%20(1).jpg)
O živote tejto malej veľkej svätice, ktorej telo spočíva vo svätyni v Mugnano del Cardinale od 10. augusta 1805 vieme pomerne málo. O svätej Filoméne až do 19. storočia neexistovala žiadna biografia. Aj napriek tomu, že sa o nej 1500 rokov vôbec nič nevedelo, za veľmi krátky čas si získala srdcia mnohých. Medzi jej hlavných ctiteľov patrili Paolina Jaricot, Giovanni Maria Mastai Ferretti, ktorý sa neskôr stal pápežom a prijal meno Pius IX., svätý Peter Julián Eymard, svätý Peter Chanel, svätý Jozef Damian de Veuster z ostrova Molokai a predovšetkým svätý Ján Mária Vianney, arský farár, ktorého pápež svätý Pius X. určil za hlavného garanta existencie svätej Filomény.
Keď dekrétom Posvätnej kongregácie rítov zo 14. februára 1961 bola liturgická spomienka svätej Filomény odstránená z liturgického kalendára, ctitelia svätej Filomény sa obrátili na pápeža Pavla VI., aby ich usmernil ako ďalej postupovať. Ten im odporúčal, aby naďalej slávili jej sviatok vo svojich farnostiach. Svätá Filoména je totiž ohňom kresťanskej zbožnosti, ktorý čím viac je potláčaný, tým viac naberá na sile a veľkosti.
Meno Filoména, v latinskej reči Filumena znamená „dcéra svetla“. Životopis svätej Filomény sa nespomína v žiadnych starých historických prameňoch. Prvá zmienka o jej existencii siaha do roku 1802, kedy počas prieskumu pohrebísk mučeníkov a odstraňovaní nánosov v Katakombách svätej Priscily na Via Salaria v Ríme bol 24. mája 1802 v strede katakomb, v blízkosti Gréckej kaplnky objavený hrob tzv. loculus, vytesaný do steny z tufu.
Náhrobný kameň, ktorý bol nápadný už svojim vzhľadom, bol trojdielny z hliny (teracotta). Hrobové miesto bolo uzavreté tromi vedľa seba uloženými tehlami; každá z nich bola široká 50 cm (dohromady mali 1,74 m). Na týchto troch tehlách archeológ objavil latinský nápis v červenej farbe LUMENA. PAXTE. CUMFI. V logickom poriadku získame nápis PAX TECUM FILUMENA (t.j. „pokoj s tebou, Filoména“). Okrem nápisu sa na tehlách nachádzali symboly jej mučeníctva (dve kotvy, tri šípy a palma) a panenstva (ľalia). Na základe týchto znakov sa dalo predpokladať, že ide o hrob panny a mučenice menom Filoména.
Archeológ, ktorý objavil tento vzácny hrob, podľa pokynov Giacinta Ponzettiho, kustóda pápežských relikvií, prerušil práce a svoj objav šiel ihneď oznámiť druhému správcovi vatikánskych relikvií kňazovi Filippovi Ludovicimu. Ten hneď na druhý deň 25. mája 1802, za prítomnosti viacerých svedkov, podľa protokolu zišiel do katakomb svätej Priscily a pred jeho očami archeológ otvoril hrob. V samotnom hrobe boli objavené nielen vzácne pozostatky mladého dievčaťa, ale taktiež malá rozbitá hlinená nádoba tzv. ampulka, na stenách ktorej sa nachádzali zvyšky zoschnutej krvi. Tento nález opäť potvrdil, že ide o telo mučenice. V Ríme panovala mienka, že ak sa v hrobe nachádza nádoba s krvou, iste je to krv mučeníka.
Relikvie svätej Filomény boli uložené do drevenej truhličky a za splnení všetkých formalít a potvrdení autenticity relikvií slávnym talianskym archeológom Giovannim Battistom De Rossi, boli prenesené do Pokladnice relikvií a odovzdané správcovi pápežských relikvií v Ríme. Tri hlinené tehly s nápisom darovali jezuitskému kolégiu Collegio Massimo v Ríme, ktoré neskôr boli premiestnené do Múzea kresťanského staroveku vo Vatikáne.
14. augusta 1827 pápež Lev XII. relikvie svätej Filomény daroval Svätyni svätej Filomény v Mugnano del Cardinale, kde sú uchovávané dodnes. S hlinenou nádobkou, v ktorej bola od raného kresťanstva uchovávaná krv mučeníkov bol uskutočnený pokus – šupinky údajné krvi zachytiť do kryštálovej nádoby. Okamžite došlo k obdivuhodnej premene: krvné čiastočky akonáhle sa ocitli v nádobe, sa zaleskli ako najčistejšie zlato, iné ako striebro a iné ako drahokam. Svedkovia tejto premeny boli vnútorne hlboko pohnutí a ďakovali Bohu za oslávenie neznámej svätice Filomény. Kardinál Ruffo Scillo vyhlásil: „Videli sme všetci ako sa krv zmenila na niekoľko vzácnych diamantov rôznych farieb, na striebro a zlato.“ O tejto udalosti svedčil aj dominikánsky kňaz z Lisabonu Paul Sillvan. Prítomní cirkevní hodnostári boli presvedčení, že objavením tela svätej Filomény 25. mája 1802 vyšla nová hviezda na nebi medzi oslávenými.
Don Francesco sprevádzal biskupa do Ríma s túžbou, aby získal pre svoju domácu kaplnku v Mugnano del Cardinale relikvie nejakého ranokresťanského mučeníka, s úmyslom duchovne oživiť svoju farnosť. Biskup Cesare ho v tejto iniciatíve podporil a jeho zásluhou mu pápež Pius VII. v roku 1805 daroval relikvie svätej Filomény.
