%20(1).jpg)
Rosemary Barbara je hlboko veriaca žena. Bola vedúcou oddelenia na austrálskom ministerstve školstva a teraz sa zaoberá v Melbourne otázkou prisťahovalcov. Tam žije so svojim mužom Charlesom a svojím 27-ročným synom Emilom.
"Keď pápež zomrel," rozpráva Rosemary, "bola som hlboko dojatá a ihneď mi ako veľmi živá vznikla pred očami spomienka na neobyčajný zážitok, ktorý postihol moju rodinu, totiž zázrak, ktorý pápež spôsobil a ktorý sa týkal môjho syna." Pani Barbara nepripúšťa pochybnosti o tom, že išlo o zázrak.
Celý príbeh začína roku 1976, kedy Emil prišiel na svet. Niekoľko hodín po pôrode uprostred noci lekári oznámili rodičom, že Emil zápasil s ťažkými problémami dýchania. Musel ihneď do inkubátora.
"Charles, môj muž, aj ja sme boli zničení. Pokúšali sme sa dodávať si navzájom odvahy, ale správy sa z hodiny na hodinu zhoršovali." Nakoniec bolo zistené aj poškodenie mozgu, a to centrá pohybu.
Okolo jednej hodiny v noci bolo dieťa vyšetrené. K dýchaniu pribudli problémy s prehĺtaním. Boli vážne obavy, že sa dieťa udusí.
"To bol začiatok dlhého utrpenia pre nášho syna aj počiatok bolestnej cesty pre nás rodičov. Strávili sme s manželom v nemocnici niekoľko týždňov vo dne v noci a nikdy sme syna nenechali samotného. Vždy sme boli veriaci, ale v týchto dňoch naša viera neobyčajne vzrástla. Modlili sme sa hodinu po hodine, každú minútu."
S Božou pomocou prežilo dieťa kritickú fázu, kedy bol v stávke jeho život. Stav sa stabilizoval, aj keď problémy s dychom pretrvávali. Ale lekári nič nesľubovali. "Hovorili, že bude musieť celý život zostať na invalidnom vozíku."
Ako lekári predpovedali, mal malý Emil okrem pohybových problémov aj ťažkosti s rečou. Až v troch rokoch začal džavotať prvé slová.
"Povedal - mama, tata - a viac nič. Nemohol sa postaviť, liezol po štyroch a veľmi ťažko pohyboval pažami. Moje zúfalstvo rástlo; nemohla som sa zmieriť s myšlienkou, že má zvyšok svojho života stráviť na invalidnom vozíku."
16. októbra 1978 bol pápežom zvolený Karol Wojtyla. Od tej doby sa Rosemarie obracia k nemu o pomoc. Rastie v nej želanie, aby mohla s chlapcom odcestovať do Ríma a potom do Lúrd na miesto, kde sa Matka Božia zjavila malej Bernadete Soubirousovej.
"Čoskoro nato sa naskytla príležitosť splniť toto prianie. Jedna priateľka mi oznámila, že v kláštore v našom meste je na návšteve jedna talianska rehoľníčka. Bola to predstavená jedného ženského kláštora v Ríme. Ihneď som ju požiadala o rozhovor. Sestra mi dlho načúvala a vzala si moju záležitosť k srdcu. Sľúbila mi, že mi pomôže."
Dodržala slovo. Za niekoľko mesiacov som dostala telefonát: "Príďte do Ríma. Môžete sa vidieť s pápežom a potom odcestovať do Lúrd."
Rosemary pokračuje: "Bolo to v roku 1980. Leteli sme prvým lepším lietadlom. Ďalší deň sme boli na námestí Svätého Petra uprostred nespočetných pútnikov.
Pretože Emil nemohol chodiť a mala som ho v kočíku, mohli sme vstúpiť mimo zábradlia do sektoru pre postihnutých. Tam mal okolo nás prejsť pápež. Pokúsime sa ho zdržať.
Mala som veľkú radosť. Prinajmenšom uvidím pápeža zblízka. Tiež Emil sa usmieval, bol trochu nepokojný, ale šťastný, že je tu.
