Fanatického hlásateľa adventistov priviedla z bludov k pravde

Koľko je na svete duší, toľko je rôznych spôsobov obrátenia. Prípad Bruna Cornacchiola, muža, ktorý nenávidel Cirkev a pápeža, prenechal Ježiš svoje Matke. Ona mala priviesť násilníka a vodcu komunistickej strany a súčasne fanatického hlásateľa adventistov späť do lona Cirkvi. 

V priebehu desaťročí rozprával Bruno viac ako stokrát o svojom obrátení. Kamkoľvek ho biskupi pozvali, prišiel a pokorne vydal svoje svedectvo, či to bolo už v Jeruzaleme, v Kanade, v Libanone, v Austrálii alebo v Afrike, či pred švajčiarskymi protestantmi. Dokonca v provincii Emilia Romana, v talianskom "malom Rusku", po štyridsiatich jeho prednáškach vystúpilo 600 komunistov z IKS.

Keď sa Bruno narodil v chudobnej štvrti Ríma v stajni, vládlo v dome Cornacchiolových pramálo radosti. Neskôr o tom povedal: Moji rodičia boli negramotní, môj otec bol takmer stále vo väzení. Obaja rodičia kliali, pili a zanedbávali svojich päť detí. Bosí a špinaví sme boli nútení žobrať. Moja mladosť spočívala v krádežiach a v túžbe urobiť niekomu niečo zlé. Boli dokonca ľudia, ktorí nás podplácali, aby sme kliali.

Výprasky boli na dennom poriadku, preto Bruno radšej spával na schodoch pred Lateránskou bazilikou. Jedného dňa pozvala veriaca žena Maria Fresetti 14-ročného Bruna, aby s ňou zašiel do baziliky. Pritom sa ho pýtala, či už prijal prvé sväté prijímanie a birmovanie. Keď potom spolu jedli pizzu, Bruno, v týchto veciach úplne neznalý, povedal: Mama nám niekedy uvarí makaróny aj fazuľu, ale prijímanie a birmovku nám ešte nikdy neuvarila. A čo je to zdravasmária a otčenáš? 

Po štyridsiatich dňoch rýchlej prípravy prijal Bruno sviatosti. Plný úžasu bežal domov s ružencom v ruke, aby matku poprosil o odpustenie za všetko zlé, a predovšetkým, že ju uhryzol do ruky a hádzal po nej kameňmi. 

Aká birmovka, čo za prijímanie, aké odpustenie? Oborila sa naňho a nohami ho zrazila zo schodov. Od tej doby sa stalo heslom zraneného chlapca: Nič iné ako preč z domu!

Pretĺkal sa bez práce a bez vzdelania, aby nakoniec po troch rokoch vojenskej služby vstúpil do komunistickej strany. Po tomto období sa ako 23-ročný v roku 1936 oženil s katolíčkou Jolandou Lo Gatto, ale pod podmienkou: Len v sakristii a farár nech nehovorí nič o spovedi, prijímaní, alebo omši! Mladý pár žil úboho v jednom baraku a koncom toho istého roku sa Bruno vydal na cestu, aby si ako dobrovoľník zarobil peniaze v španielskej občianskej vojne.

V tejto vojne Bruno neváhal páchať svätokrádeže, ničil kostoly a tĺkol rehoľníčky. Zavraždil niekoľko kňazov a jedného biskupa. Keď jedného kňaza zahrdúsil, dostal strach z podobnej smrti, ktorý ho sprevádzal po celý život. Ako 87 ročný skutočne zomrel udusením. Bolo to vo sviatok Božského Srdca v roku 2001.

V Španielsku uzavrel priateľstvo s jedným nemeckým protestantom, ktorý stále nosil pod pažou bibliu a krásnymi slovami rozprával o Ježišovi Kristovi. Jedného dňa, keď stáli pred kostolom Panny Márie de Pilar v Saragoze, objavil sa v Brunovi lúč viery a navrhol: Poďme do kostola, vyspovedajme sa a pristúpme k svätému prijímaniu, pretože sme to už dávno neurobili! Tu ukázal falošný prorok svoju pravú tvár: Ty chceš ísť do synagógy satana, do toho bábkového divadla, kde vládnu kňazi? Spoveď si vymysleli a v kúsku chleba nie je Ježiš prítomný.