Don Francesco de Lucia keď v auguste 1805 prevážal relikvie do svojej farnosti bol svedkom viacerých neobyčajných udalostí a zázrakov a o výnimočnosti tejto svätice. Na jednom mieste započul kňaz klopanie, ktoré prichádzalo zo schránky, v ktorej boli uložené relikvie svätej Filomény. Vzhľadom k tomu, že klopanie pokračovalo Francesco de Lucia si uvedomil, že relikvie svätice neuložil vo svojom voze na dôstojnom mieste. Keď ich uložil na vhodné miesto klopanie prestalo.
10. augusta 1805 relikvie svätej Filomény zásluhou miestneho kňaza Don Francesca De Lucia preniesli do chrámu Chiesa di Maria SS. delle Grazie v Mugnane del Cardinale pri Neapole (diecéza Nola) a vystavili ich verejnej úcte.
Don Francesco De Lucia pôvodne chcel uložiť tieto relikvie do svojho oratória, avšak keď počet zázrakov na príhovor svätej Filomény narastal, miestny biskup Vincenzo Torussio požiadal Dona Francesca De Lucia, aby relikvie svätej Filomény premiestnil do kaplnky chrámu Chiesa di Maria SS. delle Grazie. Don Francesco De Lucia na podnet biskupa premiestnil 29. septembra 1805 jej telo do jedného z oltárov spomínaného chrámu, kde spočíva až dodnes.
V roku 1827 pápež Lev XII. daroval kostolu tri keramické dlaždice s venovaním, ktoré aj dnes ešte vidno na dlaždiciach. O niekoľko rokov neskôr rektor tohto kostola opísal život a mučeníctvo svätej Filomény. Urobil tak na základe zjavení jednej horlivej ctiteľky svätej Filomény, rehoľnej sestry dominikánky Márie Lujzy od Ježiša, ktorá 3. augusta 1833 po svätom prijímaní v okamihu vďakyvzdania kľačiac pred sochou svätej Filomény započula jej nežný hlas.
Moja najmilšia sestra, 10. august je deň, kedy som zakončila svoj pozemský život a vošla do neba, kde ma môj Ženích uviedol do vlastníctva večných skutkov, ktorých požívanie nedokáže ľudský intelekt pochopiť. Jeho múdrosť tiež spôsobila, že prenesenie relikvií do Mugnano, bez ohľadu na plány kňaza, ktorý ich dostal, sa nestalo 5. augusta, ako si určil, ale až 10. augusta, a nie vo všetkej tichosti, ale za všeobecného jasotu a výkrikov radosti, do kostola v meste, kde som teraz uctievaná, takže deň mojej mučeníckej smrti sa pre mňa mimoriadnym spôsobom stal po 1500 rokoch dňom mojej oslavy na zemi ...
A pokračovala popisom svojho života, umučenia a smrti: Moja milá sestra, som dcéra vládcu malého štátu v Grécku, moja matka bola tiež kráľovskej krvi. Pretože nemali žiadne deti a ešte boli pohania, bez prestania prinášali obete svojim falošným modlám, aby počali dieťatko.
Lekár z Ríma, istý Publius, ktorý je teraz v nebi, bol v otcových službách a býval v našom paláci. Bol kresťanom. Videl zármutok mojich rodičov a mal súcit s ich slepotou ducha. Odvážil sa, inšpirovaný Duchom Svätým, hovoriť s nimi o katolíckej viere.
Sľúbil im, že akonáhle prijmú kresťanstvo, narodí sa im potomok. Milosť, ktorá jeho slová sprevádzala, osvietila ich rozum a zvíťazila nad ich pochybnosťami. Prijali teda katolícku vieru a dostali predmet svojich túžob, ktorý im Publius prisľúbil.
Po mojom narodení mi dali meno Lumen, aby vyjadrili "svetlo viery", ktorého som bola plodom. Nežná láska, ktorú mi rodičia prejavovali, bola taká veľká, že ma chceli mať stále pri sebe. To bola tiež príčina, prečo ma vzali so sebou aj do Ríma, keď môj otec musel odcestovať, pretože mu tyranský cisár Dioklecián hrozil vojnou. To mi bolo 13 rokov.
Keď sme pristáli v hlavnom meste ríše, všetci traja sme sa odobrali do cisárskeho paláca, kde sme mali mať audienciu. Sotva si ma Dioklecián všimol, upieral svoj pohľad už len na mňa. Celú dobu, čo otec vľúdnymi slovami hovoril o dôvodoch svojho ospravedlnenia sa zdalo, že zo svojej fascinácie mojou osobou vôbec nevychádza. Keď otec dohovoril, cisár mu odpovedal, že sa už nemusí znepokojovať, nech sa zbaví všetkých obáv a myslí len na svoje šťastie. Dodal: "Dám ti k dispozícii celú moc svojej ríše a nežiadam za to nič iné ako ruku tvoje dcéry." Môj otec, zaslepený cťou, ktorej sa mu dostalo a ktorá predčila všetky jeho očakávania, prijal návrh cisára s radosťou.
Keď sme sa vrátili do nášho obydlia, rodičia vynaložili všetko mysliteľné úsilie, aby ma pohli prijať Diokleciánovo prianie a neprotiviť sa ich vlastnému prianiu. Povedala som im: "Akože, vy by ste chceli, aby som porušila prísahu, ktorú som dala pred dvoma rokmi Ježišovi Kristovi, len preto, aby som sa zapáčila nejakému človeku? Moje panenstvo je zasvätené Bohu a ja s ním už nemôžem disponovať."
