Svätý Ján Zlatoústy

Pochádzal zo sýrskej Antiochie. Po štúdiu rečníctva prijal krst a venoval sa pustovníckému životu. Roku 381 sa stal diakonom a v tej dobe začal aj literárnu činnosť. 

Kňazom bol od r. 386 a upozornil na seba svoju výrečnosťou s mimoriadnou rečníckou schopnosťou. Po 11 rokoch bol povolaný za konštantinopolského patriarchu. Zostal verný svojim zásadám, viedol skromný život a pranieroval rozmarnosť bohatých. 

Jeho cnosti viedli k tomu, že bol opakovane poslaný do vyhnanstva (403 a 404) odkiaľ pokračoval v diele písaním spisov. Starostlivou opaterou o duchovné dobra sa stretával s úsilím nepriateľov dostať ho čo najďalej. Cisár potom potvrdil jeho odsun aj z oblasti arménskeho Kukusu na východe Turecka až k východnému brehu Čierneho mora. Tam však nedošiel a podľahol útrapám v pontskej Komani (pri súčasnom Tokatu v severnom Turecku). Jeho posledné slová boli: "Sláva Bohu za všetko." Ostatky boli r. 1204 slávne prevezené do Konštantinopolu.

"SLÁVA BOHU ZA VŠETKO" - To bolo heslom svätca, ktorý bol zaradený medzi štyroch veľkých cirkevných učiteľov Východu.

Narodil sa okolo roku 349 v Sýrskej Antiochii (dnešná Antakya v Turecku). Otec Sekundus bol dôstojníkom a skoro po Jánovom narodení zomrel. Matka Anthusa zostala od 20 rokov vdovou a s hlbokou kresťanskou vierou sa venovala výchove svojho syna. Čoskoro sa u neho prejavilo nadanie a na vyššom štúdiu filozofie a rétoriky si osvojil vedomosti aj rečnícke umenie svojho slávneho pohanského učiteľa Libaniosa.

Ján dospieval v dobe, v ktorej bolo zvykom prvú a základnú sviatosť prijímať až v dospelosti. O to dôkladnejšie sa na ňu pripravoval aj s istou snahou o asketický spôsob kajúcnosti, ktorý sa stretával so snahou matky o jeho pohodlie. 

Na Veľkú noc roku 368 bol pokrstený od biskupa Meletia, ktorý dbal o jeho duchovnú formáciu a r. 371 ho ustanovil lektorom. Asi už od r. 367 Ján v Antiochii navštevoval Asceterium - teologické štúdium vedené exegétom Diodorom z Tarzu. Hneď po tomto štúdiu, v roku 372, keď mu zomrela aj matka, odišiel pustovníčiť na horu Silpius. Tu v blízkosti iných pustovníkov strávil štyri roky a potom ďalšie dva roky žil tvrdým asketickým životom v odľahlej jaskyni a rozjímal nad učením Nového zákona. Predovšetkým o požiadavkách a odporúčaniach Krista a Pavlových listov.

Zvolené miesto a tuhý pôst vyvolali u Jána zdravotné problémy, ktoré ho prinútili k návratu do Antiochie. Božou prozreteľnosťou bol privedený k pastoračnej službe, pri ktorej uplatnil osobné skúsenosti s Božím Slovom i rečnícke schopnosti.

V roku 381 prijal od biskupa Miletia diakonské svätenie a roku 386 od jeho nástupcu Flavia kňazskú vysviacku. Vo svojom pôsobení sa stal významným predovšetkým ako kazateľ a čoskoro získal povesť najlepšieho rečníka storočia. 

Strhujúcim ohnivým kázaním a výrečnosťou pri hlásaní právd viery si vyslúžil pomenovanie "Chrysostomus" - "Zlatoústy."

Keď v pôstnom období roku 387 na protest proti zvyšovaniu daní začal ľud zosmiešňovať a strhávať cisárske sochy a tak na seba privolávať represálie zo strany cisárskeho dvora, Ján predniesol 21 pôsobivých kázní, v ktorých vyzýval k pokániu a povzbudzoval ku kresťanskej nádeji a modlitbe. Tým rastúcu situáciu zručne ukľudnil.

