%20(1).jpg)
Bernadeta nemala jednoduchý život, často bol naplnený horkosťou, nepochopením, duševným i telesným utrpením... Ona však dôverovala Bohu a za všetko, čo prežívala, mu bola vďačná, o čom svedčí aj jej „Testament“, ktorý je neobyčajne výrečným svedectvom vďačnosti za spoznané dary.
Vďaka ti, Ježišu, za chudobu mamičky a otecka, za starý mlyn, za hrubé dosky nášho domu, za prašivé ovce, ktoré som pásavala.
Vďaka ti, Bože, že som hladovala a nebola takmer nikdy nasýtená; vďaka ti za starosť o deti a za pasenie oviec.
Vďaka ti, Bože, za prokurátora i komisára, za žandárov, za tvrdé slová pána farára Peyramala...
Za dni, keď si prišla, Svätá Panna, aj za tie, keď si neprišla, budem schopná ďakovať až v raji. Za prijaté zauchá, za posmešky, za urážky, za tých, ktorí ma pokladali za blázna, za podvodníčku, za zlodejku, vďaka ti, Mária - Matka.
Za to, že som nikdy neovládala pravopis, za pamäť, ktorú som nikdy nemala, za moju nevedomosť a hlúposť, vďaka. Ďakujem, lebo keby bolo na zemi iné dievča, nevedomejšie a hlúpejšie ako ja, bola by si si iste vybrala ju...
Za moju matku, ktorá zomrela tak ďaleko, za bolesť, ktorú mi spôsobil otec, keď prišiel a namiesto toho, aby otvoril náruč pre svoju malú Bernadetu, mi povedal „sestra Mária Bernarda“, vďaka ti, Ježišu.
Vďaka, že si mi dal srdce také jemné a citlivé a preplnil si ho horkosťou.
Vďaka za matku prestavenú Jozefínu, ktorá pred otcom biskupom vyhlásila, že sa nehodím na nič.
Vďaka ti, môj Bože, za sarkastické poznámky matky magisterky, za jej tvrdý hlas, jej iróniu a nespravodlivosť; za všetok tvrdý chlieb pokorovania ďakujem ti zo srdca, môj Bože.
Ďakujem ti, že som bola tá, ktorej matka Terézia mohla často opakovať: „Nerobte zo seba sväticu!“
Vďaka ti, že som mohla byť tá, ktorá bola vystavená toľkým skúškam, že moje sestry hovorili o mne: „Aké šťastie, že nie sme Bernadetou“.
Vďaka ti, že som bola Bernadetou, ktorej hrozili väznením preto, že som ťa videla, presvätá Panna; že sa na mňa ľudia dívali ako na zvláštne zviera, na Bernadetu, takú úbohu, že keď ma videli, hovorili si: „A to je tá?“ Nič viac, ako toto úbožiatko.
Vďaka ti, Bože, za toto moje úbohé telo, ktoré si mi dal, za všetky choroby, za moje hnisajúce rany, za horúčku, za všetky bolesti kruté i bezcitné.
Vďaka ti, Bože, za túto moju dušu, ktorú si mi dal, za púšť a vnútornú prázdnotu, za tvoje noci i záblesky svetla, za tvoje tichá i za tvoje hromy; za všetko, i za to, že si ďaleko i blízko, vďaka, ó, môj Bože, vďaka.
Fonti vive. Caravate, 1960
