%20(1).jpg)
Narodil sa 26. 9. 1897 v Concesio pri Brescii v severnom Taliansku ako syn advokáta George Montiniho a Giuditty Alghisi.
Pri svätom krste - 30. 9. - dostal meno Giovanni Battista a vedľa Jána Krstiteľa dostal za patrónov aj Henricha, Antona a Pannu Máriu. Vyrastal medzi dvoma bratmi, Ľudovítom a Františkom. Po maturite v roku 1916 vstúpil do seminára a po štyroch rokoch sa stal kňazom.
Od novembra 1920 pokračoval v štúdiách v Ríme. Získal doktorát kánonického práva a od októbra 1923 pôsobil na nunciatúre vo Varšave.
V ďalšom roku začal pracovať v Štátnom sekretariáte Vatikánu. Zároveň bol až do r. 1933 duchovným radcom Zväzu talianskych katolíckych študentov. Okrem iného sa r. 1931 stal docentom dejín pápežskej diplomacie na Pápežskej diplomatickej škole.
V kúrii patril k najvýznamnejším odporcom fašizmu.
Pápežom Piom XII. bol v r. 1952 menovaný štátnym podsekretárom a po dvoch rokoch arcibiskupom v Miláne. Po prevzatí úradu bol od januára 1955 hovorcom talianskeho episkopátu.
Je charakterizovaný ako všestranný a veľmi pozorný pastier svojho ľudu. Od mladosti vynikal v pokore, v poslušnosti k nadriadeným a láske k Cirkvi. Udáva sa, že pracoval na reforme duchovnej starostlivosti o veriacich, liturgickej obnove a podieľal sa na výstavbe nových kostolov a 72 ich vysvätil.
Kardinálsky klobúk mu bol udelený 15. 12. 1958 Jánom XXIII. Na vatikánskom koncile bol členom komisie pre mimoriadne záležitosti.
Dňa 21. 6. 1963 bol zvolený pápežom a rozhodol sa pre meno Pavol VI., pretože mal pred očami misijné pôsobenie apoštola Pavla.
Tretí deň po svojom zvolení oznámil v príhovore k rímskym duchovným, že v Miláne začal dialóg so zástupcami moderného sveta. Odporučil venovať pozornosť všetkým skupinám ľudí, veriacim i tým, ktorí stoja obďaleč. Potom hneď prijal diplomatický zbor.
Smrťou predchádzajúceho pápeža mohol právnicky končiť II. vatikánsky koncil, ale Pavol VI. rozhodol o jeho pokračovaní a koncom júna oznámil, že na 29. 9. 1963 stanovil jeho zasadnutie. V pokračovaní koncilu videl najdôležitejšiu úlohu svojho pontifikátu.
Koncilové úlohy zhrnul do štyroch bodov:
1. prehĺbenie vlastného cirkevného vedomia,
2. obnova vnútri cirkvi,
3. podpora jednoty Cirkvi
4. dialóg so svetom.
Druhé koncilové zasadanie končilo diskusiou o ekumenizme a na slávnostnom verejnom zasadnutí bola prijatá konštitúcia o liturgii a dekrét o médiách.
Na záver pápež ustanovil pokoncilové komisie. Začiatok tretieho zasadania stanovil na 14. 9. 1964. Koncil 20. 11. prijal dekrét o ekumenizme a o katolíckych východných cirkvách.
Druhého dňa na zakončenie tretieho zasadnutia koncilu v záverečnej reči vyhlásil Pavol VI. Pannu Máriu Matkou Cirkvi.
Štvrté zasadnutie koncilu bolo od 14. 9. do 7. 12. 1965. Na druhý deň pápež koncelebroval svätú omšu s 26 biskupmi z krajín, v ktorých bol politický nepokoj.
Pápež Pavol VI. začal s konaním pápežských ciest a jeho prvou zahraničnou cestou bola 4. 1. 1964 trojdňová púť do Palestíny. Tam sa mu dostalo od Arabov srdečného privítania a na niektorých miestach ho sprevádzal jordánsky kráľ Hussein.
