Mať úžitok zo spovede

Túžim povedať ešte tri slová duši, ktorá túži rozhodne sa usilovať  o svätosť a získavať ovocie, čiže mať úžitok zo spovede. /svätá Faustína/

Po prvé - úplná úprimnosť a otvorenosť. Ani najväčší a najmúdrejší spovedník nemôže nasilu vliať do duše to, po čom túži, ak duša nebude úprimná a otvorená. Neúprimná, uzavretá duša sa vystavuje veľkému nebezpečenstvu v duchovnom živote a sám Pán Ježiš sa nedáva takej duši vyšším spôsobom, lebo vie, že by nemala úžitok zo zvláštnych milostí. 

Po druhé - pokora. Duša nemá náležitý úžitok zo sviatosti zmierenia, ak nie je pokorná. Pýcha udržuje dušu v temnote. Duša nevie a nechce dôkladne preniknúť do hĺbky svojej úbohosti, pretvaruje sa a vyhýba všetkému, čo by ju malo vyliečiť. 

Po tretie - poslušnosť. Neposlušná duša nikdy nezvíťazí, hoci by ju spovedal aj sám Ježiš. Najskúsenejší spovedník nijako nepomôže takejto duši. Neposlušná duša sa vystavuje veľkému nešťastiu a nijako nepokročí v dokonalosti, ani nezvládne duchovný  život. Boh dušu štedro zahŕňa milosťami, ale len poslušnú dušu.  (Denníček 113)


Ó, aké milé sú hymny, ktoré plynú z trpiacej duše! Celé nebo sa nadchýna takou dušou, zvlášť keď sa jej dotkol Boh. Vyspevuje k nemu svoje trúchlivé žalospevy. Jej krása je veľká, lebo plynie z Boha. Ide cez úskalia života, zranená Božou láskou. Dotýka sa zeme jednou nohou. (Denníček 114)

Keď duša vyjde z týchto útrap, je hlboko pokorná a veľmi čistá. Bez rozmýšľania akosi lepšie vie, čo má v danej chvíli robiť a čo zanechať. Vie vycítiť aj jemný dotyk milosti a Bohu je veľmi verná. Boha zďaleka poznáva a ustavične sa z neho teší. Veľmi rýchlo objavuje Boha v iných dušiach a vo svojom okolí. Duša je očistená samým Bohom.

Boh ako čistý Duch vovádza dušu do čisto duchovného života. Sám Boh túto dušu najprv pripravil a očistil, čiže urobil ju schopnou úzko prebývať s ním. Duša  duchovným spôsobom prebýva s Pánom v láskyplnom spojení. Prihovára sa Pánovi bez použitia zmyslov. Boh napĺňa dušu svojím svetlom. Jej osvietený rozum jasne vidí a rozlišuje stupne v duchovnom živote. Vidí, kedy sa spájala s Bohom nedokonalým spôsobom, na ktorom sa zúčastňovali zmysly a duch bol spojený so zmyslami, hoci už plnším a zvláštnym spôsobom, ale nedokonalým.

Jestvuje plnšie a dokonalejšie spojenie s Pánom - rozumové. Vtedy je duša bezpečnejšia pred klamom, jej duchovnosť je hlbšia a čistejšia. V živote, kde sú zmysly, je väčšie nebezpečenstvo klamu. Opatrnosť duše, ako aj spovedníkov, musí byť väčšia.

Sú chvíle, v ktorých aj Boh vovádza dušu do čisto duchovného stavu. Zmysly hasnú a sú akoby mŕtve. Duša je čo najužšie zjednotená s Bohom, je ponorená do božstva. Jej poznanie je úplné a dokonalé, nie čiastočné ako predtým, ale všeobecné a úplné. Teší sa z toho, ale chce ešte hovoriť o tých chvíľach skúšky. V takýchto je potrebné, aby spovedníci mali s takou dušou trpezlivosť. No najväčšiu trpezlivosť musí mať duša sama so sebou. (Denníček 115)

Môj Ježišu, Ty vieš, čo prežíva moja duša pri spomienke na tieto utrpenia. Neraz som sa čudovala, že anjeli a svätí sedia ticho pri takom utrpení duše. Oni nás však v týchto chvíľach zvlášť milujú. Moja duša neraz volala k Bohu ako malé dieťa, keď si matka pred ním zakryje svoju tvár, ono ju nemôže poznať a tak kričí zo všetkých síl. 

