Veríš v Boha? - skutočný príbeh Cassie Bernall

20. apríla 1999 prebehla médiami hrozná správa: Dvaja žiaci americkej strednej školy zabili 13 osôb a nakoniec spáchali samovraždu. Medzi obeťami bola aj Cassie Bernallová; jej obeta života za vieru v Krista sa vyrovná mučeníctvu. Život dcéry Cassie opísala jej matka Misty Bernallová, z ktorej knihy vyberáme:

Keď sa v Denveri (Colorado) 6. novembra 1981 narodila Cassie ako prvé dieťa mladomanželov Bernallovcov, bolo šťastie rodičov dokonalé. Mladý otec Brad povedal: „Bol som zamilovaný do svojej dcérky a do svojej ženy.“
Cassie strávila spolu so svojím mladším bratom pekné, ničím zvláštnym nepoznamenané detstvo v obyčajnej americkej rodine strednej vrstvy – až kým sa z veselého, živého dievčatka nestalo uzavreté, mrzuté mladé dievča. Našla si priateľov, tí sa však rodičom vôbec nepáčili, pretože Cassie sa začala čoraz viac vzďaľovať od rodinného života a stala sa chladnou a odmietavou.

Jedného decembrového dňa roku 1996, Cassie práve dovŕšila 15 rokov, našla jej mama pri hľadaní Biblie pre mladých v izbe svojej dcéry zväzok listov, ktoré ňou hlboko otriasli a zmenili ich rodinný život na otrasnú drámu. 

Misty Bernallová, Cassiina matka, rozpráva: „List od Cassiinej najlepšej priateľky Mony sa začínal niekoľkými riadkami necitovateľných rečí o sexe, stredoškolských klebiet a výzvou pre Cassie: ‚Pomôžeš mi zabiť našu učiteľku? Zatelefonovala mojim rodičom a hovorila im o mojich zlých známkach.‘ List sa končil kresbou nožov a upírích zubov, húb (symbolom halucinačných drog, ktoré menia vedomie, ako sme sa to neskôr dozvedeli) a karikatúrou učiteľky, ako leží v kaluži krvi, s mäsiarskym nožom v hrudi. Väčšina ostatných listov bola podobne vyzdobená, počarbaná zaklínaniami a veršíkmi, ako napr.: ‚Pozri na prst, krvácaš, slnko zašlo za mesiac, anjel smrti krídla vystrel, čas na lepšie veci prišiel.‘

V jednom liste Cassiina priateľka opisovala, aké zábavné je piť nelegálne pálený alkohol, fajčiť marihuanu a sám seba mrzačiť. Napísala jej o dobrodružstve spolužiaka, ktorého priateľka je ‚v tej satanistickej cirkvi, kde musíš vypiť mačaciu krv, aby ťa prijali‘. 
Vo viacerých listoch nabádala Cassie, aby nás – rodičov – zabila. Jeden list sa končil takto: ‚Zabi svojich rodičov! Vražda je odpoveďou na všetky tvoje problémy. Nech tí chudáci zaplatia za tvoje utrpenie. S láskou ja.‘“

Rodičia Bernallovci si síce všimli, že sa Cassie vzdala všetkých platných hodnôt a noriem, odkedy sa stýkala s Monou a jej priateľmi, že počúvala hudbu, pri ktorej im vlasy dupkom vstávali; ale to, čo si teraz prečítala jej matka, prekonalo všetky ich predstavy.
„Sedeli sme vtedy s Bradom na posteli úplne šokovaní, ten hrozný objav nás omráčil.“

Modliac sa chodila pani Bernallová po dome: „Vedela som, že sme mali do činenia s niečím väčším ako len s niekoľkými búriacimi sa mládežníkmi, a prosila som Boha o jeho ochranu. Možno to znie nemoderne, ale mala som dojem, že sme boli zapletení do nejakého duchovného boja.“ 

