„Zostupuješ z nebies“

Druhých učiť, aby milovali Ježiša – to bola ustavičná a neúnavná starosť svätého Alfonza Máriu z Liguori (1696-1787), veľkého talianskeho svätca.

Na to, aby pritiahol srdcia ľudí k ich Vykupiteľovi, ležiacemu v jasličkách a visiacemu na kríži, použil tento všestranný génius „všetky registre“ svojho nadania a schopností. Zakladateľ rehole a neskorší biskup skomponoval dokonca aj vianočnú pieseň Tu scendi dalle stelle, ktorá je v Taliansku dodnes taká populárna ako u nás Tichá noc.

Alfonz bol potomkom dobre situovanej šľachtickej rodiny De’ Liguori v Neapole, v tom čase po Londýne a Paríži treťom najväčšom meste sveta. Už ako 16-ročný sa stal tento veľmi nadaný a hlboko veriaci mladý muž doktorom civilného i cirkevného práva a dotiahol to až na post vyhľadávaného advokáta, ktorý neprehral žiaden proces – až do leta v roku 1723. V jednom ostro sledovanom a rozruch vzbudzujúcom procese, ktorý viedli dvaja vojvodovia a kde išlo o milióny, utrpel 27-ročný právnik trpkú porážku, zapríčinenú nekalými, nečistými mocenskými podvodmi.

Alfonz, otrasený sklamaním, opustil súdnu sieň so slovami: „Svet, až teraz ťa poznám. Súdne dvory, vy ma už viac neuvidíte!“ 

V nemocnici pre nevyliečiteľne chorých, uprostred chudobných, ktorých tam navštevoval, prežil a precítil Alfonz zakrátko nato v ohromujúcom zážitku obrátenia Božie volanie, aby ho nasledoval. Zreteľne počul Pánove slová: „Zanechaj svet, daruj sa mne.“ 

So slzami v očiach sa ponúkol Pánovi: „Tu som, rob so mnou, čo chceš.“

Ihneď sa pobral do kostola zasväteného Panne Márii, kde na znak svojho úplného odpútania sa od sveta položil na oltár k nohám Panny Márie svoju dýku a sľúbil, že sa stane kňazom.

Stále viac dojatý Ježišovou horiacou vykupiteľskou láskou začal už ako seminarista, prepínajúc svoje sily, slúžiť núdznym. Ako mladý kňaz sa potom stal skutočným priateľom pre 30 000 takzvaných „lazzaroni“ – neapolských chudákov a bezdomovcov. 

Čím ďalej od mesta sa na svojich misiách Alfonz nachádzal, tým viac bol otrasený a dokonca na „celý život poznačený“ materiálnou núdzou a náboženskou nevedomosťou vidieckeho obyvateľstva; o tieto duše sa nikto nestaral! 

Im chcel zvestovať lásku Vykupiteľa, do ich služieb vložil Alfonz svoje súcitné srdce a všetky svoje schopnosti ako omilostený kazateľ a spovedník, básnik, maliar a hudobník.

Tak to bolo napríklad aj v horách pri dedinke Scala nad mestom Amalfi pri zúbožených pastieroch kôz, s ktorými sa modlil, spieval a vysvetľoval im Božie slovo tak, aby to dokázali pochopiť. Práve na tom mieste založil tento apoštol v roku 1732 ako 36-ročný rehoľu redemptoristov, Kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa. 

Vo svojich strhujúcich kázňach, modlitbách a meditáciách, ktoré si Alfonz starostlivo pripravoval, nikdy neváhal dojímavými slovami opísať, čo pre každého človeka urobil Vykupiteľ v jasličkách a na kríži, aby tak získal našu lásku! A mnohí zmenili svoj život.

Počas dlhých hodín pred bohostánkom Alfonz s úžasom meditoval nad láskyplnou odovzdanosťou svojho Pána: „Najskôr sa zjavuješ medzi nami ako dieťa v maštaľke, ako chudobný v dielni, potom ako odsúdenec na dreve kríža, nakoniec pod spôsobom chleba na našich oltároch. Povedz mi predsa: mohol si vymyslieť ešte niečo viac, aby si získal našu lásku? ... Keď počujem slová jasličky, kríž, oltár, chcem horieť túžbou urobiť pre teba veľké veci, Ježiš môj, ktorý si pre mňa urobil a vytrpel niečo také nepochopiteľné.“ 

Láska a vykúpenie – to boli kľúčové slová, ktoré pre Alfonza vyžarovali z maštaľky v Betleheme, takže sa podobne ako sv. František často nevedel odtrhnúť od tohto miesta. Tam sa učil čnosti Božského Dieťaťa: nekonečne veľký Boh sa robí malým a prístupným pre všetkých; On, ktorý ako Boh patrí sebe samému, tak veľmi túžil stať sa naším vlastníctvom, že teraz každý môže povedať: „Ježiš je celý môj – moje je jeho telo a jeho krv, jeho utrpenia a zásluhy, jeho život i jeho smrť ... Áno, tento človek sa nám narodil, aby trpel. Preto prijal telo, ktoré bolo schopné trpieť.“

Alfonz mal jednoduchú, detskú dušu a ako pravý Neapolčan vkladal svoju vieru a dojmy do poézie a hudby. Komponovanie išlo Alfonzovi ľahko aj vďaka hudobnému vzdelaniu, ktoré získal u maestra Kajetana Greca. 

V decembri 1755, počas ľudových misií v Nole pri Neapole, napísal Alfonz temperamentnú vianočnú pieseň Tu scendi dalle stelle – Zostupuješ z nebies, ktorá je v Taliansku dodnes veľmi obľúbená. 

Farár don Michele Zambadelli sa dozvedel o Alfonzovej skladbe a smelo ho požiadal, či by si ju nemohol odpísať. Alfonz to odmietol, notový záznam piesne však nechal na stole vo svojej izbe a odišiel na modlitbu do kostola. Don Michele nedokázal odolať: potajomky si skladbu odpísal a kópiu si schoval do vrecka. 

Pri slávnostnej večernej pobožnosti prišiel okamih, keď Alfonz začal spievať svoju vianočnú pieseň a veriaci sa s nadšením pripájali. Misionár Alfonz sa zrazu zamyslel, akoby si nevedel spomenúť na ďalšie strofy, a neďaleko stojacemu miništrantovi povedal: „Choď k donovi Michelemu a vypýtaj od neho kópiu, ktorú má vo vrecku.“ Po pobožnosti sa odhalený farár, červený od hanby, stretol s Alfonzom na fare. Bývalý právnik naňho žmurkol a poznamenal: „Don Michele, obviním vás z duchovnej krádeže.“

Okrem pevnej viery darovala Alfonzovi jeho matka aj sošku malého Ježiška zavinutého v plienkach. Túto malú sošku Ježiška, zavinutú v kúskoch látky, nosil Alfonz vždy pri sebe. 

Dnes sa nachádza v múzeu Kláštora redemptoristov v Pagani, kde tento svätec ako 90-ročný 1. augusta 1787 zomrel. Alfonz bol v dejinách Cirkvi jedným z najúspešnejších ľudových misionárov a autorov kníh. Do svojej smrti vo veku 90 rokov napísal 111 diel, medzi ktoré patrí aj vzácna kniha Cesta lásky a jeho známa Morálna teológia. Blahoslavený pápež Pius IX. právom označil tohto prorockého dušpastiera titulom „doctor zelantissimus“ a vyhlásil ho za „nadmieru horlivého“ učiteľa Cirkvi. Pápež Pius XII. ho vymenoval za patróna spovedníkov a morálnych teológov.

Masima