Ekumenicky významnou udalosťou tu bolo pápežovo stretnutie s patriarchom Athenagorasom I. v Jeruzaleme. Ďalej patriarchovia návšteva Ríma, pri ktorej pápež 7. 12. 1965 odvolal kliatbu z r. 1054 a tak odstránil podstatnú prekážku vzájomných vzťahov: »V tejto hodine vyhlasuje patriarcha Athenagoras ako čestná hlava ortodoxných cirkví a tiež ja sám ako držiteľ Petrovho úradu vyhlasujem, že bula, ktorá vyvolala rozkol v roku 1054 a rozdelila cirkev na západnú a východnú – že táto bula a jej obsah sa odo dnes oboma stranami prehlasuje za neplatnú.«
Čoskoro po svojej prvej ceste sa pápež Pavol VI. rozhodol pre cestu na Eucharistický kongres do Bombaja v Indii.
V roku 1965 nasledovala jeho cesta do Ameriky, kde mal prejav pred Valným zhromaždením OSN.
Pri príležitosti 50. výročia zjavení Panny Márie navštívil 13. 5. 1967 Fatimu.
V roku 1968 konal apoštolskú cestu do kolumbijskej Bogoty.
V roku 1969 navštívil pápež Pavol VI. Ženevu pri príležitosti 50. výročia Medzinárodnej organizácie práce OSN a pri tej príležitosti sa zastavil aj v ústredí Svetovej rady cirkví. Toho istého roku bol v Ugande v Afrike.
V novembri a decembri 1970 podnikol dlhú cestu na Ďaleký Východ a navštívil Teherán, Srí Lanku, Manilu, Samou, Sidney a Hongkong. Tento pápež svojimi cestami nastolil nový smer v histórii pontifikátu.
K jeho úsiliu o ekumenizmus a o mier medzi národmi je možné spomenúť, že roku 1964 ustanovil sekretariát pre nekresťanské náboženstvá, potom sekretariát pre neveriacich a počnúc Novým rokom 1968 zaviedol Svetový deň modlitieb za mier.
Počas štyroch rokov vydal 7 encyklík rôzneho významu a rôznych reakcií, z ktorých posledná, o správnom poriadku oznamovaní ľudského života, vyvolala u mnohých vlnu diskusií i odporu. Bola určená "všetkým ľuďom dobrej vôle" a veľa tých, ktorí ju ani nečítali, iba počuli, že je proti antikoncepcii, to vzali ako argument proti cirkvi. Medzi odporcami boli aj niektorí teológovia a podľa svedkov Pavol VI. chodil po vatikánskych záhradách so slzami v očiach. Toto nepochopenie bolo pre neho najťažšou okamihom jeho pontifikátu.
Význam a obsah niektorých encyklík v poradí, ako boli Pavlom VI. napísané:
Prvá s názvom Ecclesiam suam z 6. 8. 1964 pojednáva o tom, ako má Cirkev plniť svoje poslanie v prítomnej dobe. V úvode pripomína, že Ježiš Kristus ustanovil Cirkev k tomu, aby bola celému ľudstvu láskavou matkou a slúžila mu k spáse. Ďalej upozorňuje, že jeho "učenie nie je jeho, ale toho, ktorý ho poslal" (citujúce ev. J. 7,16).
V tretej encyklike z 3. 9. 1965, ktorú nazval Mysterium fidei (Tajomstvo viery), predstavuje Eucharistiui ako nevýslovne či nesmierne veľký dar, ktorý katolícka cirkev dostala od Krista, čoby sľub jeho nezmernej lásky.
Štvrtou encyklikou sa venuje téme o Kristovej Matke. V piatej píše o rozvoji národov a v šiestej o význame kňazského celibátu.
Siedmou encyklikou, vydanou 25. 7. 1968, ktorá sa stala "znamením odporu aj podnetom k rozvoju človeka", nazval "Humanae vitae" (Ľudský život). Je nesprávne vidieť v nej predovšetkým dokument o antikoncepcii a zodpovednom rodičovstve, lebo je hlavne posolstvom o manželskej láske chápanej v ďalších súvislostiach, o manželstve ako ceste k svätosti a o úcte aj otvorenosti voči Bohu Stvoriteľovi. Veľkosť manželskej lásky spočíva v tom, že má byť obrazom Krista a jeho nevesty Cirkvi. Aj na to myslel Pavol VI., keď písal i o tom, že "každý manželský úkon musí zostať otvorený odovzdávaniu života" (pozri aj KKC 2366). Potom je aj istou obnovou manželských sľubov "rečou tela" a verné "spoločenstvo lásky" manželov je tiež cestou ku svatosti.