Otec namietal: "Bola si príliš mladá, aby si mohla urobiť taký závažný sľub." Prikázal mi, aby som prijala Diokleciánove pytačky a pripojil aj hrozby. Milosť Božia ma však urobila neoblomnou.
Môj otec potom predniesol Diokleciánovi moje námietky. Pretože sa však nechcel vyviazať zo svojho slova, domnieval sa, že je potrebné, aby ma tam osobne doviedli. Ale ešte pred tým som musela obstáť pred náporom otcovej nevôle aj nehy. Aj moja matka bola na jeho strane a použila všetky prostriedky, aby ma láskaním aj hrozbami oslabila v mojom presvedčení. Nakoniec mi padli obaja k nohám, zaprisahali ma so slzami v očiach a prosili ma, aby som sa nad nimi zmilovala. "Moje dieťa," volali, "maj súcit so svojím otcom a so svojou matkou, zľutuj sa nad svojou rodnou zemou a našimi poddanými."
Odpovedala som: "Nemôžem a ani nesmiem, svoje panenstvo som zasľúbila Bohu - sľub má prednosť pred vami, pred mojou rodnou krajinou, pred všetkým ostatným. Moja ríša je v nebi."
Tie slová ich uvrhli do zúfalstva. Priviedli ma pred cisára. Ten použil hneď svoju moc, domnievajúc sa, že ma tým získa. Ale všetko jeho lichotenie, hrozby a sľuby neboli k ničomu. Prepadol prudkému hnevu a dal ma uvrhnúť do väzenia vo svojom paláci, kde ma zakovali do reťazí. Presvedčený, že bolesť a hanba zlomí môj odpor, ktorý mi vlieval môj Ženích, prichádzal ku mne každý deň, dal mi sňať reťaze, aby som mohla požiť trochu chleba a vody, čo mi priniesli. Odpor, na ktorý znovu narážal, ho len núkali, aby mi pôsobil ďalšie muky. Avšak modlitba ma držala vzpriamene a ja som nepoľavila v úsilí nepretržite sa zverovať Ježišovi a jeho najčistejšej Matke.
Po 37 dňoch svojho pobytu v žalári som zbadala preblahoslavenú Pannu Máriu, obklopenú nebeskou žiarou, v náručí s Božským Dieťaťom. Povedala mi: "Ešte tri dni budeš v tomto žalári strádať a po štyridsaťdňovom väznení opustíš toto miesto bolesti." Pri tejto správe sa moje srdce naplnilo úžasnou radosťou. Ale keď Kráľovná anjelov dodala, že budem preto prepustená z väzenia, aby som trpela ešte horšie muky a obstála v ešte urputnejšom boji než boli tie predchádzajúce, moja radosť sa premenila na strach. Robila som si radostné nádeje, že ma čoskoro usmrtia.
Mária mi však povedala: "Odvahu, dcéra moja! Ty predsa vieš, akú hlbokú lásku k tebe mám. Meno, ktoré si vo krste dostala, je lumen a tvoj Ženích sa nazýva SVETLO, HVIEZDA A SLNKO ... Mňa nazývajú ZORNICA, ZORE, HVIEZDA, SLNKO. Neboj sa, budem stáť pri tebe. Teraz na tebe uplatňuje svoje práva prirodzenosť, aby si sa pokorila v slabosti, potom však, až dôjde k zápasu, dá ti božská milosť silu a tvoj anjel strážny, ktorý bol aj anjelom mojím, svätý Gabriel, ktorého meno znamená Božia sila, ti tiež príde na pomoc. Zverím ťa jeho celkom mimoriadnej starostlivosti ako svoju dcéru, ktorú milujem viac než všetky ostatné." Slová Kráľovnej panien mi vliali odvahu. Potom zjavenie zmizlo a zanechalo po sebe nebeskú vôňu, ktorá naplnila celú žalárnu kobku.
Čoskoro sa uskutočnilo, čo mi bolo zvestované. Dioklecián zapochyboval, že ma donúti k povoľnosti, a rozhodol sa, že ma dá verejne mučiť. Začal tým, že ma rozkázal zbičovať. Povedal: "Pretože sa nehanbí dať pred cisárom prednosť zločincovi, ktorý bol vlastným národom odsúdený na najhanebnejšiu smrť, smrť na kríži, zaslúži si spravodlivo také zaobchádzanie ako zločinec."
Rozkázal, aby mi vyzliekli šaty a pripútali ma k stĺpu. Za prítomnosti mnohých vznešených dvoranov ma dal zbičovať tak, že moje telo bolo zaliate krvou ako jediná krvavá rana. Keď tyran spozoroval, že som už v bezvedomí a blízko smrti, dal rozkaz, aby ma odstránili z jeho očí, a dal ma odvliecť znovu do žalára. Predpokladal, že tam vypustím svojho ducha. Vo svojom očakávaní však bol sklamaný.
Ale aj mňa oklamala sladká nádej, že už čoskoro vojdem do svadobnej siene k svojmu Ženíchovi. Zjavili sa mi dvaja žiariví, svetlom sa trblietajúci anjeli a naliali balzam do mojich rán. Nato som sa cítila ešte viac posilnená ako v predchádzajúcich dňoch.
Už za skorého rána o tom podali cisárovi správu. S úžasom ma pozoroval a snažil sa mi nahovoriť, že za svoje náhle uzdravenie mám vďačiť bohu Jupiterovi, ktorému on sám oddane slúži. Chcel ma urobiť rímskou cisárovnou a robil mi veľa márnivých sľubov, s ktorými spájal mnohé lichôtky. Chcel dokonať pekelné dielo, ktoré si predsavzal. Ale Duch Svätý, ktorému som zaviazaná za svoju statočnosť, ma osvetľoval takou silou, že ani Dioklecián, ani ktokoľvek spomedzi jeho dvoranov nebol schopný čokoľvek namietať proti dôkazom, ktoré som uvádzala pre pravdu našej viery.