Po hodine čakania sme uvideli prichádzať pápeža. Potom urobil Emil niečo veľmi neočakávané. On, ktorý vôbec nehovoril, alebo len veľmi zle, začal zrazu volať: »Pope, comme here, come here«, čo pápež skutočne urobil. Zdalo sa mi priamo neskutočné, ale bolo to tak. Ján Pavol II. pristúpil k Emilovi.
Bola som hlboko dojatá a plakala som od radosti. Emil sa ďalej usmieval. Pápež ho pohladkal a objal. Povedal slová, na ktoré nikdy nezabudnem.
Pápež sa ma spýtal: »Prečo plačeš?« S ťažkým srdcom som mu povedala: »Prišli sme do Ríma, bývame u jedných sestier, môj syn nemôže chodiť.« Chcela som mu toho povedať toľko, ale nebola som schopná. Citové vzrušenie ma úplne ochromilo.
Pápež sa znova pozrel na Emila a potom na mňa, potom mi povedal s úsmevom do očí: »Zájdi so synom do Lúrd. Uvidíš, on bude chodiť. «Táto pápežova veta vo mne vyvolala nesmiernu radosť a doteraz nepoznanú nádej.
A potom sa stalo ešte niečo prekvapujúceho.
Na prekvapenie všetkých okolostojacich siahol pápež do vrecka a vytiahol dva predmety, ktoré mi vtlačil do ruky: krížik a ruženec. Potom vzal od sprevádzajúceho kňaza veľkonočné vajíčko a dal ho môjmu synovi.
V tom okamihu som bola nevýslovne dojatá. Naplnila ma nevýslovná blaženosť. Cítila som sa ako v raji. Pápež s nami hovoril. Dal nám tri veci: ruženec, krížik a veľkonočné vajíčko!
Spomínam si, že pápež ešte raz láskyplne Emila pobozkal.
Vykúpaná v slzách, ale so srdcom naplneným radosťou premýšľala som trvalo o tom, čo nám pápež povedal ..."
Posilnená v nádeji pápežovými slovami, odcestovala Rosemary ďalší deň do Lúrd. Sotva tam prišla, odobrala sa ku kúpeľom a dala Emila ponoriť do ľadovej vody.
"Hlboko dojatá začala som znova plakať. A tu sa opäť stalo niečo neočakávané. Pozrela som sa náhle na Emila, mal ešte obe nohy vo vode a povedal: »Mamička, neplač, Panna povedala, že budem chodiť.«
Nebola som schopná slova.
»Emil, Matka Božia s tebou hovorila?« Opýtala som sa. A on mi s úsmevom odpovedal. »Áno, mamička, povedala, že budem chodiť. «
Vrátili som sa domov do Austrálie. A všedné dni opäť prebiehali ako predtým. Často som myslela na pápežove slová a na to, čo sme prežili. Každú noc som sa modlila. Vedela som, že sa stane niečo neobyčajné.
Šesť týždňov po našom návrate z cesty zazvonil telefón. »Pani Barbarová, ihneď príďte, stalo sa prekvapenie.« Opustila som kanceláriu a odišla som domov.
V blízkosti budovy, kde Emil pobýval, som videla veľké pozdvihnutie, smiech, eufóriu. Emil vstal zo svojho vozíka a prechádzal sa. Bolo to prvýkrát, čo som ho videla na nohách. Uvidel ma a usmial sa.
Prepukla som v plač, bežala som k nemu a objala som ho. »Emil, Panna Mária a pápež urobili zázrak.« A on: »Ja som ti to hovoril, mamička!« To bol najkrajší deň môjho života. Udivení lekári potvrdili, že stojí pred mimoriadnou udalosťou."
Emil medzitým vyštudoval právo a stal sa advokátom. Vedie celkom normálny život. "Naše myšlienky a modlitby sa obracajú často k Jánovi Pavlovi," hovorí Rosemary Barbara nakoniec. "Teraz keď zomrel, chceme ísť do Ríma, aby sme mu na jeho hrobe poďakovali."
Masima