Ako predstaviteľ Učiteľského úradu sa Pavol VI. obrátil na veriacich a všetkých ľudí, ktorí hľadajú pravdu, "krédo" (Vyznaním) Božieho ľudu, ktoré bolo 30. 6. 1968 zverejnené.
Pápež Pavol VI. pri svojom úsilí o obnovu cirkvi ukazoval, že sa zároveň musí uplatňovať hlboká, tradičná viera.
Počas svojho pätnásťročného pontifikátu výrazne posilnil vážnosť pápežského úradu. Pápež Pavol VI. aktívnou diplomaciou usiloval o odstránenie niektorých ťažkostí medzi Apoštolskou stolicou a krajinami východnej Európy.
Zomrel 6. 8. 1978 vo veku osemdesiat rokov. Svet si potom začal uvedomovať, že odišiel veľký pápež mieru, ktorý v čase prenikavých zmien riadil Cirkev s úžasnou prozieravosťou.
Blahorečený bol 19. 10. 2014 a po ohlásení zázraku potvrdeného, 26. 10. 2017 na zasadnutí lekárskej rady aj vyhlášky o ňom z 6. 3. 2018, dochádza k jeho kanonizácii 14. 10. 2018 pápežom Františkom.
V tretej encyklike z 3. 9. 1965, ktorú nazval Mysterium fidei (Tajomstvo viery), predstavuje Eucharistiui ako nevýslovne či nesmierne veľký dar, ktorý katolícka cirkev dostala od Krista, čoby sľub jeho nezmernej lásky.
Štvrtou encyklikou sa venuje téme o Kristovej Matke. V piatej píše o rozvoji národov a v šiestej o význame kňazského celibátu.
Siedmou encyklikou, vydanou 25. 7. 1968, ktorá sa stala "znamením odporu aj podnetom k rozvoju človeka", nazval "Humanae vitae" (Ľudský život). Je nesprávne vidieť v nej predovšetkým dokument o antikoncepcii a zodpovednom rodičovstve, lebo je hlavne posolstvom o manželskej láske chápanej v ďalších súvislostiach, o manželstve ako ceste k svätosti a o úcte aj otvorenosti voči Bohu Stvoriteľovi. Veľkosť manželskej lásky spočíva v tom, že má byť obrazom Krista a jeho nevesty Cirkvi. Aj na to myslel Pavol VI., keď písal i o tom, že "každý manželský úkon musí zostať otvorený odovzdávaniu života" (pozri aj KKC 2366). Potom je aj istou obnovou manželských sľubov "rečou tela" a verné "spoločenstvo lásky" manželov je tiež cestou ku svatosti.
Ako predstaviteľ Učiteľského úradu sa Pavol VI. obrátil na veriacich a všetkých ľudí, ktorí hľadajú pravdu, "krédo" (Vyznaním) Božieho ľudu, ktoré bolo 30. 6. 1968 zverejnené.
Pápež Pavol VI. pri svojom úsilí o obnovu cirkvi ukazoval, že sa zároveň musí uplatňovať hlboká, tradičná viera.
Počas svojho pätnásťročného pontifikátu výrazne posilnil vážnosť pápežského úradu. Pápež Pavol VI. aktívnou diplomaciou usiloval o odstránenie niektorých ťažkostí medzi Apoštolskou stolicou a krajinami východnej Európy.
Zomrel 6. 8. 1978 vo veku osemdesiat rokov. Svet si potom začal uvedomovať, že odišiel veľký pápež mieru, ktorý v čase prenikavých zmien riadil Cirkev s úžasnou prozieravosťou.
Blahorečený bol 19. 10. 2014 a po ohlásení zázraku potvrdeného, 26. 10. 2017 na zasadnutí lekárskej rady aj vyhlášky o ňom z 6. 3. 2018, dochádza k jeho kanonizácii 14. 10. 2018 pápežom Františkom.
Masima