Cisár vydal rozkaz, aby ma pochovali v prúdoch Tiberu s kotvou na krku. Jeho príkaz bol vykonaný, ale Boh, aby zabránil jeho smrteľným následkom, vyslal dvoch anjelov, ktorí mi, keď som bola zvrhnutá do rieky, uvoľnili kotvu, takže tá spadla na dno, kde sa asi nachádza doteraz. Mňa samotnú však jemne preniesli na breh pred zrakmi mnohých ľudí, ktorí prišli zhliadnuť na tento nevšedný výjav. Tento zázrak mal na mnoho ľudí šťastný účinok, pretože sa obrátili ku katolíckej viere.
Dioklecián to však všetko pripisoval mojim čarodejníckym schopnostiam, dal ma vláčiť ulicami Ríma, pripútanú na voze.
Vyčerpaná a skoro vymierajúca som bola zase uvrhnutá do žalára. Nebesá ma však znova omilostili zázračným spôsobom. Prišiel sladký spánok a po precitnutí som bola opäť úplne uzdravená. Keď sa to Dioklecián dozvedel, prepadol záchvatu hnevu a kričal ako pominutý: "Do toho, špicaté šípy nech ju znova prederavia, aby na tieto muky už zomrela." To sa ihneď dialo. Lukostrelci napínali svoje luky a vynaložili všetky svoje sily. Ale šípy im vypovedali poslušnosť.
Cisár osobne prítomný bol zlosťou úplne bez seba a nazýval ma čarodejnicou. Domnievajúc sa, že žiar ohňa zničí čarodejnú moc, prikázal rozžeraviť špice šípov v ohni dobiela a opäť ich na mňa nechal vystreľovať. Lukostrelci síce tak začali konať, ale šípy naberali opačný smer a obracali sa proti tým, ktorí ich vypúšťali. Šesť lukostrelcov zomrelo na mieste, ale celá rada sa zriekla pohanstva.
Ľud začal verejne vyznávať všemohúcnosť toho Boha, ktorý ma ochraňoval. Tyran, zdesený reptaním a pokrikom ľudu sa ponáhľal, aby urobil môjmu životu koniec, a dal mi sťať hlavu. Moja duša vzlietla nahor do nebies k môjmu nebeskému Ženíchovi, aby od neho prijala korunu panenstva a palmu mučeníctva a radovala sa z osobitnej prednosti pred mnohými vyvolenými v jeho prítomnosti.
Deň pre mňa tak naplnený radosťou, že som vošla do nebeskej slávy, bol piatok 10. augusta, hodina tretia odpoludnia.
Toľko z oznámenia svätej Filomény sestre Márii Luise di Gesu v roku 1833.
Jej hrob v Katakombách svätej Priscily v Ríme nosí jej meno i symboly mučeníctva: palmu, ľaliu, bič a tri strely. Telesné pozostatky svätej Filomény preniesli 10. augusta 1805 do Mugnana del Cardinale, miesta položeného na vŕšku neďaleko Neapola. Tam je jej kaplnka, ktorá sa stala miestom najdivotvornejších zázrakov.
Mystička sestra Mária Lujza od Ježiša, blízka priateľka pápeža Pia IX., získala 21. decembra 1833 od Kongregácie Posvätného Ofícia dovolenie vydať tieto jej súkromné zjavenia svätej Filomény.
Kedykoľvek svätú Filoménu ju vzývame, získame veľké milosti. K jej najviac oddaným ctiteľom patril svätý Ján Mária Vianney. Kostoly zasvätené svätej Filoméne sú v Číne i Kurdistane, v Afrike, Konštantínopole či v Indii. Všade okamžite a zázračne odpovedá na modlitby.
Úcta k relikviám sa rýchlo rozšírila. Oficiálne ich úctu povolil pápež Gregor XVI. roku 1835, ustanovil aj osobitný deň – 10. augusta – ako liturgickú spomienku na svätú Filoménu. Podľa neoverených údajov sa pri relikviách uskutočnilo aj niekoľko zázrakov.
Svätá Filoména je patrónkou mládeže a detí. Je patrónkou proti duchovnej ľahostajnosti a vlažnosti. Je potechou pre chorých a trpiacich, pomocou chudobných a sirôt. Je pomocnicou pre matky, ktoré žiadajú o hmotnú a duchovnú pomoc pre svoje deti. Je veľkou pomocnicou pre študentov, zvlášť pri skúškach. Je ochrankyňou mladých manželských párov a veľakrát vyprosila od Boha milosť materstva pre neplodné matky. Je pomocnicou kňazov a vyprosuje od Boha mnohé obrátenia. Pre tých, ktorí sú jej ctiteľmi privádza k väčšej láske ku Kristovi a jeho Matke, Panne Márii.
Sviatky svätej Filomény
10. januára: narodenia svätej Filomény
25. mája: sviatok nájdenia pozostatkov (1802)
10. augusta: sviatok jej mučeníckej smrti (302) a prenesenie svätých pozostatkov do Mugnano (1805)
11. augusta: liturgický sviatok na uctenie svätice
1. alebo 2. nedeľa v auguste: pútnická slávnosť ku cti svätice
V uvedených dňoch možno na vyhlásených miestach jej úcty podľa cirkevných ustanovení a za predpísaných podmienok získať príslušné odpustky.