Bruno nevedel, čo mu má odpovedať. Poplietol mi hlavu a úplne ma tými novými "pravdami" zmiatol. Nakoniec som mu dal za pravdu a rozhodol som sa: V Ríme urobím poriadnu propagandu proti kňazom!

Nato sa ateista začal rúhať proti Panne Márii a podnecoval Bruna predovšetkým k nenávisti proti pápežovi, ktorý platí revolúciu a vojnu a chce útlak ľudu.

Semeno nenávisti vniklo do Brunovho srdca tak hlboko, že si v roku 1938 kúpil v Tolede dýku a do jej rukoväte vyryl: Morte al papa! - Smrť pápežovi! A zaprisahal sa: Akonáhle nájdem v Ríme vhodnú príležitosť, zavraždím pápeža!

Po návrate zo Španielska ho doma čakala žena Jolanda a jeho malá dcérka Isola. Vydesenej manželke ihneď vysvetlil: Musíme zachrániť ľudstvo, zničiť kňaza, katolícku cirkev a pápeža. Pridal sa k sekte adventistov, ktorá spolupracovala s komunistami v boji proti Cirkvi. Pretiahnuť ženu na svoju stranu mi dalo veľa práce. Aby som ju presvedčil, každý deň som ju bil a týral, dostala veľa rán a päsťou som jej roztrhol pery.

Nakoniec súhlasila pod podmienkou, že s ňou Bruno najskôr vykoná pobožnosť deviatich prvých piatkov k Božskému Srdcu Ježišovmu. V prípade, že aj potom bude chcieť k adventistom, aj ona povolí. Po uplynutí deviatich mesiacov sa u neho nič nezmenilo, a tak sa aj ona s nechuťou pridala k adventistom.

Bruno bezohľadne odstránil z bytu všetky náboženské predmety a spálil je: ruženec, modlitebné knihy a obrazy. Nebol som ešte spokojný, pretože na stene visel obraz Panny Márie Ružencovej z Pompejí. "Ten musí zmiznúť," povedal som Jolande.

Ale ona namietala: "Pred týmto obrazom som sa veľa modlila s naším dieťaťom, aby si sa vrátil zo Španielska zdravý." 
Ale ja som ho rozdupal a triesky hodil do ohňa. Nakoniec som vzal kríž, ktorý visel nad naším lôžkom a na ktorý som sa nemohol pozerať, zlomil som ho cez koleno a hodil do odpadkov.

Ako revízor cestovných lístkov v električke robil medzi svojimi kolegami fanatickú propagandu proti pápežovi a opakovane písal na električky a autobusy nápisy: Smrť pápežovi! Ako pohlavár komunistickej strany a vedúci adventistickej mládeže sa stal skúseným štvavým rečníkom. Ani doma sa nezdržal od svojej agitácie. Medzitým sa nám narodili tri deti. Učil som ich pľuvať na kňaza a vysmievať sa Eucharistii, Panne Márii a pápežovi. Myslím, že vtedy mal zo mňa strach aj diabol, pretože som bol horší ako on.

12. apríla 1947 v sobotu pred nedeľou Božieho milosrdenstva šiel Bruno so svojimi tromi deťmi Isolou (10), Karolom (7) a Gianfrancom (4) k Trom studničkám (Tre Fontane), miestu, kde kedysi za cisára Nera zomrel mučeníckou smrťou svätý Pavol a za Diokleciána celá rímska légia. Tam si Bruno naproti kláštoru trapistov hľadal nejaké pokojné miesto. Bolo to na kopci v eukalyptovom háji neďaleko jaskyne, ktorú často vyhľadávali zamilované páry.
Čo sa potom stalo, opísal sám nespočetnekrát: Všetci štyria sme zo zvedavosti vstúpili do jaskyne, aby sme sa pozreli, čo je vnútri. Kvôli nepríjemnému zápachu sme rýchlo vyšli von. Čo tu bolo špiny! Bolo to miesto hriechu.

Bruno nechal deti, aby sa hrali s loptou, a ponoril sa do prípravy svojej novej prednášky. V tejto prednáške som chcel všetkým dokázať, že Mária nebola ani pannou, ani nepoškvrnenou a ani nebola vzatá do neba. Písanie ma namáhalo a deti, ktoré stratili loptu, ma znervózňovali a veľmi rozčuľovali.

