Zázraky sa dejú

"Najneuveriteľnejšie na zázrakoch je to, že sa dejú," hovorí spisovateľ G. K. Chesterton. To, čo sa prihodilo mladému brazílskemu dievčaťu Márii José Oliviera Paixão, je jeden z mála zázrakov, ktorý prešiel tvrdou skúškou lekárskej vedy a bol uznaný Cirkvou.

Stalo sa to 20. októbra 1970 v jednom odľahlom meste v Brazílii. Márii José bolo vtedy 10 rokov a stratila šancu na prežitie kvôli parazitom, ktoré napadli jej podbruško. Na príhovor jedného misionára, Daniela Comboniho, ktorý venoval celý život hlásaniu evanjelia v Afrike, zostala nažive.

Jej uzdravenie sa udialo tak náhle a tak neuveriteľne, že neveriaci lekár, ktorý ju operoval, sa stal kresťanom. Napriek tomu o tejto udalosti vedel málokto a dokonca sa po uzdravenej stratila každá stopa. Nakoniec to bol rozhodujúci zázrak, ktorý poslúžil v procese blahorečenia "apoštola Afriky".

Dnes má Mária José 36 rokov a má dve deti. Navštívili sme ju v Brazílii, kde dodnes žije. Stretli sme ju v jednom z najväčších obchodných stredísk v miliónovom Sao Paole, kde pracuje ako predavačka. Mala práve voľno a vyšla nám prekvapená naproti.

Je to prostá žena s milým úsmevom a jasným pohľadom. "Je to prvýkrát, že za mnou niekto prichádza, aby sa dozvedel, ako to bolo." 

Spolu s P. Francescom Vialettim, provinciálom misionárov-combonistov v Brazílii, sme jej ponúkli, že ju odprevadíme domov. Býva ďaleko od svojho pracoviska na periférii Sao Paola. Ešte pred svitaním nastupuje do vlaku a potrebuje päť hodín, aby dorazila na svoje pracovisko.

Jej muž zomrel pred tromi rokmi a ona sa má čo oháňať, aby uživila seba a svoje deti. Jej život je tvrdý ako u mnohých chudobných v Brazílii.
Ulicou, ktorá vedie k jej obydliu, ideme celé kilometre okolo "favelas", kde bývajú tisíce ľudí na minimálnom priestore a ich život je naozaj úbohý.

"Na každom rohu tu vyrastajú kostoly ako huby po daždi," hovorí kňaz. "Panuje tu veľká viera v zázraky, ktorá vytvára spiritualizmus úteku pred skutočnosťou."

Mária sa smeje, pretože jej príbeh je úplne iného druhu a stal sa v celkom obyčajnom každodennom živote. Jej dom stojí na svahu pahorku. Keď nás jej deti počuli prichádzať, pribehli nám naproti. Michalovi je 12 a Brunovi 5 rokov.

"Sú Božím darom," hovorí, zatiaľ čo sa pozerá na svoje deti. "Keď som sa uzdravila, hovorili mi lekári, že nebudem môcť mať deti. (...) A vidíte (...) Za všetko ďakujem Donu Danielovi!"

Berie do ruky fotoalbum, v ktorom uchováva svoje spomienky, a ukazuje nám malý obrázok misionára. Má fúzy a africký turban na hlave. Ukazuje nám jeho snímku, akoby patril do jej rodiny. "To je môj najmilovanejšiu fúzatý muž."

Spomínate si, Maria José, čo sa vtedy stalo?

"Bývala som v Conceiçao da Barra v štáte Espiritu Santo. Tam som sa narodila 5. mája 1960. Keď som mala 10 rokov, čo bolo v roku 1970, dostala som prudké bolesti brucha s horúčkami a vracaním. Pretože mi bolo stále horšie, zašli rodičia za pánom farárom. Prosili ho, či by ma nemohol odviezť do diecéznej nemocnice Sao Mateus, kde pracovali misijné sestry Comboniho.

22. októbra ma doviezli do nemocnice. Doktor, ktorý ma vyšetroval, povedal mojim rodičom, že môj stav je beznádejný a musím byť okamžite operovaná. Žiadal teda môjho otca o podpísanie reverzu. Spomínam si, ako môj otec plakal. (...) Nikdy predtým som ho nevidela plakať. Vstúpila som do operačnej sály. Sestra Luisa, ktorá ma prijímala, keď som prišla do nemocnice, ma sprevádzala."

Akú diagnózu zistil lekár?

"Peritonitis so zauzlením čreva. Ale keď ma otvorili, zistili, že je to oveľa horšie, než si predstavovali. Červy, parazity prederavené črevo a spôsobili gangrénu. Bola som prakticky mŕtva."

Provinciál misionárov - combonistov, ktorý sedí vedľa, ukazuje lekársku správu, kde stojí: "Infaustná prognóza quoad vitam počas operácie pacienta a po nej."