Atribúty svätej Filomény sú šípy, kotva, ľalia čistoty, palma víťazstva, koruna
Svätá Filoména je:
- patrónkou detí, novorodencov, mládeže, malých i väčších dievčat
- ochrankyňou mladých manželských párov
- pomocníčkou proti neplodnosti
- utešiteľkou zarmútených matiek, ktoré ju vzývajú o materiálnu i duchovnú pomoc pre svoje deti
- tešiteľkou zarmútených a uväznených
- podporou chorým a trpiacim, ktorým prináša úľavu a útechu
- pomocníčkou chudobných a osirelých
- veľkou pomocníčkou študentov a kandidátov skúšok
- vyprosovateľkou podnikateľov a pomocníčkou vo finančných potrebách a ťažkostiach
- patrónkou kláštorov a škôl
- patrónkou kňazov, misií
- pomocníčkou ku konverziám a návratom ku sviatostiam
- patrónkou Svetového živého ruženca a všetkých detí Máriiných
- mocnou vyprosovateľkou vo všetkých beznádejných záležitostiach
Masima
internet, upravené z viacerých zdrojov
Keď dekrétom Posvätnej kongregácie rítov zo 14. februára 1961 bola liturgická spomienka svätej Filomény odstránená z liturgického kalendára, ctitelia svätej Filomény sa obrátili na pápeža Pavla VI., aby ich usmernil ako ďalej postupovať. Ten im odporúčal, aby naďalej slávili jej sviatok vo svojich farnostiach. Svätá Filoména je totiž ohňom kresťanskej zbožnosti, ktorý čím viac je potláčaný, tým viac naberá na sile a veľkosti.
Náhrobný kameň, ktorý bol nápadný už svojim vzhľadom, bol trojdielny z hliny (teracotta). Hrobové miesto bolo uzavreté tromi vedľa seba uloženými tehlami; každá z nich bola široká 50 cm (dohromady mali 1,74 m). Na týchto troch tehlách archeológ objavil latinský nápis v červenej farbe LUMENA. PAXTE. CUMFI. V logickom poriadku získame nápis PAX TECUM FILUMENA (t.j. „pokoj s tebou, Filoména“). Okrem nápisu sa na tehlách nachádzali symboly jej mučeníctva (dve kotvy, tri šípy a palma) a panenstva (ľalia). Na základe týchto znakov sa dalo predpokladať, že ide o hrob panny a mučenice menom Filoména.
Archeológ, ktorý objavil tento vzácny hrob, podľa pokynov Giacinta Ponzettiho, kustóda pápežských relikvií, prerušil práce a svoj objav šiel ihneď oznámiť druhému správcovi vatikánskych relikvií kňazovi Filippovi Ludovicimu. Ten hneď na druhý deň 25. mája 1802, za prítomnosti viacerých svedkov, podľa protokolu zišiel do katakomb svätej Priscily a pred jeho očami archeológ otvoril hrob. V samotnom hrobe boli objavené nielen vzácne pozostatky mladého dievčaťa, ale taktiež malá rozbitá hlinená nádoba tzv. ampulka, na stenách ktorej sa nachádzali zvyšky zoschnutej krvi. Tento nález opäť potvrdil, že ide o telo mučenice. V Ríme panovala mienka, že ak sa v hrobe nachádza nádoba s krvou, iste je to krv mučeníka.
Relikvie svätej Filomény boli uložené do drevenej truhličky a za splnení všetkých formalít a potvrdení autenticity relikvií slávnym talianskym archeológom Giovannim Battistom De Rossi, boli prenesené do Pokladnice relikvií a odovzdané správcovi pápežských relikvií v Ríme. Tri hlinené tehly s nápisom darovali jezuitskému kolégiu Collegio Massimo v Ríme, ktoré neskôr boli premiestnené do Múzea kresťanského staroveku vo Vatikáne.
14. augusta 1827 pápež Lev XII. relikvie svätej Filomény daroval Svätyni svätej Filomény v Mugnano del Cardinale, kde sú uchovávané dodnes. S hlinenou nádobkou, v ktorej bola od raného kresťanstva uchovávaná krv mučeníkov bol uskutočnený pokus – šupinky údajné krvi zachytiť do kryštálovej nádoby. Okamžite došlo k obdivuhodnej premene: krvné čiastočky akonáhle sa ocitli v nádobe, sa zaleskli ako najčistejšie zlato, iné ako striebro a iné ako drahokam. Svedkovia tejto premeny boli vnútorne hlboko pohnutí a ďakovali Bohu za oslávenie neznámej svätice Filomény. Kardinál Ruffo Scillo vyhlásil: „Videli sme všetci ako sa krv zmenila na niekoľko vzácnych diamantov rôznych farieb, na striebro a zlato.“ O tejto udalosti svedčil aj dominikánsky kňaz z Lisabonu Paul Sillvan. Prítomní cirkevní hodnostári boli presvedčení, že objavením tela svätej Filomény 25. mája 1802 vyšla nová hviezda na nebi medzi oslávenými.
Don Francesco sprevádzal biskupa do Ríma s túžbou, aby získal pre svoju domácu kaplnku v Mugnano del Cardinale relikvie nejakého ranokresťanského mučeníka, s úmyslom duchovne oživiť svoju farnosť. Biskup Cesare ho v tejto iniciatíve podporil a jeho zásluhou mu pápež Pius VII. v roku 1805 daroval relikvie svätej Filomény.
Don Francesco de Lucia keď v auguste 1805 prevážal relikvie do svojej farnosti bol svedkom viacerých neobyčajných udalostí a zázrakov a o výnimočnosti tejto svätice. Na jednom mieste započul kňaz klopanie, ktoré prichádzalo zo schránky, v ktorej boli uložené relikvie svätej Filomény. Vzhľadom k tomu, že klopanie pokračovalo Francesco de Lucia si uvedomil, že relikvie svätice neuložil vo svojom voze na dôstojnom mieste. Keď ich uložil na vhodné miesto klopanie prestalo.
