Posledné hrdinské utrpenia Gemmy Galgani

Gemma prežila celý svoj život s Ježišom Ukrižovaným, a tak sa dalo očakávať, že z tohto sveta odíde tiež ako On - na kríži.

Hoci bol jej stav veľmi vážny a bola veľmi zoslabnutá, každé ráno jej pani Giannini pomáhala chodiť do neďalekého kostola na sväté prijímanie. Gemma v ňom nachádzala veľkú radosť a posilu. Ale o necelé dva mesiace dostala také vysoké horúčky, že sa nemohla ani pohnúť. Vtedy zvesila hlavu a odovzdaná do Božej vôle povedala: Ježiš, nech je tak.

Mohla jesť iba tekutú stravu, ale aj tú po chvíli jej žalúdok odmietol. Celý jej organizmus sa akoby rozpadal a na tele už nemala žiadne zdravé miesto, miesto, ktoré by jej nespôsobovalo bolesti.
Gianniniovci napísali otcovi Germanovi do Ríma: Úbohá mučenica! Úbohá obeť Ježiša! Trpí bez prestania a cíti, akoby sa jej vykĺbovali kosti. Je vidieť, že má bolesti po celom tele a je ponorená v beznádejnej agónii. Za posledných 20 dní stratila zrak. Hlas jej tak zoslabol, že takmer nemôže rozprávať, takže ani nerozumieme, čo hovorí. Je živou kostrou, ktorá chradne viac a viac, a pohľad na ňu je naplnený bolesťou a zdesením.

Ale tieto bolesti, hoci boli také hrozné, sa nemohli porovnávať s utrpením, ktoré jej spôsobovalo peklo. Satan vedel, že toto sú jej posledné chvíle, a tak sa ešte zúfalo snažil zviesť ju a zničiť. Chcel v nej vyvolať pocity úzkosti, smútku, skľúčenosti a strachu, aby upadla do zúfalstva. Ukázal jej celý jej život, ale z toho najčernejšieho pohľadu - neúspechy a straty jej rodiny, jej nedostatky každého druhu, a dokonca jej opäť ukázal tvár exekútora, ktorý prišiel skonfiškovať ich majetok po otcovej smrti.

Potom jej povedal: Toto si mala za to všetko, čo si urobila pre Boha. Využil jej hlbokú skleslosť a snažil sa ju presvedčiť, že ju Boh opustil a že je stratená, pretože išla zlou cestou. Dokonca jej hovoril, že hrdinské cnosti, ktoré praktizovala, sú pokrytectvom a klamom. Toto pokúšanie bolo najstrašnejšie a trvalo najdlhšie.

Gemma bola zdrvená, ale aj napriek tomu nestratila nádej na záchranu a rozhodla sa vykonať si generálnu spoveď. Napísala dlhé dejiny svojho života, kde sa vo všetkom tom zmätku vyjadrila, že si zasluhuje tisíckrát peklo, pretože klamala spovedníka, duchovného vodcu, aj seba samú, a obvinila sa z tých najhorších zločinov.
Tento list potom poslala istému známemu kňazovi. Ten prišiel, vyspovedal ju a upokojil. Ale diabol jej stále nedal pokoj. Dráždil jej popudlivú časť povahy a chcel u nej dosiahnuť zlosť a netrpezlivosť, aby tak prišla o povesť svätice, keďže za takú ju všetci považovali.

Najhoršie pokušenia však boli proti čistote. Diabol vedel, ako veľmi si strážila tento vzácny poklad, ako bojovala za to, aby ho nepoškvrnila, a že v týchto bojoch nad ním vždy zvíťazila. Vedel, že neuspeje so zvodnými myšlienkami a predstavami, a tak sa uchýlil k otvorenému násiliu.
Gemma o tom píše otcovi Germanovi: Otče, otče, tieto muky sú horšie ako dokážem zniesť. Proste Ježiša, aby ich vymenil za hocijaké iné. Pošlite kliatbu a exorcizmus odtiaľ kde ste, ktorý zaženie toho opovrhovaniahodného démona, alebo povedzte vášmu Anjelovi Strážcovi, aby prišiel a vyhnal ho odtiaľto.