Rodičia sa obrátili s prosbou o radu na pastora pre mladých. Zakázali Cassie každý kontakt s priateľkami, zobrali ju zo štátneho gymnázia a poslali ju na súkromnú kresťanskú školu.
Dom nesmela opustiť bez ich dovolenia. Matka sa vzdala práce, aby sa mohla celkom venovať dcére, a spolu so svojím mužom sledovali Cassiine telefonáty, pravidelne jej kontrolovali izbu a školskú tašku a snažili sa jej vysvetliť, že to všetko robia z lásky. Cassiinou odpoveďou boli dennodenné záchvaty hnevu a zúfalstva. Často behala po dome a kričala: „Zabijem sa! Chcete to vidieť? Urobím to, len sa pozrite, vrazím si nôž rovno do hrude.“ Jej matka skúšala byť voči nej v takýchto stavoch nežná, nahlas sa modlila, až kým sa Cassie neupokojila. A potom jej povedala, ako to často robieval aj jej otec: „Ľúbim ťa!“

Po Cassiinej smrti našli rodičia lístok s poznámkou z 2. januára 1999: „Slovami nemôžem opísať, ako veľmi som vnútorne trpela. Pretože som nevedela, ako sa s tou bolesťou vyrovnať, sama som sa fyzicky zraňovala... ruky a zápästia som si ostrým drôtom driapala až do krvi.“

V tejto takmer bezvýchodiskovej situácii bola Cassie pozvaná svojou veriacou spolužiačkou Jamie na mládežnícku duchovnú obnovu. Cassie sa jej raz zverila: „Svoju dušu som prostredníctvom jednej mojej priateľky odovzdala satanovi, je nemožné, aby som milovala Boha.“

Boh však svojmu dieťaťu lásku vôbec neodňal. Počas jednej bohoslužby modlitieb a chvál sa prelomili všetky hradby v Cassiinom srdci. Spoznala svoje chyby a v slzách ich oľutovala. Od tohto okamihu sa začal pre ňu nový život. Ona sama nazvala tento 8. marec 1997 svojimi druhými narodeninami.

Pomaly sa otvárala aktivitám mládežníckej skupiny vo farnosti a všetko, čo sa týkalo Ježiša, brala veľmi vážne. Začala čítať Sväté písmo, objavila svoju lásku k prírode, k turistike a k literatúre. Znova

sa usmievala a vrátila sa do normálneho rodinného života.

Koncom leta roku 1997 poprosila rodičov, aby mohla prestúpiť na strednú školu v Columbine: „Mama, na kresťanskej škole nemôžem prinášať svedectvo. Keby som bola v štátnej škole, mohla by som pôsobiť na viacerých ľudí.“ 

Jedna z jej priateliek neskôr rozprávala: „Nikdy veľa o Bohu nehovorila, ale všetci vedeli, že v neho verila. Cassie bola iná. Neflirtovala s chlapcami a ani s nami dievčatami nesúperila.“ Áno, to bola jej cesta, chcela presviedčať ani nie tak slovami, ako predovšetkým svojím životom.

V jednom rozhovore z 18. apríla 1999, dva dni pred svojou smrťou, vyhlásila, ako chápe svoj apoštolát: „Myslím si, že cestou ohlasovania Božieho kráľovstva je jednoducho byť lojálnym priateľom a dávať dobrý príklad neveriacim a aj kresťanom tým, že sa človek snaží neprotirečiť si sám sebe, snaží sa oslobodiť od pokrytectva a žiť iba pre Krista.“

Pre Cassie to bol predsa len boj, aby uskutočnila svoje ideály. V jednom liste svojej priateľke Cassandre napísala: „Viem, že musím všetko odovzdať Kristovi, ale je to veľmi ťažké. Točí sa to stále dookola a nič sa mi nedarí... Keby som sa len mohla vzdať svojej pýchy, potom by som snáď konečne mohla nájsť pokoj. Musím byť celkom úprimná k sebe a k Bohu. A nemôžem robiť kompromisy. Veď on je predsa Boh, moje dobro!“

Jej život bol skrz naskrz životom 17-ročného dievčaťa, s množstvom energie, s láskou k športu, s citovými konfliktami i s konfliktami s vlastným ‚ja‘, no zároveň s hlbokou láskou k Ježišovi.
Cassie bola odzbrojujúco veľkodušná a dobrosrdečná. So svojimi rodičmi pravidelne chodievala ako služba k drogovo závislým. Pre ňu to znamenalo priniesť obetu za niečo, čo bolo viac ako jej vlastné pohodlie.
Asi týždeň pred svoju smrťou sa dostala v rozhovore so svojou matkou k téme o smrti. Povedala: „Mama, nemám strach pred smrťou, lebo potom budem v nebi.“