10. augusta 1805 relikvie svätej Filomény zásluhou miestneho kňaza Don Francesca De Lucia preniesli do chrámu Chiesa di Maria SS. delle Grazie v Mugnane del Cardinale pri Neapole (diecéza Nola) a vystavili ich verejnej úcte.
Don Francesco De Lucia pôvodne chcel uložiť tieto relikvie do svojho oratória, avšak keď počet zázrakov na príhovor svätej Filomény narastal, miestny biskup Vincenzo Torussio požiadal Dona Francesca De Lucia, aby relikvie svätej Filomény premiestnil do kaplnky chrámu Chiesa di Maria SS. delle Grazie. Don Francesco De Lucia na podnet biskupa premiestnil 29. septembra 1805 jej telo do jedného z oltárov spomínaného chrámu, kde spočíva až dodnes.
V roku 1827 pápež Lev XII. daroval kostolu tri keramické dlaždice s venovaním, ktoré aj dnes ešte vidno na dlaždiciach. O niekoľko rokov neskôr rektor tohto kostola opísal život a mučeníctvo svätej Filomény. Urobil tak na základe zjavení jednej horlivej ctiteľky svätej Filomény, rehoľnej sestry dominikánky Márie Lujzy od Ježiša, ktorá 3. augusta 1833 po svätom prijímaní v okamihu vďakyvzdania kľačiac pred sochou svätej Filomény započula jej nežný hlas.
Moja najmilšia sestra, 10. august je deň, kedy som zakončila svoj pozemský život a vošla do neba, kde ma môj Ženích uviedol do vlastníctva večných skutkov, ktorých požívanie nedokáže ľudský intelekt pochopiť. Jeho múdrosť tiež spôsobila, že prenesenie relikvií do Mugnano, bez ohľadu na plány kňaza, ktorý ich dostal, sa nestalo 5. augusta, ako si určil, ale až 10. augusta, a nie vo všetkej tichosti, ale za všeobecného jasotu a výkrikov radosti, do kostola v meste, kde som teraz uctievaná, takže deň mojej mučeníckej smrti sa pre mňa mimoriadnym spôsobom stal po 1500 rokoch dňom mojej oslavy na zemi ...
A pokračovala popisom svojho života, umučenia a smrti: Moja milá sestra, som dcéra vládcu malého štátu v Grécku, moja matka bola tiež kráľovskej krvi. Pretože nemali žiadne deti a ešte boli pohania, bez prestania prinášali obete svojim falošným modlám, aby počali dieťatko.
Lekár z Ríma, istý Publius, ktorý je teraz v nebi, bol v otcových službách a býval v našom paláci. Bol kresťanom. Videl zármutok mojich rodičov a mal súcit s ich slepotou ducha. Odvážil sa, inšpirovaný Duchom Svätým, hovoriť s nimi o katolíckej viere.
Sľúbil im, že akonáhle prijmú kresťanstvo, narodí sa im potomok. Milosť, ktorá jeho slová sprevádzala, osvietila ich rozum a zvíťazila nad ich pochybnosťami. Prijali teda katolícku vieru a dostali predmet svojich túžob, ktorý im Publius prisľúbil.
Po mojom narodení mi dali meno Lumen, aby vyjadrili "svetlo viery", ktorého som bola plodom. Nežná láska, ktorú mi rodičia prejavovali, bola taká veľká, že ma chceli mať stále pri sebe. To bola tiež príčina, prečo ma vzali so sebou aj do Ríma, keď môj otec musel odcestovať, pretože mu tyranský cisár Dioklecián hrozil vojnou. To mi bolo 13 rokov.
Keď sme pristáli v hlavnom meste ríše, všetci traja sme sa odobrali do cisárskeho paláca, kde sme mali mať audienciu. Sotva si ma Dioklecián všimol, upieral svoj pohľad už len na mňa. Celú dobu, čo otec vľúdnymi slovami hovoril o dôvodoch svojho ospravedlnenia sa zdalo, že zo svojej fascinácie mojou osobou vôbec nevychádza. Keď otec dohovoril, cisár mu odpovedal, že sa už nemusí znepokojovať, nech sa zbaví všetkých obáv a myslí len na svoje šťastie. Dodal: "Dám ti k dispozícii celú moc svojej ríše a nežiadam za to nič iné ako ruku tvoje dcéry." Môj otec, zaslepený cťou, ktorej sa mu dostalo a ktorá predčila všetky jeho očakávania, prijal návrh cisára s radosťou.
Keď sme sa vrátili do nášho obydlia, rodičia vynaložili všetko mysliteľné úsilie, aby ma pohli prijať Diokleciánovo prianie a neprotiviť sa ich vlastnému prianiu. Povedala som im: "Akože, vy by ste chceli, aby som porušila prísahu, ktorú som dala pred dvoma rokmi Ježišovi Kristovi, len preto, aby som sa zapáčila nejakému človeku? Moje panenstvo je zasvätené Bohu a ja s ním už nemôžem disponovať."
Otec namietal: "Bola si príliš mladá, aby si mohla urobiť taký závažný sľub." Prikázal mi, aby som prijala Diokleciánove pytačky a pripojil aj hrozby. Milosť Božia ma však urobila neoblomnou.
Môj otec potom predniesol Diokleciánovi moje námietky. Pretože sa však nechcel vyviazať zo svojho slova, domnieval sa, že je potrebné, aby ma tam osobne doviedli. Ale ešte pred tým som musela obstáť pred náporom otcovej nevôle aj nehy. Aj moja matka bola na jeho strane a použila všetky prostriedky, aby ma láskaním aj hrozbami oslabila v mojom presvedčení. Nakoniec mi padli obaja k nohám, zaprisahali ma so slzami v očiach a prosili ma, aby som sa nad nimi zmilovala. "Moje dieťa," volali, "maj súcit so svojím otcom a so svojou matkou, zľutuj sa nad svojou rodnou zemou a našimi poddanými."