Po smrti konštantinopolského biskupa-patriarchu Nektaria, sa cisár Arkadius na radu Eutropia rozhodol dostať na uvoľnené miesto patriarchu vychvaľovaného kazateľa z Antiochie. Povolanie sa uskutočnilo pod inou zámienkou a až po ceste bol Ján pripravovaný na to, čo ho čakalo, pretože bolo zrejmé, že by sa povýšeniu snažil vyhnúť. Podvoľoval sa mu nerád a po formálnej voľbe synody prijal biskupské svätenie od alexandrijského patriarchu Teofila, ktorý by ich bol oveľa radšej udelil svojmu kandidátovi.

Na cisárskom dvore boli zvyknutí na ľahkú dohodu s patriarchom, ale Ján Zlatoústy mal pevné zásady, s ktorými sa pustil do reformy. Evanjeliové rady začal najprv uplatňovať v patriarchálnom paláci, z ktorého odstránil nepatričný prepych. 

Uprednostňoval prostotu, jednoduchosť a skromnosť vyžadoval tiež od ostatného duchovenstva. Iba pri bohoslužbách malo všetko žiariť k väčšej Božej oslave. 

Zlepšenie disciplíny a prejavov pokory vyžadoval najmä od rehoľníkov, ale nenechal na pokoji ani dvoranov a boháčov. 

Jeho pastierska starostlivosť sa na prvom mieste týkala duchovnej stránky, ale rovnako ako Kristovo učenie išla "ruka v ruke" so starosťami o chudobných a s dôrazom na lásku k blížnemu. 

Nemohol trpieť v cirkvi neporiadky, pričom proti nim niečo podnikol. Tak napr. r. 399 poskytol azyl Eutropiovi, ktorý pred cisárskymi prenasledovateľmi hľadal útočisko v chráme, a v Ázii r. 401 zosadil šesť nepatrične zvolených biskupov. 

Na ceste z Efezu zosadil ďalších nehodných. Bol zhovievavý k mníchom exkomunikovaným od Teofila, ktorí hľadali pomoc v Konštantinopole. Boli podozrievaní z pridržiavania sa Origenových bludov a pod touto zámienkou im boli v Egypte zapálené strechy nad hlavou. 

Časť duchovenstva a bohatých, vrátane cisárovnej Eudokie, ktorí ťažko niesli zásadovosť patriarchu Jána, všetko využívali proti nemu. 

Ten neohrozene hovoril o bezbožnej kráľovnej Jezabel aj cudzoložnej Herodiade tak, že sa v nich cisárovná spoznávala. Namiesto pokánia plánovala odstránenie mravokárcu.

K prvému pokusu došlo prispením Alexandrijského patriarchu Teofila, ktorý roku 403 na synóde, ktorú zvolal na Chalcedonskom predmestí zv. "U duba", s 35 nepriateľmi Jána Zlatoústeho zosadil. Ján so 40 vernými biskupmi odmietol účasť na synode, kde by mal odpovedať na ich nenávistné obžaloby. 

Rozhodnutie synódy prijal s nadhľadom a ešte miernil ľud, ktorý sa proti jeho vyhnaniu búril. Po nasadení na loď so súčasným vyčíňaním vojska v jeho chráme prišlo zemetrasenie, ktoré bolo považované za odpoveď z neba a údajne prispelo k Jánovmu návratu. Dlhého pokoja mu ale priané nebolo. 

Pred hlavným chrámom bola v pôstnom období postavená strieborná socha cisárovnej a u nej konané polopohanské oslavy na jej počesť. 

Ján musel prenesenou homíliou opäť zasiahnuť hriešne ego cisárovnej.

Následne pri veľkonočnej vigílii (16. 4. 404) došlo k násilnému napadnutiu tých, ktorí práve udeľovali krst a ich krvou bola údajne postriekaná krstná voda. Ján potom hľadal pomoc u pápeža Inocenta I. Ten rokoval so západným cisárom Honoriom, ktorý bol bratom Arkádia, aby bol do Solúna zvolaný cirkevný snem. 

