Ako umieral skladateľ a virtuóz Chopin

Fryderyk Chopin bol poľský hudobný skladateľ a klavírny virtuóz obdobia romantizmu, ktorý je známy svojimi takmer výlučne klavírnymi skladbami. Chopinov otec bol francúzsky emigrant, matka pochádzala zo schudobneného šľachtického rodu z Poľska. Frédéric Chopin prežil krásne detstvo vo Varšave.

Chopin mal málo dobrých priateľov, avšak veľa zlých, bez viery, a tí boli jeho horúcimi ctiteľmi. Umelecké triumfy tlmili volanie Ducha Svätého. Zbožnosť, ktorú sála z matkiných pŕs, pre neho mala akurát hodnotu rodinnej spomienky. Ľahostajnosť druhov a družiek z posledných rokov prenikala stále viac do jeho vnútra; pochybnosti duše sa vznášali nad životom ako čierny, ťažký mrak. Iba pestovaný cit pre zachovávanie spoločenských zvyklostí mu bránil, aby sa náboženstvu verejne nevysmieval. V takom neutešenom duchovnom stave ochorel nevyliečiteľnou pľúcnou chorobou.

Chopinov súčasník, otec Aleksander Jełowicki CR, opisuje posledné dni hudobného velikána:

Správa o blížiacej sa Chopinovej smrti ma zastihla na spiatočnej ceste z Ríma do Paríža. Ihneď som bežal k svojmu priateľovi, ktorého som poznal už od detských rokov; tým viac mi bola jeho duša drahá. Srdečne sme sa pobozkali; naše slzy sa zmiešali a presvedčili ma, že Chopinove dni sú zrátané ... Chudol a haslo mu v očiach; a napriek tomu neplakal nad sebou, ale nado mnou, lebo súcitil s bolesťou, aká ma stretla v súvislosti so smrťou môjho brata Edwarda, ktorého veľmi miloval. 

Využil som jeho rozpoloženie, aby som mu pripomenul milovanú matku, a spomienkou na ňu v ňom prebudil vieru, ktorú mu vštepila.

"Chápem," obhajoval sa, "nechcel by som umierať bez sviatostí, aby som nezarmútil svoju drahú matku; ale nemôžem ich prijať, lebo ich nechápem tak, ako ich chápeš ty. Pociťujem skôr celú sladkosť spovede založenej na priateľskej dôvere, ale spoveď ako sviatosť je pre mňa úplne nepochopiteľná. Ak chceš, s ohľadom na tvoje priateľstvo sa ti vyspovedám; inak - nie."

Zovrelo sa mi srdce, keď som tieto Chopinove slová počul; rozplakal som sa: trpel som za tú dušu. Nebohá duša! 

Presviedčal som ho z celých síl, rozprávajúc o Kristovi, o Najsvätejšej Panne, o jasných dôkazoch Božieho milosrdenstva. Darmo. Ponúkol som sa priviesť spovedníka, akého len bude chcieť. 

Nakoniec mi odpovedal: "Ak sa budem vôbec spovedať, tak len tebe." Oprávnene som sa obával, že by môj priateľ po takejto spovedi zotrvával aj ďalej vo svojej zatvrdnutosti.

V nasledujúcich mesiacoch som Chopina často navštevoval, a to s rovnakým výsledkom; stále odmietal. Modlil som sa však s dôverou za spásu tejto duše. Všetci otcovia resurekciáni sa za neho tiež modlili, najmä počas našich duchovných cvičení. 

Zrazu, 12. októbra večerom, ma lekár naliehavo povolal so slovami, že "neručí za noc". Rozochvený som dorazil do Chopinovho bytu, a prvýkrát som našiel dvere zatvorené. Po chvíľke však, keď sa dozvedel o mojom príchode, prikázal ma uviesť, aby mi len stlačil dlaň a povedal: "Veľmi ťa milujem, ale nič mi nehovor. Choď si oddýchnuť."

Len si predstavte, akú som strávil noc! Nasledujúci deň bol sviatok svätého Eduarda, patróna môjho drahého brata. Počas svätej omše som sa na jeho úmysel modlil: "Bože milosrdný, ak je ti milá duša môjho brata Edwarda, daj mi dnes dušu Fryderyka."