Nakoniec šiel Bruno s Karlom z kopca dole. Šli hľadať loptu. Ale keď sa vrátili späť, nechcel veriť svojim očiam. Najmladší chlapec kľačal nehybne pred jaskyňou a ustavične opakoval: Bella Signora! Krásna Pani! Isola behala okolo a nakoniec povedala: Pozriem sa, možno, že niekto je v jaskyni. Nič nenašla, ale zrazu si kľakla vedľa svojho brata a tiež opakovala: Bella Signora!  Nakoniec k nim prikľakol aj Karol, zložil ruky, nepretržite sa pozeral do jaskyne a všetci traja opakovali: Bella Signora! 
Bruno sa rozhneval a prišiel k nim. "To už je príliš," povedal som a chcel som Karla zdvihnúť a kopnúť. Ale bol príliš ťažký. Zmocnil sa ma strach a chcel som zdvihnúť Isolu. Nešlo to, bola ťažká ako cent. Išiel som k najmladšiemu a pokúšal som sa zdvihnúť jeho. Nešlo to. Začal som plakať. Kto tu učaroval mojim deťom? Kričal som do jaskyne: "Kto si? Ak si kňaz, vyjdi von!" Pokúšal som sa pohnúť deti láskavými slovami, ale boli ako skamenené.

Začal som hlasno kričať: "Pomoc, pomôžte mi!" Nič. Plný hrôzy som sa postavil za nich a pozeral som sa do jaskyne. S poslednou nádejou som zdvihol oči k nebu a zvolal: "Môj Bože, zachráň nás!"

Sotva som to vyslovil, cítil som, ako by niekto odňal pásku z mojich očí a z jaskyne vyšlo nádherné svetlo, stále jasnejšie a krajšie. Jaskyňa zmizla. 
Necítil som už vôbec svoje telo a náhle do mňa vstúpila hlboká radosť. Uprostred nádherného svetla skutočne stála bella Signora. Bola bosá, oblečená do žiarivo bieleho šatu, opásaná ružovou šerpou a cez bedrá mala dlhý, k zemi siahajúci zelený plášť. 
V ľavej ruke držala šedivú knihu, ktorú pravou rukou tlačila k sebe. Svätá Panna zastala predo mnou a ja som bol razom na kolenách sa zloženými rukami. Pani ľavou rukou ukázala na niečo pri svojich nohách. Bolo to čierne súkno a pri ňom zlomený kríž, ten kríž, ktorý som doma zlomil. Potom sa ku mne sklonila a začala rozprávať.

"Som tá, ktorá prebýva v Najsvätejšej Trojici. Som Panna zjavenia. Prenasledoval si ma. Teraz je tomu koniec. Vstúp do svätého stáda, do nebeského sídla na zemi. Boží prísľub je a zostane nezmenený: deväť prvých piatkov, ktoré si vykonal, láskavo donútený svojou ženou, ťa zachránilo."

Pri tomto posolstve ukázala Panna Mária náhle naľavo na čierne súkno - talár a zdvihla zlomený kríž: "Toto je znamenie, že Cirkev bude trpieť, bude prenasledovaná a rozštiepená." 

Panna Mária povzbudila Bruna, aby sa denne modlil ruženec zvlášť na tri úmysly: za obrátenie hriešnikov, za neveriacich a za jednotu kresťanov. A dala krásny prísľub: "Tých najzatvrdilejších obrátim prostredníctvom zázrakov, ktoré uskutočním s touto krajinou hriechu."

Ako potvrdenie dogmy o nanebovzatí, ktoré malo byť vyhlásené až o tri roky neskôr, krásna pani povedala: "Moje telo sa nemohlo rozložiť a nie je v rozklade. Môj Syn a anjeli prišli, aby ma privítali pri príchode domov."

Ihneď nato žiadala od vizionára veľkú obeť k jeho vnútornému očisteniu: Akonáhle stretneš v kostole alebo na ulici kňaza, obráť sa na neho s týmito slovami: "Páter, musím s vami hovoriť!" Keď ti odpovie: "Ave Maria, syn môj, čo chceš?", vtedy ho popros, aby ťa vypočul. Povieš mu, čo ti vnukne tvoje srdce. Počúvaj ho, pretože on ťa odkáže na iného kňaza týmito slovami: "To je ten správny pre tvoj prípad."

Potom mu odovzdala osobné posolstvo pre pápeža Pia XII. Svoj príchod ukončila slovami: "Skôr než odídem, hovorím ti: Zjavenie je Božie slovo. Toto zjavenie hovorí o mne. Preto som si dala tento titul: Panna zjavenia." Potom sa obrátila a pomaly zmizla.

