%20(1).jpg)
Keď pri mojej skúške podľa Desatora došlo na prikázanie svätenia Pánovho dňa a sviatočných dní, bol to hrozný okamih. Prepadla ma sotva znesiteľná bolesť. Ten hlas mi povedal celkom jasne a sucho, že som bola denne štyri aj päť hodín zamestnaná svojím telom, svojim zovňajškom, svojou zdanlivou krásou, pričom som denne nevenovala ani 10 minút tomu, aby som Pánovi potvrdila svoju hlbokú náklonnosť a vďačnosť alebo aby som k Nemu hovorila v modlitbe. Áno, často to bolo dokonca tak, že keď som Mu sľúbila ruženec, odverklíkovala som ho väčšinou v chvate a strese. Pritom sa tiež stalo, že som povedala: „Veď to zasa dopadne dobre. Môžem sa iste dobre odmodliť ruženec v reklamných pauzách svojich obľúbených televíznych seriálov.“
A tak mi na onom svete ukázali, aká som bola voči svojmu Pánu Bohu stále nevďačná, nikdy mi nenapadlo, aby som Jemu, svojmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi, poďakovala.
A tiež mi jasne predostreli pred oči, čo všetko som splodila za výhovorky, keď išlo o to, že som nechcela ísť na svätú omšu z čistej lenivosti. „Ale mami, ak je Boh všade a všade prítomný, prečo by som tam potom mala bezpodmienečne chodiť a vyhľadávať ho v kostole?“
A tiež mi jasne predostreli pred oči, čo všetko som splodila za výhovorky, keď išlo o to, že som nechcela ísť na svätú omšu z čistej lenivosti. „Ale mami, ak je Boh všade a všade prítomný, prečo by som tam potom mala bezpodmienečne chodiť a vyhľadávať ho v kostole?“
Jasné, pre mňa bolo veľmi jednoduché a pohodlné prednášať takéto výroky a takto rozprávať. A ten hlas znovu opakoval výčitku, že som Pána Boha nechala na seba čakať každý deň 24 hodín a celý čas som si na Neho nespomenula.
Nemodlila som sa k Nemu a ani v nedeľu som k Nemu nešla, aby som Mu ďakovala, aby som Mu prejavila svoju vďačnosť a ukázala Mu svoju lásku aspoň v Pánov deň. To na mňa bolo proste príliš. Bola som príliš pyšná a naviac nafúkaná. Ale najhoršie na tomto mojom prípade bolo, že táto návšteva kostola bola pre moju dušu ako reštaurácia. Bez chodenia do kostola moja duša zakrpatievala, lepšie povedané hladovala, pretože tak isto nedostávala žiadnu potravu.
Ale venovala som sa len svojmu telu. Aby som sa starala o toto pominuteľné telo a rozmaznávala ho, na to som mala všetok čas na svete. Stala som sa otrokyňou svojho tela.
A pritom som celkom prehliadala jeden malý, ale podstatný detail. Mala som tiež dušu, o ktorú som sa jednoducho vôbec nestarala. Bola „úplnou sirotou“. Nikdy som ju neživila Božím Slovom. Pretože aj na to som mala vo svojom repertoári lákavejšiu táraninu, keď som vytrubovala, že ten, kto pravidelne číta Bibliu, sa skôr alebo pozdejšie zblázni.
A sviatosti som vôbec nemala v láske. Ako by som len mohla vyznávať svoje hriechy jednému z tých „starých, skostnatelých úbožiakov“, ktorí sami boli horší a hriešnejší než ja sama! Pretože pre mňa a moje prasačiny bolo veľmi vítané, aby som na spoveď nechodila. Ten veľký klamár a rozvracač (veď to je doslovný význam slova „diabolos“), totiž satan, ma držal ďaleko od spovedí a sviatostí. A tak to satan doviedol aj do stavu, aby zabránil uzdraveniu a očisteniu mojej duše. Je to totiž tak, že démon zakaždým, keď som sa dopustila hriechu, otlačil na biele šaty mojej duše svoje razítko, čierne znamenie svojej ríše temnoty. Moje hriechy neboli bez následkov. Neboli bezplatné a zadarmo, ale naopak, mali ťažké dôsledky pre zdravie mojej duše.
Nikdy ‒ okrem prvého svätého prijímania ‒ som si neurobila dobrú svätú spoveď. A od tej doby som už nikdy na spoveď nešla. A nie zriedka som sa stretla s kňazom prispôsobeným dobe, ktorý mi dokonca dával za pravdu v mojom postoji k individuálnej spovedi ‒ a túto sviatosť označoval ako už nezodpovedajúcu našej modernej dobe a že už nie je pre moderného človeka žiadúca. A preto tiež dochádzalo k tomu, že zakaždým, keď som išla na sväté prijímanie, prijímala som Pána Ježiša Krista v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej nehodne.
A moje rúhanie išlo dokonca tak ďaleko, že som pyšne a akoby som vedela všetko, všade hlásala: „Čo to má byť, tá Najsvätejšia? Veď ako to má byť možné, aby sám všemohúci živý Boh bol prítomný v kúsočku chleba, v hostii? Títo kňazi by predsa mali radšej k hostii pridať trochu karamelovej polevy, aby aspoň chutila dobre a nie tak mdlo.“ Tak ďaleko sa môj život teraz vymkol spod kontroly a natoľko som opustila poriadok v stvorení, že som bola schopná vytrubovať takéto rúhanie. A tak som dosiahla najhlbší bod, odbúranie a ničenie svojho vzťahu k Bohu, k svojmu Stvoriteľovi.
Ale venovala som sa len svojmu telu. Aby som sa starala o toto pominuteľné telo a rozmaznávala ho, na to som mala všetok čas na svete. Stala som sa otrokyňou svojho tela.
