vzkriesenia ostatných kresťanov: „Pri svojom pôrode si zachovala panenstvo, pri svojom usnutí si neopustila svet, Bohorodička: dosiahla si prameň života, ty, ktorá si počala živého Boha a svojimi modlitbami oslobodíš naše duše od smrti.“

Modlitba:

Ty nanebovzatá Bohorodička matka putujúca svietiš svojou láskou

a svojimi slzami oplakávaš naše previnenia.

Svoju nádej skladáme v teba

a od tvojho príhovoru očakávame svoje spasenie.

Pozeráme na tvoj svätý obraz

a pokorne voláme -

osloboď nás od pokušenia

a priveď nás do nebeskej slávy.

Neopusť ma, kým ma neuvidíš medzi blaženými v nebi.

Tam ti budem ďakovať

a tvoje milosrdenstvo chváliť celú večnosť. Amen.

Masima