Vyliečil ma svätý Charbel

Svätý Charbel pomáhal a aj neustále pomáha tým, ktorí to potrebujú. Podieľal sa na mnohých zázračných uzdraveniach a jedným z nich je aj uzdravenie Nohad el Chami. Stalo sa to 22. januára 1993. 

„V roku 1952, v tom roku, kedy sa svätý Charbel prvýkrát zjavil, vzala nás moja matka so sebou do Annayi. Vtedy som bola dieťa, jedno z piatich ďalších ... A my všetci sme sa vypravili, aby sme navštívili kláštor. Videla som to miesto, kde svätý Charbel varil so svojím kuchynským náradím a dokonca drevo, ktorým zakladal oheň!“ začína svoje rozprávanie Nohad, v obývacej izbe svojho domu v v Ḩālāt (15 km od hlavného mesta Bejrútu). V izbe je okrem nej viacero návštevníkov, dychtivých vypočuť si okolnosti jej uzdravenia. 

Nohad, krehká pani, pohliadne na obraz svätého Charbela a v rozprávaní pokračuje. „Úpenlivo prosím svätého Charbela, aby mi poskytol takú lásku, aká bola tá jeho. V ôsmich rokoch som nechcela ani peniaze, ani dom, veď tento svätec prežíval modlitbu, askézu a kríž až do heroického stupňa. Chcela som, čo pre mňa chcel Boh. Pochádzam z Doures v rovine Bekaa, ale vyrastala som v Jounieh, na libanonskom pobreží, kde môj otec pracoval v obchode. Moja matka ma učila milovať modlitbu od najútlejšieho detstva a ja som sa nikdy nevzdala tejto vrúcnej dôvery k Pánovi a k Matke Božej. Keď som bola ešte malá, brala som so sebou ku kamarátom ruženec, a keď som sa vydala, zhromažďovala som so svojimi deťmi aj ostatnú mládež v malom hájiku v horách, na konci jedného vinúceho sa chodníka, aj keď bol môj muž proti tomu.“

Laura, jej najstaršia dcéra mamu dopĺňa: „Tá cesta, na ktorú nás moja matka viedla, bola nebezpečná, plná pohyblivej sutiny, piesčitá, ale ona si z toho nič nerobila. Tých niekoľko chodcov, ktorí boli na ceste, sa pripojilo k nám s modlitbou ...“

Nohad v tej dobe veľa pracovala, pre svojich 12 detí a manželových rodičov, o ktorých sa starala, neraz musela zamiesť až 50 kg cesta na chlieb. Okrem toho chovali domáce zvieratá, ktoré taktiež musela zaopatriť a čakala ju aj práca na poli.

„Stále som mala problémy s obličkami, našli mi niekoľko kameňov, ale na operáciu som nemohla ísť. Nemali sme dosť peňazí. Išla som do Annayi, vzala si zeminu z pustovne, v ktorej žil svätý Charbel a vrátila sa domov.“

Do izby vošiel najstarší Nohadin syn Saad, podobajúci sa svojmu otcovi Saamanovi. Práve on bol blízko svojej matky, keď sa jedného večera objavili prvé príznaky ochrnutia polovice tela.

„Sedeli sme spolu a zrazu cítila moja matka ochrnutie okolo úst a mala súčasne pocit pálenia v hrudníku. Ihneď sme ju dopravili do nemocnice Notre-Dame Maritim na jednotku intenzívnej starostlivosti k dr. Chamimu, ale bolesti boli stále silnejšie. Stalo sa to 9. januára 1993.“

Podozrenie na ochrnutie polovičky tela sa po dôkladnej prehliadke potvrdilo. Pritom sa zistilo, že ľavá krčná tepna je upchatá z 65% a pravá zo 75%. Dr. Chami a chirurg Nachakian to nepovažovali za operovateľné a hovorili, že by bolo lepšie vziať ju po deväťdňovom pobyte v nemocnici domov, pretože jej stav zostal nezmenený. Rodina Nohad sa rozhodla, že ju teda z nemocnice vezmú domov, kde ju pomocou liekov pripravia na operáciu v nemocnici v Bejrúte. 