Eudoxia sa vraj ale postarala, aby k nemu Arkadius neprivolil. Prenasledovanie narastalo, došlo k pokusom o napadnutie patriarchu Jána a jeho stúpencom sa začalo hovoriť "Janoviti".

Ešte v roku 404 bol z návodu cisárovnej patriarcha Ján odvádzaný do vyhnanstva v arménskom Kukusu. Vojenský sprievod ho nútil ísť pešo dňom i nocou cez 630 km, so zastávkou len kvôli zimnici. 

Z Kukusu viedol Ján korešpondenciu a snažil sa byť prospešným kresťanom v Arménsku, Perzii i Sýrii. Na jar r. 406 došlo k vpádom Izauerov a k následnému sťahovaniu o 8 km ďalej do hôr. Ján teda musel z Kukusu do Arabis. 

Nepriatelia medzitým počuli o jeho ďalšom požehnanom pôsobení a u cisára Arkádia sa postarali o odsunutie Jána na územie až k východnému pobrežiu Čierneho mora. 

Jánova ďalšia cesta do Pytius však skončila smrťou vyčerpaním z podstupovaných útrap. Dvaja vojaci ho dovliekol do Komany v Ponte a napriek jeho ochoreniu a nemohúcnosti sa snažili o pokračovanie v ceste. Tá potom 13. 9. 407 skončila míľu za mestom u kostolíka sv. biskupa Basilika. 

Tu prijal Najsvätejšiu sviatosť na cestu a s často používanými slovami: "Sláva Bohu za všetko," skonal.

Mezi svätých bol podľa niektorých podaní zapísaný už pápežom Inocentom I. a liturgická úcta k nemu začala r. 428 v byzantskej cirkvi. 

O desať rokov neskôr bol rehabilitovaný Teodosiom II. a jeho ostatky boli prenesené do kostola svätých apoštolov v Konštantínopole. 

V roku 1204 boli prevezené do Ríma a dnes sú uložené v kaplnke kanonického chóru baziliky sv. Petra. Časť z nich 24. 8. 2004 pápež Ján Pavol II. daroval konštantinopolskému patriarchovi Bartolomejovi I.

V roku 1568 bol pápežom Piom V. vyhlásený za učiteľa Cirkvi. Za patróna katolíckych kazateľov bol vyhlásený 8. 7. 1908 Piom X. a od blah. Jána XXIII. vyhlásený patrónom 2. vatikánskeho koncilu.

Je označovaný za ekumenického svätca, pretože je uctievaný vedľa rímskokatolíckej a gréckokatolíckej cirkvi aj v pravoslávnej (13. 11.) a anglikánskej církvi.

Ján Zlatoústy zanechal veľký literárny odkaz. Vo svojich spisoch vyzdvihuje a bráni rehoľné ideály, chváli zasvätenie života Bohu, píše o dôstojnosti kňazstva a predkladá zásady kresťanskej výchovy. 

Z jeho početných kázní sa zachovalo 67 homílií ku knihe Genesis, 

90 k Matúšovmu a 88 k Jánovmu evanjeliu, 

58 k Žalmom, 

55 ku Skutkom apoštolov a 32 k listom sv. Pavla. 

Z jeho korešpondencie sa dochovalo 242 listov a z mnohých vyžaruje jeho heroická láska k eucharistii.

Tento múdry učiteľ vyhlásil: "Keby sme chceli pravdy o Bohu zodpovedať vonkajšou múdrosťou, bolo by to k smiechu nie pre nedostupnosť veci, ale pre nerozumnosť človeka. Žiadne slovo nemôže vysvetliť nadprirodzené veci." 

O tajomstve kríža povedal, že "prekračuje zmysel rozumu a napriek tomu má nadprirodzenú moc." Pre naše poslanie je vhodná jeho citácia: "Vôbec by nebolo treba vykladať učenie, keby žiaril sám náš život. Nebolo by treba brať na pomoc slová, keby dostatočným svedectvom, boli naše činy."

