%20(1).jpg)
Dnes sa nájdu ľudia, ktorí o Dominikovi Saviovi, chovancovi dona Bosca (1842-1857) povedia: To je svätuškár, "mlieko a med", ktorý nemôže osloviť dnešnú mládež. Je však potrebné lepšie sa pozrieť na tohto chlapca, a zistíme, že je to malý hrdina, ktorý obdivuhodne od skorej mladosti vynikal neobyčajnou svätosťou.
Narodil sa v Riva di Chieri 2. apríla 1842, kam sa jeho rodičia presťahovali za prácou. Jeho otec mal malú kováčsku dielňu. Keď mal dva roky, vrátili sa rodičia do Murialdo. Dominik bol celkom malý chlapec, keď sa raz jeho otec vrátil z práce a synáčik sa naňho zahľadel a povedal: "Otecko, si unavený? Ja nie som veľmi dobrý, ale modlím sa za teba k Pánu Bohu."
Mamička ho bráva so sebou každú nedeľu na svätú omšu. Iné deti pred začiatkom bohoslužby vyrušujú a hnevajú, ale Dominik si kľaká na podlahu a sústredene sa modlí.
Keď sa niekedy doma stane, že niekto zasadne k jedlu bez modlitby, Dominik si odmieta prisadnúť: "Nemôžem jesť s niekým, kto si sadá k stolu ako dobytča."
Už v siedmich rokoch vie veľmi dobre, čo je to Eucharistia, a je mu dovolené, aby pristúpil k prvému svätému prijímaniu.
V ten deň urobil štyri predsavzatia - štyri stupne, po ktorých chce vystúpiť v Božích vrcholkoch:
"Budem často pristupovať ku svätej spovedi a svätému prijímaniu; budem dodržiavať sviatky; mojimi priateľmi budú Ježiš a Mária; radšej smrť než hriech."
Ježiš je skutočne jeho najlepším priateľom. Priateľom, ktorý mu roznecuje srdce, vedie ho k obeti, a to až k obeti života, ak je to jeho vôľa.
"Ten, koho na svete najviac milujem, je Ježiš!" Odovzdal Ježišovi celé svoje srdce a svoj život.
Do školy a späť musí ujsť každý deň 15 km po nie práve bezpečných cestách. Pýtajú sa ho, či nemá strach. "Aký strach, veď nie som sám! Sprevádza ma môj anjel strážny."
Raz v zime, keď trieda čakala na učiteľa, dvaja chlapci nahádzali do kachlí sneh a kamene. Keď prišiel učiteľ, bol ním hodný kňaz Don Cuglieri, spolužiaci označili za vinníka Dominika Savia. Obvinený sa vôbec nebránil; učiteľ ho prísne potrestal a ostatní sa mu vysmievali. Keď sa neskôr ukázalo, aká bola pravda, učiteľ sa ho pýtal: "Prečo si nepovedal, že si nevinný?"
"Ten hlavný vinník by bol vylúčený zo školy. Ja som si myslel, že mne snáď bude odpustené. A potom, myslel som na Ježiša, on bol tiež krivo obvinený."
V škole dona Bosca: Don Cuglieri predstavil Dominika svojmu priateľovi donovi Boscovi. 12. októbra 1854 sprevádza otecko Dominika na humná jedného domu v Becchi, kam prišiel Don Bosco so svojimi chlapcami.
Svätý vychovávateľ si Dominika odviedol do Turína do oratória vo Valdocco. V jeho pracovni je na stene latinský nápis: "Daj mi dušu, ostatné si nechaj." Dominik si heslo prečíta, pochopí jeho obsah a poznamená. "Tu sa, neobchoduje 's peniazmi, ale s dušami."
Niekoľko dní nato v slovíčku na dobrú noc povie Don Bosco chlapcom: "Božia vôľa je, aby sme sa stali svätými. Boh nám pripravuje v nebi veľkú odmenu, keď sa staneme svätými."
Dominik ide za svätcom a pýta sa: "Ako to mám urobiť?"
Don Bosco mu odpovie: "Slúž Pánovi s radosťou!"