Bol pondelok. Nohad sa vrátila domov s predpisom na psychoterapeutickú liečbu, pomocou ktorej by sa jej ochrnuté údy mohli pokúsiť rozhýbať. Jej syn zároveň doniesol zeminu a olej z kláštora svätého Charbela v Annayi, aby ním mamu potierali. 

„V ten pondelok, po druhej lekárskej konzultácii v nemocnici som si uvedomil vážny stav svojej matky,“ Saad pokračuje, „bolo 18 hodín a v 19.30 som sa ocitol - ani neviem ako - vo svojom aute na ceste do Annayi, kde bola krátko predtým postavená na vonkajšom dvore socha svätého Charbela. Išiel som skutočne naslepo! Bolo to uprostred zimy, všade tma a ticho. Temnotu pretínalo iba svetlo, ktoré socha vyžarovala. Padol som na kolená a nikdy nezabudnem na slová, ktoré vyšli z mojich pier. Touto skúsenosťou som si uvedomil, ako dôležité sú sústredenie a ticho. Obrátil som sa na svätého Charbela: »Potrebujeme svoju matku a iba ty sám ju môžeš po deviatich dňoch v nemocnici uzdraviť. Uzdrav ju, alebo ju nechaj zomrieť!« svoje slová som ihneď ľutoval, pretože som chcel, aby sa stala moja vôľa. Bolo to neprávom a prosil som o odpustenie. Spomínam si, že som povedal: »Buď vôľa Tvoja, Pane, ale svätý Charbel, zastaň sa nás!« Vstal som a šiel do kláštora, kde bol jeden kňaz z Michmeche (v libanonských horách). Prosil som ho nenápadne o chumáč vaty a olej. Potom som išiel k hrobu uctievaného svätca, kde som nechal chumáč vaty nasiaknuť olejom a zveril mu uzdravenie mojej matky, keď už lekári nemohli pre ňu nič urobiť.“ 

Laura medzitým bdela pri chorej mame. Bola v stave polovičnej kómy. Po celú noc, čo ju strážila, telo neprecitlo. Začala ju potierať olejom, ktorý jej priniesol brat. Mamina tvár bola opuchnutá, prosila ju, aby jej pohla tvárou. Laura jej ale nerozumela. Mama sa sťažovala na bolesti a chcela, aby ju potiahla za vlasy, aby jej tak uvoľnila tlak, ktorý smeroval na mozog. Nohad sa po tomto ihneď uľavilo a Laura jej do celého tela vtierala olej. 

Streda. Nohad sa zdá, že je prítomná na svätej omši, ktorú slúži svätý Charbel s mníchmi v Annayi. Dostala požehnanie a sväté prijímanie. Udelil jej ho osobne samotný svätec. 

V noci, zo štvrtka na piatok, 22. januára 1993 mala také silné bolesti, že si priala zomrieť. Chcela radšej odísť z tohto sveta, ako byť príťažou pre svoju rodinu.