Isola si spomína: Otec bol celý bledý, keď Panna Mária odišla, a my sme sa ho pýtali: "Čo ti hovorila?" Bruno neodpovedal, ale spýtal sa svojich detí, čo videli. Bolo to presne to isté, ale deti videli len pohyby pier, ale nič nepočuli. Preto si ten najmenší myslel, že mala zošit s domácimi úlohami a žuvačku.
Bruno sa posadil a napísal, čo mu Panna Mária hovorila. Spomenul si úplne na všetko. Pred odchodom ešte vyčistili jaskyňu a Bruno prekvapene konštatoval: Aká je tu vôňa! Celá jaskyňa! Steny, zem, všade vôňa. Bola to zmes klinčekov, vanilky, ľalií, ruží a fialiek. Nebeská vôňa, ktorú ucíti na omilostenom mieste čoskoro stovky pútnikov. Rozplakal som sa a deti nadšene volali: "Videli sme krásnu Pani!"
Tu sa Bruno svojim deťom priznal: "Pozrite sa, otec vám vždy hovoril, že Ježiš v katolíckom kostole nie je, že je to klam, vynález kňazov. Teraz vám ukážem, kde prebýva." S týmito slovami ich zaviedol od Troch studniček do trapistického opátstva. Prvýkrát tam spolu vstúpili do kostola a potichu pokľakli. Ich otec s pokorou priznal: "Deti, tá krásna pani v jaskyni povedala, že Ježiš je tu. A ja cítim, že vám mám povedať: Tam, kde horí červené svetielko, tam je Ježiš skutočne prítomný."
"Ale otecko, ty si nás vždy učil, že tu nie je."
"Áno, učil som vás to, ale Ježiš je skutočne v tom malom domčeku."

"V tom prípade by sme sa mali modliť," navrhla Isola.
Pretože si Bruno už nepamätal žiadnu modlitbu, Isola veľmi zvoľna predriekavala Zdravas Mária, modlitbu, ktorú sa od mamičky tajne naučila. Jej otec pritom plakal dojatím a spolu s oboma chlapcami opakoval modlitbu po nej. Bolo to prvýkrát, čo som sa so svojimi deťmi modlil Zdravas Mária.

Matka Jolanda ihneď vycítila, že sa s jej drahými niečo stalo, a uložila deti ihneď do postele. Potom chytil Bruno svoju ženu za ruku a odviedol ju do kuchyne. Neskôr o týchto neobyčajných minútach povedal: Ja, ktorý som bol vždy hrubý a v napätí, pokúsil som sa byť v tomto okamihu taký pokojný, ako len môžem. Tak často som svoju ženu bil a podvádzal. Dokonca aj tú noc predtým, 11. apríla, som nespal doma, ale u svojej priateľky. Teraz som si pred manželkou kľakol: "Čože, ty si predo mnou kľakáš?" čudovala sa Jolanda. "Inokedy som ja kľačala pred tebou a prosila ťa, aby si ma prestal biť. Prosila som o odpustenie za veci, ktoré som nikdy neurobila."

Tu som jej povedal: "Videli sme Pannu Máriu a teraz ťa prosím za odpustenie všetkého zlého, ktoré som ti spôsobil, za všetky fyzické bolesti. Prosím ťa, odpusť mi všetky zlé veci, ktoré som ťa učil - proti Eucharistii, proti Panne Márii, proti pápežovi, kňazom a sviatostiam. Neviem, čo sa so mnou stalo. Som celý zmenený."

Isola, ktorá všetko tajne pozorovala, videla svojich rodičov, ako si spolu kľakli a modlili sa ruženec. Prvýkrát!

Bruno okamžite splnil želanie Panny Márie, ktoré ho stálo veľmi veľa. Denne som vychádzal do ulíc hľadať onoho kňaza. Na ulici, v kostoloch, pri kontrole cestovných lístkov, všade som oslovoval kňaza: "Páter, môžem s vami hovoriť?" Ale nikto z nich neodpovedal: "Ave Maria, syn môj!"

Ani si nevieme predstaviť, aké pokorenie to znamenalo pre bývalého nenávistného vraha kňazov pri tak veľkom počte klerikov, ktorí sa pohybujú v Ríme. Považovali ma za blázna a bol som všetkým na smiech. Moji kolegovia sa mi vysmievali, pretože som už nenadával na pápeža, a adventisti sa mi vyhrážali.