V tomto trápení nemala úľavy. Keď sa skončil jeden boj, hneď sa začal druhý. Osoba, ktorá sa o ňu starala, napísala otcovi Germanovi: Tá ohavná šelma bude koncom pre našu drahú Gemmu - ohlušujúce rany, podoby divokých zvierat, atď. Odchádzala som od nej so slzami, lebo démon ju ničí... Pomáhame jej kropením izby svätenou vodou. Potom vyrušovanie prestane, ale len aby onedlho začalo ešte horšie ako predtým.

Medzitým sa jej ťažkosti s prijímaním potravy zmierňovali, takže jej opäť začali nosiť jedlo. Ale zbytočne; hneď ako jej ho doniesli, diabol spôsobil, že bolo pokryté odporným hmyzom a tou najodpudzujúcejšou háveďou, ktorú si dokážete predstaviť. 

Dvíhal sa jej z toho žalúdok, a tak nič nemohla zjesť. Okrem toho po nej lozili rôzne hrozné a páchnuce zvieratá a všelijako jej ubližovali. Neraz plná hrôzy hovorila, že cítila, ako ju ovíja had, od hlavy až po päty, a snaží sa ju rozgniaviť.

Viackrát žiadala o vykonanie exorcizmu. Niekedy sa ho snažila opakovať sama, pričom oduševnene a rázne hovorila: Zlý duch, prikazujem ti, aby si odtiaľto odišiel na miesto, ktoré ti je určené. Ak nie, obviním ťa pred mojím Bohom.

Potom sa obrátila k Nebeskej Matke a hovorila: Ó, Matka, som v rukách diabla, ktorý sa namáha, bije, sužuje ma, aby ma vytrhol z Ježišovych rúk. Nie, nie, Ježiš! Neopúšťaj ma, Matka, budem dobrá. Pros za mňa Ježiša. Som sama v noci, plná hrôzy, stiesnená, a akoby zviazaná vo všetkých silách duše a bezmocná vo všetkých telesných zmysloch. Ježiš, môj život, naveky!

Z času na čas ju prišiel dobrý Pán upokojiť a povzbudiť, pričom jej dal pocítiť Svoju prítomnosť a hovoril jej: Prečo, dieťa moje, sa necháš zastrašovať útokmi tvojho nepriateľa a nezväčšíš miesto toho svoju nádej vo Mňa? Pokor sa pod Mojou mocnou rukou a nedaj sa pokušením vyčerpať. Stále odolávaj, nikdy sa nevzdávaj, a keď pokušenie pretrváva, neprestávaj vzdorovať; a takto ťa boj vyvedie do víťazstva.

Inokedy ju chodil utešiť Anjel Strážny, ale to trvalo len krátko. Potom opäť zostala v temnote a pokušiteľ bol ešte zúrivejší ako predtým. Úbohá trpiteľka takto strávila dni, týždne a mesiace a dáva nám takto príklad hrdinskej trpezlivosti a podnecuje nás k užitočnej bázni, čo bude v hodine smrti s nami, ktorí nemáme jej kvality.

Toto sväté dievča sa nikdy nezarmucovalo z trpenia telesných bolestí a z nepríjemností spojených s chorobou. Nikdy sa kvôli tomu nehnevala, neprejavovala smútok, alebo žeby ju to otravovalo. Miesto toho sa stále usmievala a bola spokojná.
Hoci trpela ukrutné bolesti, nikdy zo seba nevydala ston alebo vzdych, ktorý by vykĺzol aj tým najstatočnejším trpiteľom.
Nikdy si neprosila utišujúce lieky, ani nikoho nežiadala, aby ju zdvihli alebo obrátili na posteli, hoci často bolo vidieť, že je v tých najnepohodlnejších polohách. Bola odkázaná na cudziu pomoc, ale často sa stalo, že strávila celé noci úplne sama.