„Modlila som sa v duchu úkon ľútosti, aby som si od Boha, ktorý jediný rozhoduje o hodine smrti, vyprosila odpustenie. Sotva som zavrela oči, zdalo sa mi, že do miestnosti preniklo trblietavé svetlo, a zaspala som. Náhle sa mi  zjavili dvaja mnísi, obklopení intenzívnou svätožiarou, videla som ich vstupovať dverami. Spoznala som svätého Charbela, ale ten druhý mi nebol známy. Svätý Charbel sa na mňa pozrel a povedal mi: »Ja ťa budem operovať!« Odpovedala som mu, že chirurgovia mi nič nepovedali o nejakom zásahu. On mi potvrdil, že túto operáciu potrebujem a že sa o to postará. Pozrela som na sochu Matky Božej, ku ktorej som úpenlivo volala - Ako ma chce operovať bez umŕtvenia? Videla som Pannu Máriu pri tých dvoch mníchoch. Bola veľmi žiarivá. Nikdy na toto zjavenie nezabudnem! Cítila som ruku svätého Charbela na svojom krku a mala som dojem, ako by mi vyťahoval tepny von. Svätcovu tvár som nevidela, pretože to svetlo, čo z neho vychádzalo, ma oslepovalo. Totožnosť toho druhého mnícha mi neskôr odhalila svätá Rita. Bol to svätý Maron, zakladateľ rádu maronitov. Bol pri svätom Charbelovi, prišiel bližšie k mojej posteli, kde upravil podušku za mojím chrbtom. Vzal pohár na vodu z nočného stolíka, dal z nej preč slamku na pitie a dával mi piť. Odpovedala som mu, že bez slamky nemôžem piť. Povedal mi: »Budeš môcť piť vodu z pohára a budeš môcť chodiť.« Vypila som plný pohár vody do dna, bez toho aby som pocítila nejakú bolesť. Postavil pohár späť na svoje miesto a svetlo sa vzdialilo. Keď som precitla, bola som v rovnakej polohe, ako keď som snívala. Obrátila som sa k svojej dcére Chafice, ktorá spala v posteli vedľa mňa. Prebudila som ju, aby som sa jej spýtala, koľko je hodín, a inštinktívne som pohla svojou ochrnutou rukou, aby som sa dotkla otvorenej rany, ktorú som na krku cítila. Zdvihla som sa, opustila posteľ a pokľakla bez námahy pred sochou Matky Božej. Ja, ktorá som kvôli artróze už päť rokov nemohla pokľaknúť na kolená!“

Nohad bola dojatá hlbokou radosťou a na dôkaz prešla až do obývacej izby. Boli vtedy 3 hodiny ráno a ona pochopila, že svätý Charbel práve spôsobil zázrak. Pokľakla preto, aby Pánovi poďakovala. Potom odišla do kúpeľne a opláchla si tvár, aby sa uistila, že skutočne bdie.

Nohad pokračuje: „Rozsvietila som svetlo a môj muž, ktorý spal vedľa v izbe, ešte polospiaci vstal a bol celkom nahnevaný, keď ma tam uvidel. Zdvihla som obe paže hore a povedala mu, že ma svätý Charbel uzdravil. Bol ako zdrevenetý, dala som mu malú facku a spýtala sa ho, či snívame, alebo je to všetko skutočnosť. Rozprávala som mu, čo som zažila, a môj muž uprene hľadel na moje nohy, bez toho aby sa pozrel na môj krk.“

Nohad popisovala svojmu mužovi stále znovu onú scénu, počas ktorej si pomaly uvedomovala, že už nie je ochrnutá.  

Chceli upovedomiť Lauru, ktorá spala na hornom poschodí. Desať dní bola vo dne v noci pri svojej mame, až na túto noc, kedy ju vystriedala Chafica, ktorá spala so svojím dieťaťom vedľa mamy.

Keď Laura začula klopanie na dvere, opantal ju strach. Obávala sa, že jej idú oznámiť, že mama zomrela. Otvorila dvere a zostala stáť v úžase – na prahu stála mama! Žiarila zvláštnym červenkastým nadprirodzeným svetlom. „Toto vám odprisahám na svätého Charbela,“ Laura sa usmieva, „ihneď som padla mame do náručia.“

O 5,30 sa rozhodli, že zobudia aj Chaficu. „Cítila som, ako ma niekto šteklil na nohách. Bola to moja mama, ktorá držala v ruke sviečku. Potichu ma vyzvala, aby som sa zdvihla a vyšla von. Bola som úplne prebudená a videla som svetlo okolo jej krku. Ako môže vzpriamene stáť? A ako môže v ruke držať sviečku? A čo to má okolo krku? Urobila znamenie, že mám vyjsť von, aby mohla so mnou hovoriť.“

Nohad, ešte donedávna umierajúca ležiac v posteli, sa ihneď chopila svojej práce – ako zvyčajne, pripravovala čaj a mlieko. Potom všetkých vyzvala, aby sa pomodlili k Panne Márii a neskôr im všetkým vyrozprávala udalosti onej noci. Všetci plakali...