Z myšlienok sv. Jána Zlatoústeho

Hoci aj nerobíš zlo nepriateľovi, jednako, ak sa od neho odvraciaš, hľadíš nadlho s nechuťou a udržuješ vo svojej duši nezacelenú ranu, ktorú si od neho utŕžil, nesplnil si prikázanie, čo ti dal Ježiš.

Hrozné sú tajomstvá Cirkvi, hrozný je oltár! Hrozná a nevýslovná je účasť na svätých tajomstvách. Bez zvláštnej pomoci Božej milosti by nemohla žiadna ľudská duša zniesť oheň tejto obety.

Každý z nás nesie zodpovednosť za spásu svojho blížneho.

Keď stratíš peniaze, môžeš mať iné, ale keď stratíš dušu, nemôžeš mať druhú. Hoci by si vládol nad celým svetom a hoci by si bol kráľom sveta, hoci by si dal aj celý svet za ňu, nemôžeš vykúpiť stratenú dušu.

Na odpustenie netreba nijakej námahy, ba práve na udržanie hnevu treba mnoho námahy. Keď chceš odpustiť, nemusíš sa plaviť cez more, nemusíš ďaleko cestovať, ani cez veľké vrchy ísť, ani peniaze nemusíš dávať, ani svoje telo nebezpečenstvu vystaviť, ale stačí len chcieť.

Prosím ťa, prečo sa červenáš a hanbíš sa povedať svoje hriechy? Či vari hovoríš človeku, aby ťa za to potupil? Či azda vyznávaš spolubratovi, aby ich vyniesol na verejnosť? Ukazuješ svoje rany tomu, ktorý je Pán, ktorý sa stará o teba, ktorý je ľudský, ktorý je lekárom.

Ťažko mi je uveriť, že bude spasený ten, kto nepracuje na spáse svojho blížneho.

Videl si, že Boh sa stal človekom, zostúpil na zem pre tvoju spásu a toľko trpel. A ešte rozmýšľaš a nechápeš, ako je možné odpúšťať krivdy spolubratom!

Kto sa nemodlí, je mŕtvy.

Sú dva príchody Christove. Prvý, aby odpustil hriechy, druhý, aby súdil. Keby toto neučinil, všetci by zahynuli.

Rodičia nebudú potrestaní len za svoje hriechy, ale aj za hriechy svojich detí, ak ich nevychovávali v zbožnosti.

Modlitba je svetlom duše.

***

Kým sme ovcami, víťazíme, a aj keď nás obklopuje nespočítateľné množstvo vlkov, premôžeme ich. Ak sa však staneme vlkmi, prehráme, lebo nám bude chýbať pomoc pastiera. On totiž nepasie vlkov, ale ovce. V takom prípade ťa opustí a odíde, lebo mu nedovolíš, aby ukázal svoju silu.

Čo hovorí, je asi toto: Neplašte sa, keď vás posielam medzi vlkov a žiadam od vás, aby ste boli ako ovce a ako holubice. Mohol som urobiť aj opačne, poslať vás, chránených od akéhokoľvek zla, a nevydať vás ako ovce vlkom, ale urobiť vás hroznejšími od levov. Lenže treba, aby to bolo takto. Vás to robí slávnejšími a hlása to moju moc. 

To povedal aj Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo moja sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ To som vám teda ja tak určil. 

Keď totiž hovorí: „Posielam vás ako ovce,“ naznačuje toto: Preto neklesajte na duchu, veď vás poznám a viem, že takto vás nepremôže nik.

Ale aby urobili niečo aj zo seba, aby sa nezdalo, že všetko pochádza z milosti, a aby si nemysleli, že si nezaslúžili odmenu, potom hovorí: „Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.“ Ale aký význam má naša opatrnosť, povedia, v toľkých nebezpečenstvách? Ako budeme môcť byť opatrní, keď nami zmieta toľko vĺn? Aj keby bola ovca obdarená hocijakou opatrnosťou, čo zmôže, keď je medzi vlkmi, a vlkov je tak veľa? A keby bola holubica akokoľvek jednoduchá, čo jej to pomôže, keď na ňu útočí toľko jastrabov? V ríši tých nerozumných iste nič, vám to však pomôže veľa.