Jedna rehoľná sestra, ktorá sa o ňu starala, hovorí o Gemminej výnimočnej trpezlivosti toto: Počas celého času, kedy som mala to potešenie pomáhať drahej Gemme v jej poslednej chorobe, som nikdy nepočula, žeby sa bola sťažovala. Zo začiatku som ju príležitostne počula opakovať toto zvolanie: "Môj Ježiš, je to viac, ako unesiem." A keď som jej pripomenula, že s Božou milosťou je všetko možné, nikdy viac tie slová nevyslovila. A keď nejakému návštevníkovi prišlo Gemmy ľúto a povedal: "Úbohé dieťa, je to viac, ako znesie," ihneď odpovedala: "Ale áno, stále znesiem ešte o niečo viac."

Gemma si aj napriek toľkému trápeniu a hrozným bojom zachovala dôverný vzťah s Bohom. Po bitke s pekelným nepriateľom hovorila s rozpätými rukami a s očami pozdvihnutými k nebu, s prízvukom plným neopísateľnej nežnosti: Ach, kde si, Ježiš? Never, že sa s Tebou zahrávam. Ty vieš všetko, ó Ježiš, Ty vidíš moje srdce.

Potom sa obrátila k Preblahoslavenej Panne Márii: Matka, moja vlastná Matka, musíš Ježišovi povedať, že dodržím slovo ktoré som Mu dala, že Mu zostanem verná.

Keď sa diabol zase vrátil, aby na ňu ešte násilnejšie útočil, Gemma nahlas volala: Ó Ježiš, ak Ti to urobí radosť, daj mi malú úľavu! Cítim, že slabnem. Malú úľavu, Ježiš!

Inokedy zvykla hovoriť: Vieš, Ježiš, že som celá Tvoja? Áno, celá Tvoja, duša aj telo. Utrpenie áno, ale chcem byť Tvoja. Chcem ísť do neba k Tebe.

Raz, keď ju takto počula jedna rehoľná sestrička, spýtala sa jej: A keby ti Ježiš dal na výber, čo by to bolo - ísť ihneď do neba a prestať trpieť, alebo tu zostať trpieť, keď to prinesie Bohu väčšiu slávu?

Gemma s oduševnením odpovedala: Radšej trpieť ako ísť do neba, keď je bolesť pre Ježiša, a vzdať Mu tak slávu.

Očití svedkovia hovorili, že často videli, ako sa Gemma chveje pri pomyslení na svoje hriechy a táto myšlienka ju strašila počas celej tejto poslednej choroby. Slová, ktoré používala na vyjadrenie toho čo cíti, spôsobovali, že poslucháči sa nemohli zdržať sĺz. Ó Ježiš, koľko veľa hriechov! Ach, nepozeraj na ne, Ježiš. Tvoje Milosrdenstvo je nekonečné. Tak veľakrát si mi prepáčil. Ach, odpusť ich znovu.

Ako často počas dňa, ale aj v noci volala svoju obľúbenú strelnú modlitbu: Môj Ježišu, milosrdenstvo!

Veď už pri prvom svätom prijímaní si dala predsavzatie, že bude túto vetu opakovať vždy, keď budú hodiny odbíjať novú hodinu.

Gemmina modlitba bola neprestajná. Keď boli v izbe len jej blízki, modlila sa nahlas. Striedavo sa obracala, raz k veľkému krížu, ktorý visel na bočnej stene, raz k obrazu Madony, ktorý mala oproti postele. Aj keď už nevládala vyslovovať, z jej výrazu bolo vidieť, že sa stále veľmi vrúcne modlí.

Predtým ako stratila zrak, zvykla občas čítať knihy. Raz ju teta videla s knihou v ruke a pýtala sa: Čo čítaš, Gemma?

Čítam, teta, prípravu na smrť. Ach, teta, prečo to tiež nečítate, veď ste už stará? Rozhodne sa pripravujem na smrť!