Odpovedala som: "Nemôžem a ani nesmiem, svoje panenstvo som zasľúbila Bohu - sľub má prednosť pred vami, pred mojou rodnou krajinou, pred všetkým ostatným. Moja ríša je v nebi."
Tie slová ich uvrhli do zúfalstva. Priviedli ma pred cisára. Ten použil hneď svoju moc, domnievajúc sa, že ma tým získa. Ale všetko jeho lichotenie, hrozby a sľuby neboli k ničomu. Prepadol prudkému hnevu a dal ma uvrhnúť do väzenia vo svojom paláci, kde ma zakovali do reťazí. Presvedčený, že bolesť a hanba zlomí môj odpor, ktorý mi vlieval môj Ženích, prichádzal ku mne každý deň, dal mi sňať reťaze, aby som mohla požiť trochu chleba a vody, čo mi priniesli. Odpor, na ktorý znovu narážal, ho len núkali, aby mi pôsobil ďalšie muky. Avšak modlitba ma držala vzpriamene a ja som nepoľavila v úsilí nepretržite sa zverovať Ježišovi a jeho najčistejšej Matke.
Po 37 dňoch svojho pobytu v žalári som zbadala preblahoslavenú Pannu Máriu, obklopenú nebeskou žiarou, v náručí s Božským Dieťaťom. Povedala mi: "Ešte tri dni budeš v tomto žalári strádať a po štyridsaťdňovom väznení opustíš toto miesto bolesti." Pri tejto správe sa moje srdce naplnilo úžasnou radosťou. Ale keď Kráľovná anjelov dodala, že budem preto prepustená z väzenia, aby som trpela ešte horšie muky a obstála v ešte urputnejšom boji než boli tie predchádzajúce, moja radosť sa premenila na strach. Robila som si radostné nádeje, že ma čoskoro usmrtia.
Mária mi však povedala: "Odvahu, dcéra moja! Ty predsa vieš, akú hlbokú lásku k tebe mám. Meno, ktoré si vo krste dostala, je lumen a tvoj Ženích sa nazýva SVETLO, HVIEZDA A SLNKO ... Mňa nazývajú ZORNICA, ZORE, HVIEZDA, SLNKO. Neboj sa, budem stáť pri tebe. Teraz na tebe uplatňuje svoje práva prirodzenosť, aby si sa pokorila v slabosti, potom však, až dôjde k zápasu, dá ti božská milosť silu a tvoj anjel strážny, ktorý bol aj anjelom mojím, svätý Gabriel, ktorého meno znamená Božia sila, ti tiež príde na pomoc. Zverím ťa jeho celkom mimoriadnej starostlivosti ako svoju dcéru, ktorú milujem viac než všetky ostatné." Slová Kráľovnej panien mi vliali odvahu. Potom zjavenie zmizlo a zanechalo po sebe nebeskú vôňu, ktorá naplnila celú žalárnu kobku.
Čoskoro sa uskutočnilo, čo mi bolo zvestované. Dioklecián zapochyboval, že ma donúti k povoľnosti, a rozhodol sa, že ma dá verejne mučiť. Začal tým, že ma rozkázal zbičovať. Povedal: "Pretože sa nehanbí dať pred cisárom prednosť zločincovi, ktorý bol vlastným národom odsúdený na najhanebnejšiu smrť, smrť na kríži, zaslúži si spravodlivo také zaobchádzanie ako zločinec."
Rozkázal, aby mi vyzliekli šaty a pripútali ma k stĺpu. Za prítomnosti mnohých vznešených dvoranov ma dal zbičovať tak, že moje telo bolo zaliate krvou ako jediná krvavá rana. Keď tyran spozoroval, že som už v bezvedomí a blízko smrti, dal rozkaz, aby ma odstránili z jeho očí, a dal ma odvliecť znovu do žalára. Predpokladal, že tam vypustím svojho ducha. Vo svojom očakávaní však bol sklamaný.
Ale aj mňa oklamala sladká nádej, že už čoskoro vojdem do svadobnej siene k svojmu Ženíchovi. Zjavili sa mi dvaja žiariví, svetlom sa trblietajúci anjeli a naliali balzam do mojich rán. Nato som sa cítila ešte viac posilnená ako v predchádzajúcich dňoch.
Už za skorého rána o tom podali cisárovi správu. S úžasom ma pozoroval a snažil sa mi nahovoriť, že za svoje náhle uzdravenie mám vďačiť bohu Jupiterovi, ktorému on sám oddane slúži. Chcel ma urobiť rímskou cisárovnou a robil mi veľa márnivých sľubov, s ktorými spájal mnohé lichôtky. Chcel dokonať pekelné dielo, ktoré si predsavzal. Ale Duch Svätý, ktorému som zaviazaná za svoju statočnosť, ma osvetľoval takou silou, že ani Dioklecián, ani ktokoľvek spomedzi jeho dvoranov nebol schopný čokoľvek namietať proti dôkazom, ktoré som uvádzala pre pravdu našej viery.
Cisár vydal rozkaz, aby ma pochovali v prúdoch Tiberu s kotvou na krku. Jeho príkaz bol vykonaný, ale Boh, aby zabránil jeho smrteľným následkom, vyslal dvoch anjelov, ktorí mi, keď som bola zvrhnutá do rieky, uvoľnili kotvu, takže tá spadla na dno, kde sa asi nachádza doteraz. Mňa samotnú však jemne preniesli na breh pred zrakmi mnohých ľudí, ktorí prišli zhliadnuť na tento nevšedný výjav. Tento zázrak mal na mnoho ľudí šťastný účinok, pretože sa obrátili ku katolíckej viere.