Od tej chvíle sa Dominik stáva dôverným Ježišovým priateľom. Spovedá sa každý týždeň, denne je na svätej omši a na svätom prijímaní. S radosťou v srdci, vedený duchom obete, ktorým ho inšpiruje Pán, sa venuje denným životným povinnostiam, ktoré plní čo najdokonalejšie a z lásky k Bohu, a snaží sa získať v škole aj pri hre svojich spolužiakov pre Ježiša.
Už ako chlapec cíti potrebu venovať sa apoštolátu a hlásať Ježiša. Príležitosti mu k tomu nechýbajú. Medzi chlapcami je jeden, ktorý priniesol do Valdocco obscénne noviny. Dominik ich roztrhá na kusy, aj keď pritom riskuje, že ho chlapec zbije.
K bráne oratória príde protestant, aby tu rozvíjal svoju propagandu. Dominik ho pošle preč a odvedie spolužiakov, ktorí ho počúvali.
Na ceste je radový vojak, ktorý bezbožne kľaje. Sladko ho napomenie, aby zmenil spôsob svojej reči.
Ide okolo kňaz, ktorý nesie Eucharistiu umierajúcemu. Dominik si bez váhania kľakne do blata na ulici a prinúti k pokľaknutiu aj jedného úradníka, pre ktorého prestrie na zem svoj vreckovku.
Dvaja chlapci po sebe hádžu kamením, až je jeden z nich zranený na hlave. Dominik medzi nich vstúpi a menom Ukrižovaného ich upokojuje a nič nedbá, že môžu rozbiť hlavu aj jemu samému.
Cez prázdniny v Mondoniu, kam sa jeho rodičia presťahovali, vedie hry mládeže, vyučuje katechizmus. Všetci ho rešpektujú, pretože jeho autoritou je dobrota a veselosť.
V oratóriu dona Bosca planie túžbou byť podobný ukrižovanému Ježišovi. V jeho lôžku je niekoľko kamienkov, ktoré mu svojím nepohodlím poskytujú príležitosť robiť pokánie za spolužiakov, ktorí sú ďaleko od Krista.
Raz ho Don Bosco nájde prikrytého len jednou plachtou: "Ježiš na kríži bol chudobnejší, než som ja," vysvetľuje chlapec svojmu vychovávateľovi.
Keď Pius IX. vyhlásil 8. decembra 1854 dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, Dominik túži urobiť niečo pre Máriu. Zhromaždí svojich najlepších spolužiakov a vyzve ich: "Spojme sa a založíme mariánsku družinu, aby sme pomohli Don Boscovi zachrániť čo najviac duší."
Družina Nepoškvrnenej pristupuje čo najčastejšie k sviatostiam, modlia sa, vyučuje spolužiakov, aby získala pre Boha vzdorovitých chlapcov. Vo všetkom je jeho vodcom Don Bosco, ale niekedy je to on, kto vedie dona Bosca.
V jeho životopise, ktorý napísal don Bosco dva roky po jeho smrti, je zaznamenaná táto príhoda: »Jedného dňa vstúpil do mojej izby a požiadal ma: "Poďte rýchlo, je potrebné urobiť niečo dobré. "
"Kam ma chceš zaviesť?"
"Poponáhľajte sa, len sa poponáhľajte!"
Trochu som váhal, ale keď naliehal, a ja som sa už viackrát presvedčil o dôležitosti takýchto pozvaní, vyhovel som mu a nasledoval som ho.
Dominik vyšiel von, prešiel jednu ulicu, potom druhú a tretiu, nikde sa nezastavil, vôbec nehovoril. Nakoniec zahol do ďalšej ulice. Chodil som s ním od dverí k dverám. Náhle sa zastavil, vystúpil po schodoch až na tretie poschodie a silne zazvonil.
"Musíte vstúpiť sem," povedal a odišiel.
Dvere sa otvorili.
"Rýchlo, rýchlo než bude neskoro," privítala ma nejaká žena.
"Môj manžel sa stal protestantom a teraz úpenlivo prosí, aby mohol zomrieť ako dobrý katolík."