Ale povedz, Gemma, je ti ľúto, že zomieraš?

Ó nie, už ma nič nespája s týmto svetom.

Gemma sa počas choroby rozprávala láskavo a prívetivo nielen s Bohom, ale aj s tými, ktorí boli okolo nej. Nebrala ohľad na telesné ťažkosti. Poučovala ich a snažila sa zahnať ich smútok, keď ju videli, ako trpí. Nestratila zmysel pre humor, rozprávala vtipne, alebo odpovedala roztomilým smiechom. Keď ju prišli pozrieť malé deti, vždy ich láskyplne pohladila a dávala im cukríky a sladké pečivo, ktoré jej niekto doniesol, a ona si ich pre túto príležitosť starostlivo odkladala.

Bola veľmi vďačná a veľmi si uctila tých, ktorí sa o ňu starali. Boli to najmä rehoľné Sestry svätého Kamila de Lellis. A hoci pre svoju úprimnosť a jednoduchú povahu nedokázala vzdávať komplimenty, jej oči boli plné vďaky a uznania.

Raz počula, ako jej adoptívna matka hovorí predstavenej týchto dobrých sestričiek: Nikdy nezabudnem na svoju povinnosť vynahradiť vám všetko, čo ste pre ňu urobili. Nato sa s Gemminej izby ozvalo: Nie, nie, s Ježišom sa postaráme o sestričky.

A tým, ktorí ju opatrovali, zvykla hovoriť: Buďte dobrá a buďte si istá, že na vás budem pamätať. Keď budem v Ježišovej prítomnosti, nezabudnem, čo pre mňa teraz robíte.

Raz prišla Gemmu navštíviť jej jediná žijúca sestra, Angelina. Keď videla, v akom je stave a ako trpí, veľmi sa rozplakala. Ale Gemma ju upokojovala: Neplač, Angelina, ukľudni sa, lebo to nič nie je. A počúvaj, Angelina, chcem ťa požiadať o odpustenie, ak som ti niekedy dala zlý príklad.

Nato sa Angelina ešte viac rozžialila a tiež ju prosila o odpustenie. Gemmina odpoveď bola: Nemysli už na to, Angelina, ale snaž sa byť dobrá, prosím ťa.

V poslednom štádiu bola už taká zoslabnutá, že často omdlievala a blúznila. Diabol totiž využil túto jej vyčerpanosť a biedu, aby ju ešte viac strašil prízrakmi. Ale Gemma takto získala ešte väčšie zásluhy a hoci bola nesmierne zúbožená, stále bola schopná intonovať svoje zvolania: Viva Gesù! Všetko pre Ježiša. Jedine Ježiš! A takto zaháňala diablove hriešne vnuknutia.

Keď bola v stave najhlbšieho delíria, hneď ako ktosi začal hovoriť o Bohu, vrátila sa k sebe a odpovedala rozumne. To sa stávalo aj keď bola pohnutá nebeským podnetom a pozdvihla svoju myseľ k Bohu. Blúznenie okamžite prestalo.

Raz takto ležala bez zmyslov a v krutom záchvate kašľa, v ktorom sa takmer zadusila, hovorila nejaké nesúvislé slová. Ale keď si všimla Eufemiu, ktorá tam stála a súcitne sa na ňu dívala, prišla k sebe a povedala: Uč sa, Eufemia, ako Ježiš túži byť milovaný.

Eufemia bola Gemminym najobľúbenejším dieťaťom Gianniniovcov a jej dôverníčkou vo všetkých tajomstvách. Oddane Gemme slúžila počas jej poslednej choroby a bola aj pri jej smrti. Bola od Gemmy o 6 rokov mladšia.

Eufemia prijala Gemmine drahocenné dedičstvo, neskôr sa stala pasionistickou mníškou a prijala meno Gemma. V roku 1939 založila Pasionistickú misionársku kongregáciu sestier svätej Gemmy. Zomrela v povesti svätice v roku 1971, vo veku 87 rokov.

Masima
viac o svätici: TU