Dioklecián to však všetko pripisoval mojim čarodejníckym schopnostiam, dal ma vláčiť ulicami Ríma, pripútanú na voze.
Vyčerpaná a skoro vymierajúca som bola zase uvrhnutá do žalára. Nebesá ma však znova omilostili zázračným spôsobom. Prišiel sladký spánok a po precitnutí som bola opäť úplne uzdravená. Keď sa to Dioklecián dozvedel, prepadol záchvatu hnevu a kričal ako pominutý: "Do toho, špicaté šípy nech ju znova prederavia, aby na tieto muky už zomrela." To sa ihneď dialo. Lukostrelci napínali svoje luky a vynaložili všetky svoje sily. Ale šípy im vypovedali poslušnosť.
Cisár osobne prítomný bol zlosťou úplne bez seba a nazýval ma čarodejnicou. Domnievajúc sa, že žiar ohňa zničí čarodejnú moc, prikázal rozžeraviť špice šípov v ohni dobiela a opäť ich na mňa nechal vystreľovať. Lukostrelci síce tak začali konať, ale šípy naberali opačný smer a obracali sa proti tým, ktorí ich vypúšťali. Šesť lukostrelcov zomrelo na mieste, ale celá rada sa zriekla pohanstva.
Ľud začal verejne vyznávať všemohúcnosť toho Boha, ktorý ma ochraňoval. Tyran, zdesený reptaním a pokrikom ľudu sa ponáhľal, aby urobil môjmu životu koniec, a dal mi sťať hlavu. Moja duša vzlietla nahor do nebies k môjmu nebeskému Ženíchovi, aby od neho prijala korunu panenstva a palmu mučeníctva a radovala sa z osobitnej prednosti pred mnohými vyvolenými v jeho prítomnosti.
Deň pre mňa tak naplnený radosťou, že som vošla do nebeskej slávy, bol piatok 10. augusta, hodina tretia odpoludnia.
Toľko z oznámenia svätej Filomény sestre Márii Luise di Gesu v roku 1833.
 |
Mystička sestra Mária Lujza od Ježiša, blízka priateľka pápeža Pia IX., získala 21. decembra 1833 od Kongregácie Posvätného Ofícia dovolenie vydať tieto jej súkromné zjavenia svätej Filomény.
Kedykoľvek svätú Filoménu ju vzývame, získame veľké milosti. K jej najviac oddaným ctiteľom patril svätý Ján Mária Vianney. Kostoly zasvätené svätej Filoméne sú v Číne i Kurdistane, v Afrike, Konštantínopole či v Indii. Všade okamžite a zázračne odpovedá na modlitby.
Úcta k relikviám sa rýchlo rozšírila. Oficiálne ich úctu povolil pápež Gregor XVI. roku 1835, ustanovil aj osobitný deň – 10. augusta – ako liturgickú spomienku na svätú Filoménu. Podľa neoverených údajov sa pri relikviách uskutočnilo aj niekoľko zázrakov.
Svätá Filoména je patrónkou mládeže a detí. Je patrónkou proti duchovnej ľahostajnosti a vlažnosti. Je potechou pre chorých a trpiacich, pomocou chudobných a sirôt. Je pomocnicou pre matky, ktoré žiadajú o hmotnú a duchovnú pomoc pre svoje deti. Je veľkou pomocnicou pre študentov, zvlášť pri skúškach. Je ochrankyňou mladých manželských párov a veľakrát vyprosila od Boha milosť materstva pre neplodné matky. Je pomocnicou kňazov a vyprosuje od Boha mnohé obrátenia. Pre tých, ktorí sú jej ctiteľmi privádza k väčšej láske ku Kristovi a jeho Matke, Panne Márii.
Sviatky svätej Filomény
10. januára: narodenia svätej Filomény
25. mája: sviatok nájdenia pozostatkov (1802)
10. augusta: sviatok jej mučeníckej smrti (302) a prenesenie svätých pozostatkov do Mugnano (1805)
11. augusta: liturgický sviatok na uctenie svätice
1. alebo 2. nedeľa v auguste: pútnická slávnosť ku cti svätice
V uvedených dňoch možno na vyhlásených miestach jej úcty podľa cirkevných ustanovení a za predpísaných podmienok získať príslušné odpustky.
Atribúty svätej Filomény sú šípy, kotva, ľalia čistoty, palma víťazstva, koruna
Svätá Filoména je:
- patrónkou detí, novorodencov, mládeže, malých i väčších dievčat
- ochrankyňou mladých manželských párov
- pomocníčkou proti neplodnosti
- utešiteľkou zarmútených matiek, ktoré ju vzývajú o materiálnu i duchovnú pomoc pre svoje deti
- tešiteľkou zarmútených a uväznených
- podporou chorým a trpiacim, ktorým prináša úľavu a útechu
- pomocníčkou chudobných a osirelých
- veľkou pomocníčkou študentov a kandidátov skúšok
- vyprosovateľkou podnikateľov a pomocníčkou vo finančných potrebách a ťažkostiach
- patrónkou kláštorov a škôl
- patrónkou kňazov, misií
- pomocníčkou ku konverziám a návratom ku sviatostiam
- patrónkou Svetového živého ruženca a všetkých detí Máriiných
- mocnou vyprosovateľkou vo všetkých beznádejných záležitostiach
Masima
internet, upravené z viacerých zdrojov
Krásny článok, ďakujem
OdpovedaťOdstrániť