A sviatosti som vôbec nemala v láske. Ako by som len mohla vyznávať svoje hriechy jednému z tých „starých, skostnatelých úbožiakov“, ktorí sami boli horší a hriešnejší než ja sama! Pretože pre mňa a moje prasačiny bolo veľmi vítané, aby som na spoveď nechodila. Ten veľký klamár a rozvracač (veď to je doslovný význam slova „diabolos“), totiž satan, ma držal ďaleko od spovedí a sviatostí. A tak to satan doviedol aj do stavu, aby zabránil uzdraveniu a očisteniu mojej duše. Je to totiž tak, že démon zakaždým, keď som sa dopustila hriechu, otlačil na biele šaty mojej duše svoje razítko, čierne znamenie svojej ríše temnoty. Moje hriechy neboli bez následkov. Neboli bezplatné a zadarmo, ale naopak, mali ťažké dôsledky pre zdravie mojej duše.
Nikdy ‒ okrem prvého svätého prijímania ‒ som si neurobila dobrú svätú spoveď. A od tej doby som už nikdy na spoveď nešla. A nie zriedka som sa stretla s kňazom prispôsobeným dobe, ktorý mi dokonca dával za pravdu v mojom postoji k individuálnej spovedi ‒ a túto sviatosť označoval ako už nezodpovedajúcu našej modernej dobe a že už nie je pre moderného človeka žiadúca. A preto tiež dochádzalo k tomu, že zakaždým, keď som išla na sväté prijímanie, prijímala som Pána Ježiša Krista v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej nehodne.
A moje rúhanie išlo dokonca tak ďaleko, že som pyšne a akoby som vedela všetko, všade hlásala: „Čo to má byť, tá Najsvätejšia? Veď ako to má byť možné, aby sám všemohúci živý Boh bol prítomný v kúsočku chleba, v hostii? Títo kňazi by predsa mali radšej k hostii pridať trochu karamelovej polevy, aby aspoň chutila dobre a nie tak mdlo.“ Tak ďaleko sa môj život teraz vymkol spod kontroly a natoľko som opustila poriadok v stvorení, že som bola schopná vytrubovať takéto rúhanie. A tak som dosiahla najhlbší bod, odbúranie a ničenie svojho vzťahu k Bohu, k svojmu Stvoriteľovi.
Nikdy som nedopriala svojej duši niečo naozaj hodnotné, nejakú potravu. A aby som tomu všetkému ešte nasadila korunu, nerobila som nič iné než to, že som kritizovala a očierňovala kňazov. Mali by ste zažiť, ako mi práve tento bod ťažko dopadol na hlavu pri mojej skúške na onom svete. Tento hriech mi Pán veľmi ťažko pripočítal.
V mojej rodine bolo už dávno zvykom obtierať si ústa o kňazov. Pokiaľ si spomínam, teda od tej doby, keď som bola ešte veľmi malá, u nás doma sa o kňazoch hovorilo nepekne. Začínajúc mojím otcom všetci jednoducho hovorili, že kňazi boli typy záletníkov, otočili sa za každou sukňou a že všetci spolu boli viac požehnaní peniazmi a bohatstvom, než my jednoduchí ľudia. A všetko toto ohováranie sme my deti opakovali od malička.
V mojej rodine bolo už dávno zvykom obtierať si ústa o kňazov. Pokiaľ si spomínam, teda od tej doby, keď som bola ešte veľmi malá, u nás doma sa o kňazoch hovorilo nepekne. Začínajúc mojím otcom všetci jednoducho hovorili, že kňazi boli typy záletníkov, otočili sa za každou sukňou a že všetci spolu boli viac požehnaní peniazmi a bohatstvom, než my jednoduchí ľudia. A všetko toto ohováranie sme my deti opakovali od malička.
A k tomu mi teraz povedal Pán smutným, ale prísnym hlasom: „Čo si si myslela, že si, aby si tak konala, akoby si bola Pánom Bohom, a posudzovala mojich pomazaných a pritom ich ešte ohovárala a urážala?“ A pokračoval: „Oni sú ľudia z mäsa a krvi. A čo sa týka svätosti nejakého kňaza, tak tá je živená tiež predovšetkým cez spoločenstvo veriacich, cez ľudí vo farnosti. Spoločenstvo nesie Bohu zasvätenú osobu svojimi modlitbami, uznaním a úctou, ktorú mu preukazuje, podporou, ktorú mu ľudia dávajú. A ak nejaký kňaz prepadne hriechu, potom by ste sa ho nemali tak veľmi vypytovať na dôvody a obviňovať ho, ale skôr hľadať vinu v spoločenstve, ktoré mu odopieralo úctu, uznanie, podporu a modlitbu alebo ich neposkytovalo v dostatočnej miere.“
A Pán mi potom ukázal, ako sa zakaždým, keď som kritizovala a špinila kňaza, na mňa vrhli démoni a ako sa ku mne pritisli diabli.
A okrem toho som videla, aké veľké zlo som spôsobila, keď som vyhlásila a označila jedného Bohu zasväteného za homosexuála a táto novina preletela ako blesk celým spoločenstvom veriacich. Nedokážete si vôbec predstaviť, akú veľkú, nesmiernu škodu som tým spôsobila.
A okrem toho som videla, aké veľké zlo som spôsobila, keď som vyhlásila a označila jedného Bohu zasväteného za homosexuála a táto novina preletela ako blesk celým spoločenstvom veriacich. Nedokážete si vôbec predstaviť, akú veľkú, nesmiernu škodu som tým spôsobila.
Masima
zdroj: Gloria Polo