A čo keď som sa zmýlil? Bruno nemohol jesť ani spať. Z vnútorného rozrušenia niekoľkokrát vypľúval krv a zo strachu, že je to všetko klam, sa skoro vrhol pod električku.

Predtým, než urobil pokus vo svojej vlastnej farnosti, kde ho pokladali za nepriateľa číslo 1, povedal: "Jolanda, ak nenájdem kňaza a ty ma uvidíš prísť domov s dýkou, buď si istá, že zabijem teba, deti i seba, pretože ja už tak ďalej nemôžem žiť."
Bruno uvidel vo farskom kostol kňaza, a povedal mu:" Páter, musím s vami hovoriť. Som protestant a chcem sa stať katolíkom."

Kňaz sa pomaly otočil a povedal mu: "Ave Maria, syn môj!" Potom ho zaviedol k Donovi Gilbertovi Carnielovi presne tými slovami, ktorá mu povedala Panna Mária. "Choď k nemu, ten je vhodný na tvoj prípad."

Išiel som do sakristie a kľakol som si pred týmto kňazom, ktorého som pred rokom brutálne vyhodil, keď k nám priniesol veľkonočné požehnanie. Všetko som mu rozprával. V Brunovej duši zavládol hlboký pokoj. Po dôkladnej príprave som sa aj so svojou ženou 7. mája u toho kňaza vyspovedal a zložili sme prísahu, že sa zriekame všetkých bludov. Keď sme 8. mája podpísali formulár prísahy, bol veľký sviatok. Konečne sme sa mohli vrátiť do Kristovho stáda, ja, moja žena i deti. 
Isola prijala sviatosť birmovania, pretože bola pokrstená, keď som bol v Španielsku. Aj Karla dala žena tajne pokrstiť, ale Gianfranco prijal krst až teraz. Vstúpila k nám radosť, po ktorej som túžil.

Luigina Sinapi (1916- 1978), duchovná dcéra otca Pia, bola už v mladom veku mysticky omilostená. V roku 1937, desať rokov pred zjavením Panny Márie Brunovi, sa ako 21-ročná katechétka prechádzala u Troch studniček. Prišla k jaskyni a náhle uvidela usmievavú Pannu Máriu, ktorá jej sľúbila: "Vrátim sa sem a poslúžim si jedným mužom, ktorý dnes bojuje proti Cirkvi a chce zabiť pápeža. Teraz choď do baziliky sv. Petra. Tam stretneš ženu, ktorá ťa zavedie k svojmu bratovi kardinálovi. Jemu odovzdaj moje posolstvo. Čoskoro sa stane pápežom."

Luigina urobila, ako jej Panna Mária uložila. U svätého Petra našla Marcesu Pacelli, ktorá ju zaviedla k svojmu bratovi Eugenovi Pacellimu. Tomu sa zverila so všetkým, čo jej Panna Mária uložila.

Po dvoch rokoch sa kardinál Pacelli stal pápežom Piom XII. Pretože vedel o zjavení Brunovi už desať rokov dopredu, ihneď uveril, že sa tam Panna Mária zjavila. Niet preto divu, že Vatikán uznal toto zjavenie tak rýchlo a povolil úctu k "Panne zjavenia".

Na mieste zjavenia sa udialo mnoho zázrakov a počas II. Vatikánskeho koncilu navštívilo toto miesto veľa cirkevných hodnostárov.

9. decembra 1949 sa vizionár Bruno osobne stretol s Piom XII. v jeho súkromnej kaplnke. Bruno Cornacchiola so slzami v očiach pokľakol pred Svätým Otcom: "Tu je dýka, ktorú som vás chcel zabiť. Prosím vás o odpustenie!"

Pius XII. ho s úsmevom objal: "Syn môj, tým by si len daroval Cirkvi nového mučeníka a Kristovi víťazstvo lásky. Syn môj, najlepšie odpustenie je ľútosť."

Potom odovzdal Bruno pápežovi posolstvo, ktoré sa týkalo jeho osoby. Neskôr vyšlo najavo, že Pius XII. neraz telefonoval Cornacchiolovi alebo ho dal k sebe zavolať, keď potreboval radu.
Keď starý prorok Ríma už nemohol vychádzať pre chorobu z domu, prichádzali za ním mnohí kňazi, biskupi i kardináli a v roku 1998 aj taliansky prezident Oscar Salfaro.

Masima