„Predstavte si naše ohromenie,“ hovorí najstarší syn Saad, „opustili sme mamičku o jedenástej v noci. Dokonca som s otcom hovoril o priebehu jej pohrebu! A teraz sme sedeli okolo stola. Po tom, čo sme poďakovali Pánovi, Matke Božej a svätému Charbelovi, pokojne všetkým pripravovala kávu, čaj a mlieko, ako to robila dva týždne pred záchvatom mŕtvice! Náš mozog už nefungoval. Bol úžasom a nepochopením blokovaný.“

Nohad videla, že všetci okolo nej sú celkom omámení, ponúkla im šťavu a vodu a navrhla, aby sa spoločne vybrali do Annayi, aby sa poďakovali. 

Bosí sa vydali do Annayi ku kláštoru svätého Charbela. Keď došli k pustovni svätca, snežilo. Páter Michael Mgamez chcel zázrak vidieť. Pretože Nohad išla od kláštora k pustovni po snehu a vode naboso v pančuchách, syn, ktorý sa obával, aby neprechladla, jej povedal, aby si položila nohy na parapetnú dosku okna, na ktorú svietilo slnko. Pančuchy boli ale zvláštnym spôsobom suché! 

Páter Michael jej osušil obe rany a povedal: „Dcéra moja, tieto rany nepatria tebe, sú znamením pre celý svet. Dostala si milosť!“

Samaan, jej manžel, ihneď reagoval úvahou: „Ale svätý Charbel nepotrebuje verejnosť!“

Nasledujúce dni bol ich dom stále plný množstvom ľudí. Nohad prijímala všetkých susedov, všetkých zvedavcov, ktorí chceli počuť o tých udalostiach. Dom bol vo dne v noci plný až do okamihu, keď si Páter Yaacoub, miestny farár, uvedomil, ako veľmi to Nohadu, do nekonečna stále rozprávať o tých udalostiach, vyčerpalo. Presvedčil ju, aby sa uchýlila k svojmu najstaršiemu synovi, pretože ju chcel uchrániť pred svetom.

Nohad ale u syna Saada nenašla pokoj. Akonáhle počula, že prišlo nejaké auto a cvakol zámok dverí, mala pocity viny a výčitky svedomia. 

Saadovi vravela: „Pozri sa, keď som mala problémy s obličkami a nebola som vyliečená, mlčali sme. Ale teraz - s týmito výraznými znameniami, mojimi ranami a všetkými tými ľuďmi, ktorí prichádzajú, mám právo sa skrývať?“

Jedného rána sa o 5,30 prebudila a plakala. Saad išiel na balkón. Mlčiaci zástup ľudí obklopil dom. Nohad mu vtedy v slzách povedala: „Teraz je koniec, nechcem sa už schovávať. Videla som vo sne svätého Marona a svätého Charbela, ktorí mi položili ruky na moje ramená a povedali mi, že tieto rany, ktoré mi Božou silou privodili, majú byť svedectvom, aby ľudia zase našli cestu k viere. Libanon a celý svet potrebuje modlitby a vieru. Počas celého svojho života sa mám vydať každého 22. dňa v mesiaci do Annayi na svätú omšu. Cítim, že svätý Charbel je na mojej strane.“  

Nohad poslúchla a stále sa zúčastňovala stretnutí a modlitebných procesií, ktoré viedli od pustovne svätca ku kláštoru v Annayi ... A každý mesiac sú tu po tisícoch veriaci i neveriaci, intenzívne spojení vierou. Dochádza k uzdraveniam.

Za Najsvätejšou sviatosťou, nesenú úctivo a vznešene, nasledujú fotografie svätcov a kadidlo, ktoré zahaľuje procesie. Sústredený zástup sa modlí žalmy alebo spieva nábožné piesne.

