%20(1).jpg)
Narodil sa v nemeckom meste Xanten pri hraniciach s Holandskom. Patril do šľachtického rodu pánov z Gennep. Rodičia Herbert a Hedviga ho určili pre duchovnú dráhu, pretože rodové dedičstvo bolo predurčené jeho staršiemu bratovi.
Otec je uvádzaný ako správca xantenského hradu, kraja a majetku kolínskeho arcibiskupstva. Hovorí sa o jeho činnosti v službách arcibiskupa.
Norbert vo veľmi mladom veku dostal kanovnícke miesto v kapitule svätého Viktora v Xantene, spojené s väčším dôchodkom, vtedy cirkevným právom nazývaným benefícium. Tiež sa čoskoro zaradil medzi vzdelancov svojej doby. Mal nadanie, vynikal v ústnom prejave a to vraj uplatnil najmä v diplomacii. Cesta kňazstva ho nelákala.
Ako kanonik prijal poddiakonské svätenie, ale žil svetským životom bohatých. Z arcibiskupskej kúrie odišiel k dvoru cisára Henricha V., ktorý ocenil jeho obratné vystupovanie a menoval ho svojím sekretárom a asi aj kaplánom. Deväť sa pohyboval všade s cisárom.
V roku 1111 sa vydali do Ríma. Cisár sa rozhodol vynútiť si na pápežovi potvrdenie investitúry, týkajúcej sa dosadzovania biskupov.
Pápež Paschal II. bol zajatý, povolil a Henricha podľa jeho priania i korunoval. Norbertovi sa cisárovo rokovania priečilo a pápeža hneď prosil za odpustenie.
Pápež v ďalšom roku sám odsúdil svoj čin ako počin zo slabosti. Norbert u cisára zostal asi do svojich 30 rokov aj keď vzťahy medzi nimi ochladli, pretože Norberta trápilo svedomie. Preto tiež v roku 1113 odmietol aj cisárovu ponuku na biskupstvo v Cambrai. Po odchode od cisára, ktorý bol pre svoje konanie uvrhnutý do kliatby, sa Norbert začal meniť.
Norbert vo veľmi mladom veku dostal kanovnícke miesto v kapitule svätého Viktora v Xantene, spojené s väčším dôchodkom, vtedy cirkevným právom nazývaným benefícium. Tiež sa čoskoro zaradil medzi vzdelancov svojej doby. Mal nadanie, vynikal v ústnom prejave a to vraj uplatnil najmä v diplomacii. Cesta kňazstva ho nelákala.
Ako kanonik prijal poddiakonské svätenie, ale žil svetským životom bohatých. Z arcibiskupskej kúrie odišiel k dvoru cisára Henricha V., ktorý ocenil jeho obratné vystupovanie a menoval ho svojím sekretárom a asi aj kaplánom. Deväť sa pohyboval všade s cisárom.
V roku 1111 sa vydali do Ríma. Cisár sa rozhodol vynútiť si na pápežovi potvrdenie investitúry, týkajúcej sa dosadzovania biskupov.
Pápež Paschal II. bol zajatý, povolil a Henricha podľa jeho priania i korunoval. Norbertovi sa cisárovo rokovania priečilo a pápeža hneď prosil za odpustenie.
Pápež v ďalšom roku sám odsúdil svoj čin ako počin zo slabosti. Norbert u cisára zostal asi do svojich 30 rokov aj keď vzťahy medzi nimi ochladli, pretože Norberta trápilo svedomie. Preto tiež v roku 1113 odmietol aj cisárovu ponuku na biskupstvo v Cambrai. Po odchode od cisára, ktorý bol pre svoje konanie uvrhnutý do kliatby, sa Norbert začal meniť.
Keď sa prebral, vnímal to ako Božiu výzvu k dokonalému obráteniu. Výzvu prijal, zriekol sa pohodlia i svetských záujmov a odišiel do benediktínskeho kláštora sv. Michaela v Siegburg.
Tam sa rozhodol k životu v pokání a v kňazskej službe. Po potrebnej príprave prijal v decembri kňazské svätenie a na ďalšiu prípravu sa vrátil do kláštora.
"Aká zaslepenosť bažiť po sláve, ktorá pominie, hľadať bohatstvo, ktoré ochudobňuje dušu a milovať svet, v ktorom nie je radovánky bez tŕnia a v ktorom duša nenájde pokoj."
K obráteniu vyzval aj svetských duchovných a bol nazvaný pokrytcom. Hovoril ku spolukanovníkom, ktorých vyzýval k apoštolátu. Tí ním však natoľko opovrhli, že najali klerika, ktorý mu napľul do tváre.