Ale pozrime sa, akú opatrnosť tu vyžaduje. Hovorí: „Hadiu.“ Ako sa on vzdáva všetkého a nevzpiera sa veľmi, aj keď má prísť o telo, aby si zachránil hlavu, tak aj ty, hovorí, vzdaj sa okrem viery všetkého: peňazí, tela, ba aj samej duše. Lebo viera je hlava a koreň. Ak si ju zachrániš, aj keď všetko stratíš, neskôr všetko získaš v hojnejšej miere späť. Preto neprikázal, že máme byť iba jednoduchí alebo iba opatrní, ale obe tieto veci spojil, aby boli naozaj čnosťou. Vzal opatrnosť hada, aby si sa nedal smrteľne zraniť, a jednoduchosť holubice, aby si sa nepomstil na tých, čo ti ubližujú, a odvetou sa nezbavoval tých, čo ti stroja úklady. Lebo opatrnosť neosoží nič, ak chýba toto. A nech si nik nemyslí, že tieto prikázania nemožno splniť. Veď on pozná lepšie ako všetci ostatní povahu vecí. Vie, že zúrivosť sa nekrotí zúrivosťou, ale miernosťou.

(Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho na Evanjelium podľa Matúša)

Chceš si uctiť Kristovo telo? Neopovrhuj ním, keď je nahý. Ani ho tu neuctievaj hodvábnymi rúchami, kým si ho nevšímaš vonku, kde trpí zimou a nahotou. Lebo ten, ktorý povedal: „Toto je moje telo,“ a slovom potvrdil skutočnosť, ten istý povedal: „Videli ste, že som hladný, a nenakŕmili ste ma“ a: „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ Tamto telo určite nepotrebuje šaty, ale čistú dušu, toto potrebuje veľkú opateru. 

Učme sa teda rozmýšľať a ctiť si Krista, ako si on praje. Lebo tomu, koho uctievajú, je milšia tá úcta, ktorú si on žiada, a nie ako my myslíme. Aj Peter si myslel, že si ho ctí, keď mu nechcel dovoliť, aby mu umyl nohy. Lenže to, čo chcel, nebola úcta, ale niečo celkom iné. Tak mu aj ty preukáž takú úctu, akú prikazuje zákonom, že rozdáš svoje bohatstvo chudobným. Veď Boh nepotrebuje zlaté nádoby, lež zlaté duše.

Ale toto nehovorím, akoby som zakazoval odovzdávať také dary, ale žiadam, aby sa popri nich a ešte pred nimi rozdávala almužna. Lebo prijíma aj tie, ale ešte radšej túto. Z tých má totiž úžitok iba ten, kto obetuje, ale tu aj ten, kto dostáva. Tam sa zdá, že dar je príležitosťou ukázať sa, tu je iba almužnou a láskavosťou.

Veď čo je z toho, ak je Kristov stôl obťažený zlatými pohármi, a on sám hynie od hladu? Najprv nakŕm hladného, až potom z toho, čo vystane, ozdob jeho oltár. Dávaš robiť zlatý kalich, a pohár vody nepodáš? A načo je dobré prestierať oltár plachtami pretkávanými zlatom, a jemu nepodať ani najpotrebnejšiu prikrývku? Čo z toho? Lebo povedz mi: Keby si videl niekoho, kto nemá potrebný pokrm, a nechal by si ho tak, ale stôl by si prestrel zlatom, bol by ti vďačný, alebo by sa skôr rozhorčil?! A čo keby si ho videl oblečeného v roztrhaných šatách a skrehnutého zimou, a ty by si šaty nechal bokom, ale dal by si mu postaviť zlaté stĺpy a povedal by si mu, že to robíš na jeho slávu? Nemyslel by si, že sa mu posmievaš a krajne ho urážaš?