Ó, Ježišu môj, buď pochválený za tieto skúšky plné lásky! Tvoje milosrdenstvo je veľké a nepochopiteľné. Všetko, ó, Pane, čo si naplánoval pre moju dušu, je preniknuté tvojím milosrdenstvom. (Denníček 116)

Ešte tu spomeniem, že naše okolie by nám nemalo pridávať vonkajšie utrpenia. Keď má totiž duša kalich naplnený až po okraj, naozaj sa môže stať, že práve tá kvapôčka, ktorú pridáme do jej kalicha, bude už priveľa a kalich horkosti sa preleje. A kto bude za takúto dušu zodpovedný? 
Chráňme sa pridávať iným utrpenie, lebo Pánovi sa to nepáči. Keby sestry alebo predstavení vedeli alebo tušili, že duša prežíva takéto skúšky a napriek tomu by jej ešte sami pridávali utrpenie, smrteľne by hrešili a sám Boh by sa takej duše zastal. Nehovorím tu o prípadoch, ktoré sú vo svojej povahe hriechom, ale hovorím o veci, ktorá by v inom prípade nebola hriechom. 
Chráňme sa mať takéto duše na svedomí. Je to veľká a všeobecná chyba v rehoľnom živote. Keď vidíme trpiacu dušu, vždy jej chceme ešte pridať. Nehovorím o všetkých, ale sú takí. Opovážlivo vynášame rozsudok a hovoríme tam, kde by sme to nemali opakovať. (Denníček 117)

Jazyk je malý úd, ale robí veľké veci. Rehoľníčka, ktorá nemlčí, nikdy nedosiahne svätosť, čiže nebude svätá. Nech neklame samu seba - ibaže cez ňu hovorí Duch Boží, vtedy nesmie mlčať. No aby sme počuli Boží hlas, musíme mať tichosť duše a mlčať, nie však ponuro, ale tichom v duši, čiže sústredenosťou v Bohu. 

Je možné veľa hovoriť a pritom neprerušiť mlčanie, ale je možné aj hovoriť málo, a pritom vždy porušovať mlčanie. Ó, akú nenahraditeľnú škodu spôsobuje nezachovanie mlčania! Veľa krivdy spôsobujeme blížnym, ale najviac vlastnej duši. Podľa môjho chápania a skúseností, regula o mlčaní by mala byť na prvom mieste. 

Boh sa nedáva táravej duši, ktorá ako trúd v úli veľa bzučí, ale zato nevyrába med. Utáraná duša je vo svojom vnútri prázdna. Nemá v sebe ani základné čnosti, o dôvernom vzťahu k Bohu ani nehovoriac. Nemožno tu hovoriť o hlbšom živote, o sladkom pokoji a tichu, v ktorom prebýva Boh. 

Duša, ktorá nezažíva sladkosť vnútorného ticha, je nepokojná a narúša aj druhým toto ticho. Videla som mnohé duše v pekelných priepastiach pre nezachovanie mlčania. Samy mi to povedali, keď som sa ich opýtala, čo bolo príčinou ich záhuby. Boli to rehoľné duše. Bože môj, aká bolesť, veď mohli byť nielen v nebi, ale dokonca sväté. 

Ó, Ježišu, buď nám milostivý, chvejem sa, keď si pomyslím, že sa budem zodpovedať za svoj jazyk! 
V jazyku je život, ale i smrť, jazykom neraz zabíjame, páchame skutočnú vraždu, a to máme ešte pokladať za malú vec? Naozaj nechápem takéto svedomie. 

Poznala som istú osobu, ktorá ťažko ochorela, keď sa dozvedela od inej istú vec, čo sa o nej hovorilo... stálo ju to veľa krvi a preliala veľa sĺz a malo to smutné následky. Spôsobil to jazyk a nie meč. Ó, môj Ježišu mlčiaci, maj milosrdenstvo s nami! (Denníček 118)

Masima

Zverejnenie komentára

0 Komentáre