A chirurg, ktorý ju operoval, zaznamenal: "Zistil som, že ide o zauzlenie čriev a ich prederavenie exkrementami a o ascardii lumbriocoides v brušnej dutine. Slepé črevo bolo naplnené hnisom a prederavené. Rozšírený absces a zlepené črevné kľučky. Vyňal som časť nekrotického tkaniva črevnej kľučky a vykonal krátky výplach brušnej dutiny. Napriek tomu tam zostalo veľké množstvo ascaridii, exkrementov a hnisu. Bolo nemožné použiť akúkoľvek lekársku a chirurgickú techniku. Preto sme pacientku opäť zašili a čakali, že zomrie bezprostredne po operačnej fáze."

Po tomto vecnom lekárskom odobrenie nasleduje svedectvo sestry Luisy Poliovej, ktorá bola zákroku prítomná: "V tom okamihu ma lekár požiadal o uzavretie brušnej dutiny, pretože sa domnieval, že sa už nedá nič robiť.

Večer som sa vrátila do konventu a po modlitbe, neviem prečo, prosila som matku predstavenú a sestry, aby sa so mnou za Máriu José modlili novénu k biskupovi Combonimu. Všetky boli uzrozumené, a tak sme ihneď začali novénu. Modlila som sa plná dôvery a prosila otca Comboniho, aby pre úbohé dieťa niečo urobil.

Predstavená mi dala malý obrázok s relikviou, ktorý som mala dať malej chorej, a tak som bežala späť do nemocnice.
Pristúpila som k lôžku a ukázala som jej obrázok a povedala: Vidíš toho fúzatého muža? Povedala som jej, že sa volá Comboni atď. Rozprávať celý jeho život sa mi zdalo dlhé. Modli sa k nemu. Je blízko pri Ježišovi a pomôže ti."

"Áno," povedala Mária José, "sestra Luisa so mnou tak hovorila. Keď som sa prebrala z narkózy, pýtala sa ma, či verím v Boha. Prisvedčila som a ona ma požiadala, aby som sa pomodlila Zdravas Mária. Potom mi ukázala obrázok. Keď som ho vzala do ruky, nevedela som, kto je ten muž. Povedala mi: Vidíš toho fúzatého muža? Modli sa k nemu! Uvidíš, že ti pomôže. Potom položila obrázok pod môj vankúš. 
Po tomto som stratila vedomie. Neviem, ako dlho som ležala v bezvedomí, ale keď som znovu nadobudla vedomie, otvorila som oči a u môjho lôžka stál kňaz, ktorý mi chcel udeliť pomazanie chorých.

Necítila som vôbec žiadne bolesti. Naopak. Mala som hlad. Prosila som sestru Luisu, ktorá stála obďaleč, či by mi mohla priniesť chleba so syrom.
Sestra Luisa sa pozrela na kňaza. Ten povedal: Urobte, čo vám hovorí. Dajte jej najesť. Je to jej posledné želanie.

Môj stav sa však lepšil tak rýchlo, že moje telo mohlo vykonávať normálne svojej funkcie. 25. októbra som chcela vstať. Zdvihla som sa z postele, bez toho aby som niekomu niečo povedala. Vzala som obrázok fúzatého muža a išla som do kaplnky, kde sa práve slúžila svätá omša. Keď ma otec Aldo, kňaz, ktorý mi chcel udeliť sviatosť pomazania chorých, a aj iní kňazi uvideli, nechceli veriť svojim očiam. Spomínam si, že som ich prosila, aby som smela pristúpiť k prvému svätému prijímaniu.

Setra Luisa vybehla z kaplnky, aby zavolala lekára, ktorý ma operoval. Povedala mu, že som vstala z lôžka a že sa mi darí celkom dobre. Lekár prišiel, pozrel sa na mňa a povedal: To nie je možné, po všetkom tom, čo vo vás väzí. Nie, to je nemožné. 

V nemocnici som zostala dva mesiace a dvadsať dní. Lekári ma chceli ďalej pozorovať, či sa mi darí dobre. Po dvoch mesiacoch lekár rozhodol, že ma bude znovu operovať, aby mohol ranu lepšie zašiť. Na jeho prekvapenie, všetko bolo v úplne normálnom stave. Aj odňatý kus čreva sa znovu vytvoril, nebolo tu ani stopy po jazvách."

Mohla ste sa vrátiť domov?

"Keď to videl lekár, ktorý ma operoval, chcel ma prijať do svojej rodiny, aby som mohla chodiť do školy. Moji rodičia boli veľmi chudobní. Otec súhlasil, a tak som zostala osem rokov v dome lekára. Potom som prišla do Sao Paola, kde som sa vydala.

Dlhú dobu som nevidela nikoho z tých, ktorí mi vtedy pomáhali. Jedného dňa som sa vrátila do Sao Mateus, aby som navštívila Dona Alda, ktorý sa medzitým stal biskupom. Dozvedela som sa, že ma hľadal kvôli blahorečeniu Daniela Comboniho. To je všetko. Don Comboni je stále so mnou, aj v terajších ťažkostiach!"

V aktoch Kongregácie pre svätorečenie z 22. decembra 1994 stojí: Neobyčajne rýchle, úplné a trvalé, vedecky nevysvetliteľné uzdravenie. 

Akty uzatvárajú: Čo nemohla vykonať ľudská veda, uskutočnil Pán na príhovor ctihodného Daniela Comboniho.

Masima