Aj to si premietni na Krista, keď chodí ako tulák a pocestný okolo a nemá sa kde uchýliť, ale ty ho nevpustíš do domu, pričom mu vyzdobuješ podlahu, steny a hlavice na stĺpoch; vešiaš lampy na strieborné reťaze, a jeho spútaného v žalári ani vidieť nechceš. Ale toto nehovorím, akoby som zakazoval tieto ozdoby, ale aby sa pri tomto aj o iné staralo; ba priam vyzývam, aby sa toto robilo pred všetkým ostatným. Lebo nik nebude nikdy obvinený z toho, že tamto nerobil, ale tí, čo zanedbávajú toto, majú pripravené peklo, kde ich čaká neuhasiteľný oheň a muky so zlými duchmi. A preto keď ozdobuješ chrám, neopovrhuj trpiacim bratom, lebo tento chrám je cennejší ako tamten.

(Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho na Evanjelium podľa Matúša)

Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk

Hrozia veľké vlny a prudké víchrice. Ale nebojíme sa, že utonieme, lebo stojíme na skale. Nech besnie more, skalu rozrušiť nemôže. Nech sa vzdúvajú vlny, Ježišovu loď nemôžu potopiť. Čoho sa, prosím, bojíme? Smrti? „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk.“ Vyhnanstva? Povedz mi! „Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa.“ Alebo zhabania majetku? „Nič sme si na svet nepriniesli a je isté, že si nič nemôžeme ani odniesť.“ Pohŕdam hrozbami tohto sveta a smejem sa jeho dobrotám. Chudoby sa nebojím a po bohatstve netúžim; zo smrti nemám strach a žiť sa mi nežiada, iba ak pre váš osoh. Preto myslím na prítomnosť a prosím vás: Majte dôveru.

Nepočuješ, ako hovorí Pán: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“? A kde je toľký ľud zviazaný putami lásky, tam by nebol on? Mám jeho záruku: budem sa spoliehať na vlastné sily? Mám jeho Písmo: ono je moja palica, ono je moja istota, ono je môj pokojný prístav. Aj keby sa rútil celý svet, mám doklad, čítam jeho list a on je moja hradba, on je moja ochrana. Aký list? „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“

Kristus je so mnou, koho sa mám báť? Aj keby sa proti mne vzbúrili vlny či more alebo aj zúrivosť mocnárov – to všetko mi pripadá slabšie ako pavučina. A keby ma nezdržiavala láska k vám, nedbal by som odísť hoci aj dnes inam. Veď stále hovorím: „Pane, nech sa stane tvoja vôľa.“ Nech nerobím to ani ono, ale čo ty chceš. To je moja veža, to je moja nepohnuteľná skala, to je moja spoľahlivá palica. Ak chce niečo Boh, nech sa to stane. Ak chce, aby som zostal tu, vďačne to prijímam. Kdekoľvek ma bude chcieť mať, budem mu vzdávať vďaky.

A tak kde som ja, tam ste aj vy; a kde ste vy, tam som zasa ja. Sme jedno telo. Ani telo od hlavy, ani hlavu od tela nemožno oddeliť. Miestom sme vzdialení, ale láska nás spája. Ani smrť nás nebude môcť odlúčiť. Lebo aj keď moje telo zomrie, duša bude žiť a bude pamätať na svoj ľud.

Vy ste moji spoluobčania, vy ste moji otcovia, moji bratia, moje deti, moje údy, moje telo, vy ste moje svetlo, ba milší ste mi ako toto svetlo. Veď čo mi dá nejaký ten lúč v porovnaní s vašou láskou? Zo svetelného lúča mám niečo v tomto živote, ale vaša láska mi vije veniec pre budúci.

(Z Homílií svätého biskupa Jána Zlatoústeho)

Modlitba: Bože, sila dúfajúcich v teba, ty si dal svätému Jánovi Zlatoústemu obdivuhodnú výrečnosť a hrdinskú odvahu v prenasledovaniach; prosíme ťa, osvieť našu myseľ jeho slovom a našu vôľu povzbuď jeho nezdolnou trpezlivosťou.
Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.

Masima