Nohad pokračuje v rozprávaní: „Išla som do Vatikánu, proti svojmu pôvodnému úmyslu. Páter Yaacoub mi to navrhol, keď organizoval cestu žien do Ríma. Najprv som odmietla, ale potom sa mi zase vo sne zjavil svätý Charbel, aby mi vysvetlil dôležitosť tohto svedectva. Tu som bola pripravená a vyrazili sme. Vo Vatikáne sa Svätému Otcovi nedarilo po zdravotnej stránke dobre a čakali sme. Keď niektorí boli netrpezliví, videla som znova svätého Charbela, ktorý mi uviedol deň a hodinu, kedy by sme mali byť prijatí. Informovala som o tom P. Yaacouba, ktorý bol veľmi udivený. Na druhý deň dostal pozvanie na deň a hodinu, ktorú mi svätý Charbel vopred uviedol. Keď som sa pripravovala, obe moje rany začali zase intenzívne vylučovať tekutinu. Pátrovi to bolo nepríjemné a chcel, aby som sa schovala, ale odpovedala som mu, že to je vôľa Božia ... Pápež Ján Pavol II. k nám dlho hovoril, bez toho, aby bral ohľad na čas. Zdôrazňoval milosti, ktoré som dostala, najskôr mojich 12 detí a potom pozornosti a divy, ktoré sa mi stali na príhovor našich svätých. »Vašich sedem synov predstavuje sedem sviatostí Cirkvi a päť dcér päť rán Kristových,« povedal.“

Páter Luis Matar: „Tento zázrak trvá ďalej. Osobne cítim prítomnosť svätca v Annayi. On sa usiluje o to, aby sa dotkol života ľudí a priviedol ich na cestu modlitby a dobra. Medzi oboma sviatkami svätého Charbela v roku 2011 sme zaznamenali 61 zázrakov, z nich dva u sunnitov, dva u šiitov, jeden pri alevitov, jeden pri drúgoch. Stalo sa to aj na diaľku, vo všetkých štyroch svetových stranách, alebo tiež v priebehu procesii, ktorá sa konajú 22. dňa každého mesiaca. Spomínam si na jednu ženu, ktorá ako v evanjeliu trpela už po 12 rokov krvotokom a ktorá pred sochou svätého Charbela prosila Pána, aby ju uzdravil. Bola ihneď vypočutá.“

Predtým než opustil Libanon, v mesiaci, ktorý je zasvätený Panne Márii, a v Sýrii bol ponorený do krvi nekonečnej občianskej vojny, sa stretol s Dr. Chamim, domácim lekárom Nohadinej rodiny, ktorý svoj diplom získal v Bruseli a ktorý mu v roku 2008 odovzdal všetky lekárske podklady zázračneho uzdravenia. 

Dr. Chamim hovorí o svojich prvých dojmoch: „Keď bola Nohad 22. januára 1993 uzdravená, zavolali ma a ja som zistil, že všetky jej hodnoty sa upravili do normálu. Ťažké dýchanie, ktoré mala už desať rokov, zmizlo. Dostala znovu silu do svojich rúk. Rany sa pripomínali v stopách po škrabaní, alebo jazvách na krku a preskúmal som, či má dlhé nechty a mohla by sa škriabať. Nevychádzala žiadna tekutina a jazvy boli biele. Potom sa postupne stávali ranami. Keď som k nej prišiel na ďalší deň, pretože ma zavolala jej dcéra Chafica, vystúpili stehy. V skutočnosti sa podobali nejakému vlasu. Pokúšal som sa vlákna vytiahnuť, ale zlomili sa. Po niekoľkých pokusoch sa stalo nemožné, aby som ich odstránil. Po ôsmich dňoch odpadli samy od seba. Prišiel som pre posledné vlákno, ktoré sa neodlúčilo, ale po 5-10 minútach vypadlo samo. Nohadin syn Saad starostlivo uschoval sedem vlákien. Odovzdal som ich vtedajšiemu biskupovi z Jbeil, Msgr. Becharovi Raiovi, ktorý je dnes kardinálom a maronitským patriarchom Libanonu. Vlákna som neodovzdal žiadnemu laboratóriu na preskúmanie, ale odovzdal som ich biskupskému stolcu. Tieto vlákna sa podobali hodvábnym, ktoré sa používajú na lekárske stehy.“

V Annayi neprebehne nič bez súhlasu svätého mnícha. Jeho láska k ľuďom nepozná hraníc. Od päťdesiatych rokov je toho dôkazom 12 000 zázrakov, ktoré boli zaznamenané vo všetkých svetadieloch, dokonca na miestach, pri ktorých sa ešte dnes čudujeme, že je tam svätec vôbec známy.Boh je láska - to je to, čo svätý Charbel zistil a čo chcel povedať svetu v tichu svojej pustovne, kde žil celkom naplnený Bohom.

Masima