Pristúpil som k lôžku chorého, na ktorom bola zjavná veľká úzkosť. Chcel čo najskôr dať do poriadku svoje svedomie.
Raz som sa Dominika opýtal, ako mohol vedieť, že je tam nejaký chorý. Veľmi smutne sa na mňa pozrel a dal sa do plaču. Viac som sa ho už nepýtal. «
Don Bosco si všimol, že od doby, kedy vstúpil do oratória, život chlapcov sa tu rozhodne zlepšil. Predtým musel všetko zvládať sám, teraz mu členovia Dominikovej družiny výdatne pomáhali a pohotovo zakročili v "horúcich situáciách", kedy lietali medzi chlapcami zauchá a päste. Členovia sa ujímali tiež novoprichádzajúcich a pomáhali im zapadnúť do nového prostredia.
Dominikovo zdravie sa však začalo rýchlo zhoršovať. Vo februári 1857 sa dostavil podivný kašeľ a horúčky. Don Bosco rozhodol, že musí na čas prerušiť štúdium a vrátiť sa domov. Dominik poslúchol, zadíval sa dlho na Dona Bosca a povedal: "Idem domov, a už sa nevrátim. Don Bosco, to je naposledy, čo spolu hovoríme. Povedzte mi, čo môžem ešte urobiť pre Pána?"
"Obetuj mu svoje utrpenie."
"A čo ešte?"
"Obetuj mu svoj život." Hlas dona Bosca zvážnel. Vedel, že Pán túto obeť prijme.
V Mondoniu ho otec i matka zahŕňali láskou. Dominik zomrel nečakane už 9. marca 1857.
Anastázia Molinová bola spolu s jeho rodičmi pri jeho smrti. »Vídala som ho v čase jeho choroby. V posledných dňoch, keď sa jeho stav zhoršoval a on videl, že mamička je smutná, tešil ju slovami: "Mamička, neplač, ja idem do neba."
Hovoril, že vidí Pannu Máriu a svätých. Bola som pri jeho smrti. Jeden dobrý starec sa pri ňom modlil modlitbu umierajúcich. On naňho uprene hľadel a v duchu sa modlil s ním. Potom pokojne skonal. «
O svojom videní Panny Márie rozprával neskôr zosnulý sám donovi Boscovi v jednom z jeho "snov":
"Najsvätejšia Panna Mária bola mojou najväčšou útechou v živote i vo smrti. Povedzte to svojim chlapcom, aby ju nikdy nezabudli vzývať!"
Povesť o jeho svätosti sa v Cirkvi rýchlo rozšírila. Prišli aj zázraky, ktoré jeho svätosť potvrdili. 12. júna 1954 ho v bazilike Sv. Petra pápež Pius XII. zaradil medzi svätých. Potom pokľakol pred jeho obrazom, aby mu vzdal úctu a prosil ho o príhovor za celú Cirkev.
Od 9. do 12. novembra 2001 bola schránka s ostatkami sv. Dominika Savia vystavená vo farnosti Campofiorenzo di Casatenuovo (Lecco). Prišlo ho uctiť veľké množstvo matiek, pre ktoré je patrónom, a tiež mnoho mladých. Ich menom ho pozdravil jeden z nich menom David:
Drahý Dominik Savio, mám pätnásť rokov ako ty a chcem ťa pozdraviť v mene všetkých. Kiež tvoja prítomnosť obnoví v nás sladkú vôňu pravej viery a odvahy rozhodnúť sa pre správny kresťanský život.
Dúfam, že veľa mladých aj dospelých sa vydá v živote za tebou, aby sa ako ty stali svätými. Tvoj život bol veľmi prostý. Vyznačoval sa dôslednosťou, disciplínou a vedomím vlastných povinností. Osvecuj našu myseľ a pomáhaj nám, aby sme ako ty plnili svoje povinnosti, premáhali prekážky a ničoho sa nebáli. Chceme ťa nasledovať, buď naším svetlom na našej ceste.
Dnes, keď si medzi nami, máme v tebe nového farníkov, farníka z tej najlepšej látky. Sme šťastní z tvojej prítomnosti a z dobra, ktoré nám po sebe zanecháváš. Čao, David.