Norbert žil ďalej tri roky v odlúčení, s hlbokou úctou k Eucharistii a získaval formáciu pre nastávajúci apoštolát. Vzdal sa kanovníctva a rozdal majetok.
U pápeža Gelasia II., ktorý vyčkával vo vyhnanstve vo Francúzsku, si vyprosil súhlas a požehnanie k činnosti apoštolského misionára. Jeho ročným pôsobiskom bolo Francúzsko, Belgicko a Porýnie. Snažil sa viesť poslucháčov k zmiereniu s Bohom i so všetkými ľuďmi. Učil o potrebe sviatostí, o kresťanskej láske a o nádeji vo večnú spásu. Pripájali sa k nemu niektorí žiaci a vznikala čoraz väčšia potreba nejakého sídla.
U pápeža Gelasia II., ktorý vyčkával vo vyhnanstve vo Francúzsku, si vyprosil súhlas a požehnanie k činnosti apoštolského misionára. Jeho ročným pôsobiskom bolo Francúzsko, Belgicko a Porýnie. Snažil sa viesť poslucháčov k zmiereniu s Bohom i so všetkými ľuďmi. Učil o potrebe sviatostí, o kresťanskej láske a o nádeji vo večnú spásu. Pripájali sa k nemu niektorí žiaci a vznikala čoraz väčšia potreba nejakého sídla.
Po smrti Gelasia II. nastúpil Kalixt II. a pri jeho návšteve Remeša ho Norbert požiadal o znovupotvrdenie svojej činnosti.
Pápež z podnetu laonského biskupa mu odporučil pôsobiť v jeho diecéze na severe Francúzska. Norbert chcel teda reformovať laonské opátstvo, lenže sa mu to nepodarilo a preto sa na jar r. 1120 usadil so svojimi nasledovníkmi v údolí Premontré a založil tam novú komunitu.
Pápež z podnetu laonského biskupa mu odporučil pôsobiť v jeho diecéze na severe Francúzska. Norbert chcel teda reformovať laonské opátstvo, lenže sa mu to nepodarilo a preto sa na jar r. 1120 usadil so svojimi nasledovníkmi v údolí Premontré a založil tam novú komunitu.
Dal tak vznik novému poriadku rehoľných kanonikov, ktorí sa podľa miesta vzniku začali nazývať premonštráti.Rehoľné stanovy prevzali od sv. Augustína, ktorý sa podľa legendy Norbertovi zjavil. Hlavné zameranie poriadku sa týkalo čo najdokonalejšej pastierskej služby vo farnostiach s dôrazom na dôstojné slávenie bohoslužieb a liturgickú výchovu veriacich. Premonštrátskym odevom sa stala biela tunika sa škapuliarom a cingulom.
Narodenie Spasiteľa r. 1121, kedy zložil Norbert slávne rehoľné sľuby, býva uvádzaný ako dátum vzniku rádu. Snáď aj preto najstaršie vyobrazenie sv. Norberta ho ukazuje s Matkou Božou, držiacou malého Ježiša. Od témy sa neodchyľujú ani obrazy, na ktorých je skrze Matku Božiu odovzdávaná Dieťaťu Ježišovi sľubovacia listina. Mariánsku cestu k Ježišovi a mimoriadnu úctu k Eucharistii nachádzame v živote významných svätcov ako zreteľný základ svätosti, ku ktorej by sme ich mali nasledovať.
Pre nový chrám, ktorý v Premontré vybudovali, sa Norbert vypravil získať ostatky svätých mučeníkov do Kolína. Tam po nočnej modlitbe oznámil, kde je pochovaná jedna z družiek sv. Uršuľy a sv. Gereon, spolubojovník sv. Mórica. Neočakávane nájdené pozostatky boli slávnostne prenesené do Premontré.
Podľa najstaršieho životopisu prišla jedna žena za Norbertom pre radu kvôli neplodnosti so svojím mužom, od ktorého by sa radšej odlúčila, než aby bola bez potomstva. Norbert ju zbavil nesprávnej túžby, povzbudil ju Božím slovom a predpovedal jej skoré narodenie syna a potom aj ďalších detí, čo sa vyplnilo.S týmto príbehom súvisí účinné vzývanie sv. Noberta s prosbou o jeho príhovor za matky očakávajúce narodenie dieťaťa. Takisto sestry premonštrátky z Doksan zahŕňajú nastávajúce matky do svojich súčasných príhovorných modlitieb.
