Ruský major zachránil Karola Wojtylu

P. E. M. Fink rozpráva pozoruhodnú podrobnosť zo života Jána Pavla II., ktorá je pre väčšinu ľudí neznáma. Prináša tak niečo nové do životopisu tohto veľkého pápeža. 
Je to dramatický príbeh jedného ruského majora, ktorý sa stal nástrojom Božej Prozreteľnosti. Sám si bol, o mnoho neskôr, vedomý toho, akú úlohu zohral v dejinách spásy. Aj cez svoj vysoký vek a takmer slepotu pripravoval o tom knihu pre pravoslávnych kresťanov. 

9. augusta 2006 zomrel v severokaukazskom meste Armavir ruský profesor dejín Vasilij Trofimovič Sirotenko. V novembri by mu bolo 91 rokov. Tohto veterána ruskej armády spája jedinečné stretnutie s Karolom Wojtyla. Bolo to v januári 1945, kedy osud zviedol tohto historika s poľským študentom, ktorý sa neskôr stal pápežom a ktorý na tento príbeh nikdy nemohol zabudnúť.

V novembri 2000 dostal profesor Sirotenko k svojim 85. narodeninám blahoželanie z Vatikánu, v ktorom stojí: "Pápež sa ustavične za Vás modlí."  Okrem toho bola v želaní tiež fotografia Jána Pavla II.
K tomu prekvapený ruský vedec poznamenal, že ​​na fotografii vidí rovnaké čierne oči s modrým leskom, ako ich zbadal v roku 1945.


Čo sa vlastne vtedy prihodilo? 

Sirotenko, ktorý sa narodil 9. novembra 1915 v obci Strzyhavka v západnej Ukrajine, absolvoval v roku 1939 na Kyjevskej univerzite štúdium histórie a vyučoval na pedagogickej vysokej škole v Černigivu stredovekej dejiny.

Po vypuknutí 2. svetovej vojny musel nastúpiť do sovietskej armády. Od začiatku v roku 1941 sa podieľal na ruskej strane na vojnovom dianí. Do roku 1945 bol nasadený na rôznych úsekoch fronty a stal sa veliteľom roty.

Spomína si, že jeho divízia bola hneď na začiatku nasadená proti nemeckej tankovej divízii a bola v hroznom masakre zničená. Z 10 000 mužov zostalo nažive 110.
Dvakrát bol ťažko ranený. Prvýkrát mu črepina bomby zranila rameno. Niekoľko mesiacov sa liečil vo vojenskej nemocnici na Sibíri. Druhýkrát utrpel ťažké zranenie nohy v roku 1943 pri Leningrade. Nakoniec mu explózia dela pri prenasledovaní Nemcov smerom na Západ strašne znetvorila tvár.

V januári 1945 začala 59. armáda pod velením maršala Koneva oslobodzovať Krakov. V tejto armáde slúžil tiež 30-ročný major Sirotenko. Armáda dostala rozkaz, aby bez podpory letectva a delostrelectva obsadila Krakov.
Stalin chcel Poliakom odovzdať Krakov neporušený, ako im víťazné mocnosti prisľúbili. Preto bola nemecká armáda stále tlačená len ruskou pechotou. Úderný oddiel, ktorému velil Sirotenko ako zástupca veliteľa, bol jedným z prvých, ktorý vstúpil do tohto poľského mesta.

Rozpráva o tom: "Boli sme veľmi dobre pripravení a v tomto smere sme boli výborní vojaci. Mali sme len pušky, samopaly a granáty, teda samé ľahké zbrane, a vyháňali sme Nemca dom po dome. Ale odpor nebol príliš silný, mesto sme obsadili počas dvoch dní. 
17. januára nás oslavovali obyvatelia na uliciach. Dozvedeli sme sa o prípravách Nemcov vyhodiť mesto do povetria od katedrály až k hradu. A som na to hrdý, že sme mesto naozaj zachránili."

Keď ešte Nemci neboli úplne vyhnaní z Krakova, obdržalo ruské velenie správu, že fašisti držia mimo mesto v lome skupinu poľských zajatcov. Útok na mesto nemohol byť kvôli tomu zastavený, ale časť jednotky dostala príkaz zajatcov oslobodiť. V tejto jednotke sa nachádzal major Sirotenko a 18. januára obsadil lom. Ten bol spojený s chemickou továrňou Solvay.
"Aj tu sa Nemci okamžite vzdali. Poľskí robotníci sa skryli, a preto sme začali volať: - Ste oslobodení, vyjdite von, ste voľní! Keď sme ich spočítali, došli sme k číslu 80. A čoskoro nato sme zistili, že je medzi nimi 18 seminaristov," hovorí Sirotenko.