Dojatý, s iskrou nádeje v duši, som sa vrátil k Chopinovi. Pripravili mu raňajky. Prosil ma, aby som s ním raňajkoval. Obrátil som sa na neho: "Drahý priateľ, dnes sú meniny môjho brata Edwarda." Chopin povzdychol. A ja som dodal: "V deň patróna môjho brata ťa chcem poprosiť od darček."

Chopin na to: "Dám ti, čo chceš."

Odpovedal som: "Daj mi svoju dušu."

"Rozumiem: vezmi si ju," odvetil a posadil sa.

Zavládla mnou nevysloviteľná radosť a zároveň obava. Ako vziať onú drahú dušu a dať ju Bohu? 

Kľakol som na kolená a s horúcou prosbou v srdci som sa obrátil k Bohu: "Vezmi si ju sám, Pane." Podal som Chopinovi krucifix a vložil ho do jeho dlaní; slzy sa mu stekali z očí. Spýtal som sa: "Veríš?"

Odpovedal mi: "Verím."

"Ako ťa učila tvoja matka?"

Odpovedal: "Ako ma moja matka učila."

So zrakom upretým na krucifix sa s plačom vyspovedal. Prijal viatikum a posledné pomazanie svätými olejmi, o ktoré žiadal.

Od tejto chvíle bol, možno povedať, rozjasnený Božou milosťou, či skôr Bohom samým, ako by sa stal iným človekom; ba čo vravím, svätým človekom.

V ten istý deň začala Chopinova agónia: trvala štyri dni a noci. Trpezlivosť, dôvera v Boha a mnohokrát i radosť nezmizla z jeho tváre, a to až do posledného vydýchnutia. 

Vo chvíľach najväčších bolestí hovoril o svojom šťastí, ďakoval Bohu, hlásal svoju lásku k nemu a túžbu uzrieť ho čo najskôr. 

Rozprával o svojej radosti priateľom, ktorí prichádzali, aby sa s ním rozlúčili a bdeli v susedných izbách. 

Sotva už dýchal, zomieral; nesťažoval sa; chvíľami strácal vedomie. Zarmútení priatelia sa hromadne schádzali v jeho spálni, očakávajúc so zovretým srdcom jeho smrť. 

Chopin v istom okamihu otvoril oči a pri pohľade na onen zástup zvolal: "Čo tu robia? Prečo sa nemodlia?"

Všetci so mnou padli na kolená; modlil som sa litánie, na ktoré odpovedali dokonca aj protestanti ...

Takmer bez prestania, dňom i nocou, tlačil moje ruky, ako by ma nechcel opustiť, a hovoril: "Nenecháš ma samého v tejto dôležitej, slávnostnej chvíli."

Priľnul ku mne ako dieťa, ktoré má vo zvyku túliť sa k svojej matke, keď mu hrozí nejaké nebezpečenstvo. 

Stále opakoval slová: "Ježiš, Mária." Bozkával kríž v osobitnom zápale viery, nádeje a veľkej lásky.  Občas sa obracal k prítomným priateľom a s najvyššou clivosťou hovoril: 

"Milujem Boha a milujem ľudí! Viem, že zomieram. Modlite sa za mňa. Uvidíme sa v nebi!"

Lekárom, ktorí sa mu usilovali predĺžiť život, povedal: "Dovoľte mi zomrieť; Boh mi odpustil a pozýva ma k sebe; nechajte ma - chcem zomrieť."

A ešte: "Je to krásna veda, čo dokáže predĺžiť utrpenie; keby len mohla zadosťučiniť za moje viny!"

Lekárom dookola ďalej hovoril: "Vymeriavate mi za nič bolesť. A možno ste sa zmýlili? Ale Boh sa nepomýlil. Boh ma očistil. Ach! Aký je Boh dobrý, že ma trestá na tomto svete! Aký je Boh dobrý."

Ten, ktorý bol vždy tak elegantný v reči, aby mi dokázal celú svoju vďačnosť a vyjadril, ako nešťastní sú tí, čo zomierajú bez sviatostí, neváhal tesne pred smrťou vyhlásiť: "Bez teba, môj milý, by som zdochol ako prasa."

Vo chvíli smrti zopakoval ešte raz sladké mená Ježiša, Márie, Jozefa; priblížil krucifix k perám a srdcu, a posledným dychom vyriekol: "Som pri prameni šťastia!"

Tak zomrel Chopin.

Masima