V roku 1124 cambraiský biskup povolal Norberta do Antverp v Belgicku, aby pomohol potierať bludné učenia Tanchelma, ktorý vystupoval ako horlivý reformátor. Pri kritike neporiadneho života duchovných, popieral cirkevnú hierarchiu a sviatosti, najmä Eucharistiu. Vznikli kvôli tomu bolestivé rozbroje. Norbert dokázal presvedčiť o pravom učení Cirkvi a nastoliť mier.
Starostlivosť o komunitu, ktorú Norbert založil, nebola cieľom jeho života aj keď sa do Premontré z apoštolských ciest vracal. V roku 1126 pri návšteve Ríma dosiahol potvrdenie premonštrátskeho rádu. V tom istom roku bol menovaný arcibiskupom v Magdeburgu v strednom Nemecku a službu na naliehanie nadriadených prijal v júli, po biskupskom svätení.
Do svojej novej katedrály, v ktorej bol slávnostne vítaný, vstúpil bosý a v mníšskom odeve. Uchoval si pokoru a asketický spôsob života, preto neviedol dvor ako bývalo zvykom u biskupských hodnostárov. Obnovu duchovného života začal od kňazov a obnovovaním kláštorov. Pre plné vyťaženie v novom postavení odovzdal vedenie kláštora v Premontré Hugovi de Fosses.
Do svojej novej katedrály, v ktorej bol slávnostne vítaný, vstúpil bosý a v mníšskom odeve. Uchoval si pokoru a asketický spôsob života, preto neviedol dvor ako bývalo zvykom u biskupských hodnostárov. Obnovu duchovného života začal od kňazov a obnovovaním kláštorov. Pre plné vyťaženie v novom postavení odovzdal vedenie kláštora v Premontré Hugovi de Fosses.
Norbert tiež vymáhal šľachtou uchvátené cirkevné majetky. Neoprávnení držitelia sa spojili s odbojnými kňazmi a štvali proti Norbertovi ľud, ktorému nahovárali, že Norbert chce z chrámových oltárov odcudziť ostatky svätých pre svoj rád.
Popudený ľud ho napadol priamo v katedrále a služobník, ktorý sa ho snažil chrániť, bol ťažko ranený. Na Norbertovu ochranu zasahoval aj cisársky správca mesta a pravoverní kňazi ukázali vzbúrencom domnelo ukradnuté pozostatky. Hlavy vzbúrencov schladila vraj prísaha, pre ktorú potom prosili o odpustenie.
Popudený ľud ho napadol priamo v katedrále a služobník, ktorý sa ho snažil chrániť, bol ťažko ranený. Na Norbertovu ochranu zasahoval aj cisársky správca mesta a pravoverní kňazi ukázali vzbúrencom domnelo ukradnuté pozostatky. Hlavy vzbúrencov schladila vraj prísaha, pre ktorú potom prosili o odpustenie.
K presadzovaniu reforiem mal Norbert tiež pozvaných svojich duchovných rádových synov. Ako horlivý arcibiskup podporoval šírenie evanjelia vo východných krajoch, kde ešte kresťanstvo nebolo zakorenené. Ním šírené hnutie a celoživotné apoštolské pôsobenie je označované ako eucharistické.
V rokoch 1130 -1132 sa zasadzoval o uznanie pápeža Inocenta II. proti nezákonnému Anaklétovi, najmä na dvore cisára Lotara II., ktorého sprevádzal do Ríma a tam sa zaslúžil o vyriešenie niektorých chúlostivých záležitostí.
Tvrdý život a nadmerné úsilie 50-ročného arcibiskupa vyčerpali a na Zelený štvrtok r. 1134 odslúžil s veľkou vrúcnosťou poslednú svätú omšu. Doľahlo na neho potom vážne ochorenie, ktorému 6. júna podľahol.
Záujem o jeho telo potom mala katedrálna kapitula aj premonštráti a cisár rozhodol v ich prospech. Pochovali ho v kostole Panny Márie.
Svätorečil ho Gregor XIII. v roku 1582. V tom čase sa po severnej Európe šíril protestantizmus a premonštrátsky kostol obsadili protestanti.
Katolícke kláštory preto usilovali o svätcove pozostatky. Po zložitých vyjednávaniach sa začiatkom roka 1627 podarilo opátovi Questembergovi získať vzácne relikvie aj pre Strahovský kláštor v Prahe.
Svätorečil ho Gregor XIII. v roku 1582. V tom čase sa po severnej Európe šíril protestantizmus a premonštrátsky kostol obsadili protestanti.
Katolícke kláštory preto usilovali o svätcove pozostatky. Po zložitých vyjednávaniach sa začiatkom roka 1627 podarilo opátovi Questembergovi získať vzácne relikvie aj pre Strahovský kláštor v Prahe.
Masima