Potom prišiel 20. apríl. Cassie sa šla učiť – ako zvyčajne – do knižnice. Zrazu vbehla dnu jedna učiteľka a kričala na študentov, aby sa schovali pod stoly, lebo na chodbe sú ozbrojení muži. Krátko nato Eric a Dylan, dvaja študenti strednej školy, vošli do knižnice, strieľali okolo seba a po každom výstrele zvýskli čosi ako: „Na toto sme čakali celý život.“

Snáď sa už nikdy nebudú dať zrekonštruovať do najmenších podrobností udalosti v knižnici a ani rozhovory, ktoré tam v tých osudných chvíľach odzneli. Nech však boli o tom najrôznejšie mienky a nech o tom čokoľvek referovali žurnalisti, Misty Bernallová vo svojej knihe napísala: „Josh, žiak, ktorý bol v tomto čase v knižnici a nešťastie prežil, o tom povedal: ‚Keď tí dvaja prišli ku Cassie, nič som nevidel, ale spoznal som jej hlas. Počul som všetko, akoby sa to odohralo úplne blízko. Jeden z nich sa jej opýtal, či verí v Boha. Chvíľu bola ticho, akoby nevedela, čo odpovedať, a potom povedala áno. Určite sa bála, ale hlas mala úplne pokojný a pevný. Opýtali sa jej prečo, ale nedali jej šancu odpovedať. Jednoducho ju zastrelili.‘“

Eric a Dylan zavraždili ešte jedenásť ďalších spolužiakov a jedného učiteľa a potom zastrelili aj seba. Ako prívrženci okultného zoskupenia mali atentát a samovraždu vopred naplánovanú a zámerne si zvolili aj 20. apríl, deň narodenín Adolfa Hitlera. V krátkom čase obletela táto správa celý svet.

„Veríš v Boha?“ Cassie povedala ÁNO, ktoré ju nakoniec stálo život.

No jej obeta života, jej krvavé svedectvo za Krista otvorili nespočetnému množstvu ľudí cestu k viere.
Jordan, jedna z jej spolužiačok, nás po Cassiinej smrti niekoľkokrát navštívila a hovorí, že 20. apríl zmenil jej názor asi na všetko: „Začala som premýšľať nad tým, aké je všetko dočasné, vrátane ľudského života. Myslím si, že takáto smrť by nami mala otriasť a mala by nás zobudiť. Mala by nás viesť k otázke: Čo je v živote dôležité? Dokonca som začala inak vnímať aj svoj vzťah k manželovi. Snažíme sa teraz spolu každý večer modliť.“

Aj Josh, ktorý v knižnici počul Cassiin rozhovor s vrahmi, hovorí, že jej smrť zmenila jeho názor na všetky stránky života: „Stále žijem pre bejzbal, ale mnohé veci sú teraz pre mňa oveľa dôležitejšie, než boli predtým; napríklad moja rodina, môj malý brat a moji priatelia. Myslím si, že som sa ako tínedžer považoval za nesmrteľného... Teraz o tom už takto nemôžem rozmýšľať. Dnes musím žiť naplno, pretože mi je jasné, že túto zem môžem opustiť v ktorejkoľvek chvíli.“

Cassiini rodičia mali mnoho možností podeliť sa o svoj rodinný príbeh s mladými i s dospelými.„Niekedy to boli tisícky poslucháčov,“ hovoria, „ktorým sme mohli sprostredkovať nádej a posilniť ich vo viere. Ďakujeme všetkým, ktorí nás podporovali a sprevádzali, ale predovšetkým ďakujeme Bohu, nášmu Otcovi. On sám stratil dieťa – svojho Syna Ježiša Krista – a On nám dal silu uniesť aj našu stratu.“

Vo svojich prednáškach povzbudzujú Misty a Brad všetkých rodičov, ktorí sú konfrontovaní s podobnými situáciami, v akej sa nachádzali oni: „Ak sme sa z Cassiinho krátkeho života mohli niečo naučiť, potom je to určite to, že žiaden mladý človek, nech sa správa akokoľvek rebelantsky, nie je bezmocne vydaný svojmu osudu. Teplom, obetavosťou a úprimnosťou – s láskou, ktorá koniec koncov prichádza od Boha – možno viesť a zachrániť každé dieťa.“

Masima