Keď ruská armáda oslobodila Krakov, hľadala väčšina vojakov niečo na jedenie. Sirotenko sa naopak zaujímal o knihy v latinskej a nemeckej reči. Latinčinou sa zaoberal v rámci svojej učiteľskej činnosti, nemčina bola jazykom vojny. Preto zisťoval, či je niekto zo seminaristov schopný prekladať z latinčiny alebo taliančiny.
Oslovený študent reagoval zdesene, ale hneď povedal, že jeho spolužiak, istý Karol Wojtyla, je veľmi inteligentný a jazykovo veľmi nadaný.
"Dal som teda príkaz vyhľadať tohto Wojtylu." Sirotěnko si spomína, ako si 25 ročného študenta prezeral a ako mu položil otázku: "Ktoré dobré knihy o konci Rímskej ríše mi môžete odporučiť?"
Nakoniec začal Wojtyla pre neho skutočne prekladať dokumenty a knihy, z čoho mal ruský major veľkú radosť.

Sirotenka si potom zavolal politický komisár a položil mu otázku: "Súdruh major, čo zamýšľate s týmto seminaristom urobiť? Vy ste sa rozhodol ignorovať Stalinove pokyny?" A pripomenul mu nariadenie z 23. augusta 1940 o tom, ako postupovať s učiteľmi a seminaristami.

Na to mu Sirotenko odpovedal: "Nemôžem ho zastreliť, je užitočný, pozná reči a mesto!"
Komisár musel súhlasiť, ale nechcel podstupovať žiadne riziko. Zdôraznil, že Sirotenko nesie za túto záležitosť svoju vlastnú zodpovednosť.

V Lubline už prevzal vládu poľský výbor uznaný Stalinom. Padali prvé hlavy a tiež z Krakova sa vydávali na cestu prvé transporty smerom k sibírskym gulagom.
Odvážali ľudí, ktorí sa už nikdy nevrátili. Aj seminaristi zo Solvay sa ocitli na listine. Všetci, s výnimkou Karola Wojtylu.

Sirotenko sa pokúšal vysvetliť, prečo sa vo veci Wojtylu rozhodol práve tak: "Jeho čierne oči s modrým nádychom a jeho ako sneh biela tvár, oboje priťahovalo neodolateľne moju pozornosť ako magnet."

Už pri oslobodzovaní zajatcov mu vraj bol tento kandidát kňazstva nápadný: "Neviem prečo, ale napadla ma myšlienka, že tohto Poliaka mám prepustiť, pretože je niečím neobyčajný."
Tak vyňal Wojtylu z registrácie a nedbal na nebezpečenstvo s tým spojené, ktoré hrozilo jemu samému. Následky mohli byť naozaj strašné.
Aj sa tak skutočne stalo, ešte v roku 1953 bol obvinený z protistalinskej propagandy. Unikol smrti len vďaka tomu, že Stalin v marci toho roku zomrel.

Sirotenko si bol istý, že oslobodil budúceho pápeža. V roku 1978 sa dozvedel, ako všetci ľudia na svete, že Karol Wojtyla bol zvolený pápežom.
Okrem KGB bol pri oznámení výsledku voľby jediným Rusom, ktorý ihneď vedel, kam meno Karol Wojtyla zaradiť. Znamenalo to pre neho, ktorý si počas vojenskej služby vyslúžil početné poriadky za zásluhy, to najvyššie vyznamenanie jeho života. 
Mal rád Vlasteneckej vojny druhého stupňa, Rad Červenej hviezdy a desať medailí za obranu Leningradu, za oslobodenie Kyjeva alebo za oslobodenie Prahy.
Jeden rád znel významne - "Za odvahu". Túto odvahu mal Sirotenko aj pri oslobodení Karola Wojtylu. Aj preto sa s hlbokým pohnutím v apríli 2005 zúčastnil rozlúčky s Jánom Pavlom II.

"Milióny kresťanov ho budú uchovávať v pamäti ako pápeža, v mojich spomienkach bude vždy 25-ročným študentom teológie na univerzite v Krakove," povedal Sirotenko krátko pred svojou smrťou.

Masima
zdroj: Kirche heute 

Zverejnenie komentára

0 Komentáre